Správa o hrôzach Osvienčimu vznikla v Žiline

Z Žilina Gallery Wiki
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Svetoznáma správa o hrôzach Osvienčimu vznikla v Žiline

Dnes už krutú pravdu o koncentračných táboroch poznáme asi všetci. Lenže vo vojnových rokoch bola situácia iná a ľudia vo vagónoch pre dobytok spočiatku nevedeli, kam idú. Až vyše dvoch rokov od začiatku transportov zo Slovenska trvalo, kým sa svet dozvedel, čo sa tu v skutočnosti deje. A to vďaka dvom utečencom z Osvienčimu - Rudolfovi Vrbovi a Alfrédovi Wetzlerovi, ktorí pravdu podali formou správy. Dnes je táto správa jedným z najvýznamnejších dokumentov dejín holokaustu. Dostala sa do rúk špičkám svetovej politiky tej doby, žiaľ, ale nepomohla úplne zastaviť deportácie. Pavel Frankl, predseda Židovskej náboženskej obce Žilina pripomína: Pre nás, Žilinčanov, je táto správa ešte významnejšia, lebo bola napísaná v Žiline. Preto tento strhujúci dokument úzko súvisí aj s dejinami nášho mesta. Pri príležitosti Dňa obetí holokaustu a rasového násilia (9. septembra) sme sa rozhodli podať o ňom bližšie informácie.


Písal sa rok 1942. Hoci vo svete zúrila vojna, v Žiline to naoko vyzeralo, že vládne mier a prosperita. Rekonštruovala sa Burianova veža, farský kostol a balustráda, staval sa Reprezentačný dom (Mestské divadlo), zimný štadión, či budova elektrární na rohu Ulíc Kukučínova a republiky. Na začiatku vojny žilo v meste okolo 3000 občanov židovského pôvodu a asi 15 000 Slovákov. Vládne nariadenie, tzv. Židovský kódex z 9. septembra 1941 Židom prikázal nosiť označenie – žltú šesťcípu hviezdu, zakázal angažovať sa v politike, pracovať v štátnej službe a rôznych ďalších povolaniach (lekári, právnici). Židia však dostali pracovnú povinnosť, a teda im ostávali len podradné zamestnania. Okrem iných príkazov a zákazov napríklad nesmeli študovať na iných ako ľudových školách, nemohli voľne nakladať so svojím majetkom, mali zákaz nočného vychádzania, nesmeli bývať v centrách miest, museli odovzdať rádiá, fotoaparáty a iný hnuteľný majetok. Ich podniky bolo možné zlikvidovať. Ak existovali, museli byť označené „židovský podnik“. Život však plynul ďalej a Židia, hoci vytlačení na okraj spoločnosti, si na nové pomery zvykali. Niektoré židovské rodiny sa priatelili s vplyvnými Žilinčanmi i členmi Hlinkovej gardy a tí im dovolili viac ako iným. Pri nedodržiavaní zákazov a príkazov nebol režim prvej Slovenskej republiky spočiatku tak tvrdý ako iné totalitné režimy. A tiež, inak sa zákony dodržiavali v Bratislave a inak v Žiline.

Z iniciatívy radikálneho krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany začali v marci 1942 transporty. Podľa paragrafu o pracovnej povinnosti ofi ciálne vyhlásenie znelo, že Židia budú presídlení do Poľska a Ruska, kde budú pracovať v novozaložených táboroch. V Žiline na mieste vojenských kasární vznikol zberný tábor. V blízkej železničnej staničke Žilina-Záriečie nakladali sústredených Židov do vagónov pre dobytok a tie smerovali do „pracovných“ táborov v Chelme, Lubline, Treblinke, ale najmä v Osvienčime. Niektorí Žilinčania sa však čudovali, či sústredení Židia skutočne pôjdu pracovať. Nedali im najesť a hrubo s nimi zaobchádzali. Ako by dokázali pracovať bez jedla? Po niekoľkých mesiacoch prví Židia z poľských táborov posielali svojim príbuzným na Slovensku pračudné listy, ktorým nik nerozumel. Syn písal, že otec stretol strýka. Ale strýko bol už predsa už niekoľko rokov mŕtvy. Ako ho mohol stretnúť? Čo to má znamenať? V tom čase tiež Žilinčania videli vyhladnutých, vysmädnutých a polovyzlečených Židov v preplnených „dobytčákoch“, ktoré prechádzali aj cez Žilinu a občas sa zastavili na starej alebo novej železničnej stanici. Prečo? Vznikali nezodpovedané otázky, ale postupne prichádzali aj odpovede. Cez mesto totiž prechádzali židovskí utečenci z Poľska, utekajúci pred hrôzami, ktoré Nemci páchali v Poľsku. Rozprávali o rôznych zverstvách, ale strašidelným historkám o tisíckach zabitých nikto neveril. Všetci si mysleli, že dotyční si vymýšľajú alebo prikresľujú realitu. Aj úrady podobné historky vyhlasovali za protinemeckú propagandu. Jednými z utekajúcich boli aj Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, ktorým sa ako prvým podaril útek z pekla Osvienčimu.

Rudolf Vrba, vlastným menom Walter Rosenberg, sa narodil v roku 1924 v Topoľčanoch. Študoval na gymnáziu, ale po vydaní „slovenskej verzie Norimberských rasových zákonov“ bol zo štúdia vylúčený. V marci 1942 sa rozhodol na protest proti antisemitizmu ujsť do Anglicka a tu sa pripojiť k československému zahraničnému vojsku. Taxíkom sa odviezol do Maďarska. Tu si uvedomil, že je preňho nebezpečné v ceste ďalej pokračovať a chcel sa vrátiť domov. Lenže bol prichytený maďarskou pohraničnou strážou. Zakrátko sa ocitol v zbernom tábore v Novákoch, odkiaľ ho odsunuli do Poľska – najskôr ho umiestnili do koncentračného tábora Majdanek, potom ho presunuli do tábora Osvienčim I. Mal šťastie na pridelenú prácu, ktorou bolo triedenie vecí od ľudí z prichádzajúcich vlakov. Vďaka tomu získaval jedlo a dokázal prežiť. Pamätal si, koľkí prišli a koľkí boli zabití. Dokázal si spočítať, že z prichádzajúcich vlakov je väčšia časť ľudí posielaná priamo na smrť do plynových komôr a menšia časť, ktorá zostala, bola nútená na otrockú prácu. Vidiac túto katastrofu, cítil potrebu nielen zachrániť si vlastný život, ale aj rozšíriť správu o Osvienčime do sveta, aby sa zastavilo zabíjanie ďalších nevinných životov. To ho nutkalo k úteku. Kým svoj plán uskutočnil, bol presunutý do iného, oveľa krutejšieho, osvienčimského tábora – Birkenau. Tu sa dozvedel, že začínajú masové deportácie maďarských Židov.

Alfréd Wetzler sa narodil v roku 1918 v Trnave. Pracoval tu v rokoch 1936 – 1940 ako robotník. V apríli 1942 bol poslaný do zberného tábora v Seredi, odkiaľ sa transportom dostal do Osvienčimu – Birkenau, kde pracoval v márnici.

Po takmer dvoch rokoch v Osvienčime sa Vrba a Wetzler spoznali a začali hovoriť o úteku. 7. apríla 1944 tento skutok uskutočnili. Ukryli sa v jame s drevom, ktoré malo slúžiť na stavbu ďalších barakov. Tu prečkali tri dni, počas ktorých ich Nemci hľadali. Okolie skládky dreva museli vysypať tabakom a poliať petrolejom, aby ich nezavetrili strážne psy. Po troch dňoch, počas ktorých podľa osvienčimských pravidiel trvalo pátranie v okolí tábora, sa dali na útek južným smerom. Na poľskej strane im pomohol prejsť cez Beskydy vrchár z obce Milówka. 18. apríla sa objavili na Slovensku na Kysuciach, kde v dedine Skalité našli pomoc u sedliaka Ondreja Čaneckého. Ten ich ošatil a priviezol k židovskému doktorovi Polakovi (Pollačkovi), ktorý mal kontakt na pobočku Medzinárodného Červeného kríža a funkcionárov Ústredne Židov, kde už vedeli, čo sa dá robiť.

Do Žiliny prišli Vrba a Wetzler 25. apríla 1944. Ústredňa Židov sídlila na Hollého ul. č. 9, kde bol pôvodne židovský starobinec. Dnes je budova sídlom Židovskej náboženskej obce v Žiline. Svedkom ich príchodu bol aj pán Arieh Klein, žilinský rodák, pamätník udalostí z obdobia prvej Slovenskej republiky a človek, ktorý hoci žije v Izraeli, svoje druhé srdce má v Žiline dodnes. Arieh Klein rozpráva: „V tej dobe bolo v Žiline krehké ticho – nič sa nedialo. Všetci dúfali, že to tak ostane čo najdlhšie, lebo kedykoľvek hrozilo, že sa môže prihodiť niečo, čo si nikto neželal – mohli prísť vojská, mohli sa obnoviť deportácie. Vedel som, že sa chystajú deportácie z Maďarska, lebo prednosta žilinskej železničnej stanice dostal v apríli 1944 za úlohu zabezpečiť tisíc „dobytčákov“. Ale čo sa dialo s prevezenými po príchode do Poľska, sme netušili. Jedného dňa sme sa na dvore starobinca venovali športovým hrám. Hrali sme volejbal, hádzanú, bolo nás tam asi desať chlapcov. Vtom sa zjavili dvaja mladí muži a povedali, že prichádzajú z Osvienčimu. Vybrali si dvoch z nás a ja som bol medzi nimi. Vyzvali ma, aby som priviedol popredných členov obce. Bežal som za otcom Jakubom a ten už všetko zariadil. Títo muži povedali, že tam, odkiaľ prichádzajú, sú milióny zavraždených ľudí. Nechápavo som na nich pozeral a myslel som si, že si vymýšľajú.“

Vrba a Wetzler boli okamžite vypočutí miestnymi predstaviteľmi žilinskej úradovne Ústredne Židov a židovskej náboženskej obce, ktorí keď pochopili význam ich slov, okamžite povolali z Bratislavy svojich nadriadených - doktora Oskara Neumanna, inžiniera Oskara Krasňanského a Erwina Steinera. Rudolf Vrba mal pocit, že im neveria ani slovo. Nikto nečakal, nebol pripravený na to, aby pochopil, čo sa v Osvienčime dialo. Židovskí predstavitelia nemohli uveriť, že ich národ je systematicky likvidovaný. Aby si overili, či mladíci hovoria pravdu, každého z nich umiestnili do inej miestnosti a vypočúvali oddelene. Kládli im faktografické otázky, aby podľa ich odpovedí zistili, či neklamú. Vrba podal podrobné svedectvo, koľko ľudí bolo zavraždených v plynových komorách, čo podľa jeho prepočtov bolo okolo 1 750 000. Vysvetlil, aké zisky z toho Nemci mali, hlavne zo šperkov, peňazí, oblečenia, zlatých zubov, ale i vlasov či popola, ktorý sa používal ako hnojivo. Opísal vnútornú štruktúru táborov a využívanie Židov na otrockú prácu. Vypočúvanie trvalo tri dni.

Vrbove a Wetzlerove slová boli spísané do správy. Správa vznikala tajne v kúpeľni za maskovanou skriňou. Počas jej písania ju Krasňanský s pomocou Gizely Steinerovej prekladal do nemčiny. Vznikla spojením oboch výpovedí. 27. apríla 1944 bola dokončená. Mala 32 strán. Predstavitelia Ústredne Židov ju mali odoslať na kompetentné miesta, čím mala varovať Európu pred pripravovanými deportáciami z Maďarska, ktoré Nemci vojensky obsadili v marci 1944.

Vrba a Wetzler zotrvali v Žiline do 15. mája. Toho rána sa totiž udialo ďalšie nemilé prekvapenie v ich živote. V Žiline zastavil vlak s „dobytčákmi“. Bol plný Židov z Maďarska. Podľa Vrbových slov cestujúcim zástupcovia žilinskej židovskej obce poskytli mlieko a obložené chleby. Ako je však možné, že správa nepomohla zastaviť transporty? Historická veda dodnes neposkytla na túto otázku jednoznačnú odpoveď. Jednou z možných verzií je, že správa k vedeniu maďarských Židov nedorazila, alebo že jej neverili. Časť historikov však zastáva názor, že vedenie vedome túto správu zatajilo. Faktom je skutočnosť, že niektorí členovia vedenia sa snažili vyjednávať s Nemcami a vymeniť časť maďarského židovstva a, samozrejme, aj svoje vlastné rodiny, za peniaze a tovar, alebo možno len za prísľub, že budú mlčať, kam ich krajanov Nemci posielajú.

Hrdinami tohto príbehu sú však iní muži. Po príchode do Žiliny im zabezpečili árijské „papiere“ na mená Jozef Lánik a Rudolf Vrba. Rudolf si toto meno ponechal a Alfrédovi sa stalo pseudonymom. Obaja si nedopriali ani čas na zotavenie. Chystalo sa Slovenské národné povstanie a navyše, ich správa nezastavila deportácie. Myšlienky zastaviť deportácie sa však nevzdali. Po troch týždňoch od napísania správy sa objavili v Bratislave, kde odovzdali svoju kópiu bratislavskému rabínovi Weissmandelovi. Ten ju ďalej rozšíril do židovského výboru v Istanbule, Svetového židovského kongresu v Ženeve a prostredníctvom pápežského nuncia v Bratislave i do Vatikánu. V druhej polovici júna sa prvýkrát dostala i na verejnosť – výťah z nej bol poskytnutý švajčiarskej a britskej tlači. Spojenci protihitlerovskej koalície však nikdy nevenovali podobným správam pozornosť a boli pasívni. Aj keď už predtým prenikali informácie o nacistických zverstvách, chýbala im vôľa rokovať s nepriateľom alebo byť vojensky aktívnymi v tejto oblasti. Zverejnenie Vrbovej a Wetzlerovej správy však odhalilo pravdu celému svetu a svetová mienka žiadala zastavenie vyvražďovania. Kým časť svetových mocností ostala pasívna aj naďalej, vlády neutrálnych štátov Švédska, Švajčiarska, Turecka a Vatikánu pohrozili Budapešti odvetnými opatreniami, k čomu sa pripojil aj prezident USA Franklin D. Roosevelt. Následne 6. júla rozhodol maďarský regent admirál Horthy o prerušení transportov.

Cieľ, ktorý si Rudolf Vrba predsavzal, bol napokon splnený, hoci sa zachránilo len okolo 200 000 maďarských Židov. Po prechode sovietskeho frontu a obnovení Československa začal Vrba študovať v Prahe vysokú školu. Napokon sa stal uznávaným profesorom v oblasti biochémie mozgu. V roku 1958 odišiel z Československa a pôsobil na univerzitách a vedeckých inštitútoch v Izraeli, Veľkej Británii, USA a Kanade. V roku 1963 sa rozhodol svoj príbeh vyrozprávať v knihe. U nás je dostupná len v českom preklade z roku 1998 pod názvom Utekl jsem z Osvětimi. Zomrel vo veku 82 rokov v kanadskom Vancouveri.

Alfréd Wetzler prežil celý ďalší život v Bratislave. Už v roku 1945 tu napísal brožúru Osvienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí. Pracoval ako redaktor, potom robotník a napokon v oblasti obchodu. V roku 1964 napísal pod pseudonymom Jozef Lánik druhú knihu Čo Dante nevidel. Správa Wetzlera a Vrbu bola jedným z prvých podrobných písomných dokumentov očitých svedkov popisujúcich holokaust. Potvrdila pravdivosť dovtedajších dohadov o nacistických koncentračných táboroch, ktorým sa často prisudzovala malá dôveryhodnosť, pretože hovorili o skutočnosti tak hrôzostrašne, že prekračovali predstavivosť verejnosti. Je zvláštne, že dnes na Slovensku tento významný dokument svetových dejín pozná len málokto. Pritom správa má miesto aj v dejinách nášho mesta, keďže tu uzrela svetlo sveta.


Peter Šimko

Snímky Jozef Feiler


Pri písaní článku čerpané z knihy Rudolfa Vrbu Utekl jsem z Osvětimi.


Zdroj: Žilinský večerník, č. 37, str. 11, dňa 9.9.2008