Národná ulica v Žiline
Národná ulica v Žiline
(v smere od železničnej stanice)
Dom č. 28
Jednoposchodovú secesnú budovu postavil v roku 1895 Henrich Ziegeltuch – Rémi, ktorý tu mal svoju reštauráciu. Jej sídlo preniesol v roku 1907 do novej budovy hotela Rémi (dnes Polom). V roku 1917 kúpil dom č. 28 Bartolomej Scheer. Scheerovci, pochádzajúci z Považskej Bystrice, sa už v polovici 19. storočia venovali páleniu alkoholu a obchodovali najmä so svojou špecialitou – Trenčianskou borovičkou. Vyvážali ju do celého Rakúsko-Uhorska, obľúbená sa stala aj vo Viedni. Bartolomej Scheer pôsobil v Žiline od roku 1911 a v roku 1917 kúpil nielen tento dom, ale i okolité pozemky, kde vybudoval sklady, obchod a v zadnej časti i továreň na výrobu liehovín: Cherry Brandy, Griotte, Klenot Fatry – žalúdočný likér, predával aj cudzie výrobky, napr. Fiume Brandy Medicinál. Vyrábali i malinovú šťavu a ovocné vína. Podnik mal 60 zamestnancov.
V roku 1919 prestaval prednú časť. Plány stavby vyhotovil v tom čase v Tešíne a vo Viedni pôsobiaci mladý architekt Jozef Zweigenthal, pôvodom z Moravskej Ostravy, ktorý sa v Žiline po prvý raz realizoval práve na tejto stavbe. Podľa jeho plánov vyhotovili aj zadnú jednoposchodovú továrenskú budovu na liehoviny (1922), tá sa však nezachovala. V roku 1925 pristavili vo dvore prízemnú budovu hostinca, majiteľ mal dobrý vkus a opäť si vybral renomovaného architekta - a príbuzného - Michala Maximiliána Scheera. O päť rokov dostala továreň 2. poschodie. V roku 1938 tu býval Bartolomej s manželkou a synom a rodina Gregorová. Dom bol od roku 1941 pod dočasnou správou , ale naďalej pokračovala výstavba rôznych skladov a ľadovne až po ulicu V. Tvrdého. Od roku 1950 prešli dom a továreň na štát, od roku 1956 tu bola Mototechna, predávajúca náhradné diely a vo dvore bola predajňa nových áut. V roku 1990 tu boli okrem Mototechny aj Lahôdky. V roku 1996 objekt prestavali pre bankové účely Volksbank.
Dom č. 27 - Makyta
V roku 1912 postavila rodina Artura Lombardiniho – brata známeho spisovateľa a historika Alexandra – secesný jednoposchodový dom, ktorý patril k najkrajším stavbám v meste. V roku 1938 bývalo v dome štrnásť ľudí. V roku 1946 budovu asanoval nový majiteľ Ladislav Hustý, firma niesla obchodné meno Baška a Hustý, továreň na dámske plášte a dievčenské kabáty. Stavbu štvorpodlažného obchodného domu a výrobne projektoval M. M. Scheer v spolupráci s V. Ponechalom v roku 1946, funkcionalistickú budovu stavala v roku 1947 firma Karola Lampela. Budova bola konštrukčne riešená ako skelet s vyplneným tehlovým murivom, stropy boli monolitické železobetónové s rovnou strechou. Vstup do objektu zvýrazňujú veľkoplošné výkladné skrine. Pre fasádu bolo charakteristické striedanie pásov keramického obkladu a kovových priebežných okien. Obchodný dom Hustý prešiel znárodnením od 1.1.1948 pod Odevy Trenčín a od júla 1949 pod Makytu Púchov, ktorá ho využíva i dnes. Postupne menil názvy na Odevy, obchodný dom Eva (po roku 1950), neskôr Jánošík, Otex - obchod s odevmi a Makyta. V roku 1990 prízemie slúžilo ako predajňa Otexu, na 1. poschodí bolo učňovské stredisko Makyty, dielne, kancelárie a jedáleň, 2. a 3. poschodie slúžili ako slobodáreň s 30 izbami.
Po roku 1990 sa uskutočnilo neúspešné reštitučné konanie, firma Makyta Púchov začala na jar v roku 2001 nákladnú rekonštrukciu (stála viac ako 50 miliónov Sk) jednej z najkrajších funkcionalistických stavieb v meste a už na jeseň toho istého roku tu firma otvorila svoj prvý obchodný dom.
Dom č. 26
V čase vzniku secesný dom s pôvodným číslom 485 (dnes č. 26 a 24) postavil v roku 1907 Alexander Novák. O tri roky neskôr ho predal za 114 tisíc korún Ladislavovi Pálkovi. Ten ľavú časť domu v roku 1927 predal obchodníkovi s potravinami Jakubovi Weinrübovi za 230 tisíc korún, ktorý ho prestaval do funkcionalistickej podoby podľa plánov už vtedy v Žiline pôsobiaceho Jozefa Zweigenthala. Prestavbou na poschodí pribudla aj veranda so zábradlím. V dome okrem obchodných miestností majiteľa a hodinára Hermanna Riegla boli aj byty, v roku 1938 tu bývalo dvanásť osôb. Dom bol pod dočasnou správou od roku 1941, po likvidácii obchodu majiteľa tu boli kancelárie Slovakotouru. Dom v roku 1963 prevzal štát, prízemie v roku 1990 využíval Obchod so zeleninou a ovocím, na poschodí boli kancelárie Otexu.
Dom č. 25
Za obchodným domom Makyta sa nachádza secesný dom postavený sčasti v roku 1904 Samuelom Rottersmannom. Druhú časť domu – jednoposchodovú secesnú budovu - postavil v roku 1906. Dom od roku 1909 vlastnila rodina notára Arnolda Kardoša s manželkou Máriou Pokornou a ich štyri dcéry. V roku 1938 tu bývalo až 28 obyvateľov. Štát prevzal dom od roku 1963, na poschodí boli byty, do roku 1990 prízemie s dvoma vstupmi využívala Obuv Partizánske ako predajňu a druhú časť tvorilo pánske holičstvo.
Dom č. 24
Bol postavený spolu s domom č. 26 ako jedna budova v roku 1907. Od roku 1910 ho vlastnil Ladislav Pálka. Vzadu bola stolárska dielňa. K prestavbe do funkcionalistickej podoby došlo v roku 1930 podľa plánov arch. Windholza, stavbu uskutočnila známa stavebná firma Bratia Novákovci – stavitelia žilinskej neologickej synagógy. V roku 1938 tu bývali Elek Pálka a brat Ernest s rodinami. Dedičom Ladislava Pálku štát zobral dom a dielňu v roku 1952 a až do roku 1990 tu bola predajňa Domáce potreby – železiarstvo – kuchynka. Elek Pálka mal na prízemí domu predajňu papiernictva, výstavnú sieň Galéria Pálka, kde vystavovali v tridsiatych rokoch viacerí významní slovenskí maliari. Ernest mal známu opravovňu akumulátorov, ktorú po vojne presťahoval na dnešnú ulicu Republiky, kde opravoval aj elektropríslušenstvo automobilov.
Dom č. 23
Secesný dom poznajú „Žilinci“ ako Langfelderovský dom. Zakladateľmi bohatého rodu veľkoobchodníkov s vínom v Žiline boli Jakub a Marek, ktorí tento podnik založili v roku 1895. V roku 1903 postavili jednoposchodový dom s veľkými pivnicami, kde boli nielen sklady, ale aj priamy predaj vína rôznych značiek. Pobočky obchodu mali od roku 1910 v Tešíne a po roku 1919 i v Prahe-Karlíne. Z rodiny pochádza známy hudobný skladateľ Štěpán Lucký (pôvodne Štefan Langfelder), pôsobiaci v Prahe. Okrem orchestrálnych a komorných skladieb je autorom hudby k viac ako 40 českým filmom.
V roku 1938 bývali v dome štyria príslušníci rodiny. Dedičia ho vlastnili aj po vojne, v roku 1964 bol dom poštátnený. V roku 1990 patril Podniku služieb - bolo tu kaderníctvo a kozmetika, na poschodí fotoslužba. Vínne pivnice sa nepoužívali.
Dom č. 22
Jednoposchodový secesný dom postavil v roku 1895 Samuel Brichta a patril ku najväčším na tejto ulici. V roku 1917 ho kúpil Jozef Brichta a jeho dedičom patril až do roku 1949, kedy ho kúpili Achmed Džemail a Achmedovič Nebi. Ich chýrna cukráreň a zmrzlináreň pod bránou lákala aj letnou záhradou s tanečným parketom vo dvore. Činnosť tejto obľúbenej cukrárne pokračovala aj neskorších rokoch.. V dome boli v 30. a 40. rokoch aj: predajňa sklo-porcelán firmy Gupa - Eugen Kemény, predajňa klavírov Petrof, poisťovňa Karpátia a firma Mobilia – brúsenie automobilových valcov Smetana - Pomeranz.
Aj keď bola na dom uvalená národná správa po roku 1950, vlastnia ho príslušníci tejto rodiny z bývalej Juhoslávie až do súčasnosti. V roku 1990 tu bola predajňa Otexu – textilná galantéria a Opus – gramoplatne. Dnes je to jediný neobnovený dom na ulici, ktorého balkón museli v roku 2012 odstrániť.
Dom č. 20
V roku 1923 kúpil bytčiansky obchodník Viliam Friedl secesný prízemný dom z roku 1905 spolu s vedľajším pozemkom. Bol to v tom čase posledný prízemný dom na vtedajšej Masarykovej ulici. Poschodie na dome bolo pristavené v roku 1936 podľa plánov arch. Júliusa Steina, ktorý projektoval najmä funkcionalistické stavby. Tu však rešpektoval secesný charakter staršej stavby a projekt tomu prispôsobil. V roku 1938 v dome býval a ordinoval známy detský lekár Ladislav Szold s manželkou Milicou, rod. Krčméry (predtým mal ambulanciu v dome č.21). Stavba stratila secesný charakter v roku 1939, keď dom prestavali do funkcionalistickej podoby podľa plánov toho istého architekta – Júliusa Steina pre potreby Dunajskej banky (od 1942 Sedliacka banka).
Po roku 1941 bola uvalená dočasná správa, majiteľ sa musel vysťahovať. Po vojne došlo k prevzatiu domu dedičmi majiteľa, avšak od roku 1961 ho získal textilný podnik VKUS, neskôr Modex. Pri rekonštrukcii v rokoch 1970-72 bol prepojený so susedným domom č.18 – predajňa Elektro a boli vymenené pôvodné okná z roku 1939 za hliníkové. V budove sídlila koncom štyridsiatych rokov redakcia Pravdy, kde pôsobil okolo roku 1949 i známy spisovateľ Ladislav Mňačko.
Dom č. 19
Jeden z najkrajších secesných domov na ulici má v strede na 1. poschodí nápis AV a rok výstavby 1904. Arpád Valczel spolu s manželkou Rozáliou, rodenou Tajanovou, kúpili pozemok v roku 1903 a postavili tento jednoposchodový dom, v ktorom bývali i v roku 1938 spolu so svojou rodinou a deviatimi nájomníkmi. Počas vojny (1942) tu mala detskú konfekciu Helena Kubicová. Dedičom bol dom poštátnený v roku 1963 a pridelený firme Drobný tovar. Až do roku 1990 tu bola predajňa Papiernictvo.
Dom č. 18
Susedný dom č. 20 spolu s voľným pozemkom, širokým len 8,80 m. kúpil Viliam Friedl v roku 1923 a už o rok tu postavil jednoposchodový dom, ktorý však v pavlači mal druhé poschodie. Pre túto ulicu netypickú stavbu projektoval a staval Ludvík Kanturek. V dome bývali obchodník Eugen Kemény a Albert Braun s rodinami. Na prízemí bola predajňa firmy Friedlovcov, ktorú založil Zigmund Friedl v roku 1871, vyrábala a do okolitých štátov vyvážala rôzne druhy bielizne, posteľné prádlo, uteráky a pod. V roku 1927 mala 80 zamestnancov. Na poschodí domu predával E. Kemény kovový nábytok a náradie. V roku 1941 boli židovskí obyvatelia z domu vyhnaní. Koncom apríla 1945 pri bojoch o mesto bol dom výrazne poškodený delostreleckým granátom, ktorý preboril strechu, prvé poschodie a zastavil sa až na prízemí. V roku 1990 bola v dome predajňa Elektro – Domáce potreby. V súčasnosti je dom čerstvo obnovený.
Číslo 18 má aj vedľajší, pôvodne samostatný, jednoposchodový secesný dom, postavený asi v roku 1906 žilinským právnikom dr. Emilom Schlesingerom, ktorý pôsobil aj v orgánoch Žilinskej úverovej banky. V roku 1925 si postavil v zadnej časti pozemku aj prízemný dom, v ktorom býval (Tvrdého ulica). V dome na Národnej ulici žili v roku 1938 štyria ľudia, medzi nimi aj MUDr. Ervín Kohn a JUDr. Alica Kohnová, vôbec prvá ženská advokátka v Žiline a jedna z prvých na Slovensku. Obidvaja sa pred holokaustom zachránili emigráciou. Emil Schlesinger to šťastie nemal, ostal v Žiline a v apríli 1942 spáchal samovraždu. Jeho syn Vojtech, ktorý dom po vojne zdedil, sa pohyboval vo vysokých politických kruhoch. Neskôr sa stal obeťou vykonštruovaných obvinení v 50. rokov a vo väzení údajne tiež spáchal samovraždu. Cez vojnu bol v dome obchod s kobercami a chemická čistiareň, po zoštátnení predajňa Otex – koberce a záclony. Tento pôvodne samostatný dom sa stal po prestavbe na obchodný dom Max (1997) súčasťou domu č. 18.
Dom č. 17
V roku 1896 postavil Ľudovít Leimdörfer secesný jednoposchodový dom, kde v tridsiatych rokov sídlila filiálka Dunajskej banky. V roku 1938 tu bývala vdova pôvodného majiteľa, ich dcéra, rodina Arnolda Grosa, Alberta Salzbergera, Schlesingerovci a iní, v ôsmich bytoch spolu až 36 osôb. V dome bola lekáreň Salzbergerovcov, obchod so železom V. Kasanického, autoopravovňa Zúzik, módny obchod Karoliny Kollárikovej a iné. Dom bol majiteľom znárodnený v roku 1962 pre Drogérie, ale objekt v roku 1990 využíval i Otex ako predajňu Luxus na prízemí, vedľa bola predajňa Farby-laky, na poschodí Drogéria. Veľa Žilinčanov si pamätá najmä Tokajskú vináreň v suteréne budovy, dnes je tu pizzéria.
Dom č.16
Secesný jednoposchodový dom postavil v roku 1896 Nathan Neumann. V roku 1930 dom za 495 tisíc korún kúpil známy stolársky majster Alexander Brichta, ktorý tu mal výrobu a predaj nábytku. Jeho umelecké stolárstvo bolo založené už v roku 1906, sklady mali na dnešnom Hlinkovom námestí. Podľa neoverených správ tu krátky čas údajne pôsobil aj Klement Gottwald, vyučený stolár. V dome bola v tridsiatych rokoch i redakcia novín Slovenská krajina. V roku 1941 bol dom poštátnený, ale Brichta ho po návrate z Terezína získal späť. Počas vojny boli v dome rôzne firmy: Ján Hudeček – nožiar a predaj rybárskych potrieb, foto Anny – predtým Telek Rudolf - fotoatelier, poisťovňa z Terstu a iné. Umelecké stolárstvo prevzal arizátor. Dom bol opäť poštátnený v roku 1950, prevzal ho podnik Sitno, neskôr Veľkoobchod s potrebami pre domácnosť a od roku 1960 Kancelárske stroje Praha, neskôr zmenené na Datasystém. Ten užíval dom až do roku 1992. Na prízemí bola predajňa hudobných nástrojov.
Dom č. 15
Starí Žilinci ho nazývali Ripperov dom, podľa majiteľa Mórica Rippera, ktorý mal okrem prednej obytnej časti aj pálenicu vo dvore. Pekný jednoposchodový secesný dom však postavil v roku 1899 známy žilinský staviteľ Mikuláš Rautter, v tom roku ho predal za 17 800 forintov zmienenému liehovarníkovi a jeho synom. Ripperovci mali pôvodne pálenicu za chemickými závodmi na Hviezdoslavovej ulici, v roku 1914 ju prestavali. Vlastný podnik založili v roku 1873 a v roku 1920 bol premenený na účastinnú spoločnosť. Firma M. Ripper a Synovia, účastinná spoločnosť Žilina, dosiahla uznania najmä vo výrobe najjemnejších likérov, likérových špecialít a vo vlastnej pálenici vyrobených ovocných destilátov: Borovička, Slivovica, Brandy a ďalšie. V tej dobe sa, podľa reklamy, všeobecnej obľube tešila Ripperova Medicinálna Borovička, ktorú dokonca vo svojej dobe považovali za medikament, a takisto zavedená „Ripperovka“ - na etiketách ju môžeme vidieť s podtitulom „žaludkové medicinalné horké“. Pre svoj kvalitný tovar a príjemnú obsluhu (v priestoroch továrne sa nachádzala i predajňa) sa stali výrobky tejto firmy známe i v cudzine. V roku 1932 vo dvore obytného domu na Masarykovej ulici postavili novú budovu pálenice a prístroje doviezli z Považského Chlmca. Pálenica mala oficiálny názov Továreň na likéry a liehové nápoje, ale vyrábala i ovocné šťavy. Od roku 1925 ju spoluvlastnil Leopold Kulka a Markus Reich, od roku 1937 patrila továreň a dom Leopoldovi Kulkovi. Ten tu býval spolu s manželkou Margitou, svokrou a dvoma dcérami. Firma od roku 1939 prináležala viacerým majiteľom a ako jedna z mála židovských firiem nebola arizovaná. Jedným z majiteľov bol aj Altvater Gessler a v podniku vyrábali likéry podľa pôvodného receptu firmy M. Ripper a Synovia, úč. spol. Žilina.
Avšak po roku 1948 dom aj liehovar zoštátnili v prospech liehovarníckeho štátneho podniku, čo majiteľ Leopold Kulka neuniesol a zomrel na infarkt ako 62-ročný. Človek, ktorý prežil boje v I. svetovej vojne v Rusku, zajatecký tábor v Rusku, následný prechod z Ruska do Ameriky, odkiaľ sa vrátil do Žiliny a zachránil seba i rodinu pred holokaustom. Od roku 1957 tu bola drevárska výroba, od roku 1960 dom patril Elektrovodu, potom Pokroku Žilina. Po prestavbe (1961) bola na prízemí vzorková predajňa výrobkov Pokroku – svietidlá a iné elektronické výrobky, pristavili i poschodovú administratívnu budovu vo dvore a zbúrali časť bývalej výrobne liehu. Žiaľ, prestavali i secesné prízemie a pôvodné drevené okná vymenili za hliníkové. Podnik tu mal i zlatnícku a šperkársku dielňu a opravovňu hodín.
Dom 14
V roku 1906 kúpil stavebný podnikateľ Július Grün stavebný pozemok na rohu dnešných ulíc Národná a Milcova a postavil tu veľkolepú jednoposchodovú secesnú budovu pre potreby Kráľovského okresného súdu v Žiline. Budova s uhorským znakom na priečelí – odstráneným po roku 1919 - slúžila pre potreby súdu až do roku 1939, kedy sa presťahoval do dnešnej budovy na Hviezdoslavovej ulici. Budovu v roku 1926 kúpili za 400 tisíc Kčs obchodníci s drevom Emanuel Ellenbogen a Jozef Preiss a o štyri roky neskôr uskutočnili nadstavbu väzenia pri budove súdu na Milcovej ulici.
Predná časť budovy v smere do vtedajšej Masarykovej ulice slúžila na obchodné účely. V roku 1934 tu bol umiestnený Bankový dom rodiny Franklovcov podľa plánov významného architekta Jozefa Zweigenthala. Po emigrácii Ellenbogena a Preissa do Anglicka (1938), kde naďalej pokračovali v obchode s drevom, bola na dom uvalená národná správa. Je iste zaujímavé, že drevárska firma Ellenbogen – Preiss, ktorá vlastnila i dom na Štefánikovej ulici (pre Žilinčanov známeho ako pľúcne oddelenie nemocnice) pred odchodom zamurovala svoju obchodnú korešpodenciu do steny domu, kde ich prežila. Tam ju neobjavili ani nemeckí majitelia, ani funkcionári ROH, ktorí tu sídlili, ani nemocniční pracovníci, až pri prestavbe v roku 2010 sa jej časť našla a skončila tam, kde patrí – v štátnom archíve, aby sme si tak mohli pripomenúť i tento kúsok našich žilinských dejín.
Dočasným správcom budovy súdu sa stal riaditeľ žilinskej nemeckej ľudovej školy Gottfried Staniek a potom ďalší. Na prízemí a poschodí bol dočasne Poštový úrad I, na prízemí bol aj Colný úrad, Potravné družstvo NUPOD, Nemecká kreditná a komerčná banka, menšie obchody a byt. V prístavbe vo dvore bolo naďalej väzenie súdu, ktorého prvé poschodie v septembri 1944 zabrali Nemci – nemecká pohotovostná jednotka Einsatzkommando 13 pod vedením W. Schönemanna. V siedmich celách väznili partizánov a ich podporovateľov. Väčšinu väzňov popravili, ich telá sú uložené v masovom hrobe v lesoparku Chrasť, kde je v súčasnosti vybudovaný pamätník. Väzenie slúžilo aj po vojne do vybudovania nového v roku 1949. V hlavnej budove boli rôzne obchody, napr. firma Texta známeho Žilinčana Viliama Polláka. Budova bola po vojne naďalej spravovaná národnou správou, až ju v roku 1955 v dražbe kúpili Štátne cesty Žilina, neskôr Cestné stavby. V roku 1970 budovu rekonštruovali a na prízemí vznikla druhá žilinská samoobsluha – potraviny Zdroj. Pri tom bola zničená secesná architektúra prízemia, vsadené veľkorozmerné hliníkové okná a celkovo poškodený ráz budovy. Iba časť budovy na Milcovej ulici si zachovala pôvodnú architektúru. V roku 1990 bol objekt využívaný Cestnými stavbami pre kancelárie, naďalej fungovala aj predajňa potravín. Po roku 1990 došlo k viacerým stavebným úpravám budovy, ktorá sa využíva stále na obchodné i kancelárske účely. V priestore bývalej väznice vznikol penzión.
Dom č. 13
Táto secesná jednoposchodová stavba z roku 1904 patrila advokátovi Ignácovi Spiererovi, od roku 1938 jeho synovi, advokátovi Viliamovi a dcére Elene Büchlerovej – v troch bytoch žilo osem osôb. V roku 1955 prevzala dom národná správa. V roku 1990 boli v dome nevyužívane byty, predajňa Metrový tovar a sklady nábytku.
Dom č. 12
Jedna z najkrajších secesných budov minulosti je na rohu Národnej a Milcovej ulice, v ktorej pôvodne sídlila pobočka Uhorského kráľovského ministerstva orby (poľnohospodárstva). Tak, ako budovu okresného súdu stojacu oproti, i túto budovu, určenú pre štátnu organizáciu, postavil stavebný podnikateľ Július Grün. Stavba bola postavená v roku 1904 ako jednoposchodová na nezastavanom pozemku, o osem rokov nadstavil budovu o 2. poschodie, čím sa zmenila i vežička nad hlavným vchodom.
V roku 1929 bolo pôvodné secesné prízemie prestavané, zmenené okná a vchod pre potreby obchodu s nábytkom Júliusa Hoffmanna. Plány prestavby vyhotovil Žigmund Wertheimer, ale narušil sa ňou pôvodný krásny secesný charakter domu. V roku 1932 ho kúpil za jeden milión korún Jozef Buxbaum spolu s rodinou. Počas vojny bola budova arizovaná. Po vojne sa Jozef Buxbaum vrátil z tábora v Osvienčime a reštituoval budovu, po jeho smrti v roku 1947 získal časť domu brat Gejza a rodina Kleinová. Dom bol však o dva roky opäť zoštátnený, dostala ho firma Tatra nábytok Nitra, v roku 1954 Žilinský obchod s potrebami pre domácnosť a od roku 1960 Nábytok Žilina, ktorý mal svoju predajňu na prízemí až do roku 1991, na poschodiach boli kancelárie.
V budove okrem bytov – v roku 1938 tu bývali majitelia obchodu s nábytkom Hoffmannovci – sídlili viaceré organizácie. Okrem spomenutej pobočky ministerstva na prízemí bola i reštaurácia Sauer. V decembri 1918 až februári 1919 budovu užívalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom. V rokoch 1929-1939 bol na prízemí obchod s nábytkom Júliusa Hoffmanna, potom Pallaghy, vo dvore boli sklady i stolárske dielne. Július Hoffmann vyrábal nielen vlastný nábytok, ale predával aj nábytok značky JERRY a piana Förster. Vojtech Pallaghy v roku 1942 použil strhnutý plech z farského kostola na opravu strechy na tomto dome.
V dome je v súčasnosti UniCredit Bank. Na dome je inštalovaná pamätná tabuľa na pamiatku pôsobenia Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska z roku 1996.
Dom č. 11
V decembri 1899 kúpili prázdny stavebný pozemok staviteľ Mikuláš Rauter, Augustín Di Cento a Ján Silverio a už o deväť mesiacov mali postavený dvojposchodový secesný dom, jednu z mála dvojposchodových budov na vtedajšej ulici L. Koššutha. O štyri roky ho kúpil Marek Buxbaum z Terchovej. Majetkové podiely jeho dedičov postupne získal obchodník Gejza Buxbaum, predajňu písacích strojov, ale i poniklovanie, postrieborňovanie a iné úpravy kancelárskych strojov a súčastí áut prevádzkoval Arnold Kellermann. Predkovia tohto lekára boli údajne francúzski vojvodcovia a nemecký spisovateľ.
V roku 1938 tu bývalo v šiestich bytoch 21 obyvateľov. Býval tu i majiteľ domu Gejza Buxbaum, patriaci k najbohatším občanom mesta, patrili mu aj domy na Mariánskom námestí a Hodžovej ulici. V roku 1942 bol odvlečený do žilinského sústreďovacieho tábora a všetky veci z domu predali na dražbe. V koncentračnom tábore Birkenau – Osvienčim zahynuli všetci jeho príbuzní - manželka, syn, sestra aj brat. Iba on jediný prežil, ako 65-ročný sa vrátil do mesta a musel sa doprosovať vrátenia majetku. Podarilo sa mu to, ale majetok mu v roku 1963 opäť zoštátnili. V dome bolo v roku 1990 kožušníctvo a lekáreň, ktorá tu bola aj dávno v minulosti, na 1. a 2. poschodí mala Obnova svoje opravárenské dielne.
Dom č. 10
Pôvodne jednoposchodový secesný dom rodiny Pickovej zo začiatku 20. storočia zdedili v roku 1917 syn Rudolf a dcéra Aranka, vydatá za Hermana Glücksmanna. Títo v roku 1925 nadstavili budovu o druhé secesné poschodie, dodnes zachované a obnovené súčasnou majiteľkou v roku 1998. V roku 1931 sa stal majiteľom Alexander Marmorstein, spolu s manželkou Ellou Popperovou, ktorí však nebývali na Slovensku, ale vo Viedni a neskôr v USA. Preto ani cez vojnu, ani po roku 1945 nebol dom, ako jeden z mála, znárodnený.
V dome boli pred vojnou byty, v roku 1938 tu bývalo desať nájomníkov. V zadnej časti vo dvore bývali i Neumannovci, mali hodinárstvo a fotoateliér na poschodí. Po roku 1941 bývala v dome rodina Dirmoser, bratia Alfréd a Adolf boli i správcami domu, Adolf si postavil si v zadnej časti nový dom a dielňu.
Po vojne majetok tejto nemeckej rodiny prešiel na štát. Dom v roku 1990 na prízemí slúžil ako obchod s ovocím a zeleninou, na poschodiach boli kancelárie Ústavu pre racionalizáciu a automatizáciu priemyslu.
Dom č. 8
Pôvodný jednoposchodový krásny secesný dom asi z roku 1914 vlastnil pekár Václav Rybár. V roku 1928 ho kúpilo družstvo Roľnícky dom na čele s Konštantínom Fialom a podľa plánov architekta Vladimíra Procházku ho prestavali na dvojposchodový funkcionalistický dom. Na 2. poschodí a manzarde bola obytná časť, na 1. poschodí banka tejto spoločnosti a na prízemí reštaurácia. Konštantín Fiala bol významnou postavou žilinskej histórie, v roku svojej smrti (1933) bol 1. námestníkom žilinského starostu, starostom Sokola a iniciátorom vybudovania Sokolovne na Veľkej okružnej (1931), kde mu 8.4 1934 odhalili pamätnú – dnes už neexistujúcu tabuľu. Od roku 1938 sa družstvo premenovalo na Roľnícku vzájomnú pokladnicu. Vtedy v dome bývalo šestnásť obyvateľov, medzi nimi i známy advokát dr. Pavel Hložný. V tridsiatych rokoch tu bola obľúbená cukráreň Leopolda Kulku.
Od roku 1954 dom a majetok prešiel na Slovenskú sporiteľňu. Od roku 1957 patril bytovému podniku, ale boli tu rôzne organizácie, predajňa Sovietskej knihy, v roku 1990 na prízemí predajňa Knihy – zahraničnej literatúry a na ľavej strane Sklo - porcelán, na poschodí sklady Knihy a kancelárie ZČSP, vyššie byty.
Dom č. 7
Jednoposchodový secesný dom postavil v roku 1903 obchodník Áron Lippner. V roku 1924 ho kúpil Móric Pick. Jeho syn Gejza spolu so švagrom Žigmundom Donáthom prevádzkovali významnú Spojenú zasielateľskú spoločnosť. Vo dvore v roku 1933 vybudovali kancelárie tejto firmy, ktorá existovala aj po roku 1940.
V roku 1938 v dome býval len otec Móric a jedenásť nájomníkov v štyroch dvojizbových a jednom trojizbovom byte. V obchodných priestoroch fungovali: Kostoláni delikatesy, kožušníctvo Užák, hostinec Oskara Tamášyho a klampiar Alexander Gross.
Dom bol znárodnený v roku 1960, v roku 1990 tu bol Modex – kožušníctvo a predajňa detských odevov.
Na fasáde sa nachádzajú slobodomurárske znaky, pri obnove budovy v roku 2011 boli doplnené o rok výstavby 1903. Počas prvej republiky bolo Československo významným centrom európskeho slobodomurárstva. V Prahe sa pravidelne konali stretnutia bratov z celého sveta, pričom Bratislava bola strediskom rakúskych, nemeckých a maďarských bratov s účasťou slovenskej inteligencie. V tomto období bolo na Slovensku okolo 1300 slobodomurárov organizovaných v lóžiach nielen v Bratislave, Košiciach, v Nitre, ale veľa slobodomurárov bolo aj medzi inteligenciou v Žiline, na Spiši a ďalších mestách. Medzi znaky slobodomurárov patrili aj tie, ktoré môžeme vidieť na tomto dome – olovnica, kladivo, uholník, kružidlo, murárska lyžica – keľňa. Chýbajú však ďalšie symboly – vodováha, dláto s palicou.
Dom č. 6
Súčasťou vedľajšieho domu č. 8 bol dvor, kde Václav Rybár v roku 1922 pristavil secesnú časť vtedy ešte spoločného domu. Túto prístavbu projektoval architekt Karol Pawera. Vzadu vo dvore bola pekáreň, ale i sklady a maštaľ. Predajom 2/3 domu – ľavej časti - sa pôvodná budova rozdelila (1928), Rybárova tretina domu dostala samostatné číslo.
Parná pekáreň a obchod, zdá sa, boli výnosné, v roku 1938 secesný dom Rybárovci prestavali a nadstavili o druhé poschodie, dom dostal funkcionalistický charakter. Stavbu projektoval a uskutočnil arch. Edvard Davit. V roku 1938 tu bývalo osem členov rodiny a celkovo až 26 ľudí. V roku 1941 pristavili dom i vo dvore. To už boli vlastníkmi jeho štyri deti.
V roku 1949 dom poštátnili aj s prevádzkou a v roku 1953 sa dostali do vlastníctva Žilinských pekární. Tie prevádzkovali pekáreň až do roku 1974, potom boli dve pece zlikvidované, ale predaj pekárenských výrobkov pretrvával až skoro do súčasnosti. V roku 1990 vlastnili objekt pekárne, boli tu aj byty, kde bývala okrem iných aj p. Rybárová. Súčasťou domu sú i Božie muky s latinským nápisom „E PIIS OBLATIS FIDELIUM EXSURREXI A. 1901.“ - v preklade: „ZO ZBOŽNÝCH MILODAROV VERIACICH SOM POVSTAL R(OKU) 1901.“. Na podstavci je meno zhotoviteľa „JOZEF SZRNKA. Podľa údajov z roku 1990 i spomienok Žilinčanov pamätník stál pôvodne samostatne a asi pri nadstavbe domu v roku 1938 sa stal súčasťou fasády.
Dom č. 5
Pôvodný jednoposchodový secesný dom postavený v roku 1913 dr. Ernestom Orvanom kúpil v roku 1918 za 125 tisíc korún obchodník s textilným tovarom Samuel Frankl. V roku 1923 bol dom prestavaný o 2. poschodie. Po jeho smrti od roku 1936 vlastnila dom manželka Hermína. V roku 1938 tu bývala s príbuznými. Na dom bola uvalená v rokoch 1941-1947 dočasná a národná správa. V dome pôsobila firma SIAM, boli tu i dva štvorizbové byty. V roku 1945 sa tu ubytovalo nemecké vojsko a dom bol veľmi zdevastovaný. Po smrti majiteľky v koncentračnom tábore prešiel majetok na dedičov.
V roku 1990 bola na prízemí predajňa kusového textilu Astra, na poschodiach učňovské stredisko Otexu.
Dom č. 4
Pôvodný secesný dom patriaci Štefanovi Chládeckému asi z roku 1913 bol asanovaný v roku 1927 a nanovo postavený jeho vdovou Annou. Nový funkcionalistický dvojposchodový dom projektoval arch. Wertheimer, stavala firma ing. Windholza. V priebehu výstavby došlo k zmenám v projekte, stavba sa dokončila v októbri 1928. Na prízemí bola predajňa a kancelárie automobilky Škoda, ktoré viedol Maximilián Braun. V roku 1938 tu bývalo, vrátane dvornej časti, spolu 50 ľudí. Po roku 1950 bol dom poštátnený, v roku 1990 ho vlastnili Záhradkárske a rekreačné služby (ZARES), ktoré mali kancelárie na poschodiach. Na prízemí bola cukráreň a Klenoty – starožitnosti, vo dvore výroba zmrzliny, langošov a ich predaj v pasáži – dnes trdelníky.
Dom č. 3
Pôvodný secesný dom postavený asi v roku 1902 Františkom Gallom. Od roku 1909 patril dom rodine Schlesingerovcov a ich dedičom. V roku 1927 riaditeľ banky Bartolomej Schlesinger nadstavil 2. poschodie budovy podľa projektov Žigmunda Wertheimera. Funkcionalistickú prestavbu uskutočnila firma architekta a staviteľa F. Bednárika. V dome sídlil veľkoobchod s potravinami bratov Engelovcov, kde bola údajne Prvá slovenská pražiareň kávy. Andrej Engel z tejto rodiny bol významný atlét – sedemnásobný majster ČSR a účastník olympiády v Los Angeles v roku 1932 v behu na 100 a 200 metrov. Bol držiteľom československého rekordu na 100 metrov v rokoch 1930-1953.
V roku 1938 tu bývalo v troch bytoch dvanásť ľudí. Cez vojnu tu bol obchod s miešaným tovarom, drogéria a fotoateliér ANNY. Po vojne získali dedičia majiteľov dom späť, avšak neskôr sa majiteľmi stali Drogérie. V roku 1990 bola na prízemí známa a veľmi navštevovaná predajňa Ryby – Lahôdky - Zdroj, v tom čase už samoobslužná. Predávali tu čerstvé ryby, šaláty a výborné bryndzové halušky. Vo dvore sa pred Vianocami predávali kapry. Na poschodiach sídlilo riaditeľstvo Drogérií.
Zdroj: Štanský, P., Mrva, M., Potulky starou Žilinou 2, Artis Omnis s.r.o. Žilina 2012, str. 32 - 43.
