Juraj Pollák
Spomienky Juraja Polláka na holokaust
Spomienky na obdobie holokaustu sú pre Juraja Polláka bolestné aj po niekoľkých desaťročiach. V nacistických koncentračných táboroch mu zahynula sestra a švagor, kamaráti a známi. Svedectvom tejto strašnej doby je 2668 zavraždených obyvateľov židovského vyznania zo Žiliny a blízkeho okolia. Ich mená sú vyryté na mramorových tabuliach v ceremoniálnej hale na židovskom cintoríne. Spomienky na toto obdobie si Juraj Pollák nechával celé desaťročia pre seba. Chcel aj zabudnúť, ale nedalo sa. Teraz, aj napriek vysokému veku (92), si veľmi dobre pamätá na starú predvojnovú Žilinu a obdobie holokaustu. Rodičia pochádzali z Moravy. Otec bol pôvodom z Těšína a matka pochádzala z Místka. Starý otec bol lekár a býval v Místku. V roku 1922 sa rodičia z Místka s dvomi deťmi presťahovali do Žiliny, kde sa Juraj v roku 1924 narodil. Starší brat Viliam (1916) a sestra Vierka (1921) sa narodili v Místku. Rodina bola neologická, v ktorej sa už nedodržiavali prísne náboženské predpisy. Počas monarchie otec pracoval na píle v Černovej pri Ružomberku vo funkcii faktora. Po príchode do Žiliny bývali na Kolečku, na mieste, kde je dnes postavené zdravotné stredisko. Otec mal živnosť – obchod s textilom. Od siedmych rokov chodil Juraj do štvorročnej Židovskej ľudovej školy, kde v jednej lavici sedel spolu s Alexandom Špánikom, ktorý bol katolíckeho vyznania. Tretí ročník opakoval, lebo vymeškal veľa hodín pre choroby. Škola bola zmiešaná – chlapci a dievčatá sedeli spolu v jednej triede. Okrem židovských detí, školu navštevovali aj katolíci a evanjelici, ktorých bola asi jedna tretina. V prvej a druhej triede boli učiteľky, ešte si spomína na učiteľku Valiku Roznerovú. V tretej triede ich učil učiteľ Goldberg, ktorého deti prezývali podľa jeho mena „gorila“. V štvrtej triede ich učil veľmi obľúbený učiteľ Broner. Riaditeľom židovskej ľudovej školy bol Šalgo, ktorý bol veľmi prísny. Potom pokračoval štyri roky na meštianskej škole, kde posledný rok štúdia bol praktický kurz (strojopis, účtovníctvo). V tomto období už prichádzali protižidovské obmedzenia známe pod názvom Židovský kódex, kde boli rôzne obmedzenia pre židovské obyvateľstvo. Preto už ďalej študovať nesmel, mohol pracovať len ako robotník. Otec mu vybavil zamestnanie vo firme Elektrozávod Malý, kde navíjali elektromotory a transformátory. Firma sa nachádzala vo dvore domov terajšej Národnej ulice. Tu pracoval aj Arieh Klein, ktorý tiež prežil holokaust. V roku 1942 sa rodine podarilo vyhnúť prvej vlny deportácií do koncentračných táborov v Poľsku, hoci už boli internovaní v koncentračnom stredisku na Závodskej ceste. Na pracovisku sa zapojil do podzemného hnutia s Ottom Grossom, Albertom Grὓnwaldom a Pavlom Feldmannom, ktorý bol šéfom bunky. Po prezradení ich činnosti koncom roka 1943 ušli pred príslušníkmi z Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) mimo Žilinu. V januári 1944, okrem Pavla Feldmanna, unikli do Budapešti. Prechod cez hranice, ako aj pobyt v Budapešti im zabezpečovali spojky podzemného hnutia. V Budapešti sa schovali medzi židovských utečencov v bývalom starobinci, kde bol dočasne vybudovaný utečenecký tábor. Ak sa za utečenca zaručil nejaký príbuzný alebo známy, tak mohol tábor opustiť. V marci 1944 obsadili Maďarsko nemeckí nacisti a hneď začali s masovými deportáciami Židov. Čoskoro obsadili esesáci aj tento tábor a do nákladných áut naložili asi 60 ľudí. V tejto zložitej situácii sa našim trom Žilinčanom podarilo utiecť cez zadnú časť budovy. Za necelé dva mesiace deportovali z Maďarska 437 tisíc Židov do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka, kde ich povraždili. Horthy pozastavil deportácie až pod tlakom svetovej verejnosti, ktorú spôsobilo hlavne zverejnenie správy dvoch slovenských Židov Vrbu a Wetzlera, ktorí ušli v apríli 1944 z Osvienčimu a v Žiline napísali svetoznámu správu o hrôzach v koncentračnom tábore.
Po úteku sa skontaktovali so spojkou z podzemného hnutia a ten sprostredkoval spojenie s ďalším agentom, ktorý im zabezpečil doklady na dočasný pobyt. Juraj Pollák dostal doklady na meno Stanislaw Malodecki z Poľska. Situácia v Maďarsku bola veľmi nebezpečná, preto agent pod krycím menom Mimiš rozhodol, aby sa presunuli na Slovensko. Zabezpečil im cestovné lístky na vlak a ďalší agent – sprievodca vlaku ich mal odovzdať ďalšej osobe na hraniciach. Bohužiaľ, tento agent už pracoval pre gestapo. V železničnej stanici Ferencvaros ich zatklo gestapo a odviezli ich do väzenia. Medzi zatknutými bola aj Eržika Goldsteinová s matkou pôvodom zo Žiliny. Nasledovalo kruté vyšetrovanie, ale keď sa nevedeli dorozumieť s Pollákom, ktorý vystupoval ako Stanislaw Malodecki, tak mu zabezpečili poľského prekladateľa. Ten po prvých dvoch slovách zistil, že Juraj Pollák nie je Poliak. Síce Juraj si s prekladateľom nerozumeli, lebo on rozprával slovensky a prekladateľ po poľsky, ale „preklad“ do maďarčiny bol pre vyšetrovateľov uspokojivý. Vyrozumel, že chceli vedieť či nie Žid a prečo prišiel z Poľska do Budapešti. Dostal naspäť doklady na poľské meno Stanislaw Malodecki a dočasný pobyt. Podmienka bola nájsť si prácu, ubytovanie a o sedem dní sa mal hlásiť na polícii. Jeho dvaja kamaráti Otto Gross a Albert Grὓnwald takéto šťastie nemali. Boli deportovaní do koncentračného tábora v Nemecku. Albert Grὓnwald zahynul ešte pred oslobodením a Otto Gross zomrel prvý deň po oslobodení. Pravdepodobne bol v koncentračnom tábore Bergen-Belzen a zahynul s ostatnými väzňami potom, ako im dali vojaci najesť po oslobodení tábora. Vyhladovelí väzni totiž nesmeli prijať väčšie množstvo stravy, lebo zoslabnutý organizmus to nemohol prijať. Eržika Goldsteinová a jej matka boli tiež deportované do koncentračného tábora, z ktorého sa už Eržika nevrátila.
Po prepustení sa Juraj Pollák mohol legálne pohybovať po meste. Musel si nájsť ubytovanie a zamestnanie. Nemal však peniaze ani ubytovanie, len pár drobných vo vrecku, za ktoré si kúpil noviny. Cez inzerát si našiel ubytovanie u starého pána Szemereho. Mal skromný byt, jednu izbu a kuchyňu. Veľkou výhodou bolo, že obaja rozprávali po nemecky. Pýtal však peniaze, ale pán Pollák ich nemal. Pozeral sa podozrivo na jeho oholenú hlavu, lebo takto chodili len vojaci a väzni. Pán Pollák otvorene povedal, že ho prepustili z väzenia. Z rozhovoru sa pán Szemere dozvedel, že Juraj je vyučený elektrikár. Mal suseda, ktorý potreboval takéhoto človeku do svojej elektrodielne. U neho potom navíjal elektromotory ako v Žiline. Zamestnávateľovi neprekážal nový zamestnanec, hoci mal tušenie, že nie taký utečenec za akého sa vydáva. Dal mu vopred aj niekoľko pengő (vtedajší peniaze v Maďarsku) na ubytovanie. Pracoval tam asi dva – tri týždne. Medzitým hľadal kontakt na podzemné hnutie.
„Vedel som o nejakej adrese, ešte predtým. Išiel som na tú adresu, tam boli tiež utečenci zo Slovenska. Ale tí neboli doma To som mal šťastie. Tretí raz, čo som sa narodil. Ten byt bol totiž strážený a oni čakali len kto tam príde. Ale náhodou ten, ktorý ho strážil išiel asi na pivo.“ Ešte raz zopakoval „bolo to šťastie, ale aj hlúposť, že som tam išiel. Boli by ma zatkli.“
Stretol však v Budapešti člena z podzemného hnutia, s ktorým sa už predtým poznal. Musel byť ale veľmi opatrný, lebo gestapo sliedilo všade a po každom. Niekedy zatknutého pustili na ulicu, ktorý slúžil ako „volavka“. Išli za ním v civile a kto sa s ním pozdravil, prípadne sa mu prihovoril, tak toho zatkli. V podzemnom hnutí poznali aj tieto spôsoby. Zadržaný, ktorý slúžil ako „volavka“, sa pred stretnutím s iným členom hnutia pozrel akože na hodinky, a tým naznačil, že sa mu nesmie prihovoriť. V tomto prípade člen podzemného hnutia nebol strážený a po kontakte bol pán Pollák opäť zaradený do podzemného hnutia. Takto získal opäť dôležité spojenie. Jedného dňa mu povedal, aby sa v určenom čase dostavil na železničnú stanicu, odkiaľ bude vypravený transport Židov do Švajčiarska. Zoznamy osôb spracovala Židovská náboženská obec v Budapešti. Boli tam vybrané židovské rodiny, rabíni, ale aj bohaté osoby. Pán Pollák nevie prečo bol v tejto vybranej skupine, pravdepodobne, že tam boli miesta rezervované aj pre židovský odboj, ktorý ho tam zaradil. Hovorilo sa, že je to obchod za švajčiarske lieky pre nemeckých nacistov.
Podľa historických skutočností Rudolf Kastner (maďarský novinár a právnik) rokoval počas masových deportácií maďarských Židov s Adolfom Eichmannom o prepustení 1685 Židov, ktorí by mohli bezpečne odísť do Švajčiarska výmenou za peniaze, zlato a diamanty. Ľudia zaradení do vlaku pochádzali zo širokého spektra spoločenských tried, medzi nimi bolo asi 273 detí a stopäťdesiat bohatých pasažierov, z ktorých každý zaplatil za cestu 1000 dolárov. Vlaková súprava zložená z 35 dobytčích vozňov opustila Budapešť 30. júna 1944. V katastrofálnych podmienkach však cestovali niekoľko týždňov. Boli aj nejaký čas v nemeckom koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Do Švajčiarska dorazili v dvoch skupinách. Prvá skupina prišla v auguste a druhá až v decembri 1944. Tí, ktorí nemali maďarské občianstvo, boli zavraždení. Dnes sa označuje tento presun ľudí a vlak z Budapešti do Švajčiarska ako Kastnerov vlak.
Po zatvorení vozňa pán Pollák neveril, že cestujú do Švajčiarska. Po svojich skúsenostiach myslel viac na zlé veci, ako dobré. V každom dobytčáku sa tiesnilo niekoľko desiatok ľudí. Základné vybavenie boli dve vedrá – jedno na pitnú vodu a druhé slúžilo ako toaleta. Na každom vozni bolo malé vetracie okienko, na ktorom sa mohli plechy regulovať, aby bolo otvorené, pootvorené alebo zatvorené. Manipuloval s ním a rozmýšľal ako by sa dalo ujsť. To sa však nepáčilo ostatným spolucestujúcim, ktorí ho vyzvali, aby s tým nemanipuloval. Báli sa, že ich Nemci zastrelia. Teraz mal už nepriateľov všetkých spolucestujúcich vo vozni. V každom vozni bol kápo (dozorca), ktorý bol do tejto funkcie určený pri nastúpení v Budapešti. Na ruke mal bielu pásku, na ktorej bol natlačený hákový kríž. Ani tomu sa nepáčilo Pollákovo manipulovanie s okienkom. Povedal otvorene kápovi, že chce ujsť. Ten sa však bál, tak mu povedal, že keď nemôže on ujsť, ale kápo môže. Ten to pochopil a dal bielu pásku Pollákovi. Takto si vymenili funkcie a z Polláka sa stal kápo. Pri okienku pán Pollák spozoroval pohraničné búdky a uvedomil si, že sa blížia na Slovensko. Vlak mal ísť pôvodne z Budapešti do Viedne, ale pravdepodobne tam bola poškodená trať, preto bol presmerovaný smerom na Bratislavu. Vlak zastavil v Ivanke pri Dunaji. Nemci otvorili vozeň a každý kápo mal do vozňa priniesť vedro vody a vyprázdniť druhé vedro, ktoré slúžilo ako toaleta. Keď túto úlohu spravil, tak staršiemu Nemcovi pri vozni povedal, že chce vykonať ešte potrebu pod vozňom. Nemcovi sa to veľmi nepáčilo, ale napokon kývol rukou a povedal „mache“ (čo znamenalo – rob, ale aj v ľudovej reči – ser). Dozorcovia týchto transportov bývali starší vojaci, prípadne vyslúžili vojaci z frontu. Pán Pollák predpokladal, že tento Nemec tušil, že chce ujsť. Vliezol pod vozeň a tam si stiahol nohavice a sledoval okolie. Na druhej strane vozňa prechádzali dvaja nemeckí nacisti, ktorí strážili väzňov. Keď prešli popri ňom a boli k sebe otočení chrbtom, vtedy prebehol medzi nimi. Pred ním bola na koľají súprava z cisternových vozňov, preto nepredpokladal, že ak ho uvidia, tak budú na neho strieľať. Hneď vedľa stanice bolo kukuričné pole, kde sa ukryl. Čoskoro počul ako vlak odchádza. Koľaj zostala prázdna a na stanici bol len cisternový vlak. Bol veľmi hladný, štyri dni nejedol. Oddychoval a sám sebe sa čudoval, že je už na slobode. „Bolo to šťastie“, spomínal pán Pollák. Všetko oblečenie poprezeral a pôvodné maďarské etikety poodtŕhal. Po dvoch – troch hodinách sa vymotal z kukuričného poľa a išiel smerom do Bratislavy po poľnej ceste. Zrazu sa pred ním objavila staršia žena na bicykli. Keď ho zbadala, tak sa prežehnala. S oholenou hlavou chodievali len väzni, prípadne vojaci, ale v tomto prípade to bolo jednoznačné. Podľa toho vedela, že ušiel a je hladný. Povedala mu, aby čakal asi 200 metrov od dediny, že mu prinesie jedlo. Počkal ju, ale na inom mieste. Musel byť obozretný, keby náhodou priviedla žandárov. V kanvici mu priniesla mlieko, chlieb s masťou a oškvarkami. Po niekoľkých dňoch bez stravy bol preukrutne hladný a črevá tento nápor stravy a jej zloženie nevydržali. Vyčerpaný preháňaním pokračoval smerom do Bratislavy. Na jej periférii videl pracovať v rovnošatách skupinu väzňov alebo robotníkov. Boli to robotníci z pracovného tábora Židov v Bratislave. Jeden z nich na Juraja zakričal „Bebo“. Takto ho volali kamaráti v Žiline. Bol to jeho 17-ročný kamarát Emil Lukáč zo Žiliny. Vedel, že Juraj ušiel do Budapešti, a tak bol veľmi prekvapený, keď ho uvidel v Bratislave. Cez plot sa krátko porozprávali a Emil mu navrhol, aby sa pridal k pracovnému oddielu a ostatné už vybavia. Asi o hodinu už išiel spoločne s ostatnými v židovskom pracovnom oddieli do kasární. V tábore bol aj lekár, dali mu najesť a dostal nejaké peniaze. Gardistov, ktorí dávali pozor na Židov v pracovnom tábore mali kúpených. Z Bratislavy zatelefonoval domov rodičom do Žiliny a začiatkom júla 1944 bol už doma na Štefánikovej ulici (nárožný dom s terajšou ulicou Daniela Dlabača). Nikde nechodil, lebo po úteku zo Žiliny do Budapešti ho museli rodičia nahlásiť Policajnému úradu v Žiline. Odtiaľto odišlo 18. marca 1944 hlásenie o úteku troch „Židov mladších ročníkov“ do Ústredne štátnej bezpečnosti v Bratislave. V liste je uvedený predpoklad, že ušli pravdepodobne do Budapešti. Okrem Juraja Polláka sú v hlásení uvedení aj Otto Gross a Albert Grὓnwald. Uvedené hlásenie uvidel Juraj Pollák až v roku 2009, kedy vyšla kniha Židia v Žiline od autorov Petra a Pavla Franklovcov, v ktorej je zobrazená jeho kópia.
Na Štefánikovej ulici býval so svojimi rodičmi a starším bratom Viliamom. Sestra Viera bola už vydatá a s manželom bývali v prenajatom byte v starej časti mesta na ulici Na priekope. Situácia bola relatívne pokojná a blížil sa koniec vojny. Vojská Červenej armády boli už na území Poľska a 6. júna 1944 po vylodení v Normandii sa vytvoril západný front. Osud nacistického Nemecka bol spečatený. Nikto už neočakával, že budú ešte ďalšie deportácie Židov. Prvá vlna deportácii zo Slovenska trvala od 25. marca 1942 do 20. októbra 1942, kedy bolo deportovaných 57 752 židovských spoluobčanov do nemeckých nacistických vyhladzovacích táborov v Poľsku. Z celkového počtu 57 transportov odišlo 38 s 39 006 ľuďmi do lublinskej oblasti (Majdanek, Sobibor, Treblinka) a 19 transportov s 18 746 ľuďmi do Osvienčimu. Politická situácia sa však náhle zmenila. V noci z 28. na 29. augusta 1944 začala nacistická okupácia Slovenska. Okolo jednej – druhej hodiny v noci odišiel Juraj Pollák za sestrou a švagrom k ich bytu Na priekope, aby ich varoval pred príchodom Nemcov. Pokúšal sa k nim dostať, ale trojposchodový dom bol zamknutý a oni bývali celkom hore. Nepodarilo sa mu s nimi stretnúť, preto nechali odkaz doma na Štefánikovej ulici, že odchádzajú pred Nemcami smerom do Strečna a tam ich budú čakať. Vedeli, že Vierka ráno príde a odkaz si prečíta. Rodina ich čakala v Strečne, ale neprišli. Nemci postupovali smerom do Strečna. Partizáni sa snažili ešte vyhodiť do povetria železničný most, ale ten zostal len poškodený. Nemohli už dlhšie čakať, a tak pokračovali smerom do Vrútok. Podľa rozprávania Juraja Polláka, švagor mal kamarátov na píle v Lozorne pri Bratislave, kde sa chcel so svojou tehotnou manželkou schovať. Urobil však veľkú osudovú chybu. Odišli na železničnú stanicu v Žiline, kde boli zaistení. Podľa rozprávania Juraja Polláka, jeho švagor sa nepodobal na Žida a navyše bol blonďák. Bohužiaľ, už viac svoju tehotnú sestru a švagra nevidel. Ešte aj teraz má výčitky, že ich nedokázal varovať pred Nemcami.
Po potlačení povstania začala na Slovensku druhá vlna deportácií židovského obyvateľstva. Ľudia boli zaisťovaní a sústreďovaní v Seredi. Koncom septembra boli deportovaní do koncentračných táborov v Nemecku a Poľsku. Zo Serede bolo vypravených 11 transportov, v ktorých bolo vyše 11 tisíc osôb. Posledný transport s 360 osobami odišiel zo Serede pred koncom vojny 31. marca 1945 do Terezína.
Juraj Pollák s bratom a rodičmi cestovali z Vrútok chvíľu vlakom, a potom pokračovali peši do Banskej Bystrice. Po príchode si tam našli prenájom. Juraj pracoval v autodielni a opravoval vojenské vozidlá. Po obsadení Banskej Bystrice Nemcami 27. októbra 1944, vojaci, povstalci a utečenci sa presúvali cez Uľanku (vtedy Ulmanka) do hôr. Bol to strašný pochod, lebo Nemci štukami (lietadlá Junkers Ju 87) strieľali do ustupujúcich ľudí. Okolo cesty boli mŕtve telá, kone a dobytok. Rodina Pollákovcov postupovala hlbšie do hôr smerom na Donovaly. Prešli cez Staré Hory a osady Jelenec, Motyčky, Štubne, až sa napokon zastavili v osade Jergaly pod Donovalmi. Ešte sa presunuli lesnou cestou a svahom hlbšie do hôr. Tu sa stretli asi s rodinou šiestich Cigánov z Necpál, ktorí tiež utekali pred nacistami. Z ruksakov si vybrali potraviny a stanové dielce. Z nich si spravili jednoduchý stan – áčko, v ktorom sa ukrývali. Počasie už bolo v horách chladnejšie, lebo bolo už koncom októbra a začiatok novembra. Oheň mohli používať veľmi obmedzene, aby sa nevyzradili. Cigánski susedia znášali lepšie tvrdé podmienky v horách, lebo boli naučení na jednoduchší spôsob života. So svojimi susedmi si vychádzali veľmi dobre. Nemali však už potraviny. Vedeli však, že pod horou je vysypané jedno vrece fazule. Otec sa rozhodol, že pôjde tam fazuľu pozbierať, ale na nešťastie ho chytili Nemci. Tí mali v osade Jergaly nemecké veliteľstvo. Zbraň ani doklady pri sebe nemal a pri vyšetrovaní povedal, že je miestny. Mal to šťastie, že rozprával nemecky, hoci s týmto jazykom v tom čase na Slovensku rozprávali len Karpatskí Nemci a Židia. Nemec mu dal dokument, s ktorým sa mal hlásiť na úrade v Banskej Bystrici. Jurajov otec predpokladal, že Nemec o ňom vedel, že je utečenec. Rodina čakala, kedy sa otec vráti. Napokon sa Juraj rozhodol otca hľadať. Neskoro v noci sa mu ho podarilo nájsť. V novembri sa už v hore bývať nedalo, preto sa presťahovali do osady Jergaly, kde bývali u jednej babky. Nemali však už žiadne peniaze, aby si mohli kúpiť potraviny a zaplatiť za prenájom. V Žiline mali ešte ukryté peniaze vo svojom byte. Skrýša bola v dutine vo dverách. Po odskrutkovaní zámku na dverách, vo vnútri na drôte viseli peniaze. Juraj sa teda vybral do Žiliny. V tomto období to bolo veľmi riskantné. Aby nebol podozrivý, tak na občianskom preukaze si na priezvisku Pollák vyškrabkal jedno písmenko „l“ a prepísal ho na „j“. Teraz už mal priezvisko Poljak. Prešiel cez Donovaly do Korytnice, odkiaľ premávala v tom čase úzkorozchodná železnička do Ružomberka. Tu si kúpil cestovný lístok a sadol si do vlaku. Asi o päť minút si sadlo k nemu šesť nemeckých esesákov. Nič sa však nestalo a v Ružomberku prestúpil na vlak do Žiliny. Vo vlaku ho kontrolovali dvaja gardisti v uniforme a jeden civil. Všetko prebehlo v poriadku. Juraj bol však opatrný, a preto vystúpil z vlaku už v Tepličke nad Váhom. Veľmi dobre vedel, že na žilinskej stanici sú veľké kontroly, a preto nechcel riskovať zatknutie.
V ich bytovom dome na Štefánikovej ulici bývala na prízemí o dva roky mladšia kamarátka Lyda Strýková. Pochádzala zo zmiešaného manželstva – jej matka bola židovka a otec kresťan, pôvodom z Moravy. Vedľa bytu mali predajňu s koloniálnym tovarom. Jej otec bol zatvorený za hospodársky delikt vo väznici Ilave. Juraj zaklopal na jej dvere a keď ho uvidela, tak skoro odpadla. Povedal jej, že potrebuje kľúč od miestnosti na streche, ktorá sa využívala ako sušiareň. Potreboval sa tam schovať. Miestnosť patrila Ing. Šimorovi, ktorý býval na 1. poschodí, ale radšej si išla vypýtať kľúč od domovníka. Povedala mu pravdu o Jurajovi a vypýtala si kľúč od neho. V byte Pollákovcov už býval Švancar, funkcionár z PO HG (Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy). Byt bol prázdny, lebo Švancar predal nábytok. Zámok od bytu Švancar ale nevymenil, a tak sa Juraj bez problémov dostal dnu. Otvoril dvere, vyskrutkoval na nich zámok a z medzere vybral schované peniaze. V sušiarni na streche sa schovával asi desať dní. Okno tam bolo rozbité, kúrenie nebolo žiadne. Lyda mu dala deku a nosila potraviny. Ešte aj teraz po rokoch na to spomína, keď prechádza okolo. Manželka Ing. Šimora, ktorý mal v užívaní sušiareň, sa volala Sára a bola židovského vyznania. Jeho rodina patrila medzi lepšie situovaných obyvateľov. Asi na desiaty deň po Jurajovom príchode si Šimora, ktorý mal veľkoobchod elektro, pýtal od domovníka kľúč od sušiarne. Ten mu musel povedať pravdu, že hore v sušiarni sa schováva Juraj Pollák. Šimora rozhodol, že Juraja neudá, ale musí okamžite z domu zmiznúť. Bolo asi 18.00 hodín a Juraj nevedel kam a ku komu má ísť, lebo v tom čase sa všetci báli. Večer sa nesmelo chodiť po meste, lebo bolo vyhlásené stanné právo. Spomenul si na pána Vaňoviča, s ktorým pracoval pri jednom stole u Malého na Národnej ulici. Ten mal syna Mimiho, ktorý bol jeho veľmi dobrý kamarát. Býval so ženou na Klemensovej ulici neďaleko židovského cintorína. Keď u neho večer zaklopal na dvere, tak skoro od strachu odpadol. Veľmi sa bál a povedal mu: „Tu nemôžeš byť, choď k môjmu svokrovi do Považského Chlmca. Ten ti pomôže.“ Juraj spomína, že ľudia mali veľký strach o seba a rodiny, navyše vedľa na cintoríne bývali aj popravy. Vybral sa teda do Považského Chlmca. Musel však prejsť najskôr cez mosty do Budatína, ktoré boli strážené Nemcami. Už si nespomína ako sa mu podarilo prejsť na druhú stranu. Miminov svokor bol silný komunista a vtedy si ľudia v odboji vzájomne pomáhali. Prenocoval ho len na jednu noc a ráno musel odísť. Nechcel riskovať prechod cez strážené mosty v Budatíne do Žiliny, a tak sa rozhodol, že pôjde vlakom do Čadce. Na cestovanie vlakom muselo byť cestovné povolenie. V čase, keď sa skrýval v sušiarni na Štefánikovej ulici, Lyda mu zabezpečila nevypísané cestovné povolenia. Za mladou krásavicou totiž chodil jeden gestapák a od neho si vypýtala cestovné povolenia. Z Považského Chlmca prešiel na železničnú zastávku do Brodna, kde nastúpil do vlaku smerom do Čadce. Ešte predtým si vypísal cestovné povolenie. Po vystúpení v Čadci mal veľký hlad a cestou natrafil na cukráreň Kolárik. Tu mu padol do oka veľký kremeš, ktorý si kúpil. Upútal ho však oznam na dverách, že príjmu do učenia chlapca. Hoci mal Juraj 20 rokov, bol drobnejšej postavy a vyzeral na 16 rokov. Pani v cukrárni povedal, že by sa chcel učiť za cukrára. Tá ho prijala a bol poučený, že môže jesť všetko, okrem hotových výrobkov. Mal zabezpečené ubytovanie a stravu. Ostatným učňom povedal, že pochádza Trebišova. V tom čase bol už Trebišov oslobodený od Nemcov, a tak nikto si nemohol z Čadce overiť jeho totožnosť v Trebišove. S pani Kolárikovou chodieval nakupovať na tovar trhovisko. Kupovala maslo, vajcia a iný tovar, ktorý dávala Jurajovi do košíka. Tovaru bolo málo a mnohokrát sa oň hádala s Nemcami na trhovisku. Mladý Juraj bol dobrodružnej povahy. Ani tu dlho nezostal a jedného dňa sa potajomky stratil. Rozhodol sa, že pôjde naspäť za rodičmi, ktorí potrebovali peniaze. Vypísal si cestovné povolenie a nastúpil do vlaku smerom do Žiliny. Bolo nemysliteľné, aby riskoval vystúpenie z vlaku v Žiline, a preto opäť vystúpil v Brodne a odtiaľ išiel peši cez Budatín do Žiliny. Mosty v Budatíne strážili Nemci, ktorým podal cestovné povolenie. V duchu sa usmieval, keď sa dívali na ten papier s hákovým krížom. Juraj spomína ako v tom čase fúkal silný vietor, ktorý vyfúkol Nemcovi papier z rúk. Ten ho chcel chytiť, ale vietor ho sfúkol z mosta na breh Váhu. Nemec zbehol z mosta až na breh a skočil v čižmách do vody, aby ho chytil. Povolenie odovzdal Jurajovi a zakričal na hliadku na druhej strane mosta, aby ho pustili ďalej. Na druhý deň z bezpečnostných dôvodov obišiel železničnú stanicu v Žiline a prišiel do Tepličky nad Váhom. Tu nastúpil na vlak do Ružomberka. Odtiaľto pokračoval úzkorozchodnou železnicou do Korytnice. Ďalej bola cesta na Donovaly partizánmi zatarasená stromami. Na Donovaloch rozmýšľal či sa náhodou rodičia nepresťahovali do inej osady. Jeho otec mal na sebe kabát, ktorý bol na jednej časti ohorený od ohňa. Ten mu začal horieť, keď sa ohrieval blízko ohňa nad Jergalmi. Jedna žena mu povedala, že takého človeka s ohoreným kabátom videla v osade Hanesy. Odišiel do tejto osady a tu sa opäť stretol so svojou rodinou. Radosť bola na oboch stranách obrovská. Bolo len pár dní pred Vianocami v roku 1944. Povedal im aj smutnú správu, že sestru Vierku a švagra deportovali do koncentračného tábora. Stále však dúfali, že sa vrátia. Bohužiaľ, obaja zahynuli.
Rodina bola spokojná, že je pohromade, navyše mali peniaze na potraviny a ubytovanie. Gazda im však povedal, že už ďalej u neho bývať nesmú. Odišli na Donovaly, kde jednu noc prespali u jedného gazdu a na druhý deň sa pobrali do osady Štubne neďaleko Motyčiek. Našli jedného človeka, ktorý ich síce nemohol ubytovať, ale ponúkol im, že v horách na jeho pozemku si môžu vybudovať zemľanku. Gazda im dal pílu, sekery a ostatné náradie. V strmom svahu spravili zárez a vykopali miestnosť, ktorú potom zakryli drevenou strechou. Pri stavbe im pomáhal aj gazda. Dovnútra umiestnili od neho piecku. Brat Viliam sa od nich oddelil a hľadal si útočisko v inej osade. Našiel si úkryt v osade Rybô. V zemľanke našli útočisko aj jeden zubný lekár s manželkou. Za ubytovanie gazdovi neplatili nič a potraviny, hoci skromne, si zohnali. Pre potraviny chodil dole do dediny. Po povstaní boli veľké represálie na civilnom obyvateľstve, lebo obyvatelia pomáhali partizánom a utečencom. Nemci chodievali aj do dolín a po osadách, a preto museli byť veľmi opatrní. Aby sa pri návrate z osady mohol každý bezpečne vrátiť do zemľanky, tí ktorí v nej boli vyvesili na šnúru nohavice. Bolo to heslo, že zemľanka je bezpečná. Juraj mal aj ruskú pušku – opakovačku, ktorá mu dávala pocit bezpečia, hoci proti guľometu by neobstála. V teréne sa pohybovali aj rôzne skupiny vojakov, bandy vojenských utečencov – Vlasovci. Boli to ruskí dobrovoľníci, ktorí bojovali na strane Nemcov proti Sovietskemu zväzu. Meno mali podľa svojho veliteľa. Pred postupujúcim frontom utekali smerom na západ. Tak ako vraždili civilné obyvateľstvo na Ukrajine, tak vraždili aj na Slovensku. Pollákovci boli svedkom strašnej masakry. Dole v dedine chytili Vlasovci židovských občanov, ktorých nahnali do senníka a zaživa ich tam upálili. Senník sa nachádzal asi 300 metrov od ich zemľanky pri poľnej ceste smerom do doliny. Na ukrutný nárek horiacich ľudí nemôže zabudnúť dodnes. V dedine mu povedali, že ich bolo päť alebo šesť. Medzi nimi bol aj pán Braun s manželkou pochádzajúci z Bytče. Poznal ich, lebo sa s nimi a cigánskou rodinou spoločne schovávali v jeseni 1944 povyše osady Jergaly. Niekto ich však vyzradil.
Juraj sa rozhodol, že pôjde hľadať brata Viliama. Hľadal ho po osadách Jelenec, Valentová, až napokon sa v osade Rybô dozvedel od jedného gazdu, že taký človek sa tam nachádza. Potom za ním odišla celá rodina. V horách si postavili spoločne s domácimi chlapmi šopu, kde sa spolu ukrývali pred Nemcami. Blížil sa pomaly koniec vojny a Nemci boli už na ústupe pred prichádzajúcim frontom. Brali však mužov na kopanie zákopov, preto aj chlapi z dedín utekali do hôr. Jedenkrát išli ozbrojení Nemci hore dedinou do doliny. Zbadali povyše cesty v šope ľudí, ale sa tvárili, že ich nevidia. Prešli ešte niekoľko metrov po ceste, potom sa obrátili a išli naspäť. Nechceli už zbytočne riskovať životy, lebo nevedeli odhadnúť aká ozbrojená skupina sa môže v šope skrývať. Tu sa konečne dočkali slobody. Banská Bystrica bola oslobodená 25. marca 1945 sovietskou a rumunskou armádou a 4. mája 1944 aj Staré Hory, pod ktoré osada Rybô administratívne patrí. Odišli do Banskej Bystrice a odtiaľ pokračovali do Martina. Tu sa stretol s ujcom (mamin brat), ktorý bojoval v prvom česko-slovenskom armádnom zbore. Ten sa oženil s Rumunkou šľachtického pôvodu a odišli bývať do Prahy. Ako dôstojník tam dostal byt, ale manželke sa tam nepáčilo, chcela ísť bývať do západného Nemecka. Ani tu však dlho neboli a odcestovali do Ameriky. V neskorších rokoch bol Juraj na návšteve u svojho ujca v Amerike, ale nezostal tam, ťahalo ho domov.
Po návrate do Žiliny si rodina obsadila svoj byt na Štefánikovej ulici. Švancar, bývalý funkcionár z PO HG, ktorý byt po Pollákovcov počas vojny arizoval, sa jednoducho stratil. Pravdepodobne ušiel do Nemecka. Rodina si postupne zvykala na nové povojnové podmienky. V roku 1948, po vyhlásení nezávislosti Izraela, sa mnoho obyvateľov židovského vyznania vysťahovalo do svojej historickej domoviny. Pollákovci zostali doma v Žiline, hoci mali možnosť emigrovať do USA, Izraela, prípadne Nemecka. Vo veku 31 rokov si Juraj zobral za manželku 27 ročnú Noriku Hrabovcovú, ktorej otec bol riaditeľom Súkenky (Slovena). Jej rodičia žili v zmiešanom manželstve – pani Hrabovcová bola židovského vyznania. Neskoršie sa však rozviedol a z manželstva neboli deti.
Juraj Pollák bol po vojne v žilinskej verejnosti veľmi známy. Venoval sa profesionálne na pretekoch jazde na motocykloch. Vtedy to bol veľmi atraktívny šport s vysokým záujmom divákov. Skoro v každom väčšom meste boli cestné preteky v jazde na motocykloch. Pre veľký záujem boli každý týždeň niekde preteky, často sa usporiadali jednom týždni aj v dvoch mestách. Podľa historických prameňov bývali cyklistické preteky vo viac ako 160 mestách bývalého Česko-Slovenska. Zúčastňoval sa Veľkej ceny ČSR cestných motocyklov v kubatúre 250 cm³ značky Jawa v Brne, v Šternberku, Piešťanoch, Žiline a mnohých ďalších mestách. Po ukončení profesionálnej kariéry pracoval v autoškole. Veľmi rád jazdil na aute až do veku 89 rokov. Ešte aj v tomto vysokom veku sa vozí na bicykli.
Juraj Pollák sa zúčastňuje spoločenských podujatí z obdobia holokaustu a smútočných tryzien. Je jeden z mála žijúcich, ktorí prežili holokaust. V roku 2013 spolu s Alexandrom Špánikom, bývalým spolužiakom kresťanského vyznania, odhalili pamätnú tabuľu na Židovskej ľudovej škole. V roku 2015 po ukončení pochodu Vrba-Wetler Memorial (Osvienčim – Žilina) odhalil pred účastníkmi pochodu spolu s Radekom Hejretom (ICEJ Česká republika) pamätnú tabuľu s logom úteku Vrbu a Wetzlera na budove bývalého židovského starobinca v Žiline.
Rozhovor s pánom Jurajom Pollákom nahral Jozef Feiler dňa 23. novembra 2015 v Žiline a spracoval ho do tejto podoby.