Viera Mecková
Viera Mecková: „Na projektoch prospektívnej architektúry sme pracovali takmer 30 rokov!„
Ing. arch. Viera Mecková sa narodila v roku 1933. Architektka Stavoprojektu v Žiline (1958 – 1990), autorka desiatok architektonických stavieb a interiérov po celom Slovensku, laureátka prestížnej Ceny Emila Belluša za rok 2003 za celoživotné architektonické dielo, členka Rady Spolku architektov Slovenska (1991-93), členka tvorivej skupiny VAL, navrhovateľka knižnej väzby a šperkov, súkromná podnikateľka v architektonickej činnosti (1990 – 92), autorizovaná architektka (1992 – 2002) - členka Slovenskej komory architektov, členka Zboru Žilincov.
Architektonická tvorba prechádza zložitým procesom, od myšlienky k vizuálnej podobe, od tvorby k realizácii. Je syntéza vaším cieľom, alebo je už pri zrode architektonickej myšlienky východiskom?
Je samozrejmé, že konečnou fázou architektúry je realizované dielo. Ale samotný proces tvorby je zložitý. Mojou snahou bola vždy komplexnosť účelovosti, estetiky výtvarného vnímania, dokonalého stavebno-technického riešenia, pôsobenie architektúry a jej začlenenie v danom konkrétnom mieste a priestore a ďalšie komponenty. Práve táto symbióza je predpokladom dobrej architektúry.
A čo ľudia, obyvatelia miest a dedín - aké máte skúsenosti s ich predstavami, požiadavkami či vnímaním architektúry a jej potenciálu?
Na túto otázku neviem dať jednoznačnú odpoveď. Je to veľmi individuálne a záleží to od viacerých faktorov. Viete, vnímanie architektúry je do značnej miery osobné, poznačené vlastnými požiadavkami a nárokmi na byt, dom, prostredie. Vplyv má na to aj miera kultúrnosti človeka, jeho vkus a chápanie estetiky, celkový rozhľad, možnosť porovnávania... Dôležité je aj ovplyvnenie názorov celospoločenským vnímaním dôležitosti architektúry, jej miestom a zaradením v rebríčku hodnôt pre spoločnosť. Samozrejme, do pojmu architektonická tvorba zaraďujem aj nesmierne dôležitý urbanizmus. Tu by som chcela poznamenať, aké nenapraviteľné škody vznikajú – žiaľ, práve diletantstvom a neodbornosťou tých, ktorí majú moc a rozhodujú.
Keď som prvýkrát vstúpil do Kultúrneho domu v Dolnom Kubíne, ostal som očarený atmosférou vstupných a divadelných priestorov. V Žiline podobne na mňa pôsobia ďalšie „vaše„ objekty: Mestský úrad, Konzervatórium, hotel Astória... Sugestívny je však aj projekt „Múzeum, galéria, archív – Žilina„, ktorý, hoci bol ocenený na celoštátnej súťaži, ostal len v polohe makety. Nie je to škoda?
Myslím si, že v dolnokubínskom Kultúrnom dome sa podarilo dosiahnuť spomínanú symbiózu architektúry a výtvarného umenia. Výtvarné dielo akademického maliara Alexa Mlynárčika je neoddeliteľnou súčasťou architektúry a nie len jej doplnkom, alebo dekoráciou. Celkové pôsobenie umocňuje interiér, ktorého autorkou je architektka Gabriela Cimmermannová. Žiaľ, jej životná púť skončila v roku 2000. Bola mojou dlhoročnou priateľkou a názorovo sme si veľmi dobre rozumeli. Na interiéroch hotela Astória aj na projekte Múzeum, galéria, archív – Žilina sme sa autorsky spolupodieľali s architektom Ľudovítom Kupkovičom. Je prirodzené, že každý architekt má snahu dosiahnuť realizáciu diela, ale ako to v živote chodí, nie vždy je to možné. Ale tiež je veľmi ťažké a šokujúce vidieť svoju architektúru znehodnotenú, zdevastovanú, dokonca so zničeným alebo zlikvidovaným výtvarným dielom a nekvalitnou náhradou pôvodných interiérov. Pre autora je to veľmi deprimujúci pocit a dôkaz o neúcte k vytvoreným hodnotám.
Renomovaný slovenský architekt Alexander Valentovič v roku 1995 o skupine tvorcov – VAL, čo sú začiatočné písmená slov VOIES ET ASPECTS DE LENDEMAIN (Cesty a aspekty zajtrajška) a zhodou okolností aj začiatočné písmená krstných mien Viera, Alex, Lajo – Mecková, Mlynárčik, Kupkovič, napísal, že „je logo, je tvorivosť, je umenie, je predvídavosť, je posadnutosť...„ Máme však vzácnu možnosť, aby ste nám jeho filozofiu, filozofiu „architektúry budúcnosti„, priblížili priamo vy.
Na projektoch prospektívnej architektúry sme pracovali takmer 30 rokov! Je to osem veľkých projektov s náročnými maketami. Bez spomínaných atribútov, o ktorých hovorí Alexander Valentovič, by asi nebolo možné venovať také dlhé roky a takmer všetok svoj voľný čas tejto náročnej tvorbe. Navyše, bez finančného ohodnotenia a hlavne aj bez možnosti prezentovať sa verejne. Režim, v ktorom sme žili, prezentáciu takéhoto nazerania na problémy sveta nepodporoval. Aká je teda naša filozofia? Použijem slová z môjho katalógu z roku 2003: „Prastará túžba človeka nazrieť do budúcnosti. Sen, ktorý lákal všetky generácie umelcov, vedcov, literátov... Snívať, no pritom predvídať a ostať zviazaný aspoň tenučkým vláknom s realitou„.
Vystavovali ste viac ako 16 krát – v Bratislave, Žiline, Banskej Bystrici, Trnave a v zahraničí v Paríži, Sofii, Prahe a inde. VAL sa v roku 1999 prezentoval v Liceo Artistico Statale v Benátkach. Aké máte spomienky na túto výstavu? Čím sa líšila od obdobnej prezentácie v Paríži v roku 1977?
Výstava v Paríži bola prvou prezentáciou projektov VAL. Uskutočnila sa tajne, s pomocou priateľov z Bábkového divadla Žilina, ktorí nám cez hranice previezli projekty zabalené podobne ako kulisy ich hry, s ktorou účinkovali v Paríži. Išlo vtedy o tri projekty a výstavy sa zúčastnil len Alex Mlynárčik. U nás, v bývalom Československu, to bolo až po revolúcii v Bratislave, v roku 1995 a na výstave bola kompletná tvorba. Tu sme boli svedkami paradoxu: napriek veľkému záujmu a početnej návštevnosti, diskusia, ktorú sme predpokladali ako reakciu na projekty, týkajúcich sa architektúry budúcnosti, nebola veľká. Naproti tomu, na naše prekvapenie, mala výstava v Benátkach v roku 1999 neočakávanú odozvu. Na vernisáži sa zišla elita Benátok, množstvo mladých ľudí, študentov architektúry a podobne, ktorí nadšene debatovali, reagovali. Bolo vidieť, že si naše projekty preštudovali. Napokon v talianskej tlači vyšli erudované články a my sme mali, samozrejme, radosť.
Pomenujte projekty VAL-u.
Na takomto malom priestore sa to nedá, lebo tu ide o syntézu vedy, umenia, techniky a prírody, ale pokúsim sa ich stručne charakterizovať: HELIOPOLIS, olympijské mesto v Tatrách, AKUSTICON, kinetická koncertná sieň, POCTA NÁDEJI A ODVAHE, pamätník na počesť E. A. Cernana, nášho rodáka, preto trochu viac informácií: je to pneumatický guľový objekt o priemere 20 metrov, naplnený ľahkým plynom, povrch upravený zlatou fóliou. Vznáša sa nad polguľovitým vyhĺbením, na dne ktorého je umiestnený plameň, symbol večnosti, premeny pohybu. Fixovanie gule je pomocou goniometrických regulátorov elektromagnetického systému, umiestneného na dne vyhĺbenia. Situovaný je do Vysokej nad Kysucou, miesta narodenia deda E. A. Cernana. Chcem povedať, že projekt pamätníka sme spracovali vo forme albumu – výtvarného objektu o rozmeroch 50 x 40 x 10 cm, ktorého väzbu realizoval ešte vynikajúci majster knižnej väzby Ján Vrtílek. V tomto objekte – albume je zakomponovaný symbol pamätníka „hrsť hliny, ktorá sa zo zeme vytrhla a v zlaté slnce premenila„. Tá hrsť hliny pochádza priamo z miesta bydliska - mlyna Cernanovho deda vo Vysokej nad Kysucou. Je zatavená v albume, ktorý Alex Mlynárčik pri svojej návšteve v USA priniesol ako dar Cernanovi od skupiny VAL. V mosadznej časti je vyrytý kozmonautov výrok v angličtine: „Nádej je odvaha„ s jeho podpisom. Alex nám po návrate hovoril, že Cernan bol z daru dojatý, pretože väčšinou od neho ľudia niečo chcú, a tu mu jeho rodáci nezištne venovali takú vzácnosť, ktorá mu v nezvyčajnom kontexte pripomína jeho vesmírnu misiu a korene, ku ktorým sa on hrdo hlási. Ďalšími projektmi sú: ISTROPORT, mesto na Dunaji v priamom vzťahu s Bratislavou, NÁRODNÉ ZHROMAŽDENIE ARGILLIA, celosvetový parlament na ostrove Bora – Bora v Tichom oceáne, E – TEMEN – AN – KI, Sheraton hotel, objekt tvorí pôvodná Babylonská veža zo slávneho Breughelovho obrazu, avšak znásobená do výšky 630 metrov. ANTARCTICA, ľuďom, ktorí majú odvahu hľadať – i za cenu vlastného zániku (Amundsen, Scott). SCARABEA, vesmírne mesto, orbitálna obytná stanica, pohybujúca sa po obežnej dráhe okolo Zeme. Tieto vysvetlenia sú naozaj veľmi nedostačujúce na pochopenie projektov, pretože najdôležitejšia je filozofia ich vzniku na podklade vedeckých výdobytkov. Je to hľadanie východísk zo situácie, ktorú spôsobuje devastovanie životných podmienok človekom...
Od kozmopolitných tém prejdime k vašej spolupráci so žilinskou výtvarnou knihárkou Ľudmilou Mlichovou. Viem, že táto vaša tvorba bola niekoľkokrát ocenená na špičkových prezentáciách modernej knižnej väzby. Aký „chodníček„ vás priviedol k tomuto druhu umenia?
Na začiatku bol môj vzťah ku knihám, sú mojou láskou, sprevádzajú ma po celý život. Využila som preto možnosť spolupráce s Lidkou Mlichovou pre realizáciu mojich návrhov. Pokúsila som sa nielen o vlastné vyjadrenie knižnej väzby, ale zároveň aj o netradičnú formu – akosi som nebrala do úvahy „knihárske pravidlá“. Hneď prvé štyri knihy boli ocenené na pražskom knihárskom bienále. Samozrejme, že ocenenia, ktoré sme spolu získali, si veľmi vážim.
Podobne vás inšpiroval aj šperk?
Krása, zdobivosť, ozvláštnenie, zdôraznenie výnimočnosti, to všetko zahŕňa pojem šperk. Je to tiež artefakt, ktorý prechádza dejinami od najstarších dôb. Tvoriť šperk je pre mňa zaujímavá práca, aj potešenie – dať nepatrnému kúsku hmoty punc krásy a zároveň užitočnosti. Úžitkovosť a krása musia byť uňho rovnocenné, ako je to aj pri architektúre! Pre každú ženu je šperk doplnkom osobnosti.
Ing. arch. Antonín Stuchl, vynikajúci slovenský urbanista, v úvode katalógu „Viera Mecková - architektúra, knižná väzba, šperk„ vašu tvorbu zaujímavo prirovnal k úsiliu: „Ako do jedinej, malej škrupinky orecha vtesnať všetky vysnené krásy Popoluškiných šiat„. Ale ako sa taký orech hľadá? A nakoniec - môže byť poriadne nepoddajný!
Myslím si, že väčšina z nás má svoj orech so škrupinkou, do ktorej sa snaží vtesnať vlastné hľadanie a náplň života. Je dobré, ak je v tom práca, ktorá znamená pre človeka viac, ako životnú nutnosť. Mám šťastie, že to, čím som sa zaoberala – architektúra, tá reálna, aj tá čo patrí do budúcnosti, knihy, šperky – vnášali do môjho života radosť a potešenie. A ak sa toto hľadanie aspoň sčasti podarí, dáva to človeku pocit naplnenia...
Ján Blahovec
Zdroj: Žilinský včerník, číslo: 44, strana 8, 31. 10. 2006, ročník XVI a druhá časť číslo: 45, strana 21, 7. 11. 2006, ročník XVI.