Karol Poradovský

Z Žilina Gallery Wiki
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Známy pôrodník a odborník v oblasti gynekológie MUDr. Karol Poradovský by sa pred niekoľkými dňami dožil 90 rokov

Na svet pomohol tisíckam drobcov a zachránil životy stovkám žien

V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto sme pripravili nový publicistický cyklus, v ktorom prinesieme niečí životný príbeh. Vyrozprávaný či už ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Dnes venujeme priestor známemu pôrodníkovi a odborníkovi v oblasti gynekológie prof. MUDr. Karolovi Poradovskému, DrSc.

Karol Poradovský sa narodil v Čadci na Kysuciach, v rodine právnika. Mal štyri roky, keď stratil mamu. Jeho otec sa neskôr znovu oženil, a tak mu k milovanej sestre pribudli nový brat a ďalšia sestra. Zo spoločného súžitia otca s novou mamou druhý brat. Medzi súrodencami sa, i keď boli tak trochu moji, tvoji a náš, vytvorilo silné puto. Vzájomne si pomáhali a podporovali sa. Podpora bola ešte väčšia, keď 16-ročný Karol stratil otca.

Školskú dochádzku začal v rodnej Čadci. V jednotriednej židovskej škole, ktorá bola v tých časoch najlepšia miestna škola. Tam sa naučil i základy nemčiny. "Potom chodil na reálku do Nitry," spomína syn Ing. Fedor Poradovský. "Neraz vravel, že býval v internáte pod dozorom mníchov a mníšok. Mali tam tvrdý režim s povinným časom na učenie. Keďže učenie otcovi išlo veľmi dobre a ľahko, musel si hľadať, čo bude robiť v zostávajúcom voľnom čase. Začal chodiť na klavír, učil sa francúzsky a športoval. Všetko nasvedčovalo tomu, že z neho po skončení štúdií bude kňaz. Jeho súrodenci, ktorí vnímali, aké citové a spoločenské bariéry by mohli v cirkevnom prostredí vzniknúť, veľmi bojovali, aby prešiel na normálne gymnázium a stal sa lekárom, po čom aj sám túžil."

Keď sa prestup podaril a na riadnom gymnáziu zmaturoval, zamieril na Lekársku fakultu UK do Bratislavy. Aj tam sa mu v škole darilo. Na štúdium si privyrábal kondíciami a ochotne tiež učil ostatných spolužiakov. Popritom, ako pokračoval v spomínaní najmladší syn Fedor, otec sa venoval tiež študentskej spolkovej činnosti a športu. Hral volejbal, neskôr i basketbal, tenis, behal na krátke trate. Ako medik praktikoval v Bytčici, kde v praxi videl nedostatky zdravotnej starostlivosti, pasivitu a nedostupnosť nemocníc. Ako sám vravel, spomienky a skúsenosti z rodných Kysúc ho utvrdzovali vo voľbe povolania, práci v zdravotníctve.

"Ako čerstvého lekára, promoval v roku 1940, otca povolali do armády a poslali na východný front. Od prvej chvíle musel riešiť vážne stavy. Na niektoré zážitky z vojny otec nevedel zabudnúť a často ich spomínal. Napríklad, ako sa od nemeckých kolegov naučil zachraňovať nohy s rozstreleným kolenom či ako ošetroval skoro na celom tele popáleného vojaka, ktorému v bunkri vybuchla benzínová piecka. Občas spomenul tiež vojaka, čo si strelil do úst alebo toho, čo sa utopil v cisterne s liehom." Svoje znalosti nemčiny využil na nadviazanie medicínskych kontaktov s nemeckou poľnou nemocnicou. Tam zistil rozdiely v prídeloch pre ranených, čo mu nedalo pokoja a dokázal vybaviť rovnaké normy nemocničnej stravy. Na východnom fronte sa, ako pokračoval Fedor Poradovský, otec stretol s ruštinou, ktorú sa po oslobodení musel doučiť, aby vedel komunikovať s kolegami na kongresoch.

Po návrate z frontu sa ešte zúčastnil v SNP, kde velil zberni ranených v Pohorelej Maši a neskôr bol práporným lekárom na Solisku pod Chabencom. Hlavne vo vojne získal chirurgické návyky, ktoré potom uplatnil i v gynekológii. V tých časoch, aspoň tak hovorieval, boli gynekológovia chápaní len ako pôrodníci, ktorých na dedinách ešte nahradzovali pôrodné baby. Aj preto musel otec vybojovať niekoľko stretov so staršími kolegami - chirurgami, ktorí sa len postupne dali presvedčiť, že gynekológia má právo na vlastnú operatívu. "To, čo po otcovi ostalo, či už sú to vedecké práce, knihy alebo učebnice napísané len ním alebo v spolupráci s kolegami, a tiež ocenenia ako Cena Profesora Dérera, titul Zaslúžilý učiteľ, čestné doktoráty zahraničných univerzít, a mnoho iných odborných aj spoločenských ocenení, vrátane Ceny mesta Košice potvrdzujú, že jeho prístup sa ukázal ako správny," dodal F. Poradovský.

Úmrtia ho trápili

Po vojne, to už spomína na otca stredný syn Ing. arch. Peter Poradovský, začal pracovať v martinskej nemocnici a učil v škole pre pôrodné asistentky. Jeho "šéfom" bol doc. Theodor Schwarz, ktorý patril k zakladajúcim členom učiteľského zboru vznikajúcej Lekárskej fakulty v Košiciach. "Písal sa rok 1948, keď spolu s doc. Schwarzom, ktorý sa stal prvým prednostom gynekologickej kliniky, prišiel otec do Košíc ako jeho prvý asistent. Otec spomínal, aký zložitý a búrlivý vývoj v tom čase prebiehal v pôrodníctve. V tých rokoch, keď vznikli pri pôrode komplikácie, bolo podstatné zachrániť ženu, veď to bola pracovná sila. A dieťa? Naň sa vtedy nebral taký ohľad ako je to teraz. Museli sa prelomiť bariéry vyčkávania a trápenia žien v očakávaní pôrodu. Niekedy sa vraj čakalo aj 20 hodín a potom sa už len konštatovala alebo vyvolala smrť plodu." Snažil sa aktívne pomáhať a viesť pôrod, čo bolo v konzervatívnom prostredí niekedy komplikované. Veľmi bol rád, že pokroky medicíny nakoniec uľahčujú pacientom život. Tento prvý otcov pobyt v Košiciach trval do roku 1952. Potom sa presťahoval do Žiliny, kde bol primárom i krajským odborníkom gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia KÚNZ.

P. Poradovský si pripomína aj to, že veľmi často, trebárs aj v noci, zazvonil doma telefón, otec povedal "dobre" a o chvíľu nastupoval pred domom do sanitky. Mnohokrát sa vrátil až druhý deň po práci, najmä ak išlo o komplikovanejšie situácie. Niekedy sa to opakovalo aj viackrát do týždňa.

O osem rokov neskôr sa Karol Poradovský vrátil do Košíc. Stal sa prednostom Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Lekárskej fakulty UPJŠ. Venoval sa výchove medikov i vedeckej činnosti. V roku 1963 získal titul docenta, o ďalšie štyri roky bol vymenovaný za profesora gynekológie a pôrodníctva a v roku 1975 obhájil titul doktora lekárskych vied prácou Pomery fibrinolýzy u matky a novorodenca pri pravidelnom pôrode a pri niektorých formách patologického pôrodu.

Podľa oboch synov otec práci venoval veľa času, a tak voľna mal dosť málo. Stalo sa, že niekedy ho nevideli aj niekoľko dní. "Práve v Košiciach, kde vyvrcholila jeho kariéra, viedol ako prednosta kliniku vo fakultnej nemocnici, robil krajského odborníka, bol členom školských aj zdravotníckych orgánov, napríklad aj populačnej komisie. Keď mal náhodou voľný večer, doma študoval alebo čosi písal. Aj keď nečakané výjazdy do nemocnice sa v Košiciach stali zriedkavejšie, pribudli mu nové povinnosti. Ako krajský odborník vycestoval ku každému úmrtiu v kraji. Najviac ho trápili prípady, keď došlo k strate života novorodenca."

Neuznával násilie

Často tiež chodil prednášať na rôzne konferencie a zjazdy do zahraničia. aj kvôli jazykovým znalostiam, Pretože vedel nemecky, maďarsky, rusky, anglicky, francúzsky, grécky a latinsky, nemal problémy s vystupovaním a sledovaním kongresov. Precestoval skoro všetky krajiny Európy, bol v Japonsku, Mexiku, na Strednom východe. Prvé cesty, o ktorých rád rozprával, boli počas štúdií. Spomínal na Francúzsko, a hlavne na Juhosláviu, kam cestoval ako zdravotník s liečebným turnusom detí. Na prvý úžasný pohľad z vlaku na more pod strmými skalami nevedel zabudnúť.

Aj preto boli prázdniny, na ktoré sa otcovi podarilo dostať liečebný poukaz na päť týždňov a devízový prísľub do bývalej Juhoslávie, úplne najkrajšie. Cestovali otec, Peter, Fedor a Škoda Oktávia Super. Mama s najstarším Jurajom museli ostať doma. Vtedy sa pre celé rodiny prísľuby nedávali, aby náhodou neemigrovali.

Ubytovanie - stan, si "chlapi" viezli so sebou. Kam došli, tam sa zložili. Obaja synovia sa doteraz usmievajú pri spomienke na praženicu s trávou, keďže sa im večer pri varení cestou na Plitvické jazerá podarilo prevrátiť kastról. No hlad bol mocný, pekne ju zo zeme pozbierali. Bola to úžasná dovolenka, počas ktorej prešli Juhosláviu po novej jadranskej magistrále popri pobreží až po Dubrovník. Navštívili všetky väčšie mestá fotografovali, kúpali sa, obdivovali krásy prírody a obchody plné tovaru, akého u nás v tých rokoch nebolo. I keď to neboli ich jediné prázdniny pri mori, dĺžkou a romantikou, a tiež tým, že otec patril 5 týždňov iba im, boli výnimočné.

Keď K. Poradovský pracoval, tak podľa synov pracoval. Vedel si však dopriať aj oddych a rozptýlenie. S priateľmi pri partičke preferansu buď u nich alebo na chate. V zime sa chodili lyžovať, v lete na prechádzky do prírody, napríklad na huby, čo miloval. "Otec bol spoločenský typ. Hneď sa zapojil do akéhokoľvek rozhovoru. Na chate sa nevyhýbal ani fyzickej námahe a práci, no vždy dbal, aby si neporanil ruky. Nebol technicky založený, ale pre prácu, keď to naozaj potrebovl, dokázal zrealizovať aj zlepšovacie návrhy. Rovnako na chate rád varil, a aj keď pripravoval zväčša len guľáš alebo hovädziu roštenku, boli výborné."

Napriek otcovej vyťaženosti si P. Poradovský nepamätá, že by bol býval doma nervózny. "Ani neviem, či vôbec poznal nadávky, lebo na hrubé slová si z jeho úst vobec nepamätám. Problémy riešil dohovorom a diskusiou, čo bolo niekedy určite ťažké. Do Košíc sme sa presťahovali, keď som bol piatak. S bratmi spolu a aj každý zvlášť sme občas nejaké lapálie vyviedli, no otec nás nevykričal. Neuznával násilie, a teda ani tresty." Tragédiu otec nerobil ani zo známok, i keď ako sa Peter Poradovský priznal, občas sa mu pritrafila aj trojka. Vtedy sa otec len pozrel a spýtal sa, či musela byť.

"Otec mal počas života tri hlavné pôsobiská a i keď je to možno náhoda, podľa nich sme sa aj my, jeho synovia, narodili. Najstarší brat Juraj, ktorý sa vydal v otcových šľapajách a vyštudoval medicínu, sa narodil v Martine. Najmladší Fedor v Žiline a medzitým som v Košiciach prišiel na svet ja. Otec sa dočkal piatich vnúčat," menoval Peter Poradovský. Mama Milina pochádzala z Priekopy. Bola absolventkou Štefánikovho ústavu v Martine. Angažovala sa aj v Živene, lenže traja chlapci jej veľa voľného času neposkytli.

Keby mohol ešte poradiť...

Prof. Karol Poradovský síce už neprekročí prah 16. poschodia, ale na I. gynekologicko-pôrodníckej klinike LF UPJŠ a FNLP si ho aj dnes pripomínajú. Fotografiami, ale napríklad prednosta kliniky doc. MUDr. Vladimír Kraus, PhD., aj osobnými spomienkami. Najprv bol pán profesor jeho pedagógom, neskôr sa stali kolegami. "Bol to úžasný prednášateľ. Rozprával s prehľadom, nadhľadom, ľahko a zrozumiteľne. Zrejme aj preto sme sa z jeho prednášok neulievali. Keď som nastúpil, už ako hotový lekár, pracovať na prvú ´gyndu´, bol mojím šéfom. Hoci bol neuveriteľne vzdelaný a erudovaný, nenechával si vedomosti pre seba, ale radil, usmerňoval každého, kto ho požiadal."

V. Kraus u pána profesora obdivoval aj to, že hoci toho vedel dosť, nebol namyslený. Naopak, jeho devízou bola skromnosť. Za neho hovorili výsledky práce. Bol vedúcou osobnosťou československej i slovenskej gynekológie, autorom mnohých prác. Jeho päťdielna učebnica Gynekológia a pôrodníctvo patrí do zlatého fondu a niektoré časti doteraz nestratili platnosť. "Osobne som u neho obdivoval aj pokoj a dobré nervy. Všetko riešil diplomaticky a ak aj došlo k prešľapu, na chybu poukázal tak, že nikoho neurazil. Ale pritom si dotyčný doživotne zapamätal, ako má postupovať, aby už čosi podobné nezopakoval."

Byť lekárom na gynekologicko-pôrodníckej klinike je podľa V. Krausa náročné, ale krásne povolanie. Ešte stále sa však pri zrode nového života objavia i nekaždodenné situácie a komplikácie. Pri ktorých by človek rád mal pri sebe niekoho, kto mu poradí, usmerní ho. "Osobne by som sa, keby bola tá možnosť, s pánom profesorom K. Poradovským rád porozprával o hypotrofii plodu. Ide o situáciu, kedy sa plod v maternici vyvíja pomalšie ako by mal, čo má vplyv nielen na hmotnosť budúceho človiečika, ale trpia aj všetky jeho orgány." Mimochodom, prednostu V. Krausa viažu k pánovi profesorovi nielen pracovné vzťahy, má na neho aj krásnu osobnú spomienku. "Odrodil" mu syna, ktorý je, ako inak, tiež gynekológom.

Za svojho života pomohol K. Poradovský na tento svet tisíckam drobcov. A zachránil životy stovkám žien. Keby mu bolo dopriané byť ešte medzi nami, 26. februára mohol osláviť 90. narodeniny. Niť jeho života sa však pretrhla v máji 2002. I keď sa na sklonku života uchýlil do Žiliny, kde aj zomrel, v histórii nášho mesta má svoje významné miesto.


Alžbeta LINHARDOVÁ

Zdroj: Košický KORZÁR, 10. 3. 2006, web. stránka: http://www.cassovia.sk/korzar/archiv/clanok.php3?sub=10.3.2006/14947KV