Miroslav Pfliegel

Ing. Miroslav Pfliegel, CSc.: "Rozvoj Žiliny vidím mierne optimisticky"

Ing. Miroslav Pfliegel, CSc., sa narodil v roku 1946. Vedecký pracovník, vynikajúci organizátor, publicista, výtvarný fotograf, dokumentarista, riaditeľ EDIS-u, vydavateľstva Žilinskej univerzity (ŽU), predseda fotoklubu GAMA pri ŽU. Pracoval v niekoľkých komisiách pri ČSAV a SAV, ako organizátor Bienále medzinárodného salónu fotografie s názvom Doprava a cyklu výstav Premeny Žiliny. Je spoluautorom rovnomennej knižnej publikácie (1990), členom predsedníctva Zväzu slovenských fotografov, predsedom Slovenského národného centra FIAP (medzinárodná fotografická organizácia), spoluzakladateľom a tajomníkom Zboru Žilincov. Vyvíja aktivity aj v jeho publikačnej sekcii. Je jedným z troch autorov publikácie pre deti Moja prvá kniha o Žiline (2004).

Vašu osobnosť charakterizuje nielen šírka záujmov a profesionalita, ale aj vernosť k Žilinskej univerzite, ktorú ste vyštudovali v roku 1969 a ostali ste v nej pracovať dodnes. Ako sa vyvíjala vaša vedecká činnosť v škole?

Po krátkom čase pedagogického pôsobenia som prešiel na vedecko-výskumnú činnosť. Z jednoduchého dôvodu, škole bolo pridelené ďalšie miesto vedeckého pracovníka, na ktoré som čakal. Pracoval som na výskume klzných ložísk a spaľovacích motorov, v rámci ktorého sme riešili problematiku znižovania výskytu kavitačného poškodzovania motorových súčiastok. Neskôr som sa venoval aj výskumu elastohydrodynamického kontaktu telies, kvôli znižovaniu miery mechanického poškodzovania ložísk. Výsledky dvadsaťtriročného výskumu boli postupne publikované.

Čo vám priniesli študijné pobyty v dánskom Lyngby pri Kodani v rokoch 1982 - 83 a 1984?

Bola to zaujímavá etapa skladajúca sa z dvoch študijných pobytov. Profesor, ktorý sa ma ujal, mi ponúkol tri možnosti vedecko-výskumnej činnosti a dal mi tri dni na rozmyslenie. Rozhodol som sa pre elastohydrodynamiku. Profesor mi vysvetlil pokiaľ došli vo výskume a meraniach a chcel odo mňa, aby som túto oblasť posunul o čosi dopredu. Samozrejme, moju prácu sledoval a keď sa chýlila ku koncu, ponúkol mi predĺženie študijného pobytu ako hosťujúcemu profesorovi. Nechápal však, že v socialistických podmienkach nebolo možné zmeniť termín návratu. Dohodli sme sa na ďalšom pobyte v roku 1984. Keď prišlo pozvanie, neváhal som, veď som pokračoval v rozrobenej práci. Dôležité v nej bolo znázorňovanie – zachytenie elastohydrodynamického kontaktu, keď sa jedno zo súčinných telies, napríklad guľôčka v ložisku, pri extrémnej námahe deformuje v mikrohodnotách a nakoniec sa môže aj trvalo poškodiť. V obrazovom znázorňovaní momentu deformácie som využil jednu z techník svojej veľkej záľuby, fotografovania, a to Sabatierov efekt, čím sa podarilo spresniť vyhodnocovanie elastohydrodynamického kontaktu. Kolegovia, ktorí so mnou pracovali, túto výhodu nemali, neovládali fotografické techniky. Pobyt mal okrem vedeckej činnosti aj iné, príjemnejšie rozmery. Vo voľnom čase som cestoval po Dánsku, poznával som ľudí a krajinu a, samozrejme, fotografoval som.

Okúsili ste atmosféru práce vo vedeckej komisii Slovenskej akadémie vied (SAV), ale najmä Československej akadémie vied (ČSAV) a výsledky svojej vedeckej práce ste pravidelne publikovali.

Už spomenutou kavitáciou, ktorá sa skúmala v súvislosti s turbínami, motormi a podobne, sa zaoberalo v Československu viacero pracovísk. Bol to dôležitý problém, ktorému sa venovala aj Komisia pre kavitačný výskum ČSAV. Schádzala sa asi päťkrát do roka, podnecovala výskum a organizovala domáce i medzinárodné konferencie. Povinnosťou členov komisie bolo referovať na každej konferencii o výskume kavitácie.

Od roku 1992 riadite vydavateľstvo Žilinskej univerzity EDIS. Čo vás zlákalo z postu vedca do pozície vydavateľa?

Bola to úplne pragmatická záležitosť. Edičnému stredisku Vysokej školy dopravy a spojov hrozil v roku 1992 zánik a bolo ho treba zachrániť. Práve v tom čase som sa po rekonvalescencii vrátil do školy a vedenie univerzity mi navrhlo, vzhľadom na moje kontakty a skúsenosti s vydavateľským prostredím, aby som sa toho ujal. Nepopieram, lákalo ma vybudovať a sformovať nové pracovisko a odskúšať si svoje sily v niečom diametrálne odlišnom. Nakoniec, toto prostredie je oproti výskumu dravšie, dynamickejšie, a keď sa obzriem za seba, aj hmatateľnejšie. Výsledkom je množstvo vydaných kníh, skrípt a učebníc, časopisov, katalógov, zborníkov, pamätníc, propagačných materiálov a rôznych tlačovín. Zameriavame sa aj na detskú literatúru i poéziu a realizujeme aj publikácie, ktoré postupne vznikajú v rámci projektu Zboru Žilincov pod ústredným názvom História Žiliny, a iné. Od roku 1998 pôsobíme pod názvom EDIS – vydavateľstvo Žilinskej univerzity. Patríme medzi veľmi aktívne vydavateľstvá, za 14 rokov sme vydali 2200 knižných publikácií.

Vašou veľkou vášňou je fotografovanie. Vypracovali ste sa na uznávaného fotografa – dokumentaristu i výtvarníka. Kde sú korene vašej záľuby? Ako ste vnímali postupné priemyselné zdokonaľovanie fotografickej techniky a možnosti nových technológií v tomto odbore?

Dá sa povedať, že fotiť som začal od mala, všímal som si cez objektív najmä kvety. Počas základnej vojenskej služby ma veliteľ nahovoril, aby som svoje fotografie poslal do Armádnej súťaže umeleckej tvorivosti. Dobre som dopadol a ďalej ma to motivovalo. Po nástupe na univerzitu som sa mimovoľne včlenil do partie fotografov, ktorí tu pôsobili vo fotoklube Gama. Do roka som sa stal jeho predsedom. Veľkou prednosťou a čarom fotografie je, že sprítomňuje minulosť. Tomuto čaru som úplne podľahol. Žiadny komunikačný prostriedok nemôže predstaviť realitu života tak zblízka, ako to dokáže fotografia. A umelecká fotografia nás vťahuje do sveta zázračnej imaginácie... Čo sa týka techník, fungovali aj predtým, nebolo ich veľa, rozdiel je v tom, že kedysi som strávil vo fotokomore aj celý víkend a výsledkom boli 2 – 3 výtvarné fotografie; dnes pri šírke počítačovej techniky sa tento proces skracuje na niekoľko minút, možno na „nejakú“ hodinku. Svoje čaro má klasická i experimentálna fotografia. Kla-sická je však náročnejšia. Väčšina fotografov prejde radšej k digitálnej fotografii. Život sa zrýchľuje a úspora času má veľký význam. Ja inklinujem najmä k fotografovaniu krajiny, historickej architektúry (dedín, hradov), detailov prírody, vody, stromov...

Aký je to pocit, vidieť svoje fotografie na tuzemských a medzinárodných súťažiach – a kde všade to bolo?

Chcem spomenúť jeden projekt, ktorý má tradíciu od roku 1978. Je to fotografická súťaž s mottom i názvom Doprava. Jej prvý ročník bol rýdzo celoštátny, postupne súťaž nadobudla medzinárodný charakter a od roku 2000 sme získali patronát FIAP – medzinárodnej organizácie fotografov. Je to propagácia Žiliny i Slovenska do celého sveta, veď sa jej zúčastňuje vyše štyridsať krajín a ich počet sa zvyšuje. Zo začiatku prišlo do súťaže okolo tristo fotografií, v súčasnosti je ich tisíc až dvetisíc. Ja som v roku 2006 rozposlal svoje fotografie na dvadsaťšesť výstav a na devätnásť mi práce prijali – do Rakúska, Poľska, Maďarska, ČR, Nemecka, Francúzska, Španielska, Austrálie, Argentíny, Indie, Hongkongu... Kvôli finančnej náročnosti i značnej vzdialenosti k miestu výstav sa na nich osobne nezúčastňujem. Vlani som plánoval ísť na výstavu do Rakúska, ale napokon mi to nevyšlo.

Pred šestnástimi rokmi ste sa podieľali na založení Zboru Žilincov. Priblížte nám okolnosti tohto činu.

Po roku 1989 sme sa s Gustávom Krušinským začali pohrávať s myšlienkou, vytvoriť v Žiline občianske združenie ako neplatený pomocný orgán pre mestskú samosprávu. Vedeli sme, že niektorí – s mestom mimoriadne zrastení obyvatelia si hovoria Žilinci. V roku 1990 sme pri uskutočnení jednej z cyklu výstav Premeny Žiliny oslovili najznámejších z nich a tento zámer sme s nimi prerokovali. Vznikla zápisnica o vytvorení združenia. Predstavovali sme si, že Zbor Žilincov bude združovať starších a mimoriadne skúsených odborníkov, osobnosti, ktoré veľmi dobre poznajú problematiku a potreby svojho mesta. Skúsenosti sú nenahraditeľné! Tento potenciál by mohol využívať primátor alebo ktokoľvek iný, kto by potreboval, aby sa tieto osobnosti vyjadrili k zložitým alebo problematickým otázkam mesta. V inej rovine, poznávacej, sú ich vedomosti a skúsenosti literárne spracovávané a publikované v rámci edičnej činnosti Zboru Žilincov. Osvetľujú rôzne oblasti života a históriu Žiliny. V tejto súvislosti zacitujem zo stanov jeden z cieľov Zboru Žilincov: „Združovať osobnosti s morálnou autoritou ľudí, ktorí sa zaslúžili o rozvoj Žiliny, sú všeobecne vážení medzi občanmi a sú schopní zbližovať obyvateľstvo mesta s odkazmi našich predkov v jeho novodobom rozvoji.“

Dovolím si povedať, že spolu s Gustávom Krušinským ste príkladom napĺňania tohto cieľa, najmä tým, že už roky spolupracujete na odkrývaní histórie Žiliny, ktorú konfrontujete s jej súčasnou podobou. Výsledky tohto bádania ste uverejňovali nielen v písomnej, ale aj vo fotografickej podobe – ako ste už spomenuli, formou cyklu výstav s názvom Premeny Žiliny. Aká je to práca?

Tento cyklus tvorilo sedem výstav. Robil som na nich s Gustom Krušinským, ale aj s Liborom Závodským, Petrom Štanským, Jozefom Moravčíkom, Jurajom Popluhárom a Michalom Hofmeisterom. Popritom v časopise Kultúrny život Žiliny, v rubrike s názvom Historické klenoty nášho mesta, pravidelne písal Gusto Krušinský a ja som príspevky dopĺňal fotografiami. Keď výstavy skončili, spracovali sme ich do podoby formátu A4 a spolu s článkami z Kultúrneho života Žiliny mohli tvoriť základ pre publikovanie v knižnej podobe. Vtedajší predseda Mestského národného výboru v Žiline Ján Hlinka vybavil všetko potrebné v tlačiarni Neografia Martin a kniha Premeny Žiliny vyšla v roku 1990. K príprave knihy do tlače ma viaže spomienka na jej grafickú úpravu. Chcel som ju urobiť ja, ale vydavateľ sa zdráhal, mal svojho grafika. Nakoniec prišlo k akejsi súťaži, kázali mi urobiť jednu kapitolu. Navrhol som grafiku kapitoly Panoráma a použil som aj fotografickú metódu Sabatiér, ktorú som už spomenul v iných súvislostiach. Keď videli, že viem čo chcem a že mám skúsenosti, nechali to na mňa. Poďakovanie tvorcov knihy patrí najmä Jánovi Hlinkovi, ktorý pripravil cestu, aby kniha rýchlo a bez problémov uzrela svetlo sveta. Bohužiaľ, práve on sa jej vydania nedožil, keď skonal pri tragickej dopravnej nehode v októbri 1988.

V minulom lete ste dovŕšili šesťdesiat rokov, dodatočne vám k jubileu srdečne blahoželáme! Povedzte, ako vidíte z pozície nazbieraných životných skúseností rozvoj svojho rodného mesta Žilina?

Ďakujem za gratuláciu! Rozvoj Žiliny vidím mierne optimisticky. Dúfam, že investori a ostatní sa dohodnú na rozbehnutých veciach – projektoch, voči ktorým verejnosť protestovala. Takisto, že bude vypracovaný územný plán, skrátka, že ďalej bude všetko premyslené, koncepčné a v súlade s mienkou obyvateľov mesta. Dotknem sa aj svojho koníčka – fotografovania. V roku 2008 sa totiž bude v Žiline konať pod záštitou podpredsedu vlády SR a Ministerstva kultúry SR Svetový kongres FIAP. Zíde sa u nás 200 až 350 delegátov – fotografov asi zo sedemdesiatich krajín. Túto jedinečnú príležitosť by sme mali využiť na obrovskú propagáciu Žiliny do celého sveta. Budú tu predsa fotografovia!

Ján Blahovec

Zdoj: Žilinský večerník, 16. 1. 2007