Vážske mosty Žilina – Budatín
Vážske mosty Žilina – Budatín
Rieka Váh je najväčším vodným tokom v našom regióne. Mala vplyv na vznik Žiliny a jej existenciu dodnes. Bola zdrojom hospodárskeho rozvoja, ale často povodňami ničila to, čo naši predkovia vytvorili. Miesta, kde stáli mosty, sa často menili v dôsledku prívalových vôd, ale i dohôd medzi mestom Žilina a majiteľmi Budatínskeho panstva.
Už v prehistorickom období môžeme predpokladať v širšom priestore dnešného mosta brod, ktorý umožňoval priechod cez rieku. Pri tomto brode na križovatke ciest spájajúcich osídlenia pri Váhu, Kysuci a Rajčianke vznikol hrad Budatín, ktorý strážil najvýznamnejšie spojenie medzi Moravou, Sliezskom, Turcom a východným Slovenskom. Križovatky týchto ciest sa spájali pri rieke Váh. Boli využívané najmä na obchod, čo si vyžiadalo výstavbu mosta cez rieku. Tu sa minimálne od roku 1321 vyberalo tzv. mokré mýto, spomínané v listinách mesta, ktoré sú dodnes v Štátnom archíve v Žiline. Z výnosu mýta sa udržiavali nielen cesty, ale s veľkou pravdepodobnosťou aj prievoz cez Váh a neskôr most, ktorý tu bol najmenej od 14. storočia. Po prvý raz ho máme písomne doložený v roku 1381. Výber mýta a údržbu mosta malo na starosti mesto Žilina, výdavky platilo z vybraného mýta. Ďalší priamy písomný dôkaz o existencii mosta máme z roku 1499. Podľa textu listiny došlo k dohode o používaní mosta medzi majiteľmi budatínskeho panstva Jurajom z Hatného a Gašparom Suňogom na jednej strane a na druhej strane s mestom Žilina. Dohodou získali majitelia panstva slobodný prechod cez most, ich poddaní z panstva Budatín platili ročne jednorazový poplatok tri denáre. Dôležitým pre Žilinu bol bod dohody, podľa ktorého mohlo mesto na stavbu mosta používať drevo z Dubňa, čím odpadla doprava dreva zo vzdialených mestských lesov. Mesto zároveň dostalo právo stavať most na hociktorom mieste cez Váh. Táto zmluva vyriešila spor, ktorý vznikol z dôvodu, že Žilina v roku 1498 využila drevo z Dubňa na stavbu mosta, hoci les bol v držbe budatínskeho panstva. Zároveň mesto vyberalo od poddaných budatínskeho panstva poplatky, ako od všetkých ostatných pri použití mosta. Most postavený v roku 1498 zničila povodeň a pred stavbou nového došlo k spomínanej dohode. Aj v ďalších storočiach vyberalo mesto mýtne poplatky a z nich sa udržiavali prípadne stavali nové mosty. Okrem povodní totiž ničili mosty ľadochody, ale i nárazy pltí, na ktorých vozili pltníci rôzny tovar až do Budapešti a iných častí vtedajšieho Uhorska.
Veľmi dobrým zdrojom informácií ohľadne histórie mostov je vyšetrovanie sporu v rokoch 1745 až 1752 medzi mestom a majiteľom budatínskeho panstva Antonom Suňogom. Trenčianska stolica vypočula mnohých svedkov, ktorí popisujú most postavený v roku 1744, a ktorého poloha sa stala predmetom sporu. Zároveň opisujú i staršie mosty od roku 1680 až do roku 1745, teda v období vyše šesťdesiat rokov. Svedkovia spomenuli šesť starších mostov, ktoré boli zničené povodňami, niektoré i dvakrát ročne. Ich poloha bola zakreslená na mape v roku 1749 geometrom Michalom Ruttkayom. Hlavnou príčinou sporu bolo, že tento most a cesta obchádzali hostinec budatínskeho panstva, čo negatívne pôsobilo na jeho tržby. Spor skončil uznaním práva Žiliny postaviť most do Budatína na hociktorom mieste podľa zmluvy z roku 1499.
Všetky mosty v tomto období boli drevené na pilótach. V roku 1783 bol most dlhý 56 krokov. Alojz Medňaský v knihe Malebná cesta dole Váhom z roku 1826 uvádza, že najbližšie k vážskemu mostu v Žiline boli iba mosty v Sučanoch a Trenčíne. Most v Žiline bol v roku 1836 zničený a nahradený novým, ktorý mal dve časti dlhé 75 a 51 metrov. Nachádzal sa v záplavovom území Sihoť. Tu bolo i vedľajšie rameno Váhu, ktorým odvádzali povodňové vody cez územie mesta späť do Váhu. V roku 1848 bol most zničený pri bojoch cisárskeho vojska spolu so slovenskými dobrovoľníkmi proti maďarským gardám. Na začiatku roka 1849 bol znova postavený, avšak na jar opäť zničený. Potom prevážala ľudí i náklad kompa. V roku 1857 bol postavený ďalší most, pri ktorom ústil do Váhu potok Všivák. V roku 1882 bol most ešte drevený, avšak už na murovaných nosníkoch. Nový trojpoľový železný most s polooblúkovými bočnicami bol už postavený štátom v rokoch 1897 až 1898. Podpery mosta boli z travertínu so secesnými prvkami. Pri ústupe nemeckých vojsk 29. apríla 1945 ho Nemci zničili trhavinami, ostalo len jedno pole uprostred Váhu a jedna krajná podpera na budatínskej strane. Severná podpera pôvodného trojpoľového mosta z rokov 1898 až 1945 je v súčasnosti posledným pozostatkom tohto dôležitého priechodu cez Váh. Zvyšok podpery vo Váhu ostal neporušený až do roku 1994. Po roku 1990 sa uvažovalo, že sa na nej postaví reštaurácia. V roku 1994 počas výstavby Vodného diela Žilina pri prehlbovaní koryta Váhu a ťažby štrku sa stredná podpera pôvodného mosta zrušila. Časť kvádrov z podpery previezli do Terchovej. Z nich akademický sochár Milan Opalka postavil krížovú cestu na vrch Oravcové, ktorú odhalili 5. júla 2003. Podpery mosta z roku 1898 boli postavené z kameňa vyťaženého v Terchovej, preto sa autor projektu rozhodol tento kameň použiť na stavbu krížovej cesty. Tak sa kameň vrátil po viac ako sto rokoch blízko miesta, odkiaľ bol v minulosti vyťažený. Na severnej časti podpery na pravom brehu Váhu je tabuľa s QR kódom na kovovom nosiči. Je pri ňom možné si oddýchnuť na lavičke. Zničený most bol v roku 1945 nahradený novým mostom. Ten bol odstránený v rokoch 2001 až 2004 pri výstavbe diaľničného privádzača spoločnosťou Váhostav. Jeho súčasťou sú i dva mosty cez Váh, každý s dvoma pruhmi.
Autori: Mgr. Peter Štanský a Jozef Feiler
