Mesto Žilina

Z Žilina Gallery Wiki
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Mesto Žilina

I. Poloha, obyvateľstvo – II. Dejiny mesta


Dr. Vojtech Tvrdý


Mesto Žilina leží v nádhernom, malebnom kraji. Na severnej čiastke obkľúčená je výbežkami Karpát (Vysoká, Kýčera, Prusovo, Roštoka, Chumec, Dubeň), na východe a juhovýchode pásmom Malej Fatry a na západe a juhozápade vrchmi Súľovskými. Tieto horské útvary pozostávajú z najstarších čiastok Karpát, ktoré už v dobe treťohoria sa zdvihli nad hladinu Jurského mora druhohoria. Cez kotlinu žilinskú od východu k západu tečie Váh, do ktorého sa vlievajú: z pravej strany Varínka a Kysuca, z ľavej strany Rajčianka. Žilina leží na ľavom brehu Váhu pri vtoku Kysuce a Rajčianky.

Panoráma žilinského okolia je romantikou až preplnená. Krásny pohľad poskytuje nám hneď za Váhom ležiaci Dubeň, na východe Malý Rozsutec a impozantné skaly Veľkého Rozsutca; vpravo najvyšší štít Malej Fatry: Malý Kriváň (1711 m. vysoký), Sučiansky Kriváň, ktorý je bližšie k Žiline a preto sa zdá vyšší a skalnatý Grúň. Na hlavnom hrebeni Fatry leží celú panorámu ovládajúci Minčol, od neho napravo malebný pohľad poskytujú zrúcaniny Lietavského hradu. Na severozápade v popredí vidíme zalesnený vŕšok Chumecký, v pozadí pri moravských hraniciach výbežky Javorníkov, a vpravo od Brodňanky útesový Vreteň. Panoráme žilinského okolia je tým nádhernejšia, že všetky prírodné krásy objavujú sa nám v najutešenejšej perspektíve. Tam je Strečno, Starý Hrad, Budatín, Rajecká dolina - všetko ako v rozprávke utešené, malebné, rozkošné.

Podnebie Žiliny je priechodné medzi teplou klímou dolného Považia a chladnou klímou tatranskou. V žilinskej kotline urodí sa obilie každého druhu, Hlavné druhy ovocia sú slivky, jablká a hrušky. Hrozno nedozrieva.

Podľa svojej prírodnej polohy Žilina je centrom severozápadného Slovenska, bránou a suchozemským prístavom Slovenskej krajiny. Tu sa sústreďujú komunikačné čiary do historických zemí, na Turiec, Košice, na Bratislavu a na Rajec. Mesto bolo komunikačným strediskom už od najstarších časov. Stačí pripomenúť z dejín, že cez údolie považské a cez Žilinu viedla hlavná cesta spájajúca Viedeň so západnými časťami ríše, hlavne so Sedmohradskom, ktorá cesta podľa starých prameňov nazývala sa „cestou kráľovského kuriéra" (via cursoris regii) a že každý pohyb, smerujúci na Viedeň, alebo proti nemu, týmto smerom sa prevlnil. Žilina je dnes železničným uzlom severozápadného Slovenska, kde ku košicko-bohumínskej dráhe pripojuje sa dvojkoľajná dráha bratislavská, a miestna železnica k juhu na Rajec.

Mesto leží vo výške 360 m. nad morom. Staré mesto Žiliny leží na malom vŕšku, okolo ktorého sú rozložené nové čiastky, a to rovnomerným centripetálnym spôsobom. Žilina je dnes v skutočnosti spojená so susednými obcami Budatínom, Závodím a Strážovom, takže je len otázkou krátkej budúcnosti administratívne a politické spojenie týchto obcí so Žilinou vo Veľkú Žilinu. Obyvatelia týchto obcí sú v každodennom styku so Žilinou a zväčša zamestnaní v priemyselných a obchodných podnikoch, umiestnených v Žiline. Poloha mesta je teda veľmi výhodná pre rozvoj prie¬myslu a obchodu. Žilina je okresným mestom okresu Žilinského, strediskom politickým a kultúrnym tohto okresu. V Žiline je umiestnených 32 št. úradov. Vzrast obyvateľstva v Žiline je ne¬obyčajne vysoký. V roku 1699 počítala 2682 duší; v roku 1850 2326 duší; v roku 1890 4117; v roku 1900 5683 duší; v roku 1910 10.000 duší; pri sčítaní ľudu v roku 1921 12.004 duší; dnes 18.004 duší — z toho 14.000 Slovákov, 1800 Čechov.


Dejiny mesta Žiliny

Pomenovanie „Žilina" spomína sa v prameňoch po prvý raz za Andreja II. v XIII. storočí pod menom „Sylna". Tým istým menom ju menujú Bela IV., Karol L, Veľký Ľudovít, Žigmund a Maria. Neskoršie používa sa meno Zelina, maďarsky Zöldvár, Selina, z ktorej prí¬činy niektorí spisovatelia pomenovali ju Solna. Obyvatelia Žiliny už v najstarších časoch menovali sa „Silinenses" a svoje mesto „Civitatem Silinensem", slovensky Žilina. Toto pomenovanie s najväčšou pravde¬podobnosťou pochádza od Sylingov, ktorí Žilinu založili a ktorí boli pôvodu vandalského. V dobe sťahovania sa národov Sylingovia boli jedným z najsil¬nejších kmeňov Vandalov, ktorí usídliac sa na území medzi Vislou a Odrou, rozprestreli sa až k rieke Váhu. Vandali následkom tlaku iných sťahujúcich sa národov opustili síce toto územie, ale jeden značný zlomok z nich tu zostal. Dokazujú to súdobí spisovatelia, najmä Prosperus Aequitanus, ktorý píše, že keď Vandali v roku 406. vrhli sa do Gallie, po bitke s Longobardami, niektoré kmene utiahli sa k Váhu k svojim príbuzným a tu sa usídlili. Nimi založená osada dala meno dnešnej Žiline. (Tak podobne kmeň vandalsky „Varini" dal meno dnešnej obci Varín.)

II. Stanovisko (ktoré zastupuje menovite Stárek a Lombardini), že Žilina dostala svoje meno od Vandalov, čiže od ich kmeňa Sylingov, nevylučuje dom¬nienku, že germánske meno Sylna obdržala Žilina už ako vybudované mesto, vzniknuté na mieste pôvodnej osady, zvanej už od slavianskych kmeňov Žilina. Meno toto dostala kotlina, bohatá na vodné žily, pramene, studničky, jarky, potoky a rieky. Nakoľko životnou potrebou starých kmeňov bolo usadzovať sa pri riekach, Slovania tiež sa usadili pri týchto vodných žilách a dali svojej osade meno vhodné na tvárnosť pôdy, čiže: Žilina. Meno Sylna (Sillein) užívali pre utvorené už mesto, teda mala Žilina až dve veľmi príbuzné a predsa svojim vznikom veľmi odlišné mená. Obidve zachovali sa až podnes. Časom úplne poslovenčené mesto ponechalo si svoje slavianske pomenovanie Žilina.

Najstaršími známymi obyvateľmi žilin¬ského okolia - ako sme to už uviedli - po Vandaloch boli germánske kmene (Kvádi, Markomani), v ktoré sa ale už v najstaršej dobe pomiešali slavianske kmene (Slováci). Títo najstarší obyvatelia boli spojencami Jasov, Hunov, Avarov, spravovali údolie Váhu, Bystričky, Turca. súdili v sporných veciach, v zložitejších prípadoch sa však obracali k vrchnosti tešínskej, z čoho je zrejmé, že okolie Žiliny tvorilo časť Sliezska pod panstvom poľským. (Zakladajúca listina pražského biskupstva spomína provinciu Vagh ako patriacu k mestu Krakov.) Tento kraj bol vtelený potom do ríše Svätoplukovej, neskoršie patril Mojmírovi, po úpadku Veľko-Moravskej ríše ale znovu pripadol Poľsku.

V ústavnej sústave bývalého Uhorska, práva každého mesta zakladali sa na výsadách kráľovských, ktorými ponechané a potvrdené boli štatúty, organizácia a samospráva, sem presadená cudzími prisťahovalcami (hospes) hlavne Nemcami. Títo vybavovali svoje vecí na základe samosprávy, podľa predpisov svojho materského mesta (ius Teutonicum). Na tieto mestá ústredná štátna moc žiadnej ingerencie nemala, tvorili malé štáty v štáte, takže v sporných záležitostiach vyžiadali si úpravy od svojich materských miest. Hlavnými orgánmi týchto miest boli mestský richtár, porotní sudcovia, užšia mestská rada a veľká mestská rada. Do pôsobnosti mestskej rady patrili všetky prípady, vyskytnuvšie sa na území mesta (iua territoriale), verejná správa, trestné a civilné súdnictvo atď. Mestá boli vyňaté spod vrchnosti zemepánov, a boli podriadené priamo kráľovi, ktorý buď osobne, buď svojimi hodnostármi (krajinským sudcom, ríšskym pokladní¬kom, palatínom) posledný rozhodoval v ich veciach. V ďalšom ústavnom vý¬vine miest práve podľa tohto nastali rôzne kategórie, nakoľko jednotlivé mesta zostali pod priamou pôsobnosťou kráľovskou, druhé však podriadené boli jednotlivým kráľovským hodnostárom n. p. kráľovskému kameráriusovi (do ktorej kategórie patrila v jednom času aj Žilina). Neskoršie toto „ius Teutonicum" - cudzie právo - tak upravili, že mestá nesmeli sa viac obracať na svoje materské nemecké mestá, ale samostatne sa mohli už ďalej vyvíjať podľa „samosprávneho práva", a i na základe nariadení, vydaných kráľom a zákonov vynesených na sneme. Od roku 1405 mestá boli v Uhorsku na 4. stupni po stave kňazstva, vysokej a malej šľachty a zúčastnili sa na zákonodarnej činnosti snemov. V tejto dobe však už aj vo veci verejnoprávneho postavenia delia sa na dve kategórie: slobodné mestá a slobodné kráľovské mestá. Slobodné mestá vyňaté sú síce spod vrchnosti zemepánov, vnútorné svoje záležitosti spravujú úplne samo¬statne, ale nevysielajú zástupcov do snemu a podriadené sú vrchnostiam župy. Slobodné kráľovské mestá, ako majetok kráľov (peculium regium) priamo podriadené tomuže (alebo jeho hodno¬stárom), vysielajú zástupcov do snemu.

Žilina až po dobu Andreja II. nebola slobodným mestom i pri tom, že jej ne¬meckí obyvatelia mali rôzne výsady a spravovali svoje veci podľa nemeckého práva. Mesto bolo majetkom zemepánov, a bolo kráľom Václavom spolu i s celým údolím Považským darované Matúšovi Trenčianskemu, za čias ktorého pretvorilo sa na mesto. Po porážke Matúša Trenčianskeho r. 1321 jeho majetok bol darovaný prívržencom kráľa, ale kráľ Karol Róbert výsadnou listinou, vydanou dňa 12. júla 1321 v Sídelnom Belehrade, povýšil Žilinu na úroveň ostatných kráľovských miest, prizvukujúc: „My ich (t. j. žilinských hosťov, tu usídlených Nemcov) v i c h všetkých slobodách a výsa¬dách proti akýmkoľvek r u š i teľom v pokoji a na ďalej udržať a chrániť chceme, aby oni výlučne len pod naše kráľovské Veličenstvo patrili.“ Táto výsadná listina teda výslovne ho¬vorí o starých slobodách, a uznáva verejnoprávny ráz mesta, podriadiac ho priamo kráľovi a postaviac ho týmto na úroveň ostatných slobodných kráľovských miest.

V týchto časoch udomácnené bolo v Žiline výlučne len nemecké právo a to podľa práva magdeburgského, ktoré sa v celom Sliezsku a Poľsku ujalo, a vo svojich veciach obracalo sa na mesto Tešín. Veľký Ľudovít znovu potvrdil výsady mesta a Žilinčanov všemožne podporoval a bránil. Z jeho výsadnej listiny možno ustáliť, že územie mesta rozprestieralo sa od obce Konská cez Kysuckú dolinu až po Sliezsko (vyjmúc Budatína) a že k Žiline patrili aj obce Krásno a Závodie, ktoré vtedajší dedičný richtár mesta Mikuláš (advocatus) od krajinského sudcu grófa Tomáša odkúpil. (Tá okolnosť, že Budatín delil majetok mesta, zrodila mnoho sporov, lebo budatínski zemepáni svojmocne zaujali územia, ležiace na Kysuciach, v prvom rade obec Krásno). Veľký Ľudovít roku 1357 udelil Žiline právo jarmoku, a to v niektorý deň do 15 dní po Božom Tele (a Festo Corporis Christi), účinne bránil Žilinčanov proti prechmatom tak kráľov¬ských funkcionárov, ako aj susedných zemepánov, prijal dvakrát deputáciu Žilinčanov vo Vyšehrade, nariadil vy¬hlásenie výsad, udelených tak jeho predchodcom, ako aj ním, a o tom vydal duplikáty Žilinčanom cestou kra¬jinského sudcu Mikuláša Zeecha roku 1358 v nedeľu Sv. Trojice (die festi Sanctae Trinitatis).

V týchto časoch hmotné položenie mesta sa veľmi zlepšilo, čoho dôkazom je, že niektorí občania odkúpili od susedných zemepánov značné majetky. Tieto kúpy Veľký Ľudovít i potvrdil. Veľký Ľudovít za nesprávne pokladal, aby sa Žilinčania spravovali cudzím právom tešinským. Z tejto príčiny nariadil, aby prevzali udomácnené zá¬kony niektorého tuzemského mesta. Z tej príčiny Žilinčania sa obrátili na mesto Krupinu, prijali zákony tohto mesta a roku 1379 vyhlásili ich pre seba za záväzné.

Mesto Krupina bolo z najstarších slobodných kráľovských miest. Jej staré výsady Bela IV. už roku 1244 potvrdil, menovaná je ako „civitas". Zákony z Krupiny priniesla zvláštna deputácia, vyslaná mestom pod vedením richtára Nitzka. Tieto zákony obsahovali nasledovné hlavné ustanovenia:

Občania Žiliny slobodne si volia farára, mešťanostu, dedičné právo richtára Nitzko a jeho potomkov zostane v platnosti. Volia si, za spolu¬účinkovania mešťanostu, porotcov zo svojich radov a podliehajú súdobnictvu tejto poroty. Svedectvo, dané proti Žilinčanom iba Uhrami (Slovákmi), je neplatné, potrebné je svedectvo aspoň jedného Nemca. Zemania nad Žilinčanmi žiadnej moci nemajú. Hlavný župan nemôže požadovať od Žilinčanov žiad¬nych príspevkov, má sa uspokojiť s tým, čo mu Žilinčania dobrovoľne a zo svojej dobrej vôle dajú. V prípade úplného vymretia niektorej žilinskej rodiny, pozostalý majetok dedí mesto a nie kráľovská koruna. Pokuty a peňa¬žité tresty mesto vyberá, z týchto jedna tretina prináleží mešťanostovi, dve tretiny porotcom. Mesto má právo mlyna s 1/12 mýtneho. V prípade deliktov mesto je oprávnené zhabať majetok previnilcov. Richtár i so svojou rodinou je povinný zdržovať sa v meste. Každý občan podľa svojho spôsobu platí dane mestu. Živnostníci, obchodníci a želiari tiež platia mestu dane. Toto je v 15 bodoch ustanovené.

Recepcia týchto zákonov nestala sa bez ťažkostí. Občania pridržiavali sa svojich starých zákonov, nové zákony museli prispôsobovať skutočným pome¬rom a potrvalo deväť rokov, kým vstúpili do života. Tešinské právo bolo úplne vylúčené, ako to slávnostné vyhlásenie predstavenstva mesta uvádza:

...Nakoľko Jeho Veličenstvo svojim kráľovským rozkazom zakázalo nám užívanie v našom meste až po teraz platného tešínského práva, poslúchli sme jeho nariadenie, aby sme si previezli zákony od niektorého mesta jeho ríše, ktoré má zákony omnoho dokonalejšie, a podľa ktorých tak v prítomnosti ako aj navždy chceme žiť. A nakoľko Jeho Veličenstvo svojou milosťou ponechalo nám voľnú ruku, aby sme si zákony ktoréhokoľvek jeho mesta osvojili, my: mešťanosta mesta, radcovia a porotcovia, taktiež celé obecenstvo mešťanov a nových usadlíkov prijímame a na seba i našich potomkov za záväzne vyhlasujeme zákony mesta Krupiny, nakoľko sme sa presvedčili, že zákony tohto mesta a jeho vysokovážených sudcov a porotcov sú dokonalé, múdre a spravodlivé. Na pamiatku toho sme vydali prítomnú listinu, opatrenú veľkou pečaťou mesta. Dané v Žiline deň utorkový, nasledujúci po druhej nedeli veľkého pôstu roku 1379.

Žilinčania len jeden jediný raz sa obrátili na Krupinu o vysvetlenie, a to roku 1407. vo veci akejsi vzbury a násilnostiach a dostali odpoveď, že v podobných veciach oprávnení sú súdiť sami a prináleží im aj právo vykonávaní trestu smrti (ius gladii), ktorého práv v rokoch 1568. a 1609. aj skutočne použili.

V tejto dobe na čele mesta Žiliny stál dedičný richtár (čo súvisí s aristokratickou konštrukciou starých nemeckých miest) a to už spomenutý Nitzko, mestským hlavným porotcom bol Heinrich, notárom Weplstard. Nitzkovi potomkovia v roku 1419 vymreli, na čo kráľ Žigmund zrušil dedičné richtárstvo. V rokoch od 1382—1384 mesto malo u (okrem richtára) mešťanostu a 12 radcov, ktorí boli súčasne porotní sudcovia. Magnou chartou mesta Žiliny je výsadná listina vydaná kráľom Žigmundom dňa 15. apríla 1405 roku. Táto listina potvrdzuje všetku doterajšiu slobodu mesta, nariaďuje opevnenie Žiliny proti nepriateľským útokom a vyhlasuje Žilinu za slobodné kráľovské mesto. Povinnosťou mesta je okrem ohradenia platiť 100— 100 zlatých do kráľovskej pokladne na deň Sv. Martina a na Nový Rok kráľovskému hlavnému ceremoniárovi zaplatiť 6 zlatých, hl. poručníkovi kráľovského gazdovstva dodať 1 kus z každého výrobku, zhotoveného i meste, a tak kráľa ako aj kráľovnú s celým dvorom pri precestovaní 1 deň uhostiť. (Žilinčania nikdy nežiadali imatrikulovanie svojho slobodného kráľovského mesta, a z tej príčiny neboli oprávnení vysielať zástupcov do snemu i pri tom, že používali všetkých práv slobodných kráľovských miest. Také isté postavenie malo Pätikostolie a Arad.).

V roku 1418 vojvoda Ctibor z Beckova – ako zemepán Považia - večitým právom daroval Žiline obec Strážov, čím mesto získalo dôležité územie. V septembri roku 1431 husiti pod vedením bratov Prokopov dobyli Žilinu. Keď nemecká reč prestala a obyvatelia mesta (prevažne Slováci) prijali za úradnú reč jazyk latinský - ako úradný jazyk celého Uhorska.

V tom čase Žilina navonok utratila ráz slobodného kráľovského mesta, ale vo vnútornej správe naďalej žila úplnou samosprávou. Neskoršie Žilina pripadla Ladislavovi Huňadymu, po ňom prešla do vlastníctva Corvina Mathiasa, ktorý mesto všemožne podporoval. Oslobodil ho od platenia daní hneď v prvom roku svojho vyvolenia za kráľa, a dovolil mestu nové právo jarmoku na deň Sv. Michala. Na sťažnosť Žilinčanov zakázal susedným zemepánom, najmä Ladislavovi Podmanickému, aby sa neopovážil brať čiastku od novozriadenýeh mestských mýt, a nakoľko Pongrácovci prekážali Žilinčanom v slobodnom rybolove a rúbaní dreva v susedných lesoch, vyslal tam svojho kastelána a oprávnil Žilinčanov, aby okruhu jednej míle okolo mesta slobodne vykonávali rybolov a brali si drevo i z lesov strečnianskych. Mathias znovu opevnil mesto mohutnými hradbami, prinútil susedných zemepánov, aby neoprávnene odňaté mýtne dôchodky prinavrátili mestu, a keď Podmanin Blažej svojmocne zaujal dom a záhradu – bez potomkov zomrelého richtára, tento majetok tiež vrátil mestu. V roku 1474 Mathias osobne prešiel cez Žilinu celým svojim čiernym vojskom, na Sv. Ducha tohotože roku potvrdil všetky staré výsady Žiliny, a vyhlásil ju za slobodné kráľovské mesto.

V roku 1497 Žilinčania vyslali svojho richtára Melichera Hrabovského ku kráľovi Vladislavovi, žiadajúc potvrdenie svojich výsad, čo sa aj stalo. V týchto časoch Váh zmenil svoj tok. Žilinčania vybudovali nový drevený most do Budatína, a kvôli tomu vyrúbali veľké množstvo dreva na Dubni. Proti tomuto sa zemepáni budatínski: Gašper Szunyogh a Jur Chtona ohradzovali a povolali Žilinčanov do sporu kráľovi (ad praesentiam regiam). Rozvodnený Váh strhol nový most a mnohí ľudia sa potopili. Spor sa skončil dohodou: Žilinčania oprávnení boli nový most, vystaviť, ale mali sa sami postarať o drevo.

Ľudevít II. znovu potvrdil všetky výsady mesta, a dovolil, aby mesto užívalo na miesto červenej pečate pečať zelenú (terajší erb). Po bitke pri Moháči Žilina prestala byť slobodným kráľovským mestom. Pripojila sa ku kráľovi Zápoľskému. Pre toto bola veliteľom cisárskych vojsk Katziánerom obsadená, a nakoľko aj neskoršie prichyľovala sa k Janovi Zápoľskému, vystavila sa mnohým nepríjemnostiam, a bola prívržen¬com cisárovým, Rafaelom Podmanickým, vypálená.

Po smrti Jána Zápoľského Žilinčania obrátili sa na Ferdinanda Habsburgského o pomoc, na čo tento vo svojich dvoch listoch potešuje Žilinčanov, ale ako sám uznáva, v ich prospech nič učiniť nemohol. V roku 1543. Andrej Bátor, ríšsky pokladník kráľovský (magister tavernicorum) činil právny nárok na hrad lietavský, ku ktorému patrila aj obec Rajec, a vymohol si u Ferdinanda listinu (mandatum statutorium). K vôli vyko¬naniu uvedenia do držby vyslaný bol Ján Lukácsy, nitriansky kanonik. Skutočný držiteľ hradu Mikuláš Kôstka (ktorý bol súčasne majiteľom Žiliny), dozvediac sa o tom, dal v noci svojimi vojakmi a služobnými zlapať vyslanca kráľovského (homo regius) a všetkých susedov k statúcii sa zhromaždených a troma palicami tak dal nabiť, že Ján Lukácsy sotva sa navrátil do kapituly, následkom utrpených úrazov zomrel. Táto udalosť prišla vhod bratom Podmanickým, Rafaelovi a Jánovi, ktorí si už dávno ostrili zuby na Žilinu. Odišli do Viedne ku kráľovi, Mikuláša Kostku obvinili velezradou a žiadali pre seba Žilinu, ktorú im Ferdinand daroval spolu s Krásnom a Závodím. Mikuláš Kôstka, ako vrah a trýzniteľ kráľovského človeka, bol predvolaný ku kráľovi, on sa však neustanovil, na čo bol kontumačne od¬súdený. Na to Rafael Podmanický pre¬ukázal svoju údelnú listinu na Žilinu a žiadal o uvedenie do držby, čím bola poverená kapitula ostrihomská. Žilin¬čania podali odpor tak proti darovaniu ako aj proti odovzdaniu mesta do rúk Podmanického. Na to Podmanický zbraňou dobyl mesto, obsadil ho svojim vojskom, a farský chrám pretvoril na pevnosť. Mikuláš Kostka proti násilnosti násilnosťou vystúpil, takže v týchto časoch Žilina bola miestom stálych bojov a rozdelila sa na dva tábory: na prívržencov Podmanického a prívržencov Mikuláša Kôstku, ktorí sa stále hádali a ruvali.

Spor medzi Kostkom a Rafaelom Podmanickým (Ján Podmanický zomrel) rozriešil sám kráľ, ktorý rozkázal Podmanickému, aby farský kostol bezod¬kladne odovzdal svojmu účelu: súčasne vypovedal, že Rafael Podmanický nena¬dobúdal si právo na mesto zákonitým spôsobom; odovzdal mesto späť Miku¬lášovi Kostkovi (odškodniac Podmanic¬kého darovaním Hričova a Veľkej Bytče), takže majiteľom mesta sa stal znovu Mikuláš Kostka.

Po Kostkovej smrti jeho dcéra vydala sa za Františka Deršeffyho, Uršuľa Deršeffyová zosobášila sa s palatínom Eszterházym a Žilina prešla do majetku Eszterházyovskej rodiny (medzi časom patrila aj iným zemepánom). Veľké nepríjemnosti robil Žilinčanom aj František Thurzo, majiteľ veľkobytčianskeho hradu. Tento chcejúc utlačiť a znemožniť rozkvitajúci priemysel v Žiline a s tým pozdvihnúť a podporiť priemysel vo Veľkej Bytči, zakázal celému okoliu, aby sa nikto neopovážil priniesť do mesta potravné články a suroviny, čím blahobyt Žiliny veľmi upadol. Žilinčania sa proti tomu bránili a pomocou Deršeffyovcov vymohli si u kráľa odstránenie tohto protiprávneho stavu. Kráľ súčasne povolil Žilinčanom jarmok na deň Sv. Blažeja.

Nakoľko hranice mesta siahali až po Sliezsko, tieto vystavené boli stálym útokom aj so strany Poliakov. Lukáč Komorovský, poľský veliteľ, spustošil takmer celé Krásno. Žilinčania vyslali proti nemu vojenskú výpravu, ktorá jeho vojsko porazila, takže sám Komo¬rovský v úteku hľadal záchranu a schoval sa do chlieva. Tu bol chytený a ukrutne nabitý, potom vyhnaný za hranice. V roku 1599 na Žilinu bola uvalená mimoriadna daň: 2 zlatky od každého domu. K tomu bol napísaný kataster domov podľa ktorého v Žiline sa nachádzalo 255, v Závodí 30 a v Krásne 30 domov.

Mathias II. povolil Žilinčanom jarmok na Luciu a na ich prosbu preložil Michalský jarmok na deň Sv. Gala. V týchto časoch Žilinčania prenajali, od Eszterházyho Panský dom (Domus Curialis) a to vzhľadom na práva, spojené s týmto domom, za ročitých 300 zlatých. V roku 1610 známy a povestný zločinec celého Horno-Uhorska menom Ivan bol Žilinčanmi obkľúčený a po dlhých trýzneniach na kolese rozdrúzganý.

V tých časoch nasledovali povstania Bethlenovské, ktoré mestu veľmi škodili. Práve za týchto povstaní sa stalo, že poľský kráľ do svojej služby prijal 2000 kozákov z Ukrajiny. Keď však neplatil riadne žold, kozáci si umienili, že vstúpia do služieb Ferdinandových. Keď potom kozáci tiahli cez Kysuckú dolinu na Žilinu, Žilinčania súc poddaní Bethlenov, chceli zastaviť kozákov tým, že rozobrali drevený most budatínsky. To ich však nezastavilo, lebo títo pre¬plávali cez Váh a počali dobývať mesto. Občania a cechy takou oduševnenosťou bránili svoje hradby, že kozáci neboli vstave mesto zaujať.

V roku 1633 panoval v Žiline veľký mor. Žoľia Vešelényiová rod. Bošňáková, v tomto nešťastí pomáhala Žilinčanom, a kvôli poskytnutiu zárobku objednala v Žiline veľké množstvo plátna. V nasledujúcich búrlivých časoch mesto vystavené bolo mnohým útokom a občanstvo mnoho vytrpelo.

Dejiny mesta z ohľadu na prie¬mysel, obchod a poľnohospodárstvo

Počínajúc od Ľudovíta I. obchod a priemysel veľmi rozkvital v Žiline. Obchod a priemysel napomáhali sami králi, že udeľovali mestu práva jarmo¬kov. (Jarmoky v tých časoch mali veľmi dôležitú národohospodársku úlohu.) Karol I. v r. 1321 nariadil, že v okruhu jednej míle okolo mesta iba v Žiline sa mohol usídliť remeselník a obchodník, taktiež rybolov patril výlučne len v me¬ste bývajúcim občanom. Toto vrchnostenské podporovanie ob¬chodu a priemyslu smerovalo k tomu, aby občianstvo usídlené v mestách sa vzmohlo. Kvôli tomuto udelené výsady zakladali sa na zásade, že priemysel a obchod sú prirodzenými prerogatívami miest, nakoľko obyvatelia týchto k tomuto zdroju výživy sú odkázaní. Z to¬hto ponímania veci vyvinula sa sústava cechov, ktorá bola najúčinnejším ochran¬com priemyslu a obchodu v tomto čase. Sústava cechov bola už v r. 1376 úplne vyvinutá.

V Žiline od počiatku boli založené cechy, ktoré svojimi organizáciami mali v mestských záležitostiach rozhodujúce slovo a to najmä pri voľbách. Vstup do hocktorého cechu bol povinný, bez toho nikto nemohol vykonávať priemy¬sel v meste. Nový cech iba so zvolením mestskej vrchnosti mohol byť založený, a štatúty cechové mestskou radou vy¬hlásené boli obligatórne pre členov. Predsedom každého cechu bol cechmajster, ktorý stál na čele priemyselníkov určitého odboru priemyselného. Jedno¬tliví priemyselníci k cechovej schôdzi boli povolaní drevenou tabuľkou, na ktorej vymaľovaný bol znak cechu. Dotknutie sa tejto tabuľky znamenalo na známosťvzatie povolania.

V cechovej skrini umiestnená bola pokladňa. Príjmy cechov pozostávali z členských príspevkov, z pokút, z darúnkov, a tieto obrátené boli na na¬pomáhanie vdov, sirôt, učňov atď. a na iné dobročinné ciele. Tovariši a učni stáli pod dozorstvom cechmajstra. Pod¬mienky prijatia do zväzu niektorého ce¬chu biely: dobré meno, viacročná „van¬drovka" po svete, zhotovenie majstrov¬ského diela a hradenie výloh, spojených so slávnostnou večerou, ktorá sa konala hneď po štatúcii nového majstra. Pri tejto večeri hlavný zástoj hral veľký cechový krčah, ktorý nesmel byť nikdy prázdny. Cechy viedli matriky a roz¬počty a svoje nariadenia vydávali pod vlastnou pečaťou. Členovia cechov pri cirkevných slávnostiach, pohreboch a sprievodoch zišli sa pod vlastným prá¬porom. Pri obliehaní mesta tiež pod vlastným práporom bránili jednotlivé hradby na nich zverené. Nový majster musel zložiť prísahu, že v páde dobýva¬nia mesta a v páde nebezpečia, svoj prápor neopusti, postará sa o obranu hradby na cechu zverenú a obráni mesto aj životom. Mestská rada disponovala so všetkými cechmi, a podľa potreby medzi jednotlivými cechmi rozdelila prácu v záujme mesta konať sa majúcu. Z priemyselných výrobkov v Žiline zhotovených na širokom okolí bolo zná¬me: plátno, súkno a mydlo. Dorábali v Žiline i chýrne pivo. Kníhtlačiarstvo sa tiež vyvinulo, a to najmä po evan¬jelickom konvente r. 1610. Evanjelická cirkev založila kníhtlačiareň, ktorá vy¬dala mnoho náboženských a teologických kníh a účinkovala cez jedno storočie.

Žilinčania so svojimi výrobkami po¬chodili ďaleké kraje. Od platenia mýt¬neho boli oslobodení kráľovskými výsadami a to v týchto krajoch: v Brati¬slave, v župe trenčianskej, turčianskej. Za takýchto okolností hmotné položenie mesta sa zlepšilo, a tým zdvihla sa aj úroveň života. Založili školy, ktoré navštevovali aj mnohí cudzí študujúci (Solnae iam a pluribus annis flori Aeademia a copiosa iuventute freq tata). V r. 1656 vyšiel v Žiline j kalendár.

Mimo obchodu a priemyslu Žilinčania už od najstarších časov zaoberali roľníctvom. Dôkazom toho je popis úrody z roku 1695, podľa ktorého urodila sa: na Frambore 414 korcov, na Rudinách 645 korcov, na Hlinách 1694 korcov obilia, dohromady 3700 korcov (viac ani dnes sa neurodí v žilinskom chotári). V roku 1810 žilinský rínok bol po prvýkrát kameňom vydláždený. V roku 1831 objavila sa po prvý raz cholera v Uhorsku, ktorú privliekli do krajiny z Ruska cez Poľsko. V r. 1849 zúril v Žiline požiar, ktorý obrátil mesto v prach a popol. V r. 1850 zastihlo Žilinu ohromné zemetrasenie, ktoré zasiahlo celú župu. Žilina bola centrom tohto zemetrasenia a utrpela najväčšie škody. Mnoho domov sa zrútilo a nezostala ani jedna budova nepoškodená.


Verejnoprávne postavenie mesta od bitky pri Moháči r. 1526 až do roku 1848

Po bitke pri Moháči, Žilina prestala byť slobodným kráľovským mestom a bola majetkom zemepánov Podmanických, Kostkovcov, Doršeffyovcov, Vešelényiovcov, Eszterházyovcov, Imrimr Thökolyiho a Františka Rákócziho II. Mesto si podržalo úplnú samosprávu, dopisovalo s kráľovskými vrchnosťami a jeho pomer „poddanstva" bol hlavne v tom, že určité mestské dôchodky patrili zemepánovi. (Žilinčania od poddanských prác boli oslobodení kráľom Karolom III. r. 1717). Zemepán nemal priamej exekutívnej moci nad mestom a zasahoval do vnútorného života Žiliny len od roku 1689, keď knieža Pavel Eszterházy podržal si právo kandidovania mestského richtára. To ale netrvalo dlho.

Verejnoprávne postavenie miest ( sme to už povedali) zakladalo sa na výsadách, takže tvorilo partikulárne právo. V evolúcii verejného práva sa zrejme toto obstáť nemohlo, a čím ďalej, tým viac bolo žiadúcne celoštátne upravenie právneho postavenia obcí a miest. Toto započala Maria Terézia svojim ,.Urbariumum"-om, pokračovalo zákonom XXXV: 1791, kým v roku 1836 zákon č. IX. po prvýkrát neupravil všeobecné právne pomery všetkých obcí a miest. Tento zákon rozoznáva obce poddanské a mestá s právomocou s magistrátom, medzi ktoré bola zaradená aj Žilina, ako „slobodné mesto s magistrátom". V roku 1820 nariadením miestodržiteľa rady v Budíne bolo zemepanstvo nad mestom navždy zrušené, a Žilina od všetkých povinností poddanstva oslobodená. Kráľ František I. na tomto základe oznamuje župe dňa 1. III. 1821, že užíva pôsobnosť I. stupňového súdneho dvora (fórum primae instantiae), takže miest zákonom IX: 1836 našla Žilinu už ako slobodné mesto a len formálne sa na ňu vzťahovala.


Náboženské dejiny mesta Žiliny

I pri tom, že najstaršími obyvateľmi Žiliny a okolia boli Germáni, stopy germánskej mytológie nikde nenájdeme. Naproti tomu až do najnovších časov udržali sa pamiatky pranáboženstva slavianskeho predkresťanského. Žilinské panny na kvetnú nedeľu Morenu so spevom „O Morena, Morena, za koho si umrela, za pekné panenky, za krásne Žilinky", po Božom narodení na pamäť narodenia slnca pokropovali domy, čo menovali koledou; na deň Sv. Jána kládli vatru, ktorú preskakovali so spevom „Vajanu" a v reči sa stále užívali mená starých bohov „Parom. Vlkolak, Zmek, Rarašck, Mátoha, Pikulik" atď.

Najväčšou pravdepodobnosťou tu usídlené slavianske kmene zbožňovali slnce. Z toho niektorí skúmatelia slavianskych starožitností odvodzujú, že slovo „deň" pochádza zo spoločného kmeňového slova mnohých národov, ktorým slovom označovali Najvyššiu Bytosť, ako napr. Grékovia: Zeus, Latini: Deus, Germáni: Teut, atď.

Stopy mytológie slavianskej nájdeme na našom kraji aj v povestiach napríklad o Lietave. Lietavský hrad, podľa týchto povestí, vystavený bol na úctu bohyni lásky menom „Lada". Na lietavskom vrchu stál krásny drevený kostol bohyne „Lada". Kostol bol okrášlený pestrými maľbami slavianskych bohov. Uprostred kostola stál zlatý záprah, do ktorého boli zapriahnuté dve snehobiele holubičky a dve labute. Na voze stála krásna biela panna, dlhými vlasmi, ru¬žami a myrtom ovenčená. Zo srdca tejto panny žiarili ohnivé lúče, v pravici držala 3 jabĺčka, v ľavici zemeguľu. Okolo nej stáli štyri krásne devy. Pri studienke v susedných lesoch bývali kňažné, ktoré, sprevádzané spevom pa¬nien, obetovali svojej bohyni medový nápoj, zralé klásky a voňavé kvety.

Nevedno, že v ktorom čase sa stali obyvatelia žilinského okolia kresťanmi. Pôsobenie Sv. Cyrila a Metoda medzi Slovákmi je nám známe, a je isté, že Slováci, bydliaci na našom kraji, hneď sa stali kresťanmi, v cirkevných veciach však podriadení boli právomoci krakov¬ského biskupa až do založenia biskupstva nitrianskeho. Patrónmi mesta boli v týchto časoch práve z tejto príčiny Sv. Voj¬tech a Sv. Stanislav.

Od tejto doby obyvatelia Žiliny boli náboženstva katolíckeho až po reformá¬ciu. Máme doklady o tom, že nemecká rehoľa templárov mala svoj dvor v Ži¬line. Učenie Lutherovo sa počalo šíriť v Uhorsku už r. 1520, a mnohí zemepáni na Považí sa pripojili k tomu učeniu. V roku 1580 prišiel na žilinský kraj prvý evanjelický kazateľ menom Apolo Militius. Za krát¬ky čas celá Žilina bola prekrstená na evanjelickú vieru.

Protireformácia v Uhorsku započala zvlášť účinkovaním ostrihomského arcibiskupa-primása Petra Pazmana, ktorému sa podarilo prinavrátiť mnohých z vy¬sokej šľachty do cirkvi katolíckej, me¬dzi ktorými bol aj vtedajší zemepán Žiliny: knieža Eszterházy, ktorý privie¬dol do Žiliny jezuitov a františkánov. Protireformačná akcia natoľko pokro¬čila, že žilinské obyvateľstvo v prevaž¬nej väčšine navrátilo sa do cirkvi kato¬líckej. Katolíci si žiadali naspäť farský ko¬stol, ktorý bol v roku 1708 v prítomnosti brigadéra Ladislava Ocskayho úradne odovzdaný katolíkom. Od tejto doby medzi cirkvami nevyskytli sa žiadne spory. Františkáni boli privedení do Žiliny v r. 1704. Podľa niektorých prameňov prišli do majetku jedného dreveného evanjelického kostola, ktorý zbúrali a na mieste tohto vystavili terajší svoj ko¬stol. Iné pramene nespomínajú túto okolnosť, iba to, že zemepán kúpil pre nich dva domčeky na mieste terajšieho kláštora a to za peniaze utržené z od¬predaja domov odsťahovavších sa evan¬jelikov. Terajší murovaný kláštor počal sa stavať r. 1730. Stavba trvala 10 ro¬kov. Po rozpustení spoločnosti jezuitov oddali im i gymnázium, ktoré mali až do roku 1879. Poznamenávame ešte, že právo patronátske mesta bolo dňa 12. XII. 1776 kráľovskou rezolúciou potvrdené.


Dejiny mesta od roku 1848 do štátneho prevratu

V búrlivých časoch rokov 1848-1849 Slovákom po prvý raz zableskla nádej národnej slobody, kedy žilinský kraj stal sa javiskom významných udalostí. Pri budatínskom hrade zrazili sa Slováci s Maďarmi pod vedením J. M. Hurbana. Maďari bránili most z ľavej strany Váhu delostreľbou. Pred prevahou maďarského vojska Slováci nútení boli síce ustúpiť až po Čadcu, ale posilnení novými ča¬tami dňa 2. I. 1849 úplne porazili Ma¬ďarov, a postupovali ďalej smerom ku Košiciam. Žiaľ Bohu toto boli len prvé červánky na obzore našej národnej slo¬body, ktoré zrodili v srdciach Žilincov pevnú vieru v našom národnom obro¬dení.V roku 1849 prešlo cez Žilinu pomocné ruské vojsko, ktoré bolo Žilinčanmi vďačne prijaté.

V týchto rokoch znovu bolo upravené verejnoprávne postavenie miest, a to zá¬konom XXIII: 1848. Podľa tohto zákona Žilina bola zaradená do kategórie miest so zriadeným magistrátom s pôsobnosťou I. stupňovej vrchnosti. Za mešťanostu vyvolili Jána Byčanského, za mestského radcu Daniela Dávida. Od toho času Žilina, ako slobodné mesto so zriadeným magistrátom, udržala svoje verejno¬právne postavenie až do roku 1874, kedy Gašper Ďuriš a spol. žiadali, aby mesto pretvoriť na veľkú obec, čo aj urobili na základe návrhu župného výboru. Týmto spôsobom prastaré kráľovské slobodné mesto stalo sa veľkou obcou pod názvom: Žilina slobodné mesto, ako veľká obec. Tento stav ale nebol udržateľný. Na¬sledoval neobyčajný vývin mesta. Ob¬chod a priemysel sa vzmohol, založené boli v meste veľké továrne a podniky, hospodárske a finančné pomery natoľko sa zlepšili, že sa stalo čo najaktuálnej¬ším pretvoriť Žilinu na mesto. V r. 1908 minister Gabriel Baroš (pôvodom Slo¬vák) usporiadal „Priemyselnú výstavu Uhorska" čím bolo dokázané, že aký veľký zástoj hralo mesto Žilina už v tom čase.

V meste zostrojili elektrické osvetle¬nie, vybudovali kanalizáciu a vodovod, postavili moderné budovy na umiestnenie úradov. Práce pretvorenia Žiliny na mesto, trvali 3 roky, kým dňa 22. III. 1911 roku vyvolili prvý mestský výbor Žiliny. Tento magistrát účinkoval až do prevratu, po tom bol na¬hradený novým, kým roku 1923 na zá¬klade zákona č. 126/1920 Sb. z. a. n. magistrát bol zase rozpustený, a Žilina bola degradovaná na veľkú obec, dúfaj¬me však, že nie navždy. So sebavedomím môžeme tvrdiť, že Žilina neutratila svoj slovenský ráz ani za času najtuhšej maďarizácie. V meste sa hovorilo vždy slovensky, mešťania pridržiavali sa svojim starým zvykom, na radnici pojednávali vždy i po slo¬vensky, a Božie služby odbavovali sa len po slovensky. Meštianske spolky prednášali slovenské divadelné kúsky, a v niektorých školách, ako n. p. v škole rím. kat. ľud. udržal sa jazyk slovenský až do prevratu. V Žiline pôsobilo neo¬byčajne mnoho slovenských národných a literárnych činiteľov.


Po prevrate

Mysle a duše roduverných Slovákov už v lete, roku 1918, preplnené boli očakávaním lepšej slovenskej budúc¬nosti. Náhle došla správa o martinskej deklarácii, bezodkladne bola utvorená národná rada v Žiline pod predsedníctvom terajšieho P. opáta-farára Tomáša Ružičku. Členmi národnej rady boli tak inteligenti, ako aj jednoduchí robotníci, živnostníci a roľníci. Hrdosťou môžeme tvrdiť, že Žilina bola prvým mestom na Slovensku, v ktorom sa utvorila národná rada, a ktoré sa pripojilo k martin¬skej deklarácii. Radosť obyvateľstva bola neslýchaná, a prejav tejže najimpozantnejší. V slávnostnom sprievode, od ra¬dosti slzami žiariacimi očami vytýčili občania slovenský prápor na radnicu a na vežu farského chrámu, ktorý tam predtým ešte nikdy nevial. A keď jesenný vánok vetra pohrával sa našimi slo¬venskými farbami, srdcia a duše natoľ¬ko boli preplnené silou a pevnou vie¬rou, že nikto nedbal o maďarské vojsko, ktoré obsadilo Žilinu.

V meste z radov obetavých sloven¬ských občanov, utvorila sa občianska stráž pod vedením Dr. Jozefa Karasa, ktorá mala zaistiť majetkovú a osobnú bezpečnosť. Verejné budovy, školy, ba¬rakové stavania a iné verejné ustanoviz¬ne prevzala národná rada. Dňa 6. XII. 1918 Žilinu obsadili slo¬venskí dobrovoľníci, vedení Dr. Robertom Kubišom, pokiaľ prišli pomocné české pluky. Dňa 8. XII. 1918 prišla prvá slo¬venská vláda do Žiliny na čele s ministrom Dr. Vavrom Šrobárom. Žilina bola prvým mestom oslobodeného Slovenska, kde sídlila slovenská vláda a kde započala svoje účinkovanie. V Žiline bolo uspo¬riadané slávnostné verejné zhromaždenie na námestí. Z balkóna mestského domu k táboru ľudu prehovorili všetci vyni¬kajúci národní činitelia. Veľké davy ľudu so spevom pochodili ulice mesta, dobrá vôľa nemala konca kraja a neraz sa opakovala stará žilinská pieseň „lepšie mesto Žilina, ako Uhorská krajina“. 24. XII. 1918 zaujali čs. četníci tunajšie žandárske veliteľstvo.

Týmto započala Žilina svoj slovenský svojrázny život. Založili sa slovenské kultúrne spolky: „Sokol", „Orol", „Slovenská Matica", „Občianska beseda", hospodárske a sociálne ustanovizne, družstvá, organizácie atď. Administrácia sa hneď zreorganizovala: prvým mešťanostom mesta sa stal: Dr. Gašper Ďurčanský, policajným kapitánom Dr. Robert Kubiš, okr. hl. slúžnym Dr. Štefan Folkmann. Započala sa tvorivá práca celej čiare, takže v nasledujúcich rokoch Žilina dosiahla neočakávaného veľkého vývinu a významu pre celé Slovensko dôležitého.


Dr. Vojtech Tvrdý


Zdroj: NOVÝ SVET, obrázkový časopis slovenský, ročník II., číslo 14/16, strana 13 až 18, Bratislava, október 1927

Poznámka: Text je v prepise v dobovej slovenčine z roku 1927, čiastočne upravovaný.