Prvé pravidlá premávky v Žiline
Prvé pravidlá premávky v žilinských uliciach
Motorizmus sa u nás začal rozvíjať začiatkom 20. storočia. Stretnúť automobil v tom čase však bolo veľkou vzácnosťou a každý z nich vzbudzoval veľké nadšenie. Pred 1. svetovou vojnou bolo možné počet majiteľov automobilov v Žiline spočítať na prstoch jednej ruky. Aj roku 1919 boli v Žiline evidované len 4 automobily, avšak o 8 rokov ich už bolo v meste takmer 200. V 30. rokoch počet automobilov v stúpol do takej miery, že bolo potrebné v uliciach mesta upraviť pravidlá cestnej premávky.
Prvé dopravné značky sa popri cestách začali objavovať po roku 1910, kedy ich požadovala Parížska konvecia z roku 1908. Najviac sa o ich podporu a šírenie starali autokluby, od roku 1922 to bol Autoklub republiky Československej. Značky však boli v jednotlivých štátoch a regiónoch rôzneho tvaru a farby. Na IV. medzinárodnom cestnom kongrese v Seville v roku 1923 bolo okrem iného prijaté, aby dopravné značky boli jednotné. V nasledujúcich rokoch boli schválené vzory pre značky platné v celom svete.
Úprava dopravných pomerov v obciach a popri cestách v našej republike bola až do polovice 30. rokov v rukách obcí a autoklubov. V roku 1924 bola rýchlosť v uliciach mesta Žilina stanovená mestskou radou na 15 km/h, vo vybraných úsekoch len na 6 km/h. V meste sa nachádzalo len niekoľko dopravných značiek. V roku 1932 pobočka Akutoklubu ČSR rozhodla, že vypracuje nový pouličný dopravný poriadok s použitím značiek podľa medzinárodnej konvencie, ku ktorej pristúpila aj ČSR. 7. októbra 1932 sa uskutočnila predbežná porada so zástupcami Mesta Žilina, ktorí návrh nového Dopravného poriadku predbežne schválili. Žilinská pobočka autoklubu však vo svojom návrhu nepočítala len s osadením značiek do ulíc, ale rozhodla sa riešiť dopravné problémy komplexne.
Začiatkom 30. rokov totiž bola dopravná situácia v meste vzhľadom na prudký nárast automobilizmu „neúnosná“. Automobily premávali aj po najužších uličkách mestského jadra. Na križovatkách a v neprehľadných uličných rohoch chýbajúce dopravné značky vodiči nahrádzali neustálym trúbením. V blízkosti škôl a úradov neboli vyznačené priechody pre chodcov, a preto Žilinský autoklub navrhol nasledovné úpravy:
Vylúčiť premávku z Farskej ulice a Farských schodov, ako aj z ulíc Burianova medzierka, Štôlňa, Kalinčiakova, Vurumova. Na zabránenie vstupu automobilov vybudovať reťaze. V mestskom jadre vytvoriť sieť jednosmerných ulíc. Smerom k Mariánskemu námestiu sa bude dať vchádzať z ulíc Sládkovičova a Bottova a vychádzať cez ulice Hodžova a Štúrova. Na Hodžovej ulici umiestniť veľké zrkadlo, aby bolo možno vidieť automobily prichádzajúce zľava, t. j. z Mydlárskej ulice. Pred finančným palácom umiestniť na križovatke Hodžovej s Kálovskou cestou ostrovček, „aby automobily nemohli križovatku rezať“. Podobný ostrovček zriadiť aj na križovatke Kuzmányho a Hurbanovej ulice. Zakázať parkovanie na Masarykovej (dnes Národnej) ulici. Chodníky pred východmi zo škôl zabezpečiť reťazami alebo zábradlím, aby deti nevstupovali na cestu. Vyznačiť do dlažby priechody pre chodcov z Farskej ulice na Mariánske námestie v priestore začiatku Hodžovej ulice, na Farských schodoch pri vstupe do Masarykovej (Národnej) ulice a medzi poštou a synagógou. Priechody sa nevyznačovali farbou ako dnes, ale odlišnou dlažbou alebo sklenými značkami zapustenými do dlažby. Všetky úpravy sa mali ukončiť vytýčením dopravných značiek podľa novej medzinárodnej konvencie.
Dnes, keď riešime problémy dopravy na Veľkej okružnej, Ľavobrežnej či diaľničných privádzačoch, zdá sa nám až neuveriteľné, aké problémy sa riešili pred 80 rokmi. Avšak vtedy bolo mesto malé, siahalo od Novej Žiliny po Závažie a od Váhu po nemocnicu. Jazdilo sa po všetkých uliciach a uličkách starého mesta. Aby sa predišlo nebezpečenstvám a na ulice aby sa zmestili chodci, početné konské povozy a automobily, vhodným riešením bolo zjednosmernenie ulíc.
Realizácii celého projektu predchádzalo usporiadanie akcie Deň bez hluku. Autoklub v spolupráci s mestskou radou a policajnými orgánmi chceli zabezpečiť, aby sa dňa 25. 11. 1932 všetci účastníci cestnej premávky správali disciplinovane. Na vybraných križovatkách a pri vstupoch do mesta stáli policajti a organizátori, ktorí poučili vodičov o opatrnej jazde. Každý poučený vodič dostal leták a na aute mal mať umiestnenú nálepku. Posilnené policajné hliadky boli tiež v uliciach mesta. Motoristi aj chodci akciu pochválili a pochopili ju ako predstupeň pripravovaných zmien. Názov akcie Deň bez hluku mal znamenať, aby vodiči aspoň v jeden deň sústavne na seba nevytrubovali a mesto sa ponorilo do ticha. Akcia poukázala na potrebu dopravnej výchovy na školách a nutnosť skorého vyznačenia priechodov pre chodcov. Hrubé nedostatky však boli odhalené u bicyklistov. Tí v mnohých prípadoch jazdili po nesprávnej strane vozovky, na bicykloch chýbali svetlá a zvončeky, na jednom bicykli sa viezli niekedy až dve osoby, čo bolo nebezpečné najmä pri zjazde dolu Kálovom alebo Framborom.
Následne mesto objednalo a nainštalovalo 26 informačných, 24 príkazových a 8 výstražných značiek. Informačné značky (smerové tabule) dodal Autoklub zdarma s podmienkou, že si pod nimi umiestnil reklamu a príkazové a výstražné značky zadalo mesto vyhotoviť do Prvej pražskej smaltovne a firme Vikov. V tom čase sa na výrobu značiek používali ťažké železné dosky so smaltovaným povrchom. Osádzanie sa uskutočnilo na jar v roku 1933.
Na celorepublikovej zákonnej úrovni sa pristúpilo k povinnému používaniu dopravných značiek až o dva a pol roka neskôr, od 1. 11. 1935. Na základe vládneho nariadenia č. 203/1935 bolo oficiálne zavedených prvých šesť druhov výstražných dopravných značiek trojuholníkového tvaru s modrým podkladom a bielym symbolom. Ďalších 45 nových značiek nariadil Zákon č. 82/1938 Sb. z 8. 4. 1938.
Dlhú dobu trvalo, kým sa automobilovú dopravu z mestského jadra podarilo vylúčiť. V 50. a 60. rokoch cez Mariánske námestie dokonca premávali aj autobusy mestskej hromadnej dopravy. Až v roku 1973 boli presmerované po Kuzmányho ulici. V roku 1970 bola tiež vylúčená doprava z Národnej ulice a od roku 1975 aj z Námestia Andreja Hlinku. Ďalších 14 rokov trvalo, kým sa mestské jadro stalo mestskou pamiatkovou rezerváciou a začalo byť vnímané ako súbor chránených objektov, kam už doprava nepatrí.
Mgr. Peter Šimko, historik dopravy Považské múzeum v Žiline
