Sústreďovací tábor Židov v Žiline
Sústreďovací tábor Židov v Žiline v roku 1942
Žilina ako ju nepoznáte
Je spojený s násilnými deportáciami židovského obyvateľstva Slovenska do koncentračných táborov na území Poľska počas 2. svetovej vojny. V Žiline začal fungovať 21. marca 1942 a zriadili ho vo vojenských objektoch Štefánikových kasární na Rajeckej ceste v mestskej časti Rudiny. Sústredení v ňom boli Židia z celého územia Slovenska, často celé rodiny, muži, ženy a deti. Žili v drevených barakoch, spali na drevených pričniach na slame a používali vlastné prikrývky. V tábore bolo sústredených najviac 1200 osôb, najmenej 150. Mestská rada Žiliny na čele so starostom Vojtechom Tvrdým nesúhlasili, aby bol tábor vybudovaný na území mesta, a preto voľba padla na kasárne, ktoré v tom čase nepatrili do majetku mesta, ale Ministerstvu obrany SR.
Pred sústredením do tábora uskutočňovali členovia HG viaceré prevažne nočné razie v bytoch občanov židovského pôvodu, aby jeden druhého nemohol varovať. Niektorí Židia sa snažili zachrániť odchodom z trvalého bydliska bez povolenia, resp. odhlásenia sa z dovtedajšieho pobytu, a tým sa vyhnúť odvlečeniu do koncentračného strediska, kde ich čakalo ponižovanie a týranie. Veliteľom strediska pod správou HG bol Rudolf Marček, pôvodne učiteľ, jeho zástupcami Richter, Malý a Mútňanský. Odtiaľto HG riadila odchody transportov do koncentračných táborov v Poľsku. Dozorcovia „bezohľadne rozhodovali o živote ľudí“ - vypovedali svedkovia o ich brutalite. Veliteľ strediska pred povojnovým súdom uviedol, že zo 75 príslušníkov stráže musel prepustiť 66 z nich. Juraj Pollák, ktorý týmto strediskom prešiel, opísal tamojšie podmienky nasledovne: „Koncentračné stredisko v kasárňach zriadili z bývalých konských stajní. Hygienické podmienky tam boli nulové, nebolo tam nič. Iba slama, jeden hydrant, z ktorého tiekla len studená voda. Sociálne zariadenia si museli urobiť sami tak, že vykopali vonku priekop, nad ktorým boli dve brvná spoločné pre mužov i ženy. Strava tam prakticky nebola. Žili iba z toho, čo si doniesli z domu, ak si stihli niečo zobrať. Potom si navzájom pomáhali. Tábor bol uzavretý, aby sa nedalo z neho ujsť, ale nebol až tak dobre chránený. Na odtransportovanie sa čakalo niekoľko dní, niektorí tam boli aj týždeň – dva.“ Eleonóra Hrabovecká vo svojej výpovedi o stredisku uviedla: „Koncentračné stredisko bolo vybudované od trate skoro až po kostolík sv. Štefana, časť bola ohradená murovaným plotom, časť pletivom, navrchu bol natiahnutý ostnatý drôt. Cez ohradové pletivo sa dalo rozprávať s ľuďmi vo vnútri. Boli ubytovaní v dlhých úzkych barakoch, hladní, smädní... Na trať, čo ide do Rajca, pristavili vagón pre dobytok, postavili ku schodom dosky, okolo nich stáli gardisti. Tam ich hnali, po tých doskách išli hore, gardisti to odpočítavali. Potom vagón zavreli a stál tam v horúčave, v akomkoľvek počasí. Neviem o tom, že by im tam dávali jesť.“
Eva Neumannová upratovala v žilinskom zbernom tábore dva týždne, kým bola zaradená do transportu zo 17. na 18. júla 1942. Odchod zo Žiliny opísala takto: „Prípravy na odchod transportu začali už ráno. Všetko organizovali a dozor nad všetkým mali členovia HG. Policajti stáli opodiaľ vlaku, aby nikto nemal prístup k deportovaným. Do vagónov sa nastupovalo po 40 osobách do každého. Batožinu z domova do 50 kg, ktorú si každý mohol vziať z domova, musel odložiť na určenom mieste na peróne a do vagóna sme si mohli vziať len malý príručný kufrík alebo tašku. Zo Žiliny vlak odišiel v poludňajších hodinách...“
Dozorcovia Židov sústredených v stredisku oberali o osobné predmety a nechali sa podplácať. Aj samotní Židia uplácali príslušníkov HG pri prehliadkach domov i v samotných transportoch. Aj veliteľ strediska prepustil za úplatok niekoľkých Židov určených na vysídlenie. Juraj Pollák spomínal, že „dalo sa dostať von, kto mal prostriedky. Každý sa snažil deportácii vyhnúť. Kto nemal peniaze, tak ten bol na tom zle...“ Sumy za prepustenie z tábora dosahovali čiastku 10 – 15 tisíc Ks.
Celkove bolo zo Žiliny vypravených 20 transportov, najviac do Osvienčimu (12). Do okolia Lublinu (muži) a Soliboru (ženy) odišlo 7 transportov a jeden smeroval do Chelma. Zo žilinskej stanice ich vypravovali v noci a na území Poľska ich preberal nemecký personál. Najviac deportácií sa uskutočnilo v apríli a máji 1942. Do 18. júna len zo Žilinského okresu odtransportovali 1321 Židov. Odvtedy všetky transporty boli vypravované už len zo Žiliny do Osvienčimu. Z tých, ktorí dovtedy neboli odtransportovaní, malo 1086 ochranné legitimácie alebo boli inak chránení. Dňa 18. júna 1942 bola v žilinskom obvode nariadená razia na Židov, na ktorých sa vzťahovala sústreďovacia povinnosť, alebo ktorí sa ukrývali. Prezídium ministerstva vnútra 27. júna nariadilo do 2. júla 1942 sústrediť všetkých Židov z územia celého Slovenska nechránených legitimáciami do koncentračného strediska v Žiline. Ústredňa štátnej bezpečnosti vydala príkaz v tom istom čase zaistiť všetkých Židov-ľavičiarov „bez ohľadu na vek, pohlavie či výnimku od prezidenta republiky a ihneď ich eskortovať do Koncentračného strediska Žilina.“ Od 23. septembra sa sústreďovanie Židov previedlo na žandárstvo. Vláda sa uzniesla, že ďalšie transporty sa budú vypravovať až keď bude zaistených 1000 osôb a prevezených do strediska v Žiline. Posledný transport opustil územie Slovenska 20. októbra 1942. Stanovené boli termíny likvidácie koncentračných stredísk, v Žiline to bolo do 24. októbra.
Pri sumarizácii počtu osôb odtransportovaných zo zberného tábora v Žiline treba počítať aj transporty, ktoré prechádzali tunajšou železničnou stanicou z iných miest a tu ich dopĺňali. Posledné transporty vypravované zo Žiliny zasa neboli zostavené len zo Židov sústredených v tunajšom koncentračnom stredisku. Odhady uvádzajú, že zo zberného tábora v Žiline bolo deportovaných približne 18 600 Židov. Väčšina z nich, žiaľ, zahynula neskôr v koncentračných táboroch v Poľsku.
Prehľad transportov vypravených zo Žiliny:
27. marec - celkove 2. transport (mladí muži a lekári) - do Osvienčimu - 1000 osôb 5. apríl - do Lublinu - 1495 osôb 17. apríl - do Osvienčimu - 1000 osôb 19. apríl - do Osvienčimu - 1030 osôb 24. apríl - do Osvienčimu - 1251 osôb 29. apríl - do Osvienčimu - 1040 osôb 12. máj - do Chelma - 1040 osôb 26. máj - do Treblinky - 1032 osôb 6. jún - 1000 osôb 14. jún - do Osvienčimu spolu - 2059 osôb 19. jún - do Osvienčimu júl - 5 transportov - spolu do Osvienčimu - 4810 osôb 18. september - do Osvienčimu - 991 osôb 21. september (na Deň zmierenia) - do Osvienčimu - 1001 osôb 20. október (pacienti z nemocníc a ústavov pre mentálne postihnutých) - do Osvienčimu - 860 osôb
Podľa dobových hlásení Okresného úradu v Žiline boli zo Žilinského okresu v jednotlivých transportoch odtransportované nasledovné počty Židov:
1. transport 26. 3. 1942 - 112 osôb 2. transport 2. 4. 1942 - 2 osoby 5. transport 25. 4. 1942 - 18 osôb 7. transport 8. 5. 1942 - 1 osoba 14. transport 5. 6. 1942 - 10 osôb 15. transport 6. 6. 1942 - 22 osôb 16. transport 7. 6. 1942 - 2 osoby 18. transport 12. 6. 1942 - 6 osôb 19. transport 14. 6. 1942 - 213 osôb 20. transport 19. 6. 1942 - 52 osôb 21. transport 3. 7. 1942 - 49 osôb 22. transport 10. 7. 1942 - 81 osôb 23. transport 17. 7. 1942 - 33 osôb 25. transport 31. 7. 1942 - 44 osôb 26. transport 18. 9. 1942 - 65 osôb 27. transport 22. 9. 1942 - 30 osôb 28. transport 20. 10. 1942 - 46 osôb
Okrem toho bolo 29. 3. 1942 z okresu Žilina do Popradu odtransportovaných 158 židovských žien.
Počas prvej vlny deportácií v roku 1942 vyskytli sa prípady pomoci Židom zo strany nežidovského obyvateľstva už v etape koncentrácie do zberného tábora na Rajeckej ceste. „Ľudia pomáhali“ – spomína Juraj Pollák – „a obyčajne takí, čo ich človek vôbec nepoznal, tí pomohli, a z druhej strany boli aj priatelia, ktorí sa obrátili chrbtom, to záviselo veľmi na charaktere.“ Viacerí miestni obyvatelia poskytli židovským spoluobčanom úkryt vo svojich domovoch (napr. Ignác Hoferica, krčmár z Ovčiarska, Viliam Bajan zo Žiliny), prípadne zaobstarali doklady utečencom zo zberného tábora (učiteľ Viktor Chladňúch z Varína). Sami však boli za túto pomoc postihnutí. Niektorí majitelia fi riem žiadali pracovné povolenia pre židovských zamestnancov aj v prípade, že stanovené podmienky pre ich vydanie neboli splnené. Potvrdzuje to i J. Pollák: „Robil som u firmy Malý, ktorá vyrábala elektromotory a pracovala pre armádu. Pán Malý bol Moravák, úžasne slušný človek, ktorý nás vo svojej firme kryl. Pracovali sme tam asi štyria Židia. On nám veľmi pomohol.“ Takéto žiadosti o vydanie pracovných povolení pre židovských zamestnancov podávala najmä žilinská súkenka a firma Vojtech Závodský a spol., továreň poľných železníc.
Súhrnne podľa dostupných prameňov bolo v prvej vlne deportácií zo Žilinského okresu odsunutých vyše 1720 Židov, čo predstavovalo dve tretiny tu žijúceho židovského obyvateľstva. Arieh Klein na to spomína: „My sme boli jedni z tých, čo prežili. Mali sme šťastie. Z tritisíc Židov zostalo v Žiline asi tisíc. Mnohí z nás ešte pracovali. Po šiestej hodine nesmel Žid vyjsť na ulicu. Dostali sme žltú legitimáciu a tí, čo ju mali, boli hospodársky dôležití pracovníci. Tí smeli byť vonku do deviatej...“
Jednotlivé transporty tvorilo zvyčajne 25 nákladných železničných vozňov používaných na prevážanie dobytka, v ktorých sa tiesnilo okolo 1000 osôb. Každý deportovaný si musel vziať jedlo na tri dni. Druhý transport vypravený zo Žiliny tvorilo 1000 chlapov, ktorých zhromažďovali v zbernom tábore na Rajeckej ceste. V tábore nedostávali jesť ani piť. Zrejme ich chceli zlomiť ešte predtým ako sa dostanú do koncentračného tábora v Poľsku. Medzi nimi boli dvaja, ktorí nemali ešte 18 rokov. Zachránili sa len vďaka ráznemu zásahu otca A. Kleina.
Koncom októbra 1944 sa teda „riešenie židovskej otázky“ na Slovensku načas skončilo. Do popredia sa dostali pracovné tábory a strediská, kde pracovali tí Židia, ktorí ostali na Slovensku a neboli nijako chránení. Takéto stredisko bolo zriadené aj v Žiline pri stavbe štadióna ŠK Žilina. Boli v ňom sústredení mladíci 16 – 18–roční. Stavbu inicioval okresný veliteľ HG Vojtech Závodský, ktorý bol aj veliteľom na stavbe ihriska HG. Stredisko fungovalo od polovice januára 1943, pracovalo sa 8 hodín a zamestnávateľ, t. j. Okresné veliteľstvo HG v Žiline, mal sa podľa osobitného výmeru ministerstva vnútra starať o každodenné zamestnanie pridelených Židov a znášať náklady spojené s ich pobytom (mzda, stravovanie, ubytovanie, oblečenie a i.) Priemerne v ňom pracovalo 60 osôb, celkove 250 ľudí. Títo neboli zaraďovaní do transportov. Po vypuknutí SNP stredisko opustili a pridali sa k bojujúcim.
Dušan Halaj, CSc. Snímky: fotoarchív Múzea SNP v Banskej Bystrici, súkromný archív Ing. Juraja Nedorosta Dokumenty - Štátny archív v Bytči, pobočka Žilina
Zdroj: Žilinský večerník, číslo 3, dňa 15.1.2008, strana 23, ročník XVII