Ľudovít Štúr a Žilina
Ľudovít Štúr a Žilina
Ľudovít Štúr bol v Žiline viackrát v roku 1848 a 1849. Po prvý raz to bolo už v máji 1848. Táto skutočnosť je všeobecne málo známa. Potom, ako začal Štúr organizovať spolu s Hurbanom a Hodžom slovenské národné hnutie a Slovanský zjazd v Prahe, bol vydaný na nich zatykač uhorským ministerstvom vnútra 12. mája 1848, ktorý bol rozoslaný všetkým úradom Uhorska. V tom čase sa Štúr a ostatní organizátori národného hnutia nachádzali v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde na verejnom zhromaždení 11. mája vyhlásili Žiadosti slovenského národa, kde požadovali samobytnosť Slovákov, demokratické riešenie národnostnej otázky v Uhorsku, zamietli nadradenosť jedného národa nad druhým, požadovali plnú rovnoprávnosť všetkých národov v Uhorsku, samostatný slovenský snem, slovenské školstvo, používanie slovenčiny na úradoch ako aj uznanie slovenskej vlajky a ďalšie požiadavky. Na tieto požiadavky, ktoré už dnes pokladáme za samozrejme a niekedy si ani neuvedomujeme, že ako ťažko Štúr a ostatní jeho spolubojovníci museli za ne bojovať, odpovedala uhorská vláda nielen zatykačom, ale aj vyhlásením stanného práva len v slovenských župách. Na Slovensko poslala vojsko. Preto Štúr i ďalší museli utiecť do Prahy. Práve na jeho úteku z Mikuláša cez Žilinu mu pomohol nám neznámy Žilinčan, ktorý ho kontroloval na ceste cez mesto, spoznal ho a napriek tomu ho pustil ďalej, a tak zachránil Štúra pred zatknutím a pravdepodobne i pred šibenicou. Čin tohto Žilinčana, iste národovca, pri ktorom ohrozil i vlastný život nech nám je príkladom i pre súčasnosť. Štúr sa tak dostal na faru do Diviny, kde sa na čas schoval u slovenského národovca farára Štefana Závodníka, a potom ušiel po dramatickom úteku cez Modru do Prahy na Slovanský zjazd.
Známejší je druhý pobyt Štúra v našom meste, ktorý už súvisí bezprostredne s bojmi slovenských dobrovoľníkov spolu s cisárskymi vojskami proti maďarským gardám. Tieto boje slovenských dobrovoľníkov pod vedením Štúra a Hurbana na jeseň 1848 a v zime 1849 na území severozápadného Slovenska i Žiliny boli označované ako druhá slovenská výprava. Viedli z Tešínska v smere na Kysuce a Žilinu. Cisárske vojská obsadili mesto už 23. októbra, potom ku ďalším bojom došlo 11. decembra v Budatíne, ale napriek víťazstvu dobrovoľníkov mesto títo neobsadili. Stalo sa tak až po ich posilnení. Začiatkom januára 1849 došlo k bitke v Budatíne a 3. januára cisárske vojská a oddiel slovenských dobrovoľníkov obsadili Žilinu. Do mesta vkročili so spevom Hej Slované, na soche Immaculaty vztýčili zástavu dobrovoľníckeho zboru – slovenskú vlajku, postavili k nej čestnú stráž. 4. januára sa na dnešnom Mariánskom námestí pred domom lekárne U zlatého orla konalo zhromaždenie obyvateľov, kde Štúr a Hurban na improvizovanej tribúne v plamenných prejavoch vysvetľovali nielen ciele slovenského národného hnutia, ale vyzývali aj k podpore i k účasti v jednotke slovenských dobrovoľníkov. Žiaľ, mnohí boli zastrašení nenávistnou kampaňou uhorských úradov voči hnutiu, ale i skutočnosťou, že ešte v decembri po bitke v Budatíne bolo sedem prívržencov hnutia slovenských dobrovoľníkov bez riadneho súdu obesených v Budatíne a jeho blízkosti, ako aj boli vypálené domy Budatíncov, ktorí s hnutím sympatizovali. Cisárske i dobrovoľnícke vojská boli v našom meste až do 8. januára.
Okrem toho, že z námestia vtedy odstránili klietku hanby, ako symbol feudalizmu, postarali sa aj o to, že mestské orgány opätovne začali písať svoje zápisnice po slovensky – lebo ako citujem – „Žilina sa nachádza v slovenskom kraji, medzi samými Slovákmi, nie Maďarmi pozostáva, preto všetky protokoly jedine slovenským jazykom písať musí“.
Je potešujúce, že jedným z najväčších podporovateľov hnutia bol Eugen Gerometta, syn vtedajšieho žilinského richtára, ktorý ako kaplán v Bytči zorganizoval jednotku na podporu hnutia, a ktorý bol i pobočníkom Štúra. Viacerí Žilinčania neskôr podporovali slovenské národné i matičné hnutie a pričinili sa o to, že i naše mesto sa oslobodilo spod tisícročnej poroby v roku 1918. Naše mesto si pobyt dobrovoľníkov uctilo už viackrát, okrem iného i pamätnou tabulou osadenou v blízkosti miesta, kde Štúr a Hurban 4. januára 1849 rečnili.
Autor: Mgr. Peter Štanský, historik a archivár
