Priemyselná výstava v Žiline roku 1903
Priemyselná výstava v Žiline roku 1903
Žilina ako ju nepoznáte
Význam Žiliny ako prirodzeného hospodárskeho centra severozápadného Slovenska vzrástol najmä v poslednej tretine 19. storočia. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) to možno badať v rýchlejšom napredovaní priemyselného podnikania v meste. Prispel k tomu predovšetkým príliv zahraničného kapitálu a tiež vybudovanie železničných spojov, ktoré prechádzali Žilinou. Postupne boli dané do prevádzky košicko-bohumínska železnica (1871), považská železnica zo Žiliny do Bratislavy (1883) a trať Žilina – Rajec (1899). V poslednom decéniu 19. storočia začala výroba v Uhorskej továrni na vlnené látky, vojenské súkno a pokrovce v Žiline (1891), druhá najstaršia bola chemická továreň na výrobu umelých hnojív známa pod názvom Hungária (1893), ďalej žilinský elektrický závod – Helioska, akc. spol., a v prvých rokoch 20. storočia nasledovali: Továreň na celulózu, akc. spol. (1905), dechtova továreň firmy Ruttgers (1907) a továreň na zápalky (1915). V Žiline v tomto období vznikli aj viaceré finančné ústavy ako Žilinská sporiteľňa a úverový ústav (1870), Pomocný spolok (1873), Považská agrárna a priemyselná banka (1901) a Úverová banka, úč. spol.
Už samotný výpočet podnikov a ústavov naznačuje, že Žilina sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia stala významným centrom priemyselného podnikania a finančníctva na severozápadnom Slovensku aj v celom Hornom Uhorsku. Jedným z dôkazov dôležitosti mesta v tejto oblasti bola Priemyselná výstava Horného Uhorska usporiadaná v Žiline od 1. augusta do 20. septembra roku 1903. Vznikla z podnetu uhorského ministra priemyslu Gabriela Barossa a za prispenia mesta. Jej pavilóny boli lokalizované na ľavom brehu Váhu v priestore dnešného športového areálu. Na výstave predvádzali výrobky nielen zo Žiliny, ale aj z Rajca, Turčianského Svätého Martina, Liptovského Mikuláša a vzdialenejšieho okolia. Táto výstava ukázala úroveň slovenského priemyslu, predovšetkým žilinského a bola podnetom pre jeho ďalší rozvoj.
Vyššie uvedené skutočnosti mali vplyv tiež na rast počtu obyvateľov mesta. Kým v roku 1850 mala Žilina 2326 obyvateľov, v roku 1880 ich bolo 3244 a v roku 1900 už 5673. Takýto rast spôsobil najmä príliv vidieckeho obyvateľstva do mesta. Priemyselnú výstavu Horného Uhorska začali pripravovať už začiatkom roku 1902, kedy vznikol Prípravný výbor. Vypracovaný bol plán výstavy, v ktorom sa počítalo, že podujatie bude mať len regionálny rámec. Postupom prípravných prác sa však počet potencionálnych vystavovateľov rozšíril o živnostníkov a podnikateľov ďalších žúp. Organizátorom výstavy bol spočiatku Spolok pre podporu a rozvoj živností (Živnostenské spoločenstvo v Žiline) na čele s predsedom Štefanom Rudnayom, žilinským hlavným slúžnym. Predseda priemyslového spolku Július Grun bol výkonným riaditeľom a patronát nad podujatím prevzal trenčiansky župan Gejza Ostrolúcky. Tento prípravný výbor neskôr vystriedal Výbor pre rozvoj domorodého priemyslu, ktorý sa stal hlavným organizátorom výstavy. Jej spoluorganizátormi boli Priemyselný spolok, mesto Žilina a niektoré štátne orgány. Výbor mal 5 podpredsedov, medzi nimi bol aj Žilinčan Štefan Tvrdý. Podarilo sa mu získať finančnú podporu Uhorského kráľovského Ministerstva obchodu vo výške 15 tisíc korún, čo spolu s ďalšími zozbieranými prostriedkami (7500 korún) umožnilo už v máji 1902 urýchliť prípravu výstavy. Poslednú fázu príprav skomplikovala povodeň 12. júla 1903, kedy voda z rieky Váh zaplavila výstavisko (1,5 m vody) a stanovený termín otvorenia výstavy bol ohrozený.
Napokon však 1. augusta 1903 sa od žilinskej železničnej stanice uskutočnil slávnostný sprievod smerom na výstavisko. Prechádzal dnešnou Národnou ulicou cez Kálov a popod viadukt k hlavnej bráne výstavy. Celé mesto bolo vyzdobené kvetmi, girlandami a vlajkami. V areáli na Strelnici sa otvorili brány výstaviska a vyše 350 vystavovateľov z piatich hornouhorských žúp (Trenčianska, Turčianska, Liptovská, Oravská, Nitrianska) aj z iných oblastí mohlo predviesť svoje výrobky. Slúžilo k tomu 25 pavilónov a ďalšie objekty postavené na ploche výstaviska. V najväčšom – Hlavnom pavilóne – boli umiestnené exponáty väčšiny živnostníkov a podnikateľov. Slávnostného otvorenia výstavy sa zúčastnil aj minister obchodu Uhorska Lajos Láng. Výstavná plocha mala rozlohu 10 hektárov a vystavovatelia boli rozdelení podľa profesií do 14 skupín.
Na výstave boli skupiny: I. Drevo a nábytkársky priemysel II. Kovopriemysel III. Pradiarenský a tkáčsky priemysel IV. Odevný priemysel V. Kožiarsky priemysel VI. Priemysel kameňa a hliny VII. Spotrebný a potravinársky priemysel VIII. Chemický priemysel IX. Rozličný tovar X. Hospodárske stroje a náradie XI. Dopravné a osvetľovacie prostriedky XII. Domáci priemysel XIII. Práce tovarišov a učňov XIV. Záhradníctvo
O výstave písali najmä Národnie noviny, Kupecký a priemyselný odbor, vyšli série propagačných fotografi í a vydali aj sprievodcu po výstave. Z vystavovateľov zo Žiliny a okolia boli: žilinská súkenka, chemická továreň Hungária, Helios Žilina, kachliarska fi rma P. Bartákyho zo Žiliny, nábytkárska firma Ľ. Adamicu zo Žiliny, Ripperova likérka zo Žiliny a ďalšie. Z ďalších fi riem svoje výrobky predvádzali: Žilinská továreň na cement a vápno z Lietavskej Lúčky (jej murovaný pavilón sa zachoval dodnes), Martinská továreň na nábytok a ohýbané drevo, ružomberská textilka, rajecká garbiareň, cementáreň na portlandský cement Ladce, Sučianska tehliareň, Martinský pivovar, bryndziareň z Ružomberka, kožušnícke firmy z Liptovského Mikuláša (fi rma Holéci a spol.), sklárne v Lednických Rovniach, továreň na hospodárske stroje a pluhy vo Veľkom Bysterci a iné. Priestor na výstave dostali tiež práce učňov zo škôl v Žiline, Martine, Trenčíne a Nitre, spolok Živena, etnograf a fotograf Pavol Socháň z Martina, košicko-bohumínska železnica a ďalší. Svoje výrobky predvádzal o. i. aj známy drotár Jozef Holánik – Bakeľ. Najväčší počet vystavovateľov bol zo Žiliny.
O návštevníkov výstavy bolo dobre postarané. Občerstvenie poskytovali viaceré stánky a v altánku uprostred výstaviska vyhrávala vojenská a cigánska hudba. Predávali sa suveníry a pohľadnice a na pracovisku pošty, zriadenom vo výstavnom areáli, bolo možné získať príležitostnú pečiatku. K dispozícii bol tiež Sprievodca po priemyselnej výstave v maďarčine. Obsahoval štatút a organizačný poriadok výstavy a tiež kompetencie výstavného výboru a funkcionárov. V druhej časti ponúkal informácie o možnostiach turistiky v regióne Žiliny, o histórii mesta i piatich žúp, ktoré boli zastúpené medzi vystavovateľmi. Výstavu navštívili mnohé významné osobnosti politického, hospodárskeho i kultúrno-spoločenského života, medzi nimi P. O. Hviezdoslav, S. H. Vajanský, Milan Hodža, Anton Štefánek, dr. Czambel, kňažná Izabela z rodu Habsburgovcov a iní. Predstavitelia prúdu hlasistov na čele s Vavrom Šrobárom a M. Hodžom mali v čase výstavy stretnutie v dome MUDr. Dušana Makovického.
Počas trvania výstavy skupina slovenských maliarov vystupujúca pod názvom Grupa uhorsko – slovenských maliarov (Jaroslav Augusta, Tomáš Andraškovič, Gustáv Mallý, Erik Pacovský) vystavovala svoje diela v jednom z bytov na Kálove v Žiline. Jej člen J. Augusta si na jej prípravu a priebeh takto spomínal: „Vedno s Pacovským sme si chystali veci na výstavu. Mali sme dosť materiálu zozbieraného z Detvy, z Hontu i z Oravy. Ja najmä z Dočolomu. Hlavné ťažkosti nám robila fi nančná stránka. Boli sme chudobní šuhaji, žili sme zo dňa na deň. Obrátil som sa preto na Vladimíra Makovického v Ružomberku, upovedomil som ho o našom úmysle a požiadal o zálohu či pôžičku 100 zlatých, za ktoré si prípadne bude môcť vybrať nejaké obrazy. Odpovedal mi obratom, že peniaze posiela. V Žiline sa vraj práve chystá veľká priemyselná výstava, ktorú v lete navštívi veľa hostí a turistov z Moravy, Čiech i zo zahraničia. Mnohí sa na ceste do Tatier zastavia v Žiline pozrieť si priemyselnú výstavu a navštívia pritom aj našu výstavku... Žilinská výstava sa uskutočnila prostredníctvom V. Makovického a jeho brata dr. Dušana Makovického. Usporiadali sme ju sami dvaja s Pacovským na vlastný náklad a zodpovednosť... Dr. Makovický hľadel získať za spolupracovníkov pri usporiadaní našej výstavy niekoľko priateľov Slovákov v Žiline. Boli to riaditeľ žilinskej Heliosky Kuzmány, advokát dr. Brežný, statkár Krupec z Rajeckých Teplíc a dr. Kurhajec. Vec nebola jednoduchá. Pre výstavu bolo treba získať povolenie a obstarať miestnosti. Všade sa stavali do cesty prekážky. Na to sme však boli mladí, aby sme sa hneď nezľakli ťažkostí. Konečne sa nám podarilo výstavu otvoriť, i keď bez vernisáže, hostí, pozvánok, katalógov a plagátov. V meste vzbudila značný rozruch. Bolo jasné, že ide o „panslávsky podnik“. Otcovia mesta nám vyrubili značnú daň ako za nejaký zábavný podnik alebo cirkus, a to za každý deň trvania tejto „atrakcie“. Daň sa nám nechcelo zaplatiť a protestovať by nemalo zmyslu. Pred zakončením priemyselnej výstavy, ale spokojní s výsledkom, sme potichu zbalili a odexpedovali obrazy...“
Priemyselnú výstavu Horného Uhorska v Žiline roku 1903 si prezrelo takmer 60 tisíc návštevníkov. Pozitívom jej konania z hľadiska mesta Žiliny v tom čase bola napr. oprava komunikácií v dvoch uliciach (Lajosa Kossutha a Kálova), premostenie potoka Všivák a i. Z vtedajších výstavných pavilónov sa zachoval jediný v rohu tenisových kurtov v športovom areáli pri Váhu, kde vystavovala cementáreň v Lietavskej Lúčke a propagovala portlandský cement, ktorý vyrábala. Počas trvania výstavy žilo mesto aj národným životom. I keď podľa pôvodného zámeru mala slúžiť predovšetkým propagácii maďarského, či hornouhorského priemyslu, napokon poslúžila aj rozvoju podnikania slovenských podnikateľov a živnostníkov. Oficiálnym jazykom na výstave bola síce maďarčina, ale mohli sa na nej používať aj viacrečové, teda i slovenské nápisy. Na vtedajšie pomery to bolo niečo výnimočné. Návštevníci z celého Slovenska sa mohli po prvýkrát v takom rozsahu oboznámiť s hospodárskym rozvojom piatich slovenských žúp Horného Uhorska a s úspešným napredovaním domácich výrobcov, živnostenských a podnikateľských kruhov. Toto historické prvenstvo sa stalo trvalou súčasťou novodobých dejín Žiliny.
Dušan Halaj, CSc.
Zdroj: Žilinský večerník, č. 49, strana 13, 4.12.2007, ročník XVI.
