Štefan Pelikán

Štefan Pelikán

Hovorí 75-ročný oslávenec Štefan Pelikán:

„Som vodnár. Mám rád slobodu, lásku tisícich podôb, krásu, ktorá je všade okolo nás ak máme otvorené srdce a oči. Som obyčajný, prostý človek s radosťami, bôľom, smiechom i plačom. Hoc mám vek daný Bohom, často som v „koži“ dieťaťa. Rád snívam, rád lietam v oblakoch. Čím viac sa kloním k svojim koreňom, tým citlivejšie vnímam dianie okolo seba. Možno je to i tým, že moje srdce pokrivkáva, potrebuje pomocníka. Mám šťastie: Duše i ruky, ktoré ma ratujú v rodnej obci, v Žiline, Banskej Bystrici, či ďalších mestách, sú ako sa vravieva zlaté.“

Ako si spomínaš na svoje detstvo, resp. prvé umelecké krôčky?

Všeličo ma v žití postretalo, ale na ľudí, až na výnimky, mám šťastie. To najväčšie šťastie mi dala do vienka práve moja maminka. Umrela, keď som mal šesť rokov, no dodnes cítim jej lásku, jej nebo v očiach je stále nado mnou. Vďačím jej za plamienok - vzťah ku kráse a umeniu. Ona ho vo mne zažala a prebudila prvotný záujem o umenie. Jej vyšívané ornamenty očarili moju detskú dušičku svojou nevšednou krásou. Pomáhal som jej ich predkresľovať. Šťastie som mal i na otecka. Vštepoval mi úctu k domovine, k ľuďom, k dejinám. Po maminkinej smrti som žil u starých rodičov v Podhorí. Starý otec bol slovenský Kanaďan, voľakedy v Toronte odlieval sochy. Už ako malý som začal modelovať svoje prvé sošky z blata. Keďže sa tomu starý otec rozumel, usmerňoval ma a pomáhal mi. Vždy, keď pálil tehly, tak mi vypálil aj moje figúrky. Neskôr mi postavil vlastnú piecku a ja som si ako desaťročný začal vypaľovať svoju prvú keramiku. To môj otec a moji múdri starkí, u ktorých som prežil detstvo, zasiali do môjho srdca semienka úcty k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, Jozefovi Dobrovodskému, Karolovi Pajerovi, Jozefovi Gabčíkovi, k partizánom a vojakom bojujúcim v SNP.

Aké časy si prežil v školských laviciach?

V škole som mával dobrých učiteľov. Podporovali ma a vkladali do mňa nádej, že by som v živote mohol niečo vytvoriť. Na základnej škole som mal veľmi dobrých učiteľov pánov Androviča a Šáleka, na meštianskej škole v Žiline som mal zase dobrú pani učiteľku Bačíkovú.

Kedy si sa po prvýkrát umelecky zviditeľnil?

Moje prvé „sochárske“ dielo sa zrodilo zo životných príbehov môjho otecka, ktorý nám nejeden večer hovorieval o hrôzach, ktoré zažil v bojoch. Ešte, keď som chodil do školy, bola vyhlásená medzinárodná študentská súťaž. Otec, ako bývalý partizán, mi povedal, že by bolo krásne, keby som zviditeľnil francúzskych partizánov, ktorí s ním bojovali. Ja som na ich počesť vytvoril plastickú mapu bojov pri Strečne, ktorá mala štyri krát štyri metre. Napokon sa mi tu súťaž podarilo vyhrať.

Kedy si sa rozhodol, že sa budeš umeniu venovať aj profesionálne?

Môj otec bol robotník, bolo po vojne, v spoločnosti vládla kríza. Na štúdium umenia som ísť nemohol, lebo sme na to nemali peniaze, a tak som pracoval v laboratóriu v cementárni u nás v Lúčke. Keď bol čas, tak som si tam vypaľoval aj svoje figúrky. Pracoval tam aj jeden pán inžinier, ktorý mal vzťah k umeniu. Vždy si rád prezeral moje dielka, až mi raz povedal: „Vieš čo Štefan, teba je tu škoda. Choď sa ty radšej učiť keramiku do severných Čiech.“ Ja som mu na to, samozrejme, nepovedal nič, lebo som vedel, že by ma doma nepustili. Pán inžinier mi však prikázal, aby som si zbalil kufrík a spoločne sme odišli do českého Duchcova, kde som rok študoval keramiku.

Čo bolo potom?

Najprv som strávil nejaký čas v Duchcove, ale potom mi jeden pán profesor povedal, aby som išiel na skúšky na priemyslovku do Prahy. Tak som ako 15-ročný vycestoval do hlavného mesta. Skúšky som zložil, ale pán profesor mi kázal prihlásiť sa aj na skúšky na Akadémiu, ktoré mali byť o pár dní neskôr. Veľmi som si neveril, nemal som ani len 16 rokov a bol som bez maturity. Celé som to bral veľmi športovo, lebo som si naozaj myslel, že ma určite nezoberú.

Ako to teda vlastne napokon dopadlo?

Skúšky sa robili štyri dni v ateliéri. Dali mi hlinu a ja som počas celých štyroch dní modeloval. Po skúškach som sa zbalil a chcel odísť naspäť domov. Keď som bol na „Wilsonovom nádraží“, začul som, ako volajú moje meno v rozhlase. To bol pán profesor, ktorý dal hlásiť odkaz. Vraj som zložil skúšky, no mal som ísť ešte na pohovor. Bál som sa, no napokon ma prehovorili a išiel som aj na poslednú časť skúšok. Tam sa ma pýtali najmä na Žilinu, zaujímali ich naše kostoly a architektúra. Nakoniec všetko dobre dopadlo a bol som úspešne prijatý do prvého ročníka na Akadémiu.

Aké boli vtedy tvoje prvé umelecké diela?

Už v ateliéri profesora Španiela som začal modelovať partizánov a tvoril som aj diela s motívmi SNP. Po druhom ročníku si potom niekto spomenul, že nemám maturitu, ktorú som si musel dodatočne dorobiť v Žiline. Na základe toho mi vtedajší minister školstva udelil výnimku, a tak som mohol študovať ďalej. Prešiel som však na portrétnu tvorbu, ktorú som aj vyštudoval.

Kam smerovali tvoje kroky po ukončení štúdia? V päťdesiatom šiestom som sa ešte ako študent oženil. Doba však bola taká ako dnes, nebol dostatok pracovných miest. Nikde ma nechceli prijať, lebo podniky nemali peniaze. Nakoniec som si zohnal prácu v spotrebnom družstve Jednota v Žiline, kde som pracoval ako grafik - návrhár. Tomu som sa venoval desať rokov.

Pokračoval si popri práci aj vo svojej vlastnej sochárskej tvorbe?

Áno, sochy som tvoril aj naďalej a zúčastnil som sa aj nejakých súťaží. Bol som mladý, nemal som veľmi úspech a vlastne som ani nečakal, že by som niekedy niečo dosiahol. To bolo spôsobené, samozrejme, aj dobou. V roku 1969 som mal nejaké problémy kvôli udalostiam z roku 1968 a musel som svoju prácu grafika zanechať. Od vtedy pôsobím v slobodnom povolaní.

Nechcel si po štúdiu zostať žiť v Prahe, ktorá ponúka umelcom dostatok príležitostí?

Praha ako mesto mi veľmi nepasovala. Dodnes som skromný a nemám veľké nároky. Zostal som verný svojej vlasti a obci, doteraz tu tvorím a som tu spokojný. Vytvoril som veľa diel, ktoré sú dnes uznávané už aj v zahraničí. Nikdy som však nečakal, že sa dožijem takého vysokého veku a takých ocenení, ktoré som počas svojho života dostal.

Ktoré z ocenení má pre teba najväčšiu hodnotu?

Veľký význam má pre mňa Zlatá medaila M. R. Štefánika I. stupňa, ktorú mi udelila Slovenská republika. Veľmi si cením aj Plaketu Národného zhromaždenia Francúzskej republiky, Pamätnú plaketu I. kraja Francúzskej republiky – Bretónska, Cenu Európskej únie umenia za sochársku a maliarsku tvorbu, ale aj iné ocenenia, ktoré sú udeľované mojim dielam v zahraničí. Jediné čo ma mrzí je fakt, že práve v zahraničí som uznávaný viac ako doma.

Už o pár dní budeš mať po dvadsiatich rokoch výstavu aj v Žiline...

Prehovorila ma na ňu riaditeľka Galérie M pani Marika Dudášová. Navrhla mi to pri jednom rozhovore, ktorý sme spoločne viedli. Som rád, že konečne môžem vystavovať v nezávislej galérii. Ja som nikdy nechcel vystavovať svoje diela v galériách, lebo som vždy tvrdil, že do galérie patria len veľkí umelci. Je mi však veľmi sympatické, že ide o slobodnú galériu, kde každý vystavuje slobodne, bez nejakého politického podfarbenia.

Kedy ťa napadla myšlienka začať sa venovať vo svojej tvorbe partizánom?

Už ako chlapča som sedával na kolenách veliteľovi Popovovi i Ancupovi. S francúzskymi partizánmi som ešte vtedy kontakty nemal, ale mal som veľa priateľov partizánov z Ukrajiny, Ruska, Poľska a Slovenska. Kamarátili sme sa a spoločne sa navštevovali. Už ako malý som sa zaujímal o históriu, a tak nejako aj vzniklo moje dielo, ktoré je už od mojich chlapčenských sochárskych pokusov venované boju za vlasť. Vždy som si vážil hrdinov, ktorí bojovali za našu slobodu a za to, čo dnes máme.

Ako si sa vlastne spriatelil s francúzskymi partizánmi?

S francúzskymi partizánmi bojoval môj otec. Tvorili jednu rodinu. Neraz ma prosil. „Synku môj, ja viem, že z tebe bude umelec. Nezabudni na nich, maľuj ich! Zvečni ich tak, aby na nich nikto nikdy nezabudol! Sľúb mi to. Sľúbil som a sľub dodržujem. Moja kolekcia sôch a obrazov je venovaná 56 francúzskym partizánom, ktorí svoj večný sen snívajú na vŕšku Zvonica neďaleko Strečna. Pod názvom „Na večnú pamäť synom Francúzska“ putuje ako pochodeň nielen po našom krásnom Slovensku, ale i Francúzsku, hlavne Bretónsku. Tam som spoznal otcových spolubojovníkov. Ich rodiny sa stali mojou rodinou. Veľmi si ich vážim, lebo v tom čase, keď sa na našom území ešte bojovalo, vo Francúzsku už bola sloboda. Oni už mohli ísť domov, ale požiadali prezidenta De Gaulla, aby mohli na Slovensku ostať bojovať proti fašizmu. Prezident im to povolil. Vtedy som si uvedomil, že sú to naši ľudia, ktorí bojovali za nás, za našu vlasť a slobodu, preto si aj zaslúžia úctu. Tú budem vždy preukazovať tým, ktorí sa za nás postavili. Zaslúžia si byť súčasťou našich dejín.

Priateľstvo s francúzskymi hrdinami vyústilo do založenia Klubu priateľov Francúzska a Slovenska, ktorého si prezidentom...

Voľakedy som bol pozvaný pánom Lanurienom, ktorý bol veliteľom francúzskych jednotiek na Strečne, do Francúzska a vtedy vznikla celkom zaujímavá spolupráca. Vytvoril som svoju vôbec prvú výstavu o Francúzoch a tiež o Bretónsku. Do Francúzska s nami cestovali aj deti zo Strečna spoločne s pánom starostom Klocáňom, ktorý je môj dobrý kamarát. Vtedy sme nadviazali prvý kontakt medzi našimi a francúzskymi žiakmi. Vzniklo veľmi pekné priateľstvo a s bývalým žilinským viceprimátorom Milanom Gavlákom sme založili klub, ktorý funguje dodnes. Ako som už spomenul predtým, venujeme sa rozširovaniu francúzskej kultúry na Slovensku, histórii a partizánom. Veľmi peknou akciou klubu bol napríklad pobyt francúzskych žiakov v Zliechove, kde im pán starosta Múdry pripravil veľa nezabudnuteľných zážitkov.

Vo svojej tvorbe však využívaš aj iné motívy z Francúzska...

Áno, svojím spôsobom to k mojej tvorbe patrí, pretože Bretónsko ponúka veľa krásnych motívov, ktoré by bolo hriechom nezvečniť na plátne.

Aké iné motívy ešte využívaš?

Do mojej tvorby patria krajinky, sochy, plakety, či sakrálne umenie. Tomu som sa začal venovať ešte za socializmu, keď som bol utláčaný a nemal som prácu. Na Slovensku sa ešte dnes dajú nájsť kostolíky, kde sú moje diela vystavené doteraz. Tejto tematike sa ešte stále venujem, lebo aj tá tvorí súčasť našej histórie a národa.

Okrem iného stvárňuješ aj akty...

Akty predsa patria medzi základné krásy človeka. Žena je kvet, ktorý nevädne, a aj keď si niekto myslí, že vädne, nie je to pravda. Žena je večný život.

Okrem toho, že si sochár, venuješ sa aj maľbe. Ktorú z techník máš radšej?

Ťažko povedať. Maľujem rád, lebo farby sú krásne, ale sochárčina je mojím povolaním. Je naozaj ťažké jednoznačne si vybrať, lebo oboje tvoria súčasť môjho života. Možno si niekto myslí, že to alebo ono je ťažšie, ale obe sú náročné. Tvorím tak, ako viem a cítim. A som rád, že mi zdravie, napriek môjmu veku, stále slúži. Budem rád, pokiaľ budem ešte nejaký ten rôčik vládať aj ďalej tvoriť.

Zmenila sa v niečom tvoja tvorba v porovnaní s minulosťou?

Dnes som slobodnejší a už chcem tvoriť viac pre seba. Rád by som zvečnil svoje pocity a myšlienky. Rád by som vytvoril niečo ako „svoje ja“, ale mám rád aj prírodu a chcem tvoriť diela pre radosť ľudí, lebo ja som na tomto svete pre druhých. Dobrý umelec by mal byť v prvom rade človekom a až potom ostatným, lebo každý by mal v prvom rade smrdieť človečinou, presne ako hovorí môj priateľ Milan Laluha.

Spomenul si aj svoj vzťah k prírode. Viedol si k tomu aj svoje deti?

Príroda je veľká kniha, v ktorej si veľmi rád čítam a k tomu som viedol aj moje deti. Môj syn je dokonca lesník. Ja sám som bol kedysi v poľovníckom združení, ale poľovať som už prestal. Pokiaľ mám byť úprimný, ja som na to nikdy nebol, lebo aj keď som niečo zastrelil, vždy mi to potom bolo ľúto. Viac ma bavilo starať sa o zvieratá. V okolí Ďurčinej a Kamenej Poruby som dlhé roky choval bažanty, ktoré keď vyrástli, tak som ich vždy pustil naspäť do prírody.

Aký máš vzťah so svojimi deťmi?

Rodina bola a je pre mňa zázemie a nesmierny zdroj energie a sily. Svoje deti som vychoval tak, aby som sa mal na koho obrátiť. Sú mi oporou a fandia mi, čo ma veľmi teší. Jediné, čo ma trochu bolí je, že žiadne z nich nemaľuje. Všetci sú to hudobníci. Ale aj to ma, samozrejme, teší, lebo hudbu mám veľmi rád.

Venoval si sa aj ty niekedy hudbe?

Hrával som na basu a na klavír, ale len ako samouk na dedine. Ani fujara mi nebola cudzia, lebo ako chlapci sme si často robievali píšťalky z dreva.

Nájdeš si aj dnes čas na dobrú hudbu?

Áno, samozrejme, veď aj to je umenie. Mám veľmi blízky vzťah k ľudovej hudbe, ktorú počúvam doteraz. Skamarátil som sa s Muchovcami, ktorí ako moji dobrí priatelia chodievali hrať ku mne do ateliéru. Mojím najobľúbenejším skladateľom vážnej hudby je dodnes Vivaldi. K tomu sa viaže aj historka, ako sa moja vnučka Rebeka dostala ku hre na husle, na čo som veľmi hrdí. V Námestove som mal výstavu a na nej hral aj majster Remenec so svojimi deťmi. Ten vedel, že mám na Vivaldiho slabosť, a tak mi ho na tej výstave aj zahral. Moja vnučka to počula, a keď prišla domov povedala, že sa jej to tak páčilo, že sa chce učiť hrať na husle. Nakoniec jej ich kúpili a dnes, ako desaťročná, mi hráva Vivaldiho.

Okrem toho, že si vytvoril mnoho originálnych diel, si aj učiteľom, ktorý pomáha mladým potenciálnym umelcom nájsť svoj štýl...

Neovplyvňujem ich, len idem vedľa nich, spolu s nimi hľadám krásu, kochám sa ich nadšením. A mladnem s nimi! Nehanbím sa za slzy pri zvestovaní ich úspechov, pri ich výstavách. V duchu ďakujem tým, ktorí dávajú priestor ich dielam. Moji žiaci sú veľmi šikovní, a preto som na nich pyšný. Spomeniem Petra Repku, Laca Plevu a najnovšie som získal v žiakovi aj dobrého priateľa, ktorým je rezbár Kamil Papučík. Medzi mojich žiakov patria aj tri dievčatá, ktoré sa u mňa učili kresliť a maľovať a dnes sú jedny z najlepších žiačok. Hovorím o Alenke Smieškovej zo Závodia, Zuzke Grámerovej z Poluvsia a Miške Slivkovej z Čadce. Je to krásne, keď vychováte takého umelca, ktorý je lepší ako vy. To je účelom každého dobrého umelca alebo pedagóga.

Kto z blízkych ťa podporuje najviac?

Kedysi ma veľmi podporovala moja manželka, ktorá už, bohužiaľ, nie je medzi nami. Mám však priateľku, ktorá sa jej veľmi podobá. Má rovnaké myšlienky, záujmy a vždy podporovala moje umenie rovnako ako moja manželka, ktorá keď bolo treba, tak sekala aj do dreva, aj do kameňa. S terajšou priateľkou sa chápeme a pomáha mi. Poznáme sa už dlho, zoznámili sme sa pri organizovaní Turčianskeho štvorlístka, ktorý je medzinárodnou prehliadkou tvorivosti detí, mládeže a dospelých. Bol som trochu smutný, že tu moja manželka už nie je, ale tento smútok mi vynahradzuje práve Anička, ktorá je teraz so mnou. Hlavne ma však podporuje rodina, ktorá ju prijala ako svoju priateľku, a to je v mojom živote veľkým šťastím.

Teda aj tvoja priateľka má k umeniu blízko...

Áno, mal som „šťastnú smolu“, že som stretol človeka, ktorý chápe nielen mňa, ale aj umenie. Ona píše básne, no a moje obrázky sú vlastne tiež básne, len v nich treba vedieť čítať. Ja maľujem a kreslím, ona píše, a to mi robí opäť inú radosť.

Veľa si cestoval, vedel by si si predstaviť svoj život aj niekde inde než na Slovensku?

Prešiel som kus sveta, ale naša vlasť je skutočne najkrajšia. To sa ani nedá vyjadriť slovom. Do tejto krajiny vstupujem s pokorou v duši i mysli. S pokorou pred prírodou i ľuďmi, čo v nej žijú. S obdivom a bázňou pred skutočným dedičstvom po predošlých generáciách, so srdcom na palete. Nech som bol v ktoromkoľvek štáte a kochal som sa krásou miest, či dedín moja domovina, moja vlasť je tá najkrajšia. Mám ju ukrytú vo svojom srdci. V nej predsa žili moji predkovia, v nej som spoznal svoju drahú a milovanú manželku Otilku. V mojej rodnej obci, v Lietavskej Lúčke, žijem a tvorím. V nej mám svoje korene, ako rád vravievam „hlboko vrastené do rodnej zeme“. V nej žijú moje deti, Štefan a Danka v kruhu svojich rodín. Som s nimi spätý a priznávam: Chválim sa mojimi nádhernými a talentovanými vnučkami.

Dokážeš si predstaviť, že by si bol niekým iným než umelcom?

Už by som nikdy nechcel robiť nič iné. Asi by som na to ani nemal, lebo umenie je jednoducho vo mne. Je súčasťou môjho života. Sochárčina je zložitá vec, ide o schopnosť vedieť ľuďom predať krásu. Každý sme nejaký, ale ja som tu pre radosť druhých. Veď radosť, je dar Boží, a to je mi na tom veľmi sympatické.

Len nedávno si oslávil 75 rokov, a napriek všetkému, čo si prežil, si zachovávaš životný optimizmus a pozitívnu energiu. Ako sa ti to tak dlho darí?

Bolo všelijako, ale nikdy som sa pod útlakom nezlomil a vždy som sa vystrel. To je dobre a nepomýlil som sa v tom, lebo ľudia ma znovu zobrali takého, aký som. Som rád, že ma majú radi, a že majú radi moje dielo. Medzi ľuďmi som šťastný. Počas svojho života som niekedy nebol po chuti určitej spoločnosti. To je však už dávno a všetci, čo mi ublížili sa mi aj ospravedlnili. Preto ich nezatracujem. Tiež sú len ľudia, ktorí pochopili, že všetci sme zraniteľní a všetci vieme aj ublížiť. Keď to niekto niekedy urobil vedome, a dnes má tú silu, že sa ospravedlní, to je veľmi veľa. Musíte vedieť odpustiť, hoci netreba zabudnúť, a to je zmysel života.

Róbert Kašša

Žilinský večerník, Č. 8, 23.2.2010, str. 16

Tvorba Štefana Pelikána

Monumentálna tvorba: Žilina-Sympomech: Mechanizmus, Plynárne: Plameň, (liaty betón, hliník).

Tvorba v architektúre: Tekovská Breznica: Fujarista, Žilina - nemocnica: Matka, Kňažia na Orave: Kvet Púpava, Lietavská Lúčka: Rodostrom-reliéf (keramika, tepaná meď, sústružný bronz, reliéf, zváraná meď).

Pamätníková tvorba: Pamätník SNP L. Lúčka, Pamätník oslobodenia 2. svet. vojny v Zliechove, Pamätník kpt. Georgesa Barazera de Lannuriena Francúzskej republike, Jozef Gabčík v Žiline, návrh na pamätník, štúdia portrétu Karola Guleja, historika, nadšenca histórie drotárstva (bronz, žula, meď).

Pamätné tabule: Štefan Šálek – L. Lúčka, ZŠ G. B. de Lannuriena v Žiline Hájiku, Dionýz Štúr v Súľove, Karol Pajer v Klenovci, Jozef Treskoň v Petroviciach, Generál M. R. Štefánik v Saint Marcel - Francúzsko, Michel Bourel de la Ronciere v Galante, Kpt. Albert Poupet v Sklabini, P. U. Ancupov - veliteľ partizánskej brigády M. R. Štefánika, Louis Gros - Malá Čierna, Mikuláš Galanda - MsÚ a Gymnázium Mikuláša Galandu Tur. Teplice, Marta Remiášová - Jasenovo (bronz, tepaná meď).

Reliéfy: D. Kubín - farský úrad: sv. Katarína, Kňažia: sv. Júda, sv. Pavol, erb farnosti (tepaná meď).

Domy smútku: L. Lúčka: Pieta, Poluvsie: Strom života, Fačkov: Pieta, Jaseňové: Pieta, Kľače: Plačky, D. Hričov: Pieta, Kotrč. Lúčka: Rodný kraj, Gbeľany: Pieta, Podhorie: Pieta, Belá pri Varíne: Smútiaca rodina, Zástranie: Plačky, Zádubnie: Plačky (kameň, morené drevo, tepaná mosadz, drevo).

Sakrálna tvorba: v D. Kubíne, D. Lehote, Pruskom, Púchove, Stupnom, Jesenici, Varíne, Ohradzanoch, Víťazovciach, Štefanovej, Radave, Pani, Údavskom, Vrbovom, Visolajoch, Ľubiši, Bošanoch, Ostraticiach, Pov. Belej, Kotešovej, Zliechove, Bešeňove (maľované na sklo, drevo, meď).

Výstavy: Na večnú slávu synov Francúzska: Roscoff, Manosque, Saint Marcel, Malestroid, Ostrava-Poruba, vo Fačkove, Tvrdošíne, R. Tepliciach, Tur. Tepliciach, B. Bystrici, Bytči, Zliechove, Terchovej, Starom Smokovci, L. Lúčke, na Strečnianskom hrade, Trenčíne, Sklabini, Vrútkach, v Moskve, výstava Človek a krajina v Paláci Křížik - Praha, venovaná 90. výročiu vzniku Československa, výstava Človek a krajina venovaná 65. výročiu SNP - Kúpele Sliač.