Graffiti v Žiline

"Roky som nosil staré nohavice a tenisky, do ktorých mi tiekla voda"

Žilinčan Maroš Obšivan o zlatej ére graffiti, o umení i vandalizme

K Marošovi som sa dostala na jednej z writerských „džemov“ v Žiline. Mesto v ten deň uvádzalo do života legálnu stenu pre graffiti za kultúrnym centrom Stanica pri rondli. Povedali mi: „Keď chceš niečo vedieť, choď za ním. Namaľuje ti, čo budeš chcieť. Maroš Obšivan je Žilinčan žijúci a študujúci v Košiciach. Zažil zlatý vek graffiti na Slovensku. Graffiti robil aj nelegálne, dokonca stál preto pred súdom. Zastihli sme ho pri práci pre Slovenské komorné divadlo v Martine. Na niektoré otázky nám odpovedal aj s priateľkou Jankou.

Ako je to teda – namaľuješ všetko, aj na objednávku?

V podstate áno, ale už zvažujem a vyberám si, čo budem robiť. Je toho dosť a tento rok sa mi naskytli už aj príležitosti, ktoré som ignoroval.

Prečo? Pre nedostatok času, alebo sú veci ktoré už máš jednoducho za sebou?

Aj pre nedostatok času, ale aj – maľovať zeleninu a ovocie, to už sa mi nechce (smiech). Keď som začínal, prvé zákazky som mal v roku 1998. Vtedy ešte vo reklama nefrčala vo veľkom, takže sa veľa vecí maľovalo, napríklad v mnohých kluboch priamo na steny. Niečo takéto som robil aj v Ulala klube pred štyrmi rokmi. Ani neviem či to tam ešte je. Teraz si dá veľa ľudí vytlačiť bannerové tlače alebo samolepky a už to nie je také exkluzívne, ako to bolo kedysi. V tom deväťdesiatom ôsmom sme maľovali aj na dodávky: ovocie, zeleninu alebo firemné logo priamo na budovu.

A teraz, je to úplne iné?

No, teraz práve pracujem v podstate na niečom podobnom, akurát že je to pre divadelnú hru a je to výtvarnejšie. Graffiti v podstate už tak často nerobím. Ale práve cez ne som sa dostal k sieťotlači, ktorou sa zaoberám.

Takže si sa cez graffiti niekam posunul…

Cez graffiti sa dá dostať k mnohým veciam. Začínajú to väčšinou robiť mladí ľudia, aj teraz okolo stanice v Záriečí behajú ešte 9, 10-ročné deti. Ak sa tomu venujú aktívne a žijú tým, ako som žil ja, prepracujú sa ďalej. Možno idú na výtvarnú školu, potom študujú a robia grafický dizajn. Ja som začal robiť street art a ten znamená samolepky, aspoň tak to bolo kedysi. Samolepky sa tlačia sieťotlačou, a tak som začal robiť sieťotlač. Dnes mám sieťototlačovú firmu.

Graffiti sa začali objavovať prvý raz v USA…

V USA boli už v podstate v roku 1972. Myslím že najznámejší človek, bol TAKI 183. Tuším, že sa živil roznášaním. Chodil po New Yorku a robil tegy. Možno si tak značil teritórium. Vtedy sa vychádzalo, dá sa povedať z plagátových nápisov a najskôr sa objavovali v metre. (TAKI 183 je organizátorom prvého tegu na svete, ktorý vznikol v New Yorku koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov. Pracoval ako roznášač jedla a začal písať svoj „nick“ po uliciach New Yorku. Narodil sa v Grécku, kde mu rodičia dali meno Demetrios a jeho teg vznikol skratkou z jeho mena TAKI. Číslo 183 si vybral podľa ulice - 183 road Street in Washington Heights, kde býval. New York Times s ním urobili interview, čo spôsobilo medzi mladými ľuďmi boom graffiti. Písanie svojho mena sa stalo prestížnou záležitosťou svojského sebavyjadrenia ten, kto mal najviac podpisov na najrozličnejších miestach, bol uznávaný a mal rešpekt ostatných writerov – pozn. autorky*).

Čítala som, že Taliani mali kedysi graffiti aj na 1000-lírovej bankovke. To je, akoby im pripísali celoštátny význam…

Andy Warhol bol vlastne tiež graffiti umelec. Zobral si pod svoj patronát Keitha Haringa, ktorý je dnes v každej výtvarnej knihe o súčasnom umení. Haring predbehol svoju dobu asi o dvadsaťročie, už vtedy robil streetart. Jeho spôsob maľby nazvali nekonečný ornament. (* Keith Haring (1958- 1990) bol jedným z hlavných mladých umelcov a hudobníkov, ktorých práca odrážala urbanistickú pouličnú kultúru 80-tych rokov. Haring, inšpirovaný graffity umelcami, ktorých kresby zdobili vozy newyorkského metra, začal kresliť bielou kriedou na čierny papier, ktorým boli prekryté prázdne bilbordy. Takto vytvoril sériu kresieb, ktoré sa stali legendárnymi: Žiariace batoľa, Štekajúci pes a Bežiaca postavička. Už od roku 1982 začal Haring vystavovať aj v galériách a múzeách po celom svete. Aj keď jeho kariéra bola krátka, stali sa jeho obrazy neodmysliteľnou a univerzálne známou súčasťou výtvarného jazyka 20. storočia – pozn. autorky)

Ako si do toho „vhupol“ ty?

Graffiti kreslím od roku 1995, v r. 1997 som prvý raz sprejoval na stenu. Vlastne som začínal v 16 rokoch. A teraz keď tu maľujem (pri kultúrnom centre Stanica – pozn. autorky), deti sa ma pýtajú: ujo, vy sprejujete? (Úsmev)

Musel si pre graffiti niečo obetovať?

Všetko! Roky som nosil staré nohavice a tenisky, do ktorých mi tiekla voda. Všetko som minul na farby. Bolo mi ľúto kúpiť si grahamový rožok, a nie obyčajný. Bolo to obdobie, kedy sa to všetko rozbiehalo, bolo nás veľmi veľa a boli sme z rôznych miest, cestovali sme – stopom sme brázdili celé Slovensko.

Zažil si teda zlatý vek graffiti na Slovensku?

Zažil. My sme to rozbiehali, naša generácia. V mnohých mestách mali vlakové odstávky a boli sme úplne prví, ktorí sme pomaľovali vlaky. Vtedy sme mohli byť pri vlaku aj celú noc.

Isteže, veď to bolo niečo nové, aj pre strážcov zákona… Aké sú podľa teba hranice, keď už ide skôr o vandalizmus?

Graffiti je ošiaľ. Keď sú ľudia mladí, nerobia to väčšinou s tým, že by chceli niečo zničiť. Až neskôr sa to vyprofiluje, tí ktorí to robia výtvarnejšie, sa pretransformujú do inej scény, začnú robiť legálne veci, venovať sa umeniu. Sú aj iní ľudia, agresívnejšie typy, to už je vandalizmus. Napríklad v Španielsku sa demolujú vlaky, vrátane rozbíjania okien.

Čo by podľa teba pomohlo, aby u nás nevznikali škody? Treba vytvárať legálne zóny, organizovať „džemy“, lebo ľudia nie sú takí bohatí aby si farby kupovali stále, a keď budú tvoriť na „džeme“, o to menej spravia vlakov alebo ulíc. Ale myslím si, že Slovensko má svoj boom už za sebou. Pokiaľ viem, v Žiline sa už nemaľuje takmer vôbec. Preto celkom dobre nechápem, prečo mesto teraz zaujalo takýto postoj, že vychádza ľudom v ústrety, keď sa tu už roky nemaľuje. Žilina bola jedným z posledných miest, kde sa zriadili legálne steny pre maľovanie. Pritom zvolenská stanica bola legálna už od 90 rokov minulého storočia. Istú dobu sme v Žiline mali legál, od podujatia Ostrov 4 graffiti. Po tejto akcii však writeri hovorili, že to policajti začali brať ako ilegálnu činnosť. Nebol od toho papier. Ale páči sa mi to, že writeri na samotnú Stanicu nemaľujú, hoci to často býva tak, že okolo legálnych stien sa nedá zabrániť tomu, aby boli graffiti iba na nich. (Teraz máme od vedenia mesta informácie, že už je legálna stena pri Stanici potvrdená aj písomne – pozn. autorky).

Od writerov som sa dozvedela, že policajti ich podľa tegov – podpisov stopujú...

Graffiti je vlastne celé postavené na tom, že writer má meno, ktoré stále píše. S tým stopovaním je to dosť drsné, najmä v Bratislave a Trnave, tam to majú dobre zmapované. V Žiline, myslím si, to tak zatiaľ nie je. Zato v Nemecku je to úplne iné. Policajti si vedú evidenciu a k tegu majú priradené meno a adresu. Vznikajú tam totiž miliardové škody – v rámci celej krajiny sa denne namaľujú stovky vecí na vlaky.

Napriek tomu, že majú nemálo zlegalizovaných priestorov?

V Nemecku je to jednoducho o inom, ako u nás, v postsocialistickej krajine. Ľudia majú peniaze, tam sa maľuje úplne inak. Hovorí sa, že Berlín je najzmaľovanejšie mesto na svete.

Mohli by sme do takého štádia dospieť aj my na Slovensku?

Áno, keby sme mali taký sociálny systém, že budeme dostávať 30 tisíc podporu mesačne a môžeme cestovať a maľovať. Ibaže taký systém tak skoro mať nebudeme, a tak musíme pracovať. A kto začne pracovať, prestane maľovať. No, nie až tak doslova… Ale napríklad taký HNT, streetartista z Francúzska. Inde nepracuje, iba cestuje a maľuje. Dostáva ako výtvarník v slobodnom povolaní špeciálny príspevok a z toho vyžije.

U nás ale takéto príspevky výtvarníkom neexistujú, alebo áno?

U nás neexistuje veľa vecí, veľa vecí sa nepodporuje… Výtvarné umenie by sa určite malo viac podporovať, alebo takéto inštitúcie ako je Stanica. Aj keď, vždy je to o ľuďoch, tu boli správni ľudia v správnom čase na správnom mieste.

Ako podľa teba vníma graffiti verejnosť dnes?

Myslím si, že si ľudia na to zvykli. Dokonca tak, že ich to už nezaujíma. Nedávno som maľoval na bilboarde auto pre žilinskú automobilku. Keď som niečo také robil pred šiestimi, siedmimi rokmi, ľudia sa pristavovali, vypytovali. Teraz sa nepristavil nikto! Bol som v šoku. Zdá sa, že graffiti a street art sú súčasťou mesta a doby a života. Už to nie je také, že ideme spolu bojovať.

Napriek tomu je však maľovanie graffiti na nelegálnych stenách už trestným činom… Robil si ich nelegálne aj ty?

Áno, a preto, že som ich prestal robiť som sa dostal k iným veciam. Prestal som, lebo ma chytili pri maľovaní na vlaky, mal som súd a dostal som podmienku. Teraz mám 28 rokov a v mojom veku už absolútne nepotrebujem takého problémy. Okrem toho, až vtedy som zistil, ako funguje štruktúra graffiti. Tí ľudia, ktorí tam boli so mnou zrazu všetci zmizli, keď nás chytili. Vždy som si myslel, že sú vzťahy férovejšie. Mňa chytili ešte predtým ako vyšiel zákon, ktorý je v platnosti teraz, no aj tak to už bolo ponímané ako trestný čin poškodzovania cudzej veci, lebo sme toho namaľovali dosť veľa a prekročilo to hranicu trestného činu. Teraz je to smiešne, lebo neexistujú nejaké normy, ktoré by tento zákon upresňovali. Či 16-ročný chlapec napíše podpis na zábradlie a chytia ho pri tom, alebo niekto pomaľuje celý vlak - je to trestný čin (?)

Sú vraj aj takí writeri, ktorí vystavujú vo svetových galériách. Ty takých poznáš?

Sú to skôr ľudia zo zahraničia. Aj v Žiline boli niektorí z nich. Napríklad spomínaný Francúz HNT, svetoznámy streetartista, ktorý tiež vyšiel z graffiti, na Slovensko priniesol streetart počas podujatia Ostrov for graffiti 2001. Mimochodom, keby tá akcia v Žiline vtedy prvý a poslednýkrát nebola, príchod streeartu by sa oneskoril asi o dva – tri roky. Honetova vec tu stále je, na „Novej“ Žiline je namaľovaná 3-metrová obrovská hlava. Tento homosexuál robí veľmi osobité figuratívne veci.

Máš alebo mal si niekedy aj ty ambície, dostať sa do svetových galérií?

Nechcem sa na to nejakým spôsobom viazať, lebo vidím ako to na Slovensku chodí s výtvarným umením. Nemienim sa niekomu podlizovať aby som mohol vystavovať. Radšej si budem robiť svoje veci. Výtvarné umenie je podľa mňa u nás mierne skorumpované. Sú určité typy, majú za sebou ľudí, ktorí ich tlačia ďalej. Sú to tí, čo stále vyhrávajú súťaže, lebo ich kurátori sú zároveň v porotách. Nechcem byť pre nikoho „ovca,“ myslím si, že umelec by mal byť slobodný človek.

A si, cítiš to tak?

Áno som slobodným výtvarníkom, aj keď podnikám. Mnohí výtvarníci musia chodiť pracovať a brigádovať, je veľmi málo takých, ktorí zarábajú za obrazy toľko peňazí, aby mohli z toho žiť. Sú aj takí, ale je to dvojsečná zbraň, lebo potom už robia iba to jedno, a to im podľa mňa môže uškodiť. Ja mám radšej pestrý život, ktorý ma aj inšpiruje. Určite by som nechcel robiť stále jednu vec.

Má podľa teba fenomén graffiti šancu vrátiť sa a opäť zachvátiť masy mladých?

Neviem, asi nie, lebo už je iná doba. Terajšia generácia má iné záujmy. Je mediálna doba. My keď sme maľovali na steny, dodávky, fotili sme na klasické kinofilmy, stále sme ich vyvolávali - už nás tam poznali po mene, doma sme mali tisícky fotiek. Teraz fotí každý, aj deti, s digitálnymi fotoaparátmi, s telefónmi… Vtedy nebolo toľko možností. Napríklad poriadne topánky sme si mohli kúpiť za 3 a pol tisíc korún. Vtedy to však bola veľmi vysoká suma, tak som kašľal na topánky a radšej som si kúpil farby. Teraz je všetkého toľko… a ľudia dávajú peniaze inam: chcú byť „oháknutí“, chodia na „žúrky“, sú „cool“... My sme do toho dávali vtedy celý svoj život. Možno že sa má šancu vrátiť, ale robili by to iba deti bohatých rodičov - z recesie. Naozaj neviem...

Dana Mlejneková

Zdroj: Žilinský večerník č. 20, 21.7.2009, str. 17