Pavol Radosa
Spomienka k nedožitým narodeninám MUDr. Pavla Radosu
V tomto roku (2009) si pripomíname nedožitých 100 rokov vzácneho človeka, obetavého a svedomitého lekára, vynikajúceho odborníka, ktorého poznali nielen Žilinčania, ale aj široké okolie – MUDr. Pavla Radosu, zakladateľa modernej pediatrie v Žiline. Človeka, ktorý svoj život zasvätil Bohu, práci a rodine. Zároveň si v tomto roku pripomíname aj 20. výročie jeho úmrtia.
Narodil sa 8. marca 1909 v dedine Bystričany pri Prievidzi. Po skončení lekárskej fakulty v Bratislave v roku 1936 začal pracovať ako asistent na Detskej klinike v Bratislave. Pod vedením profesora Alojza Chúru, nestora detského lekárstva na Slovensku, si prehlboval vedomosti v oblasti pediatrie. Svoje získané poznatky zhrnul v skriptách Detské infekčné choroby. Svoje pôsobenie v Bratislave nezameral len na získavanie ďalších vedomostí, ale zaslúžil sa aj o vybudovanie strednej zdravotnej školy, na ktorej pôsobil.
Do Žiliny prichádza v roku 1942 ako primár detského a infekčného oddelenia. Má 34 rokov. Detské a infekčné oddelenie prevzal vo veľmi nepriaznivom hygienickom prostredí. Starostlivosť o dieťa ho viedla k tomu, že hľadal vyhovujúce priestory pre detské oddelenie. To sa mu nakoniec aj podarilo, a tak položil základy k vybudovaniu moderného detského oddelenia. Jeho úspechy si všimli aj v Bratislave a tak v roku 1945 dostáva ponuku aby viedol detskú kliniku v Bratislave. Jeho rozhodnutie bolo jednoznačné. Ponuku odmietol. Popri práci na oddelení pokračuje na prehlbovaní svojich poznatkov. V roku 1947 ho Povereníctvo zdravotníctva vyslalo na 5. medzinárodný svetový kongres pediatrov a na 5-mesačný študijný pobyt na detských klinikách v New Yorku. Počas neho vidí rozdiely medzi zdravotníctvom na Slovensku a v USA. A aj napriek lákavej ponuke na trvalé pôsobenie na detskej klinike v New Yorku, sa rozhodne vrátiť späť do Žiliny. Jeho cieľom je tu vybudovať modernú detskú nemocnicu.
V roku 1953 dochádza k reorganizácii zdravotníctva a bol menovaný do funkcie krajského odborníka pre Žilinský kraj. To mu umožnilo, aby sa podieľal na rozvoji detských zariadení v Žilinskom kraji.
Neustále pracuje na realizácii svojej myšlienky a tak postupne v priebehu rokov vzniká samostatné infekčné oddelenie, detské pľúcne, biochemické a novorodenecké oddelenie. Za jeho dlhoročnú a záslužnú prácu, ktorú vykonal pre pediatriu, mu v roku 1969 získal vyznamenanie „Zaslúžilý lekár“, a pri príležitosti dožitia 60. ročného jubilea mu mesto udelilo Pamätnú plaketu mesta Žiliny. V roku 1972 sa mu splnil sen, keď po 30-ročnej práci jeho veľkého úsilia bolo v Žiline vybudované detské oddelenie s poliklinikou a detské pľúcne oddelenie.
V roku 1976 však získava kádrovú chybu v podobe emigrácie syna – lekára. Celá jeho doterajšia práca, všetky zásluhy a vyznamenania sú zabudnuté. Prisluhovači vtedajšej vládnej moci v snahe zavďačiť sa svojim politickým bossom odvádzajú nadprácu a začínajú s jeho perzekúciou. Po odvolaní z funkcie primára po 33 rokoch ho vtedajšie vedenie nemocnice prepúšťa zo zamestnania. V čase keď tri z deviatich detí študujú na vysokej škole. Nasleduje súdny proces, ktorý vtedajšie vedenie nemocnice prehráva. Je zriadené účelové miesto konziliára, no prítomnosť MUDr. Pavla Radosu v nemocnici mnohým „normalizátorom bila do očí“. V roku 1977 bola preto funkcia konziliára zrušená a on odchádza z nemocnice. Bola to pomsta za syna a aj za myšlienku, ktorú vyslovil pri previerkach: „Prácu mi zoberte, ale Boha si nedám.“ Následne po takomto odchode z nemocnice nastupuje na krátkodobé zastupovanie na rôznych pediatrických obvodoch. Nakoniec končí v Štiavniku, v najvzdialenejšom a dlhodobo neobsadenom obvode, kde dochádza a pracuje do roku 1988.
Bol hlboko veriaci človek. Jeho úprimnú vieru v Boha nezlomili ani degradácia jeho odbornosti, ani politické prenasledovanie. Naopak, posilnili ju. Svojim neprajníkom odpúšťal so slovami: „Pane, odpusť im, lebo nevedia čo činia.“ Svoje dlhodobé skúsenosti a poznatky z oblasti pediatrie zhrnul v knihe Dieťa v zdraví a chorobe. Je jednoduchou príručkou ako sa starať o dieťa počas prvých rokov života. O úspešnosti knihy hovorí aj to, že bola vydaná v roku 1981 a tiež v roku 1987. Po odchode na dôchodok vo veku 79 rokov, si našiel miesto v cirkevnom zbore, kde sa ľudia mohli s ním stretávať pri bohoslužbách. Pri otázke, kde investoval zarobené peniaze, mal jednoduchú odpoveď: do vzdelania svojich deviatich detí. Dôchodok si však dlho neužil, pretože dlhodobý psychický nátlak a prenasledovanie sa podpísali na jeho zdraví. Ako 80-ročný zomiera 4. mája 1989.
Spätosť primára Radosu s detskými pacientmi aj dnes pripomína pamätná tabuľa na základmom pilieri detského oddelenia žilinskej nemocnice, ktorá bola inštalovaná po zmene politického režimu.
Aj keď z deviatich detí sa len tri venujú medicíne, dôstojných pokračovateľov svojej profesie našiel v zaťoch a vnúčatách. Lekárska sága, ktorú začal on sám v roku 1936, má dnes jedenásť pokračovateľov a traja ďalší usilovne študujú.
-vc-
Žilinský večerník, číslo 18, strana 13, dňa 28.4.2009
