Čím sa platilo na území Žiliny v minulosti

Z Žilina Gallery Wiki
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Čím sa platilo na území Žiliny v minulosti?

V terajšej vypätej dobe, keď sa musíme zoznamovať s novou menou platnou na celom území Slovenska, mnohí ju prijali s nadšením, iní skôr s obavami a určitou nostalgiou za slovenskou korunou. Zmeny, ktoré teraz nastali však nie sú na tomto území prvé a len v 20. storočí sa ich udialo niekoľko. Vlastne, po výmene každého režimu sa menila aj menová sústava, či to bolo po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918, po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939, pri obnovení Československa po druhej svetovej vojne, po výmene peňazí v roku 1953, a nakoniec aj po rozpade Československej federatívnej republiky v roku 1992. Ako to bolo v minulosti, kedy sa tu objavili prvé peniaze, ktorými sa platilo a aké to vlastne peniaze boli?


Vôbec prvé mince, ktoré sa na tomto území dokonca i razili, boli strieborné a zlaté mince Keltov, ktorí obsadili územie Slovenska už koncom 5. až začiatkom 4. stor. pred n. l. Najznámejšie sú tzv. biateky, podľa mena vyrazeného na reverze mince pod telom koňa s jazdcom. Najviac sa ich našlo v niekoľkých pokladoch na území Bratislavy, preto sa oprávnene predpokladá, že tu sa aj razili. Boli to relatívne veľké mince o váhe až 17 g, ale razili sa aj nominály s menšou váhou.


Hlavné platidlo severozápadného Slovenska

Na území Žiliny sa však používali iné platidlá, ktoré sa razili priamo na jednom z dvoch dôležitých hradísk - v Divinke na Veľkom vrchu alebo v Púchove na Skale. Na oboch sa našlo po jednej minci so zvláštnym vyobrazením, kde pôvodná hlava na averze je v podstate zašifrovaná iba do plastických guličiek a telo koníka na reverze reprezentujú rôzne lomené plastické línie. Relatívne malé mince o priemere 14 mm a váhe asi 2,5 g dostali pomenovanie podľa lokality, kde sa najskôr rozpoznali – typ Divinka. Podobne na Liptove sa používali mince typu Liptovská Mara, na Spiši typ Spiš objavený na Spišskom hrade.

Zjednocujúcim platidlom tunajších Keltov v rámci púchovskej kultúry boli mince typu Veľký Bysterec, ktoré sa objavili ešte koncom 19. stor. na hradisku Trniny vo Veľkom Bysterci na Orave. Boli to tzv. tetradrachmy, čiže štvordrachmy o váhe do 10 g, ktorých nominálna hodnota bola omnoho väčšia. Tieto sa nachádzajú na celom území obsadenom ľudom púchovskej kultúry v 1. stor. pred n. l., ale aj mimo územia Slovenska. Minca typu Divinka sa našla na Považskom hrade, na hradisku v Nozdroviciach 7 kusov a naposledy na Rochovici nad Vraním dva kusy. V oblasti severozápadného Slovenska to bolo hlavné platidlo.


Poklad Eraviskov v Rajeckej Lesnej

Okrem týchto sa už pred rokom 1870 našiel poklad mincí kmeňa Eraviskov, ktorí sídlili na území dnešného Maďarska v priestore ohybu Dunaja. Poklad ich mincí sa našiel v Rajeckej Lesnej (bývalom Frývalde) v osade Trstená. Vtedajší bádateľ germánskych pamiatok na Slovensku Ľudovít Neudeck ich pripisoval Kvádom, pretože si na reverze prečítal meno kvádskeho kráľa Vannia, ktorý bol na čele vojenských družín Marobuda a Katvaldu premiestnených z územia Čiech na územie Slovenska medzi rieky Marus (Morava) a Cusus (Váh). Vládol od roku 21 do roku 51 n. l. Pri podrobnom spracovaní mincí vyšlo najavo, že ide o mince kmeňa Eraviskov, pretože to čo čítal L. Neudeck ako Vannius bola skratka mena Eraviskov – RAVIS. Dôležité je poznanie, že prechod cez Malú Fatru, čiže cez Fačkovské sedlo bol známy už okolo prelomu letopočtov a týmto smerom putovali obchodníci nielen od hraníc Rímskej ríše na Dunaji, ale zrejme aj opačným smerom.


Posledný keltský nález

Posledným príspevkom keltského mincovníctva na severozápadnom Slovensku bol nález striebornej mince nitrianskeho typu na malom opevnení púchovskej kultúry Predná hôrka v Jasenici pri Považskej Bystrici. Rakúsky bádateľ K. Pink ich nazval podľa miesta nálezu, ale ďalších 10 kusov sa nachádzalo v rôznych múzeách bez udania lokality. Až minca z Jasenice upozornila, že ich domovským regiónom mohlo byť aj severné Slovensko. Sú väčšie ako ostatné keltské mince z tohto územia, pretože majú priemer 24 mm a váhu do 10 g. Na averze je vyobrazený jeleň (zviera s parohmi) a na reverze pes alebo vlk. Celý obraz je orámovaný perličkovým pásom a v mieste, kde by mohol byť text je len plastická vodorovná linka.


Rímske republikánske mince

Popri nich sa tu objavujú už v 1. stor. pred n. l. aj rímske republikánske mince, ktoré boli napr. súčasťou aj pokladu nájdeného v Rajeckej Lesnej. Ďalšie nálezy republikánskych strieborných mincí pochádzajú z Varína, z polohy Zátepličie. Boli to mince konzulov Memmia a Servilia zo začiatku 1. stor. pred n. l. Ďalšia republikánska minca sa našla v Stránskom v polohe Pasienky. Objavil ju Jozef Hrdý z Rajeckých Teplíc a je na nej meno vydavateľa P. Clodia; pochádza asi z roku 41 pred n. l. Ako vidieť, aj v dávnej minulosti tu obiehali rôzne platidlá a vtedajší obchodníci sa v nich museli vyznať, ako sa budeme musieť aj my vyznať v terajších našich nových minciach.


Boli v Žiline tri poklady?

Po nástupe cisárstva a posunutí hraníc rímskej ríše na stredný Dunaj sa prúd rímskych mincí v omnoho väčšej miere dostával aj na severné Slovensko. Jozef Holuby v Slovenských pohľadoch koncom 19. stor. písal o objavení najmenej troch pokladov rímskych mincí priamo na území Žiliny, z ktorých sa však žiaľ nič nezachovalo. Niekoľko kusov sa podarilo azda zachrániť bývalému pracovníkovi Považského múzea Dr. Antonovi Petrovskému – Šichmanovi do zbierok múzea, nie je však isté, či pochádzajú z uvedených pokladov. Boli to drobné mince z 3. – 4. stor. n. l. cisárov Volusiana (251 - 253), Diocletiana (284 - 305), Constantina I. (307 - 337), Constansa I. (333 - 350), Valensa (364 - 378). Omnoho staršia je strieborná minca cisára Traiana (98 - 117), ktorá sa našla v Bytči v záhrade J. Pálfyovej v blízkosti námestia. Je to dôkaz, že omnoho skôr ako hovoria nálezy zo Žiliny, sa na tomto území objavujú cisárske mince ako výsledok obchodných stykov s ríšou alebo ako tribút - výkupné, ktorí platili cisári kmeňom za Dunajom, aby dodržiavali mier. Nech to bolo akokoľvek, je zrejmé, že domáce keltské mincovníctvo bolo nahradené prílevom veľkého množstva platidiel razených už mimo nášho územia. Používanie rímskych mincí ako platidiel však nebolo v „barbariku“ bežné.


Mince na šperky

V domácom prostredí sa skôr vymieňal tovar za tovar. Rímske mince často slúžili ako surovina pri výrobe šperkov, pretože po ich roztavení a pridaní určitého množstva cínu dostali bronz a bronzové šperky sa v tomto období používali najčastejšie. Prechod od vlastných, v domácom prostredí razených mincí na cudzie platidlá mocnosti, ktorá bola v nepriateľskom postavení voči tunajšiemu obyvateľstvu, určite nebol tiež jednoduchou záležitosťou. Situácia sa však vyvinula tak, že rímske mince na tomto území boli od príchodu légií k Dunaju už vlastne jedinými peniazmi, ktoré sa mohli používať pri kúpe tovaru na určených trhoviskách pri rímskych táboroch. Po páde Západorímskej ríše v roku 476 prestal sem prúdiť aj tento druh platidiel a na dlhú dobu sa územie severozápadného Slovenska ocitlo mimo prúdu mincí, ktoré prinášali so sebou kmene pohybujúce sa v rámci sťahovania národov cez stredné Podunajsko.


Byzantské mince

Iba náhodne sa objavujú byzantské mince. Najväčší poklad sa objavil v Bíni, kde sa našlo 108 zlatých solidov z obdobia panovania Theodosia II. (408 - 450), ale aj jeho predchodcov. Poklad bol zrejme ukrytý v čase nepokojov, ktoré vyvolala prítomnosť Hunov v strednej Európe. Byzantské mince sa na našom území objavujú sporadicky aj v čase rozvoja Veľkomoravskej ríše. Unikátnym objavom bola zlatá minca cisára Michala III., ktorý poslal Konštantína a Metoda na žiadosť kniežaťa Rastislava k tunajším Slovanom, aby tu šírili kresťanstvo v domácom jazyku. Tieto mince sa však nikdy nestali domácim platidlom, pretože ich bolo veľmi málo a mali skôr symbolickú hodnotu ako pamiatky, a nie ako platidlá.


Sekerovité železné hrivny

Na Veľkej Morave sa rozšíril iný druh platidla a to boli železné „sekerovité hrivny“. Nálezy sekerovitých hrivien v celých sériách a rôznych veľkostiach dovoľujú predpokladať, že sa mohli používať ako určitá forma platidla. V rôznych veľkostných a váhových kategóriách sa nachádzajú nielen na území Slovenska a Moravy, ale aj v Poľsku. Najväčší poklad, vyše 4 tisíc kusov sa objavil práve v Krakove pod kráľovským hradom Vavel. U nás sa najviac hrivien našlo na hradisku Hradištia v Pobedime a najnovšie na hradisku Valy v Bojnej. Zo severozápadného Slovenska poznáme len jeden kus z pokladu železných nástrojov a výrobkov zo železa z blízkosti hradu Vršatec. Používanie sekerovitých hrivien na našom území však zaniklo pádom Veľkej Moravy začiatkom 10. stor. n. l. Až po prvé uhorské mince kráľa Štefana I. sa môžeme len domnievať, aké druhy platidiel sa tu používali. V Českom kniežatstve spomína arabský cestovateľ v 10. stor. šatky, ktoré vraj slúžili ako platidlo. Či to tak bolo aj v novo vznikajúcom Uhorskom kráľovstve nie je známe.


Vlastné mince panovníkov

Prvý uhorský kráľ Štefan I. začal raziť mince, na ktorých bol aj názov mincovne. Buď Regia civitas (kráľovské mesto), alebo Breslava civitas (mesto Bratislava). A tak sa po vyše 1000 rokoch vrátila razba mincí tam, kde už raz bola v dobe zaujatia tohto územia Keltmi. Mincí s týmto nápisom však nebolo veľa a prvá vôbec sa našla na ostrove Gotland ako súčasť pokladu Vikinga. Postupne po Štefanovi I. začali raziť svoje mince aj jeho nasledovníci a dokonca vlastné mince razili v 11. stor. aj nitrianske kniežatá z rodu Arpádovcov. Až do príchodu Anjouovcov (začiatkom 14. stor.) na uhorský trón, hovoríme v Uhorsku o tzv. denárovom období, ktoré končí práve reformou Karola Róberta (1307 - 1342). Ten zaviedol razbu zlatých mincí na základe dukátov mesta Florencie, ale vedľa nich sa tu používali aj strieborné pražské groše, až do chvíle keď sa začali raziť groše uhorské. V podobnom duchu pokračoval aj jeho syn Ľudovít I. (1342 - 1382), ibaže v roku 1364 zastavil razbu uhorských grošov. Obnovil ju v roku 1468 kráľ Matej Korvín a v Kremnici sa potom razili do roku 1881. Mincovňu v Kremnici založil Karol Róbert v roku 1328 a bola to nadlho jediná mincovňa na území Slovenska. Až neskôr vznikla mincovňa v Košiciach a v roku 1430 opäť aj v Bratislave. Najväčší rozkvet zaznamenali najmä za panovania Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437) a Mateja Korvína (1458 - 1490). Už za Mateja Korvína bola snaha raziť veľké strieborné mince, ktoré by nahradili zlaté dukáty a prvé toliarové razby začal raziť v Kremnici komorský gróf Ján Turzo v rokoch 1499 - 1506, čiže za vlády Vladislava II. (1490 - 1516).


Núdzové platidlá i papierové peniaze

Pravidelná razba toliarov a ich dielov sa začala až od roku 1553 a popri nich sa razili aj dukáty a drobné strieborné mince. Toliare sa razili až do roku 1892, kedy sa v Uhorsku zaviedla razba korunových mincí. Okrem týchto ofi ciálnych mincí sa na území Slovenska objavovali aj rôzne iné razby, či už z Čiech, Poľska a Sliezska a koncom 17. stor. boli v obehu aj tzv. núdzové platidlá najmä v čase protihabsburských povstaní razené v Prešove – polturáky, v Leopoldove, Košiciach i v Banskej Štiavnici. Významnou zmenou bolo zavedenie papierových peňazí a prvú emisiu vydali v hodnote 12 miliónov (1762) v nomináloch 5, 10, 25, 50 a 100 zlatých. Neúmerné zvyšovanie papierových peňazí spôsobilo v roku 1811 štátny bankrot. Základnou menovou jednotkou korunovej meny zavedenej v roku 1892 bola koruna, ktorá sa delila na 100 halierov, bola krytá zlatom a platila až do rozpadu Rakúsko – Uhorska v roku 1918. Štáty, ktoré vznikli v strednej Európe si vytvorili vlastné meny a u nás pokračovala korunová mena až do konca roku 2008. Mince na území Žiliny Na území Žiliny sa v posledných rokoch našlo niekoľko desiatok mincí, najmä počas archeologických výskumov, ktoré dokumentujú vyspelú spoločnosť v tomto meste, a preto v ďalšej časti príspevku sa budeme venovať najmä im. Pri archeologických výskumoch v meste sa našlo 67 strieborných a medených mincí počnúc kráľom Karolom Róbertom z roku 1338 a končiac medenou dvojkorunou cisára Františka Jozefa z roku 1899.


Minca pomohla datovať kaplnku

Dôležitým nálezom je strieborná minca Ľudovíta I. z rokov 1373 - 1382, ktorá pomohla datovať Kaplnku Božieho Tela objavenú pri Kostole sv. Štefana. Okrem toho sa tu našli dve mince Vladislava II. (1471 - 1516) razené v Kutnej Hore, aj minca Žigmunda Luxemburského z roku 1404. Vzácne sú razby mesta Opava, ktoré poukazujú na priame styky Žiliny so Sliezskom. Odtiaľ pochádzajú aj mince razené v mincovniach Břeh, Nisa, Olešnica a Vratislav. Ako vidieť podľa týchto nálezov, sliezske mince boli na území Žiliny častým platidlom a tento región bol aj častým priestorom kam putovali žilinskí obchodníci so svojim tovarom. Styky so severným susedom Uhorska, Poľským kráľovstvom dokumentujú zasa mince poľských kráľov Žigmunda III. razená v Rige a Jána Kazimíra II. nájdená priamo na Mariánskom námestí. Pomocou nej sme mohli datovať stavbu, ktorá porušila rozvod vodovodu drevenými potrubiami, ktorý stavali Žilinci v roku 1613 z Hradiska, ako o tom píše A. Lombardini.


Najviac mincí je zo 17. storočia

Najviac nájdených mincí pochádza zo 17. stor. Sú to razby Mateja II. Ferdinanda II. a III., ale predovšetkým cisára Leopolda I. Z osemnástich mincí nájdených počas výskumu pri farskom kostole bolo až 12 Leopoldových, a tak to bolo aj pri výskume v Kostole sv. Štefana, kde z 27 mincí bolo až štrnásť cisára Leopolda I. Aj na základe týchto nálezov možno povedať, že Žilina zaznamenala najväčší rozvoj práve v 17. stor., kedy tu napríklad pracovalo 120 – 150 súkenníckych dielní a žilinskí majstri chodili na jarmoky do Prešova, Trenčína, Radvane, Zvolena, Nitrianskeho Pravna, Košíc. Žilinské súkno sa spomína aj medzi zhořelickými, moravskými a tešínskymi súknami, čo je dôkazom, že sa vyvážalo aj na Moravu a do Sliezska. Pokiaľ zo 14. stor. máme iba dve mince – Karola Róberta a Ľudovíta I.; z 15. stor. je to už päť mincí: Žigmunda Luxemburského, Ladislava V., Vladislava II. (2) a jedna minca mesta Opava. Do 16. stor. možno zaradiť azda len počítací žetón razený v Norimbergu v rokoch 1586 - 1635, ale ten skôr už patrí do 17. stor., prípadne dve mince Vladislava II., lebo ten panoval až do roku 1516. Avšak do 17. stor. patrí až 37 mincí z celkového počtu nájdených počas výskumov. To je obrovský nárast oproti predchádzajúcim storočiam.


Nález z čias márneho pátrania po podzemných chodbách

Z 18. stor. pochádza päť mincí Leopolda I., libertáš Františka II. Rákociho z roku 1706, denár Márie Terézie z roku 1752, medená minca Jozefa II. z roku 1790 nájdená na Mariánskom námestí ešte v roku 1993 počas márneho hľadania podzemných chodieb pod námestím - ako o tom stále snívajú mnohí romantici v Žiline - a ešte dve mince Františka II. z roku 1800. Do 19. stor. možno zaradiť 8 mincí Františka Jozefa I. pričom najstaršia je z r. 1858 a najmladšia z r. 1899, jednu mincu Ferdinanda V. z r. 1831 a azda aj dve medené mince bez bližšieho datovania nájdené pri Kaplnke Božieho Tela. Používanie platidiel v našich podmienkach často záviselo od politickej stability kráľovstva.


Falzifikované a znehodnocované

V dobách nepokojov sa objavovali falzifikáty, ktoré razili na svojich hradoch odbojní šľachtici. Počas výskumu na hrade Strečno sa našla takáto peňazokazecká dielňa aj s vystrihnutými kotúčikmi budúcich mincí z medených pásikov a podobných príkladov z územia Slovenska by bolo možné spomenúť viacero. Samotní panovníci znehodnocovali mince používaním nižšej kvality striebra alebo razením väčšieho počtu mincí zo stanoveného váhového množstva. Napríklad poľské mince v 16. stor. obsahovali sotva 25 percent striebra. Koncom 16. stor. obsahoval uhorský denár len 0,24 g čistého striebra, čiže jeden zlatý mal 24 g a jeden poľský zlotý len 20,8 g rýdzeho striebra. V Levoči sa zamieňalo 100 poľských denárov za 90 uhorských. V Kremnici a v okolitých mestách boli rozšírené poľské medené groše potiahnuté ortuťou. Bola to irónia, že tam kde sa ťažili veľké množstvá drahých kovov a razili sa hodnotné mince, obiehali znehodnotené zahraničné platidlá. A tak aj kremnická mincovňa začala raziť menej hodnotné mince v takých množstvách, že nestačila ani jej kapacita. Inflácia vrcholila a na západnom Slovensku vystúpila cena dukátu na 14 zlatých v drobných minciach a mince sa prerážali na vyššie hodnoty. Ako vidieť, aj v minulosti mali ľudia veľké problémy s peniazmi, a preto teraz musíme len dúfať, že aj naša nová mena bude lepšie odolávať inflačným tlakom ako to bolo so slovenskou korunou.


Jozef Moravčík


Zdroj: Žilinský večerník, č. 29, dňa 14. 7. 2009, str. 19.