Rakúsko-uhorská banka

Rakúsko-uhorská banka

Ing. Gustáv Krušinský

Na obyvateľov mesta a jeho návštevníkov dodnes impozantným dojmom pôsobí trojpodlažná budova s reliéfnym nápisom „Československá obchodná banka úč. spol." na fasáde, umiestená pri vyústení Legionárskej ulice (predtým Švermova ulica) do ulice J. M. Hurbana. Pôvodne tu sídlila filiálka Rakúsko-uhorskej banky. Do histórie zlatých pokladov európskeho významu budova vstúpila tým, že v roku 1938 krátko slúžila ako tajný úkryt pre korunovačné klenoty Českého kráľovstva.

Rakúsko-uhorská banka (po nemecky „Oesterreichisch-Ungarische Bank", po maďarsky „Osztrák-magy-ar bank") bola ceduľovou bankou (1) Rakúsko-uhorskej monarchie. Vznikla r. 1878 premenou Rakúskej národnej banky na dualistický (2) spoločný emisný ústav so sídlom vo Viedni a hlavnými ústavmi (riaditeľstvami) vo Viedni a Budapešti (4). Právne bola účastinnou bankou. V r. 1890 Rakúsko-uhorská banka mala 50 filiálok a 128 pobočných úradovni. O neustále rastúcom hospodárskom význame Žiliny svedčí skutočnosť, že tesne pred začiatkom I. svetovej vojny sa mesto stalo sídlom jednej z piatich filiálok na území dnešného Slovenska (ďalšie sídlili v Prešporku, Nitre, Banskej Bystrici a Košiciach), hoci vo veľkostnom poradí mu v r. 1910 patrilo ešte len 15. miesto (9 179 obyvateľov).

Rakúsko-uhorská banka otvorila svoju filiálku v Žiline v r. 1912. Pôvodne dvojpodlažná reprezentatívna novostavba žilinskej filiálky bola postavená v štýle neoklasicizmu. Impozantný vzhľad budovy umocňovalo 8 mohutných stĺpov ukončených na vrchole ozdobnými hlavicami (6), ktoré umiestili na čelnú fasádu. Tento bankový palác vystavaný v „gréckom štýle" spolu so susednou budovou hlavnej reálky patril pred začiatkom I. svetovej vojny k dvom najmohutnejším budovám v Žiline.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Česko-slovenskej republiky funkciami Rakúsko-horskej banky bola v novembri 1918 dočasne poverená Zemská banka v Prahe. V januári a v prvých dňoch februára 1919 v budove žilinskej filiálky sídlilo celoslovenské Generálne finančné riaditeľstvo, ktoré tu 30.12.1918 zriadilo česko-slovenské Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska počas svojho dočasného pôsobenia v Žiline. V r. 1919 vznikol Bankový úrad Ministerstva financií, ktorý prevzal, aj žilinskú filiálku. V r. 1926 filiálku v Žiline prevzala novoutvorená emisná Národná banka Československá s ústredím a hlavným ústavom v Prahe. V r. 1936 mala 34 filiálok (na Slovensku v Bratislave, Nitre, Žiline, Banskej Bystrici a Košiciach) a 134 pobočiek (z toho 20 na území Slovenska), pričom funkciu pobočiek zabezpečovali niektoré obchodné banky.

Tretie podlažie budovy filiálky Národnej banky Československej v Žiline nadstavili v 2. polroku 1936. Stavebné práce spojené s nadstavbou a s tým súvisiace adaptácie (7) v budove vykonala firma „Michal Kováč, staviteľ v Žiline", založená v r. 1927. Žilinský staviteľ MICHAL KOVÁČ mladší (1907-1990), rodák zo známej hornoliptovskej murárskej obce Vavrišovo, sa podieľal aj na zabudovaní nových trezorov v budove filiálky, najmodernejších a najbezpečnejších na Slovensku.

Krátka, avšak historicky významná udalosť, ktorá sa spája s touto temer osemdesiatročnou budovou sa dotýka osudných dní prvej Česko-slovenskej republiky na prelome septembra a októbra 1938. V tomto roku vrcholili prípravy Nemeckej ríše na rozbitie Česko-Slovenska a obsadenie Čiech a Moravy. Už predtým sa nemecká rozviedka zaujímala o konkrétne miesta, kde sú uschované pražské zlaté poklady (české korunovačné klenoty, poklad Týnskeho chrámu, insígnie (8) Karlovej univerzity a pod.). Po odhalení tejto skutočnosti bolo rozhodnuté zlaté poklady tajne ukryť mimo Prahy. Na ukrytie najcennejšieho pokladu - korunovačných klenotov českého kráľovstva - vybrali pre nemeckých špiónov nenápadnú Žilinu s najbezpečnejšími trezormi na Slovensku.

Korunovačné klenoty Českého kráľovstva tvoria ucelený súbor mimoriadnej historickej a umeleckej hodnoty. Ústrednou insígniou je svätováclavská koruna, zhotovená v r. 1345 na pokyn moravského markgrófa a spoluvládcu v Čechách Karola IV. (1316-1378), venovaná patrónovi českého štátu svätému Václavovi (907-935, asi od r. 924 český knieža). Koruna je symbolom viac ako tisícročnej tradície českého štátu. Váži takmer 2,5 kilogramu, z čoho 1,75 kg je z rýdzeho 21-karátového zlata. Do koruny je vsadených 20 perál, 45 spinelov z Orientu, 19 zafírov10 a jeden tŕň údajne z Kristovej koruny (v krížiku svätováclavskej koruny). Len cenu perál a drahokamov na korune v r. 1947 odhadli na 27 miliónov Kčs.

Súčasťou českých korunovačných klenotov je 780-gramové jablko z 18-karátového zlata (obsahuje 31 perál, 8 zafírov a 6 rubínov) a 1013-gramové žezlo z 15-karátového zlata (obsahuje 63 perál, 5 rubínov a 4 zafíry), ktoré pochádza z konca 16. storočia. Patrí tu tiež tzv. svätováclavský meč z r. 1356 a kríž z r. 1354. Korunovačné klenoty českého kráľovstva boli prvýkrát použité v r. 1347 pri korunovácii Karola IV. (od r. 1346 rímsko-nemecký kráľ a od r. 1355 cisár Svätej ríše rímskej) a jeho prvej manželky Blanky z Vaiois (1316 až 1348), poslednýkrát v r. 1836 pri korunovácii k vláde duševne nezrelého rakúskeho cisára Ferdinanda I. Dobrotivého (1793-1875, panoval v r. 1835 až 1848), ktorý sa stal uhorským a českým kráľom pod menom Ferdinand V. Po vzniku Česko-slovenskej republiky koncom r. 1918 české korunovačné klenoty prestali byť insígniami panovníckej moci. V súčasnosti sú národnou kultúrnou pamiatkou č. 2 Českej republiky (NKP č. 1 je oblasť Pražského hradu).

Korunovačné klenoty Českého kráľovstva boli vo filiálke. Národnej banky Československej v Žiline ukryté od 20. septembra do 6. októbra 1938, t. j. viac ako 2 týždne. Na príkaz ministerského radcu Kancelárie prezidenta republiky Dr. Karola Strnada a so súhlasom prezidenta Dr. Edvarda Beneša (1884-1948) ich z pražských Hradčian do Žiliny autami tajne previezol ministerský radca Ing. Bohumil Člupek. Korunovačné klenoty boli uložené v okovanej dubovej debni, opatrenej štyrmi zámkami zapečatenými pečaťami Kancelárie prezidenta republiky. V Žiline debnu do úschovy v trezore prevzali prednosta filiálky Čech František Koupil a zástupca prednostu Slovák Silvester Blažo.

V Žiline korunovačné klenoty českých kráľov prečkali pád Hodžovej vlády a menovanie vlády generála Syrového (22. 9.), vyhlásenie všeobecnej mobilizácie na obranu republiky (23.9.), prijatie mníchovského diktátu česko-slovenskou vládou (30.9.) i odstúpenie prezidenta republiky Dr. Beneša (5. 10.). Medzitým sa zistilo, že maďarskí špióni už odhalili tajný presun časti zlatých pokladov z Prahy na Slovensko (o konkrétnom umiestení v Žiline však nevedeli).

Počas búrlivého 6. októbra 1938, keď v Žiline vyhlásili požiadavku autonómie Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, ministerský radca Ing. Člupek vo filiálke banky prevzal české korunovačné klenoty a po dobrodružnej ceste (stretnutie s nemeckými vojskami zaberajúcimi Sudety) ich priviezol späť na Hradčany. Tu nepoškodené šťastne prežili nacistickú okupáciu a celé obdobie Protektorátu Čechy a Morava v r. 1939-1945.

Udalostiam z histórie korunovačných klenotov Českého kráľovstva je venovaná samostatná kapitola v knihe PhDr. Milana Vároša „Osudy zlatých pokladov", ktorá v r. 1967 vyšla v bratislavskom vydavateľstve Smena. Podrobne sa v nej opisuje aj pobyt korunovačných klenotov v Žiline.

Po rozbití vtedy už okyptenej Česko-slovenskej republiky a vzniku samostatného Slovenského štátu v marci 1939 pôsobnosť Národnej banky Československej na území Slovenska prevzala Slovenská národná banka so sídlom v Bratislave, silne závislá od nemeckého kapitálu (40 % jej účastinného kapitálu vlastnila Nemecká ríšska banka, 60 % Slovenský štát). Novoutvorená banka mala okrem Žiliny, filiálky aj v Nitre, Banskej Bystrici, Ružomberku a Prešove. V tomto období na vonkajšie čelné okná prvého podlažia žilinskej filiálky umiestili umelecky hodnotné ochranné mreže so stvárneným slovenským znakom, ktoré sa neporušené zachovali dodnes.

Po obnovení česko-slovenskej republiky v r. 1945 sa žilinská filiálka opäť dostala pod správu Národnej banky Československej a v r. 1950 pod správu novovytvorenej ústrednej ceduľovej Štátnej banky československej (ŠBČS) so sídlom v Prahe, ktorá prevzala funkciu svojej predchodkyne, ako aj Živnostenskej banky, Tatrabanky a Poštovej sporiteľne.

V budove žilinskej pobočky ŠBČS v r. 1970 umiestili aj jednu zo šiestich pobočiek devízovej Československej obchodnej banky so sídlom v Prahe založenej v r. 1965 (v sedemdesiatych rokoch jej ďalšie pobočky boli v Bratislave, Brne, Plzni, Liberci a Jablonci). Po presťahovaní pobočky ŠBČS do novostavby na ulici Na bráne v decembri 1979 sa celá budova stala sídlom žilinskej pobočky Československej obchodnej banky, uč. spol.

Historická a architektonicky hodnotná budova niekdajšej filiálky Rakúsko-uhorskej banky s vynovenou fasádou je dnes žiarivým klenotom mesta Žiliny. Zaslúžila by si však pamätnú tabuľu, ktorá by oznamovala, že tu bezpečný úkryt našli korunovačné klenoty českých kráľov.

Zdroj: Krušinský, G.: „Kultúrny život Žiliny“, rok 1991, č. 3,, strana č. 16 - 20.

Vysvetlivky:

1. ceduľová banka - najvyšší článok bankovej sústavy s monopolom emisie bankoviek a mincí

2. dualistický - vyplývajúci zo systému založenom na dvoch samostatných princípoch

3. emisný ústav - inštitúcia, ktorá vydáva cenné papiere (obligácie, akcie) alebo peniaze (bankovky, štátovky) do obehu

4. Buda-Pešť - starší slovenský názov hlavného mesta Uhorska, ktoré vzniklo až r. 1872 spojením troch miest Budína (po maďarsky Búda), Pešti (Pest) a Starého Budína (óbuda)

5. neoklasicizmus - novoklasicizmus - umelecký smer rozličných období obnovujúci zásady klasicizmu, nadväzujúceho na umenie starých Grékov a Rimanov

6. hlavica - rozšírená vrchná časť stĺpa

7. adaptácia - prispôsobenie, úprava

8. insígnie - odznaky moci alebo hodnosti

9. spinel - priehľadný bezfarebný, ale aj červený, fialový alebo modrý drahokam

10. zafír - drahokam modrej farby. Výslovnosť cudzieho mena: Blanka z Valois (blanka z valoa).