Pltníctvo v Žiline a okolí

Pltníctvo v Žiline a okolí

Žilina ako ju nepoznáte

V osemstoročnej histórii slovenského pltníctva významné miesto patrí Žiline a jej okoliu. Súvisí to aj s tým, že leží na brehoch rieky Váh, ktorá svojou dĺžkou hlavnej osi (433 km) a vyhovujúcou šírkou koryta bola akoby predurčená na využitie na prepravu drevnej hmoty vodnou cestou na veľkú vzdialenosť. Poskytovala teda dobré podmienky pre výkon azda ojedinelého remesla i obživu človeka pltením a zároveň i rozvoj obchodu s drevom.

Plavidlo, ktorým sa toto remeslo robilo, pomenovali už v 11. storočí pojmom plť. Z typologického hľadiska najjednoduchšia bola „pĺtka“ (6-8 krátkych brvien navzájom spojených). Splavoval ju jeden pltník horskými tokmi na hlavné plťovisko. Ďalej to bola „koza“ (jednoduchá plť z 10-15 brvien zviazaných do tvaru prstov na ruke), ktorú viedol jeden, niekedy i dvaja pltníci. Na „plti –jedinke“ zbitej z 12-16 kusov rovnakej dĺžky sa prevážalo aj drevo, rezivo a iné náklady. Plavidlo zvané „zväzok“ pozostávalo z dvoch pltí zviazaných hrubšími koncami o dĺžke 20-35 metrov. Najväčšia plť, tzv. „cúg“, pozostávala z dvoch zväzkov dvojok alebo trojok navzájom spojených.

Pre vznik a rozvoj pltníctva boli na Slovensku dobré podmienky. Skytali ich predovšetkým veľké lesné komplexy, ďalej splavnosť mnohých riek a napokon aj potreba hospodársky využívať drevné bohatstvo aj v nížinných oblastiach územia Slovenska i v cudzine. Po celé stáročia bola rieka Váh i ďalšie slovenské toky dôležitou spojovacou vodnou cestou na dopravu dreva a rôznych iných tovarov. Hlavnou pohonnou silou tohto druhu dopravy bol riečny prúd spojený s ľudskou silou a prípadne i vetrom. Najväčší rozkvet zaznamenalo slovenské pltníctvo od 18. do začiatku 20. storočia. Do konca 19. storočia bolo pltníctvo na Váhu celoročným pracovným procesom. Medzi najväčšie plťoviská na tejto rieke v okolí Žiliny patrili: Mojšová Lúčka, Považský Chlmec, Hričov a Bytča. Na Kysuci to boli Kysucké Nové Mesto a Brodno. Guľatina sa v pltiach splavovala po Orave do Váhu a po ňom do celulózky v Žiline. Na rieke Kysuci je pltníctvo spojené s osídľovaním tejto oblasti budatínskym panstvom a neskôr aj strečnianskym a bytčianskym panstvom. Poddaní tu museli odvádzať v rámci svojich povinností aj plte. Z Kysúc sa plte naložené domáckymi výrobkami a drevenými polotovarmi splavovali na plavisko pri úpätí Chlmca na sútoku Kysuce s Váhom. Panské sídlo v Budatíne už v 13. storočí vlastnilo mokré mýto. Z urbáru tohto panstva z roku 1658 sa dozvedáme, že priamo do jeho správy patrila aj krčma v Chlmci, štácia, všeobecne známa pod názvom „pltnícka krčma“. Je zaujímavé, že od konca 17. storočia v niektorých obciach na Kysuciach pltenie patrilo medzi poddanské povinnosti sedliakov aj slobodných valachov.

Hlavnou úlohou vážskeho pltníctva po celých osem storočí bol obchodný transfer s drevom. Jeho rozhodujúcimi článkami boli plťová guľatina, stavebné drevo a základné rezivo (dosky a laty). Jedným z hlavných centier tohto obchodovania bola Žilina. Ešte v rokoch 1920 – 1930 napr. žilinská celulózka prepravila plťovým transportom z Liptovského Hrádku do Žiliny 11 tisíc zväzkov dosák a hranolov všetkých druhov a Drevoobchodná spoločnosť Žilina z Liptovského Hrádku do Komárna 10 tisíc zväzkov. Z ďalších komodít prevážaných na pltiach treba spomenúť soľ, solené mäso, kože, kožušiny, výrobky olejkárov a šafraníkov, med, vosk, borovička, jačmeň, hrach, ľan, konope, kapusta, železné rúry, medené platne, železiarske a hutnícke výrobky, zbrojné zásielky, pušný prach, z potravín najmä bryndza, rôzne druhy ovčieho syra, oštiepky, maslo, živé ryby, predmety z domáckej výroby. Za zmienku stojí, že z okolia Žiliny plťovým transferom vyvážali akostnú „žilinskú“ kapustu, z Rajeckej doliny lesné maliny, jahody, borievky na olej alebo pálenku, produkty kožiarov z Rajca. Z Varína, Terchovej a Čičmian zasa výborný ovčí syr. Z Liptovského Hrádku do Žiliny vozili na pltiach aj medenú a železnú rudu a odtiaľ ju furmani dopravovali ďalej na vozoch do hút v ostravskej oblasti. Ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia sa preprava trhových produktov uskutočňovala na pltiach. Boli to však už len krátke cesty z Liptovského Hrádku do Žiliny, resp. z Ústia na Orave cez Dolný Kubín do Žiliny. Ostatný transport dreva po vode na plti uskutočnil pltník Gejza Šavrnoch z Liptovských Lúčok v roku 1942, keď splavil hrubé drevo po Váhu do Serede. Po vojne začala výstavba vodných diel na Váhu a tým sa história slovenského pltníctva na tejto rieke uzavrela. Dnes tradíciu pltníctva udržiava skupina nadšencov v Strečne, keď prevážajú turistov a ďalších záujemcov na pltiach v úseku Barierová – Strečno. V dávnej minulosti, keď sa cez túto obec plavili pltníci, museli platiť mýto. Prvý záznam o vyberaní mýta v tomto úseku Váhu je z roku 1321. Poplatky vyberali pre majiteľa hradu. Okrem mýtnice, ktorej pozostatky sa zachovali dodnes, bolo tu i väzenie a krčma. Tá slúžila nielen na občerstvenie, ale aj ako nocľaháreň pre pltníkov.

V súvislosti s pltníctvom sa najmä v ľudových poverách a povestiach stretávame s celým radom nebezpečných miest v splavovaných riekach, ktoré po stáročia vzbudzovali rešpekt pltníkov. V žilinskom regióne sú najznámejšie nebezpečné skalné bralá Margita a Besná v Strečnianskej tiesňave. Z pravého brehu pri začiatku tiesňavy kedysi vyčnievalo skalné bralo Besná, kde voda vymlela hlbokú krútňavu. Pltníci museli vynaložiť veľa síl, kým sa im podarilo bralo obísť. Ani si nevydýchli a v neďalekej zátoke z ľavého brehu číhala na nich Margita (Margetina skala) s ďalším nebezpečným krútidlom. Obe skaly si vyžiadali mnoho pltníckych životov, a preto toto miesto bolo opradené tragickými povesťami. Sútok Váhu a Kysuce pri Budatíne patril tiež k nebezpečným miestam, kadiaľ vážski pltníci museli viesť plte priečne, aby sa udržali na vode. Pltiam prichádzajúcim z Kysúc zasa hrozilo nebezpečenstvo najmä pri zvýšenom stave vody na rieke Kysuca. Plte prudko padali do vôd Váhu a celkom sa ponárali.

Ďalšou nebezpečnou prekážkou pltenia na Váhu boli mosty. Ich prekonanie patrilo k najťažším previerkam zručnosti pltníkov. Pltník musel popod ne doslova preletieť zohnutý a zároveň šikovne manévrovať, aby nenarazil do tzv. pilotní (podpier), ktoré podopierali konštrukciu mosta (podpery bývali tri až štyri, podľa šírky mosta). Takýto most bol v 19. storočí aj v Žiline oproti dnešnej celulózke a po veľkých povodniach tiež vo Veľkej Bytči. Niekoľkostoročná pltnícka tradícia sa zachovala v mnohých slovenských pltníckych piesňach, poväčšine so sociálnymi či ľúbostnými motívmi. K najznámejším patria: Tam okolo Strečna, Pltníčku, pltníčku (Býval som pltníkom, ale už nebudem, roztrepané zväzky zbierať viac nebudem. Nebudem pltníkom, budem ja zbojníkom: budem si vodievať ovečky chodníkom), Páči sa mi jeden pltník (Páči sa mi jeden pltník švárny, ale mi ho moja mamka bráni...Dcérka moja, neber si pltníčka, lebo budeš čoskoro vdovička), Pltôčka na vode, A ja som pltníček, Ide pltník, Kdeže sa, pltníci...a mnohé ďalšie. Početné príklady možno uviesť o odraze pltníctva v prozaickom folklóre, najmä v povestiach so sociálnou tematikou, v rozprávaniach z denného života a v oblasti perzonifi kácie prírodných javov.

Pltnícka realistická rozprávka čerpá z tragiky pltníckeho života a práce (Statočný pltník Marco, Ostal človekom, Smrť sváka Mateja), ale má aj žartovno-satiristické námety (Rozumný pltník, Pltníci a ružomberský medveď, Pltníka neoklameš). Zachovali sa aj pltnícke príslovia vystihujúce životné deje a porekadlá vo forme prirovnaní. V prísloviach je charakteristický chlapský humor a povznesenie nad biednym osudovým údelom. Porekadlá sú dokladmi hlbokého sociálneho cítenia v pltníckych kolektívoch („Pltnícka sirota má otcov do tucta“... „starajú sa o ňu ako o pltnícku sirotu“). Ani žarty, prekáračky a detské hry nechýbali v živote pltníckej rodiny.

Pltnícke remeslo zaujalo tiež mnohých básnikov a spisovateľov. Nájdeme ho v Selankách Jána Hollého i v dielach štúrovcov, kde slovenský pltník je symbolom národného vzdoru, statočnej práce a vlastenectva („Nebojme sa, Slováci, Náš je, náš, slovenský Váh, Dokiaľ po vlnách jeho s plťami sa plaví Slovák“). Zápas pltníkov s nebezpečnými skalami v Strečnianskej tiesňave realisticky ospieval Ján Botto v Básni Margita a Besná. Opis nástrah, ktoré tu pltníkom hrozili končí fatalistickou vierou vyjadrenou v štvorverší:

Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí, kým sa miera nedoplní nevinných obetí. A len potom celým Váhom – tak to povedajú – poletí plť spievajúci dolu ku Dunaju!

Pltnícka tematika našla odraz aj v slovenskom výtvarnom umení. K najznámejším autorom, ktorí zobrazili túto tému patria Jozef Hanula (Pltnícka Madona), Martin Benka (monumentálny olej Pltník, Dolu Váhom, Smery), Imro Weiner-Kráľ (Posledný pltník, Kysucký pltník), Koloman Sokol (drevorez Pltník), Karol Ondreička (Besná skala), Miloš Bazovský (Pltník) a ďalší.

Slovenské pltníctvo sa síce považuje len za doplnkové zamestnanie obyvateľov horských a podhorských oblastí severného a stredného Slovenska, no najmä pre ľudí z podhorských obcí znamenalo často jediný zdroj obživy. Pomáhalo tiež pri nadväzovaní komunikácie a rozvoji obchodných stykov medzi jednotlivými regiónmi Slovenska. Žilinský región zohral významnú úlohu v histórii tohto odvetvia ľudskej činnosti, a preto si zaslúži našu pozornosť aj v súčasnosti.

Dušan Halaj, CSc.

Zdroj: Žilinský večerník, číslo 46, strana 13, dňa 13.11.2007, ročník XVI.