Hetty Fisch
Hetty Fisch
Arieh Klein o svojej manželke:
Svoju budúcu manželku Hetty som prvýkrát stretol v Žiline v roku 1942. Mal som vtedy 15 rokov, ona mala desať Ako to už v živote chodí, asi nás dal dokopy spoločný osud. Jej matka Jeanette, rodená Hartvigová, zomrela pri pôrode. Bola veľmi sociálne založená, pracovala v mnohých dobročinných organizáciách a zachovalo sa o tom mnoho výstrižkov z novínešte aj po jej smrti. Hetty potom adoptovala a vychovávala sestra jej matky Beáta. Hettin otec doktor Gejza Fisch bol známy očný lekár v Bratislave, v roku 1944 ho deportovali a zahynul v koncentračnom tábore ako tisícky ďalších židov. V roku 1942 Beáta, jej manžel Július Weiner a Hetty sa dostali do zberného tábora v Žiline. Vtedajší náčelník HG a veľký športovec Vojtech Závodský sa rozhodol s pomocou viacerých židov zo Žiliny začal stavať športový štadión. Niekoľko desiatok židovských rodín vzali zo zberného tábora a umiestnili ich v jednom súkromnom dome (pozn.: na Radlinského ulici). Týchto ľudí volali betonári, lebo stavali novú betónovú tribúnu na štadióne. Závodský mal pána Weinera rád a dovolil mu pracovať v žilinskej textilnej firme Baška a Husty, takže mal možnosť zarábať dosť peňazí, keďže bol dobrý obchodník s textilom a v tom čase žid, či bol lekár alebo nosič na stanici, či remeselník, podľa zákona mohol zarobiť len 1 500 korún na mesiac. Pretože pánu Weinrovi sa darilo a v tom čase sme už začali pašovať židovských utečencov z Poľska, každých osem-desať dní som sa naňho obrátil o finančnú pomoc, lebo četníkov na hranici sme museli podplácať, aby týchto ľudí pustili. Keď som prišiel k pánu Weinerovi a pvedal som mu, že idem na hranicu, pýtal sa, čo potrebujem, Povedal som mu, že asi tridsaťtisíc korún a on mi bez slova dal päťdesiattisíc. Na túto jeho veľkorysosť, ktorou sa stovky ľudí zachránilo, som v živote nemohol zabudnúť.
Títo poľskí utečenci boli prví, ktorí nám rozprávali o hrôzach a vraždách, čo sa vtedy v Poľsku dialo. Učili nás falšovať dokumenty a veľmi sa čudovali, že nerobíme nič, aby sme ušli pred nešťastím, ktoré sa blížilo aj k nám. Bohužiaľ, nikto týmto ľuďom nechcel veriť. Snažili sme sa im pomôcť, aby sa dostali čím rýchlejšie von z mesta, zvlášť na maďarskú hranicu, aby sa odtiaľ cez Rumunsko dostali až do Palestíny. Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944. Na druhý deň už Nemci boli v Žiline, ale osud židov ich nezaujímal. Až o niekoľko dní neskôr prišlo gestapo a vtedy začali zberať židovské rodiny, ktoré ešte zostali po prvých transportoch v roku 1942.
Beáta s pánom Weinerom a Hetty už bývali v jednom súkromnom dome na Veľkej okružnej v Žiline. Keď Nemci po nich prišli a zostupovali s Weinerovcami a Hetty dolu schodami, naraz sa ako anjel z neba objavil sused, pán doktor Michal Majerčík, doslova zdrapol Hetty, akoby to bola jeho dcéra, a kričal na ňu prečo sa vláči s tými židmi po schodoch. Vzal ju k nim domov a pošuškal jej že ju ráno vezme vlakom k otcovi do Bratislavy. Žiaľ, nepodarilo sa mu to, lebo všade už boli Nemci. Majerčíkovci sa rozhodli, že Hetty zostane u nich, chránili ju a starali sa o ňu až do konca vojny. V júni 1949, o niekoľko týždňov neskôr po mojom príchode do Izraela, som stretol pána Weinera a Beátu a povedali mi, že v auguste má prísť Hetty z Anglicka, kde študovala. V auguste naozaj prišla do Izraela, ja som sa na ňu zo Žiliny nie veľmi pamätal. Jedného dňa, keď som išiel po hlavnej ulici v Jeruzaleme, stretol som Beátu a s ňou mladé dievča. Hneď som sa dovtípil, že to bude asi Hetty. Keď som ju uvidel, zamiloval som sa do nej na prvý pohľad.
Zdroj: Šuster, R.,: "Muž s dvoma srdcami", Vydavateľstvo PressPrint Košice, Eduard Szattler, 2001, s. 34 a 35.
Autor knihy prezident SR Rudolf Schuster prevzal 5. novembra 2002 od českých autorov literatúry faktu medzinárodnú cenu Egona Ervina Kischa za literárne dielo „Muž s dvoma srdcami“.
