Stará fara a Žilinský hrad - dejiny, kauza, zbúranie

Stará fara a Žilinský hrad - dejiny, kauza, zbúranie

1. Vývoj mestského jadra

Žilinské mestské jadro začalo vznikať pravdepodobne už na konci 13. storočia, kedy tu s výstavbou meštianskych domov na plánovito rozložených uliciach začali kolonisti zo sliezskeho Tešína spoločne s domácim slovenským obyvateľstvom.[1] Mesto nevznikalo na zelenej lúke, ale archeologické výskumy našli v jeho priestore aj staršie objekty – nález osídlenia z obdobia v rozmedzí 11. - 13. storočia na Mariánskom námestí a nález základov staršieho kostola, ktorý vznikol pravdepodobne už v polovici 13. storočia a jeho základy sa nachádzajú čiastočne pod súčasným farským kostolom.[2] V priebehu ďalších storočí dochádzalo k prestavbám domov mestského jadra. Prestavby väčšinou prebiehali po požiaroch, pričom tie časti domov, ktoré ostali stáť, logicky, zbúrané neboli. Tiež, starší materiál, ak bol použiteľný, poslúžil na stavbu obnovených domov. Požiare boli pomerne časté, postihli Žilinu napr. v rokoch 1521, 1678, 1744, 1756, 1848, 1886. Najstaršie časti, ktoré prežili všetky nešťastia a katastrofy, sú kamenné pivnice niektorých meštianskych domov pochádzajúce z 14. – 15. storočia. Po požiari v roku 1521 dostali domy renesančný charakter, ktorý dominuje námestiu dodnes. Niektoré meštianske domy nahradili barokové stavby v 18. storočí, úpravy meštianskych domov sa uskutočňovali aj v 19. storočí.[3] Domy v renesančnom a barokovom slohu zachytáva najstarší zachovaný nákres Žiliny z roku 1779[4].

2. Žilinský hrad

Na prelome mája – júna 2008 boli na okraji mestského jadra na vyvýšenine nad terasou nájdené základy kruhovej stavby s priemerom približne 15 m. Okrem názoru, že ide pravdepodobne o Žilinský hrad, bol vyslovený názor, že táto stavba tvorila súčasť mestského opevnenia a bola to takzvaná "stará veža" z obdobia asi 15. storočia.[5] Názov "stará veža" má byť antonymom pre pomenovanie Nová veža – dnes nazývaná Burianova veža, ktorá tiež po jej vzniku plnila fortifikačnú funkciu.[6] Vznik Novej veže sa kladie do 30.-40. rokov 16. storočia, kedy Rafael Podmanický prebudoval farský kostol na pevnosť v čase bojov feudálnych pánov.[7] "Stará veža" mala byť podľa tohoto názoru súčasťou opevnenia predtým. Je však známe, že Žilina murované opevnenie nikdy nemala, na čo upozorňoval aj kráľ Žigmund v roku 1405 a nariadil ho budovať v roku 1414. Preto sa ani nemohla stať slobodným kráľovským mestom.[8] Aj podľa R. Marsinu (1975) bezpečne vieme, že zo strany severovýchodnej a severnej kamenné hradby nemala ani počiatkom 18. storočia, ale len palisádové oplotenie a prirodzenou hradbou bol terén. Z ostatných strán boli opevnením len hlinené valy a vodná priekopa.[9] Od roku 1966 dodnes nebol nájdený dôkaz o výstavbe murovaného opevnenia. Preto sa nezdá, že veža bola postavená ako súčasť mestských hradieb, ale pravdepodobne pochádza z iného, ešte staršieho obdobia, ako vznikalo mesto.

A to z 13. – 14. storočia, kedy existoval písomne doložený Žilinský hrad, len dodnes nebola známa jeho lokalizácia. Vedúci archeologického výskumu, Doc. Jozef Hoššo, ktorý kruhovú vežu objavil, ho predbežne jednoznačne spája s týmto obdobím, pričom predpokladá, že objekt plnil funkciu obytnej veže, čiže patril Žilinskému hradu.[10] Žilinský hrad vznikol pravdepodobne po tatárskom vpáde[11], kedy bol postavený asi aj vyššie spomenutý starší kostol, alebo koncom 13. storočia, kedy bolo potrebné chrániť obec Žilina vypálenú pri sporoch miestnych pánov. Poškodený bol počas týchto sporov podľa archeológa Jozefa Moravčíka aj starší kostol.[12] Písomne sa Žilinský hrad prvýkrát spomína až v roku 1318, kedy už jestvovalo mesto a hrad bol v jeho tesnej blízkosti. Posledné prísomné správy o hrade sú z roku 1454, kedy sa ho snažil ukoristiť veľmož Václav Pongrác. V polovici 15. storočia teda hrad (veža) ešte stál, pravdepodobne spustnutý. Fortifikačnú funkciu však už iste neplnil, keďže kráľ Žigmund žiadal budovať mestské opevnenie. Veža možno stála aj v ďalšom období, alebo existovala v pamätiach Žilinčanov. Je preto logické, že keď sa začala stavať druhá veža (alebo dokonca tretia, lebo ešte tu bola veža farského kostola), dostala názov Nová . Ešte v roku 1849, pri prvom pomenúvanú ulíc dostala ulička pri farskom kostole názov Zámocká alebo Hradná. Možno i vtedy sa tradovali medzi Žilinčanmi historky o Žilinskom hrade neďaleko farského kostola. Alebo sa o jeho pozostatkoch vedelo aj preto, lebo v 18. – 19. storočí boli v tesnej blízkosti veže postavené meštianske domy, ktoré narušili aj múry veže.

3. Začiatky ochrany žilinského mestského jadra

Predstava vnímať žilinské mestské jadro ako súbor objektov vhodných ochrany pred nevhodnými stavebnými zásahmi je mladá. Vidieť stredoveké alebo i neskoršie barokové stavby ako kultúrne dedičstvo - pamiatky, začali Žilinčania a kompetentné orgány až v 50. rokoch. V medzivojnovom období (1918 – 1945) sa Žilina menila zo stredovekého mesta na moderné mesto vo funkcionalistickom slohu. Vznikali tu unikátne diela M. M. Scheera, J. Steina, F. Weinwurma, Ž. Wertheimera a ďalších. Existovala predstava búrať staré domy a nahradiť ich objektami, ktoré budú v prvom rade plniť obytnú, obchodnú a kancelársku funkciu v, na tú dobu, modernom „strihu“. Tak vznikla na Mariánskom námestí stavba „kocky“ Agrárnej banky (dom č. 5) a ďalšie 2 objekty. Na farských schodoch mal vyrásť moderný dom od M. M. Scheera.[13] Modernizácia mesta pokračovala aj v období 1. slovenskej republiky (výstavba divadla, tržnice). I v období socializmu, podľa ústnych spomienok Žilinčanov, existovala myšlienka zbúrať celé Mariánske námestie a nahradiť ho „modernou“ socialistickou výstavbou. V tomto období tu boli presťahovaní neprispôsobiví spoluobčania, keďže historické stavby boli považované za „staré“ domy nižšej kvality. Nádvoria a pivnice boli skladiskom nevyvážaného odpadu, zdevastované, nevyužívané a neprístupné. [37] Prvá štúdia na obnovu mestského jadra vznikla v r. 1957 a vypracoval ju Štátny projektový ústav Bratislava. V roku 1982 vznikla Dislokačná štúdia MsNV, v rokoch 1985 – 1987 prebehol Pamiatkový prieskum PUK a Zásady pamiatkovej starostlivosti Mestskej pamiatkovej rezervácie (MPR) Žilina. V roku 1987 bolo Mestské jadro vyhlásené za MPR.[14]

Zákon o ochrane pamiatkového fondu definuje MPR ako územie s uceleným historickým sídelným usporiadaním a s veľkou koncentráciou nehnuteľných kultúrnych pamiatok alebo územie so skupinami významných archeologických nálezov a archeologických nálezísk, ktoré možno topograficky vymedziť.[15] Pamiatkovú rezerváciu vyhlasuje na návrh ministerstva vláda nariadením, v ktorom vymedzí jej územie. Návrh na vyhlásenie pamiatkovej rezervácie pripravuje pamiatkový úrad v súčinnosti s orgánmi územnej samosprávy.[16] Pamiatkové rezervácie sú súčasťou pamiatkového fondu. Patria do skupiny nazývanej pamiatkové územie.[17] Podľa zákona, ochrana pamiatkového územia zahŕňa zachovanie pamiatkových hodnôt v území, ich dobrý technický, prevádzkový a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo urbanistických súborov a vhodné technické vybavenie pamiatkového územia.[18]. O to sa majú spoločne starať štát, samospráva a vlastníci objektov. Zásady ochrany MPR Žilina (ďalej len Zásady) podľa §29, ods. 3 vypracoval v r. 1987 Krajský pamiatkový úrad.

Všetky stavebné práce v mestskom jadre teda musí posúdiť príslušný pamiatkový úrad pred ich vykonaním, aby nedošlo k poškodeniu alebo zničeniu pamiatkových hodnôt v ktorejkoľvek časti či stavbe v MPR. Vyhlásením žilinského mestského jadra za MPR sa teda zvýšila miera jeho ochrany, kedy popri stavebnom zákone sa výstavba musí riadiť aj „pamiatkovým“ zákonom. Zásady, po ich vypracovaní na prelome 80. a 90. rokov, nepožadovali obnovu historického jadra a námestia do stavu pred rokom 1886, ani obnovu striech so štítmi. Preto skupina Žilinčanov vyzvala listom vedenie mesta o obnovu domov námestia do podoby so štítmi a pri 3 funkcionalistických domoch ich vhodne zladiť s renesančnou kompozíciou námestia. Ďalej žiadali obnoviť polyfunkčnosť námestia, obnovu existujúcich bytov a výstavbu nových bytov pri obnove štítových striech. Výzva jednoznačne charakterizuje funkcionalistické objekty ako necitlivé a rušivé momenty v architektúre námestia.[19] Pripomienka bola akceptovaná a v nasledujúcich rokoch prebiehala stavebná rekonštrukcia meštianskych domov v súlade s ňou.

Povedané inými slovami, MPR mali tvoriť nasledovné skupiny stavieb: A. Objekty kultúrnych pamiatok MPR, ktoré sú predmetom osobitnej ochrany - národné kultúrne pamiatky B. Objekty dotvárajúce pamiatkové prostredie, ktoré nie sú národnými kultúrnymi pamiatkami, ale podliehajú ochrane ako súčasť MPR, ktorá tvorí jeden urbanisticky ojedinelý celok a preto je predmetom ochrany. Svojou architektúrou zapadajú do prostredia a dotvárajú ho. C. Ostatné objekty, zväčša architektonicky nevhodné funkcionalistické stavby alebo novostavby, ktoré rušia prostredie MPR. Vytvoril sa úzus, že tieto objekty by mali byť zladené s prostredím, alebo asanované a na ich mieste mali byť postavené objekty vhodne dotvárajúce toto prostredie. To preto, aby sa zachoval cit k tým stavbám, ktoré svojou starobylosťou vzbudzujú obdiv, svojimi prvkami sú nositeľmi historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických a iných hodnôt. Tu však vzniklo viacero kontroverzií, najmä v prípade domu č. 5 na Maiánskom némstí. Pôvodný dom arch. Weinwurma nezapadal do pamiatkového prostredia, avšak ako dielo významného architekta funkcionalistického smeru bol nsiteľom architektonických hodnôt. Keďže nie je možné rozsúdiť (alebo je to na povážení každého z nás), či uprednostníme ochranu funkcionalistického objektu alebo zladenie všetkých objektov s pamiatkami, bolo možné vybrať si jednu z uvedených možností. Rozhodlo sa o výstavbe nového objektu, ktorý bude vhodne dotvárať pamiatkové prostredie. Avšak novostavba (Gold Wing) svojimi rozmermi a modernými prvkami viac toto prostredie viac narúša ako dotvára.

4. Dejiny starej fary

V meste stála do roku 1678 jednoposchodová budova fary spredu kamenná, zozadu drevená. Tá zhorela pri požiari v tomto roku. Materiál, ktorý zostal na zhorenisku použiteľný, použili na stavbu mestskej školy, ktorá sa nachádzala na mieste súčasného Mestského divadla. Farský úrad potom sídlil v budove tejto školy. V roku 1777 postavili novú budovu fary v barokovom slohu.[20] V žilinskom archíve sa podľa riaditeľa P. Štanského nachádzajú údaje o použitom materiáli na výstavbu budovy a predchádzajúcich majiteľoch nezastavaných pozemkov na ktorých bola fara postavená.[21] V roku 1848 zhorelo počas požiaru mesta prvé poschodie, ktoré bolo opravené v roku 1855. V roku 1913 došlo k ďalšej oprave budovy.[22] Budova bola sčasti z nepálenej tehly. V medzivojnovom období sa uvažovalo o zbúraní fary, keďže pamiatkové vedomie v tom čase nejestvovalo a "vládol" funkcionalizmus, ktorý presadzoval modernizáciu a pohodlie. Podľa riaditeľa Krajského pamiatkového úradu v Žiline Miloša Dudáša však fara bola postavená na základoch staršej renesančnej budovy. Zo starej budovy zostala miestnosť s valenou klenbou, ktorá sa naposledy využívala ako „palacinkáreň“. Tvrdí to na základe vizuálneho prieskumu, ktorý tu pamiatkári vykonali. Objekt s valenou klenbou možno podľa neho zaradiť aj do stredoveku.[23] Peter Štanský však na základe prameňov žilinského archívu oponuje, že v priestoroch palacinkárne bola nezastavaná plocha, ktorú jej majiteľka odpredala, aby tu postavili faru. A navyše, podľa neho pôvodná stredoveká fara nemohla byť tak veľká, aby zasahovala až sem.[24] Tento spor sa zdá byť neriešiteľný: buď pravdu nehovoria písomné pramene, alebo ich interpretátor, alebo je nesprávne tvrdenie vyvodené z vizuálneho prieskumu. Bolo treba vykonať odborný a podrobný prieskum, ktorý by bol potvrdil alebo vyvrátil jednu z týchto dvoch protirečiacich si výpovedí. Jednou z možností mohlo byť, že fara bola v roku 1777 postavená na zvyškoch nejakej stredovekej, príp. renesančnej budovy (nemusela to byť práve farská budova), ktorá sa v písomných prameňoch nespomína. Budova fary z roku 1777 bola v noci zo soboty 12. júla na nedeľu 13. júla zbúraná. Pred zbúraním bola budova fary podľa M. Dudáša v pre pamiatky štandardnom stave a nebola akútna jej asanácia.[25] Statika budovy nebola narušená.V budove však chýbali vymoženosti potrebné pre dnešného človeka: bolo tu chladno, neboli tu kvalitné sociálne zariadenia, prívody sietí. Bolo treba opraviť strechu a čiastočne „hlinené“ steny sa dali upraviť zateplením. Do budovy bolo potrebné investovať, aby sa stala znova používateľnou. Slúžiť mohla ako mestské múzeum, príp. na iné kultúrne a duchovné aktivity.

5. Developeri vládnu mestu

Vlastníkom budovy bola Rímskokatolícka cirkev. Tej bola táto budova nadbytočná, nakoľko jej stav neumožňoval využívať ju na účely bývania alebo farskej kancelárie. Nepustila sa do rekonštrukcie budovy, nehľadala pomoc v štátnych a samosprávnych orgánoch pri financovaní rekonštrukcie. Snažila sa vyhnúť chápaniu budovy ako pamiatky v MPR, lebo to by pre ňu znamenalo vyššie náklady. Miesto toho si vybrala oveľa jednoduchšie riešenie. Začala kampaň za jej zbúranie založenú na argumentoch o nepoužiteľnosti, neopraviteľnosti a takej schátralosti, že asanácia je navyhnutná. Nevyznieva ako logické tvrdenie, že sa snažila budovy zbaviť, ba dokonca na svojom pozemku aj zarobiť? No a keďže je v meste pôsobí viacero zahraničných obchodníkov a developerov, ktorých cieľom je mať čo najväčšie zisky, problém nájsť si nájomníka pre tento lukratívny pozemok nebolo ťažké. Developeri nehľadia na pamiatky, ale snažia sa hľadať také ulice a pozemky, kde by ich zisky boli čo najvyššie. Nuž, tlačia sa aj do mestskej pamiatkovej rezervácie. Umožňuje im to aj súčasná „divoká demokracia“, teda postkomunistický kapitalizmus, ktorý vidí východisko z krízy našej spoločnosti v zahraničnom kapitále. Prítomnosť zahraničného kapitálu je nutnosť, avšak pre jeho príchod musia byť vytvorené striktné podmienky, aby nedošlo k pohlteniu a zničeniu našich hodnôt. Dnes sa zdá, že viaceré slovenské zákony, aj vyššie citovaný pamiatkový zákon, sú voči developerom prikrátke. Hovorí sa o potrebe stavebnej polície, alebo radikálneho zvýšenia pokút za porušenie zákona. Aktivity developerov a moderná výstavba sú nová záležitosť a naša legislatíva na ne nestačí pružne reagovať.

6. Prvý háčik: Zapísanie fary medzi NKP

Keď sa začalo hovoriť, že budovu fary má niekto záujem zbúrať, začal sa o ňu zaujímať aj Krajský pamiatkový úrad (KPÚ). Zistil, že budova nie je zapísaná medzi NKP. Na základe vizuálneho prieskumu a dostupných informácií o histórii fary pripravil návrh na vyhlásenie. Podľa M. Dudáša bol návrh pripravený dôkladne.[26] O vyhlásení objektu za NKP rozhoduje ministerstvo kultúry, ktoré si od KPÚ vyžiadalo ďalšie informácie a vypracovalo Rozhodnutie o vyhlásení budovy fary za NKP. Voči tomuto rozhodnutiu bolo možné sa odvolať. Voči rozhodnutiu sa odvolal vlastník objektu – Rímskokatolícka cirkev a štyria občania. Po preštudovaní Rozhodnutia Ministerstva kultúry v ňom našiel P. Štanský viaceré faktografické nepresnosti, opierajúc sa o archívne pramene. Na základe toho vyvodil, že fara nemala byť vyhlásená za NKP a nemá historickú hodnotu. Odvolanie voči Rozhodnutiu bolo napokon ministrom kultúry zamietnuté ako neopodstatnené.

7. Ďalší háčik: Žilinský hrad

Po začatí archeologického prieskumu na mieste plánovanej novostavby zahraničného developera bol objavený Žilinský hrad. Štyria poprední Žilinčania[27] pracujúci v súčasnosti alebo v minulosti v oblasti vedy sa vyjadrili, že faru je potrebné obetovať pod podmienkou, že sa tým ozrejmia najstaršie dejiny Žiliny komplexným archeologickým výskumom celej lokality. Nešlo len o snahu konečne sa zbaviť „tej nepotrebnej fary“? Vedúci archeologického prieskumu J. Hoššo uviedol, že výskum hradu pod farou by bol zbytočný. Vyhĺbili sondu od nájdenej veže smerom na východ k fare, ale zistili, že tu už nie je čo hľadať. Tiež, ak by to bolo potrebné, výskum by sa podľa neho dal realizovať aj vo fare (resp. pod ňou, aj keby stála).[28]

8. Tri podvody na občanoch

Stavebné stroje faru zbúrali a jej materiál údajne uložili do depozitu. O pár dní zo staveniska zmizli aj základy kruhovej veže. Preto veľké slová o komplexnom archeologickom výskume sa ukázali ako zavádzanie verejnosti. Prvý podvod. Vznikla otázka, či bolo zbúranie fary legálne. Jedna skupina odôvodňovala, že faru zbúrať bolo možné, lebo NKP ešte nebola, proces vyhlasovania prebiehal a nebol ukončený. Pamiatkový zákon hovorí nasledovne: Za pamiatkový fond sa považujú aj veci, o ktorých sa začalo konanie o vyhlásenie za kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny[29] Podľa zákona teda mala byť fara ochraňovná (v zmysle štvrtej časti pamiatkového zákona – ochrana pamiatkového fondu).[30] Ďalej zákon hovorí, že vlastník veci navrhnutej na vyhlásenie za kultúrnu pamiatku je povinný a) od doručenia oznámenia o začatí konania chrániť vec pred poškodením, zničením alebo odcudzením... Ak aj pripustíme, že fara nebola zničená, ale prebieha jej presun[31] alebo rekonštrukcia[32], obe aktivity má vopred schváliť pamiatkový úrad a ten má aj určiť konkrétne podmienky. Lenže to sa nestalo a je zrejmé, že pamiatkový zákon bol porušený. Druhý podvod. Čo hrozí za porušenie tohto zákona? Nízka pokuta, ktorá bude súčasťou investície. Primátor Mesta Žilina uviedol, že radšej nech máme plne funkčné, odznova postavené a esteticky vyzerajúce stavebné objekty vzhľadovo kopírujúce staré stavby, ako pôvodné stavebné objekty v zlom stave.[33] Bude však odznova postavená a do obchodného komplexu zakomponovaná fara pamiatkou? Bude spĺňať pamiatkovú hodnotu? Ako sa dozvieme neskôr, načrtáva sa na tretí podvod, alebo aspoň zavádzanie.

9. Hodnoty

Prezentované boli vyhlásenia, že budova fary nemala historickú hodnotu. Historickú hodnotu podľa týchto vyjadrení majú tie objekty, v ktorých sa udiali významné historické udalosti – narodili sa tu významné osobnosti, prebiehali tu významné rokovania, bitky atď. Vo fare sa však podľa neho neudialo nič významné.[34] V médiách bolo prezentované, že tento názor zdieľajú žilinskí historici. Dovoľujeme si upozorniť, že išlo len o niektorých žilinských historikov, a z nich len niektorí sú historikmi v pravom zmysle slova, iní sa venujú príbuzným alebo menej príbuzným vedným disciplínam. Druhá časť historikov zbúranie fary a tvrdenia o neexistencii jej hodnoty odmieta, hoci niektorí sa verejne nevyjadrili. Tvrdenie, že fara nemá historickú hodnotu nám pripadá byť dnes prekonané a pripomína socializmus či dokonca koncepciu dejín podľa Marxa alebo Hegela, kedy sa uprednostňovali len udalosti veľkých dejín, najmä tie, ktoré sa týkajú vývoja veľkých spoločenských formácií až k vytvoreniu beztriednej spoločnosti. Dnes sú dejiny aj malými dejinami. Ak je cieľom histórie podať obraz o všetkých stránkach nášho života, o problémoch bežných ľudí, o remeslách, hospodárstve či živote kňazov, potrebujeme na to dôkazy. A budova fary bola dôkazom, akým spôsobom žili rímskokatolícki kňazi v 18. storočí, a tiež ako vyzeralo mesto Žilina v tomto období. Všetko, čo podobným spôsobom dokladá dejiny nášho mesta v určitom období, má historickú hodnotu. Iným typom hodnoty je historicko-umelecká a architektonická hodnota. Budova fary je stavbou v barokovom slohu z 18. storočia. Je teda dokladom prejavov architektúry daného obdobia a má aj túto hodnotu. Zákon o ochrane pamiatok pozná aj pojem spoločenská hodnota. Niektoré predmety sa stávajú pamiatkami, lebo občanom na nich záleží. Tu možno zaviesť pojem genius loci. V občanoch Žiliny starobylé stavby vyvolávajú obdiv, hrdosť, vznešenosť, veľkosť. Je to druh pocitu a je to i estetická kategória. Fara bola súčasťou pohľadu z Nám. A. Hlinku, ktorý bol najtypickejším a najznámejším pohľadom na Žilinu a mnohí „ne-žilinčania“ toto mesto poznali len vďaka nemu. Aj preto sa fara mala zachovať. Pamiatkový zákon všetky tri vyššie uvedené hodnoty pozná[35]. V jeho znení sú jednotlivé hodnoty oddelené spojkou alebo, a teda je nutné, aby daný objekt spĺňal aspoň jednu z nich. Žilinská fara spĺňala tieto tri. Ak platí, že objekt má historickú, architektonickú alebo inú hodnotu, má tým pádom aj tzv. pamiatkovú hodnotu a je možné ho zapísať medzi NKP. Lenže neexistujúci objekt alebo nová stavba (možno s použitím časti pôvodného materiálu) nikdy ani jednu z týchto hodnôt mať nebude. Už nebude historická, už nebude rýdzo baroková, už nebude mať pôvodného genia. Už to bude nový objekt. Navyše, o možnosti „premiestniť“ murovanú faru pochybuje aj M. Dudáš[36]. Nie sú teda slová Mesta Žilina, že fara bude znova stáť a že bude spĺňať kritéria pre pamiatky zavádzaním občanov?

10. A čo ďalej?

Na mieste celej parcely má vyrásť novostavba. Jej fasáda má byť doplnená aj o prvky budovy fary a v interiéri má byť umiestnený nalez základov kamenej veže. Navrhovanú obludnú futuristickú stavbu schválil aj útvar hlavného architekta. Len pri pohľade bežným okom je jasné, že daná stavba nedotorí pamiatkové prostredie, ba naopak, v MPR bude pôsobiť rušivo: a) svojimi rozmermi bude nevhodná do určenej lokality b) svojím architektonickým slohom úplne odignoruje gotický, renesančný a barokový charakter MPR, c) nebude rešpektovať štítové strechy domov MPR, d) zdeformuje pohľad typický pre Žilinu z Hlinkového námestia, e) pohltí celú MPR, ktorá sa ocitne v jej tieni f) bude necitlivá k histórii, bude imitovať historické pamiatky (fara, hrad), privlastní si ich a zosmiešní ich v zajati modernej architektúry.

Na základe tohto si myslíme, že uvedená stavba je v rozpore so Zásadami pamiatkovej ochrany MPR Žilina a nedodržiava úzus, prijatý pri zrode MPR, o zladení všetkých objektov v MPR s historicko-architektonickým charakterom MPR. Ak teda bol Útvar hlavného architekta schopný takúto stavbu schváliť, nie je tu možné vidieť štvrtý podvod? Obhajuje Mesto Žilina záujmy svojich obyvateľov? Jeden návrh prestavby Hlinkového nám. bol odmietnutý na základe nespokojnosti verejnosti ešte skôr, ako ho verejnosť stihla vyjadriť, avšak tu sa nikoho na názor nespýtalo. Neobhajuje teda aj mesto záujmy cirkvi a developerov?

Peter Šimko

Upozorňujeme, že uvedený článok vyjadruje osobný názor autora.

Text prevzatý z web. stránky: http://simkoslav.szm.com/fara_text.htm

________________________________________ [1] MARSINA, R.: Žilina v období včasného a vrcholného feudalizmu. In: Žilina – dejiny a prítomnosť (zost. HALAJ, D. - MARSINA, R.) Martin: Osveta, 1975, s. 38.

[2] MORAVČÍK, J.: Vývoj názorov na vznik mesta Žilina a výpoveď archeologických nálezov. VZP XXII, s. 34 – 35.

[3] KOVAČIČOVÁ-PUŠKÁROVÁ, B.: Umelecko-historickén pamiatky Žiliny. In: Žilina – dejiny a prítomnosť, tamže, s. 197, 201.

[4] Uložený v zbierka Považského múzea v Žiline.

[5] PRIKRYL, Ľ. V., diskusný príspevok, 39. diskusné fórum cyklu 100 farieb Žiliny, Nadácia 21. storočia, 18. 9. 2008.

[6] KOVAČIČOVÁ-PUŠKÁROVÁ, tamže.

[7] Podľa B. KOVAČIČOVEJ-PUŠKÁROVEJ (tamže) mohla mať táto veža gotické základy a stáť tu i skôr. Pôvodne sa predpokladalo, že Burianova veža bola súčasťou hradného komplexu. Ale to už dnes neplatí, nakoľko Žilinský hrad sa nenachádzal v priestore farského kostola. To potvrdil aj archeologický výskum v priestore tejto sakrálnej stavby, ktorý realizoval po roku 2000 Jozef Moravčík.

[8] MORAVČÍK, J.: Prečo sa Žilina nestala slobodným kráľovským mestom? Žilinské noviny, 21. 11. 2005.

[9] MARSINA, R.: Vznik a počiatky mesta Žiliny. In: Žilina v minulosti a dnes (zost. KRISTENOVÁ, V.). Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľsstvo, s. 36

[10] HOŠŠO, J.: diskusný príspevok, tamže.

[11] Bližšie sme sa názorom na vznik Žilinského hradu venovali v článku „Čo vieme o Žilinskom hrade“: ŠIMKO, P.: Čo vieme o Žilinskom hrade? In: Žilinský večerník, č. 25, roč. XVIII., 17. 6. 2008, s. 7.

[12] MORAVĆÍK, J.: Vývoj názorov..., s. 32-33.

[13] bližšie: MELLNER, D.: Medzivojnová rchitektúra mesta Žiliny. Žilina: Artis Omnis, 2007.

[14] ŠTANSKÝ, P.: História Mariánskeho námestia. In: Žilinský večerník, 4. 9. 2007.

[15] Zákon č. 49/2001 Z. z., §16, ods. 1.

[16] Tamže, §16, ods. 2.

[17] Tamže, §2, ods. 4.

[18] Tamže, §29, ods. 1.

[19] ŠTANSKÝ, P.: História Mariánskeho námesta... tamže.

[20] Pozri PRIKRYL, Ľ. V.: Dejiny farnosti Žilina. Žilina: Rím.-kat. farský úrad, 2006, s. 51.

[21] ŠTANSKÝ, P.: Diskusný príspevok, tamže.

[22] PRIKRYL, Ľ. V.: Dejiny farnosti, tamže.

[23] DUDÁŠ, M.: Diskusný príspevok, tamže.

[24] ŠTANSKÝ, P., diskusný príspevok, tamže.

[25] DUDÁŠ, M.: Diskusný príspevok, tamže.

[26] DUDÁŠ, M.: Diskusný príspevok, tamže.

[27] Ich mená v záujme zachovania dobrého mena zámerne neuvádzame a autor ich má k dispozícii.

[28] HOŠŠO, J.: Diskusný príspevok, tamže.

[29] Zákon č. 49/2001 Z. z., §2, ods. 1.

[30] Tamže, § 15, ods. 4.

[31] Tamže, §24, ods. 3.

[32] Tamže, §32, ods. 4.

[33] HARMAN, I.: Diskusný príspevok, tamže.

[34] Nepovažujeme za podstatné uviesť autora týchto výrokov, uvádzame len tézu, ktorú sa v ďalšom odseku snažíme spochybniť.

[35] Zákon č. 49/2001 Z. z., §2, ods.2.

[36] DUDÁŠ, M.: Diskusný príspevok, tamže.

[37] MORAVČÍK, J. - ŠTANSKÝ, P. - ŠLOPEK, V.: Žilinský rínok. Žilina: EDIS 2002, s. 67.