MUDr. Martin Gavalec

MUDr. Martin Gavalec

Mne sa to všetko preto vydarilo, lebo som mal vždy radosť z malých vecí

MUDr. Martinovi Gavalcovi bola Prestížna cena Genius loci Solnensis udelená in memoriam v roku 2000 „za významnú prácu na výstavbe interného pavilónu žilinskej nemocnice a výchovu novej generácie internistov pre žilinský región, za spoločensky obetavú činnosť lekára, ľudomila i priateľa hudby v meste Žilina“.

Člen Európskej internistickej spoločnosti, čestný člen výboru Slovenskej internistickej spoločnosti, bývalý dlhodobý okresný internista v Žiline, známy slovenský odborný lekár, človek s neutíchajúcim elánom a humorom, člen Zboru Žilincov, MUDr. Martin Gavalec, náhle zomrel 25. júna 1997.

Doc. MUDr. Juraj Hrnčiar, CSc., niekdajší prednosta internej kliniky nemocnice F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici:

Chcel by som uviesť dve posledné málo známe príhody, ktoré charakterizujú tohto veľkého človeka – lekára. Raz na Vianoce, asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi, počas mrznúceho mrholenia a masívneho neskoršieho sneženia ma večer volal riaditeľ žilinskej nemocnice, že primár Gavalec leží na JIS v kritickom stave, a že u neho bol už na konzíliu aj prof. MUDr. Ondrejička z Bratislavy, ale že si pacient želá poznať aj moju mienku o záhadnom, náhlom, kritickom stave s dusením. Samozrejme, hneď som do Žiliny šiel. Dohodli sme sa, že ide o náhly, etiologicky záhadný, nekardiálny edém pľúc, dobre dokumentovaný vo vývoji na röntgenových snímkach pľúc, hoci prítomná hypoxémia manifestovala už vtedy u neho aj latentnú ischemickú chorobu srdca. Nešlo však o náhle ľavokomorové srdcové zlyhanie, čo bola mienka aj primára Gavalca. Stav vznikol náhle po požití tabletiek Hydrochlorothiazidu Spofa, ktoré užíval asi 2 – 3 týždne z vlastného rozhodnutia. Iné prejavy anafylaktickej reakcie nemal. Vtedy sme už niečo vedeli o takzvaných furantoinových pľúcach, ale o takejto reakcii na thiazidy som nepočul. MUDr. Gavalec sa z ťažkého stavu pomerne rýchlo dostal, a asi po dvoch mesiacoch mi už z práce poslal nemeckú separátku s kazuistikou, ktorá popisovala vznik náhleho nekardiálneho edému pľúc u jedného pacienta po thiazide, a aby to jasne ešte raz dokumentoval, urobil na sebe riskantný expozičný test, ktorý bol dôkazom, keď na röntgene a klinicky recidivovala analogická situácia ako pred dvomi mesiacmi. Pobádal som ho, aby vec publikoval. Neurobil to, pravdepodobne nechcel pri svojej známej skromnosti byť predmetom vlastnej kazuistiky. Thiazidy potom už nikdy nebral. Máloktorý lekár aj dnes vie o tejto zriedkavej reakcii na thiazidy. Publikoval ju až MUDr. Dušan Kopal, jeho sekundár, vynikajúci internista, ktorý dozeral na priebeh testu a bol pri ňom dňom-nocou. Druhý prípad sa odohral v roku 1999, keď prišiel so svojím priateľom JUDr. Málikom ako pacientom na konziliárne vyšetrenie s iniciatívou jemu vlastnou, že menovaný je známy vydavateľ, a že by mohol rýchlo vydať náš rukopis o syndróme X – 5 H, o ktorom bohvie odkiaľ a ako vedel. Naša zmluva s Osvetou Martin bola len vo fáze príprav, takže som nezaváhal a behom dvoch – troch mesiacov som mu odovzdal hotový rukopis našej monografie: Endokrinné choroby a hormonálno-metabolické rizikové faktory ICHS (syndróm X – 5H). Primár MUDr. Gavalec sa teda stal nielen iniciátorom a odborným recenzentom, ale aj jazykovým korektorom monografie. Pracoval tak intenzívne a kvalifi ovane so znalosťou veci, že mi napadlo, prečo vlastne sú takíto ľudia posielaní do dôchodku. Kniha vyšla jeho zásluhou a autori ju venovali pamiatke primára Gavalca, ktorý jej vydanie katalyzoval a inicioval, ale už sa nedožil záverečného posedenia autorov a recenzentov s vydavateľom po jej vytlačení. Splnil svoju úlohu do bodky a náhle ticho, dôstojne odišiel. Takto vyzerá v reálnej podobe veľký človek, priateľ, lekár.

Ing. Štefan Massányi predseda Zboru Žilincov pohotovo odpovedal na tri otázky:

Kedy bol MUDr. Martin Gavalec prijatý do Zboru Žilincov?

Keď som začal vykonávať funkciu podpredsedu Zboru Žilincov v roku 1994, podal som na predsedníctve návrh na prijatie MUDr. Gavalca za riadneho člena zboru. V tom istom roku bol aj, v zmysle regule – tajným hlasovaním na členskej schôdzi zvolený za člena Zboru Žilincov. Vážil som si ho ako intelektuála, výborného lekára a – ľudomila, čo bolo preňho typické. Ktokoľvek sa naňho obrátil, snažil sa mu vyhovieť. To však neznamenalo, že bol benevolentný k podriadeným, práve naopak, bol na nich veľmi prísny, samozrejme so zreteľom na kvalitu zdravotníckej starostlivosti.

Čo si u MUDr. Gavalca Zbor Žilincov najviac cenil?

Dve veci. Po prvé, jeho lekárske schopnosti, ktoré v korešpondencii s ním oceňovali aj mnohé lekárske osobnosti. Túto korešpondenciu venovala Zboru Žilincov ako pozostalosť pani Nadežda, manželka MUDr. Gavalca. Uvediem príklad, ktorý sa stal: mal pacientku, ktorej lekári nedávali žiadnu nádej. On ju však previezol do Prahy k špecialistom, a tam s ňou bol niekoľko dní, kým sa nepresvedčil, že je mimo nebezpečenstva. Z vďačnosti mu známy žilinský sochár, manžel pacientky, vytvoril bustu, ktorá bola slávnostne odhalená v areáli žilinskej nemocnice v roku 1998, rok po smrti MUDr. Martina Gavalca. Bolo to presne 11. novembra – na Martina. Po druhé, bol to jeho patronát nad Štátnym komorným orchestrom Žilina. Tak ako Ján Figura starší založil ŠKO a postavil dnešnú koncertnú sálu, tak Martin Gavalec bol ten, kto sa staral o členov orchestra, keď niektorý ochorel alebo bolo treba niektorého z nich vyreklamovať z vojenskej základnej služby, pretože bol pre orchester nezastupiteľný. Ešte dodávam, že vizity na internom oddelení žilinskej nemocnice – to boli profesorské prednášky. „My z toho žijeme, čo sme sa u MUDr. Gavalca naučili“, hovoria aj dnes mnohí internisti.

Máte množstvo písomného materiálu - informácií o tomto mimoriadnom človeku. Čo dôležité alebo prekvapujúce sa v nich skrýva, čo nám ešte viac priblíži MUDr. Gavalca?

Chcem pripomenúť, že bol okresným internistom, ale nie politicky dosadeným. Zastával túto funkciu ako lekárska osobnosť. Povedal som, že Zbor Žilincov vlastní jeho korešpondenciu, v ktorej si vymieňal skúsenosti s ostatnými špičkovými internistami v Československu. Konzultoval s nimi svoje nápady a zistenia nových vecí. Z listov je jasné, že požíval veľkú úctu a rešpekt kolegov.

MUDr. Ján Košturiak, riaditeľ NsP v Žiline v rozmedzí rokov 1980 – 1990, bol blízkym priateľom a kolegom MUDr. Gavalca. Ako lekár je stále činný, preto som ho navštívil priamo v ordinácii na krátky rozhovor:

Za akých okolností ste sa spoznali s MUDr. Martinom Gavalcom?

V žilinskom zdravotníctve pracujem od roku 1960, teda takmer 50 rokov a na začiatku môjho lekárskeho pôsobenia boli naše životné cesty úzko prepojené – či už išlo o sekundárske roky na rôznych oddeleniach, prácu obvodného lekára, okresného posudkového lekára, riaditeľa nemocnice a nakoniec praktického lekára pre dospelých. Z počiatku bol náš vzťah subordinačný – bol pre mňa učiteľom a veľkým medicínskym vzorom tak, ako celému radu lekárov nielen v rámci nášho regiónu, ale celého Slovenska. Bol nielen vynikajúcim, veľmi vzdelaným lekárom, briskným diagnostikom, precíznym terapeutom, ale aj vynikajúcim pedagógom. Bolo len na škodu, že neprijal ponuky lekárskych fakúlt na uplatnenie svojho pedagogického talentu v prednáškovej činnosti. Ostal verným „žilincom“, z čoho sme však profi tovali my, jeho žiaci, ale najmä zdravotne postihnutí spoluobčania.

Čo ste si na ňom najviac vážili – ako by ste ho stručne charakterizovali?

Obdivoval som jeho obrovské vedomosti, skúsenosti, pracovnú zanietenosť. Mal ešte niečo navyše, čo pre dobrého lekára je nevyhnutné, a to šiesty zmysel, ktorým je „ars medici“ – medicínske umenie. Dlhé roky pracoval ako primár interného oddelenia, ale i vo funkcii okresného internistu. Odborne a metodicky viedol a vychovával lekárov interného oddelenia, ale aj praktických lekárov prvého kontaktu. Vždy nás viedol k systematickému štúdiu, ku skromnosti, medicínskej pokore, vzájomnému rešpektovaniu sa, ohľaduplnosti a najmä v záujme chorých spoluobčanov v zmysle Hipokratovej prísahy „salus aegroti suprema lex“ – zdravie všeobecné najvyšší zákon. Osobnosti charakterizujú osobitné činy a paradoxne, skromnosť. Na čo osobitné si spomeniete v súvislosti s primárom Gavalcom? Bolo by toho veľmi veľa. Ale jedna jeho vlastnosť nás všetkých prekvapovala a udivovala – jeho trefné, precízne a vtipné pomenovávanie alebo glosovanie situácií a problémov na spoločných poradách. Aforizmy. Aj v tom bol veľký majster. Mne osobne bol odborným poradcom pri pôsobení v redakčnej rade celoštátne vydávaného časopisu Praktický lékař, ktorý bol akýmsi legislatívnym a odborným garantom pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti „lege artis“, teda v zmysle platných právnych i odborných noriem v bývalom Československu.

Aký je prínos MUDr. Martina Gavalca do mena a rozvoja Nemocnice s poliklinikou v Žiline?

Jeho prínos do rozvoja žilinského zdravotníctva a nemocnice je obrovský a dodnes málo, ale i ťažko objektívne zmerateľný a zhodnotiteľný. Bol pokračovateľom svojho veľkého vzoru a učiteľa prof. MUDr. Emanuela Filu, prvého rektora Slovenskej univerzity, ktorý neskôr pôsobil aj v našej nemocnici. MUDr. Gavalec sa podieľal na budovaní interného oddelenia. Vychoval a k atestáciám z interného lekárstva doviedol nespočetný rad vynikajúcich odborníkov. Pripravil ich nielen odborne, ale predovšetkým osobnostne, morálne, humanisticky – teda vybavil ich do života práve atribútmi, ktoré boli vlastné jemu samému. Dlhé roky pracoval ako predseda Spolku lekárov Slovenska. Podujatia spolku mali veľmi vysokú odbornú úroveň a často presahovali hranice nášho regiónu. Niesli sa v duchu jeho životného kréda vo vzťahu k nemocnému „primum non nocere“ – predovšetkým chorým pomôcť a neublížiť im. Táto reminiscencia je len nepatrným pokusom o zhodnotenie zásluh a prínosu primára MUDr. Martina Gavalca v prospech žilinského zdravotníctva. Bol veľkou osobnosťou našej medicíny, múdrym, charakterným, vzdelaným lekárom – humanistom a verným priateľom.

V Rozhovore s manželkou MUDr. Gavalca, pani Nadeždou, som sa dozvedel, že ich vnuk, fotograf umelecký kameraman Mgr. Art. Peter Kelíšek tri mesiace pred skonom starého otca nakrútil s ním rozhovor priamo na jeho oddelení. Tu je presný prepis niektorých sekvencií a myšlienok primára Gavalca: „S budovaním nového pavilónu pre interné, kožné a nervové oddelenie, museli sme vybudovať aj oddelenie intenzívnej starostlivosti. Počas plánovania budovy ešte nebola v Európe známa jednotka intenzívnej starostlivosti a liečby, lebo ono sa to začalo v roku 1960 v Amerike, a my sme v tom roku odovzdávali posledné plány k novej budove. No tak, skrátka, vybudovali sme koronárnu jednotku. To je najprogresívnejšia metóda liečby infarktu srdcového svalu a vôbec akútnych obehových situácií. To je taká pomoc, ktorá sa ozaj veľmi žiadala. Sú tam, pravda, tie monitory, ktoré sledujú pulz, tlak, dych, a tak ďalej, ale napriek tomu môžem povedať, že najlepším monitorom je dobrá sestra, lebo to teplo ruky dobrej sestry nenahradí žiadny aparát. Ale nevedeli by sme sa už teraz bez koronárnej jednotky zaobísť, lebo sú tam jednak monitory, sledujúce dych, pulz a tlak, a jednak elektronické zariadenia, ktoré sú schopné usmerniť nepravidelnú srdcovú činnosť – priviesť ju do pravidelnosti, lebo vedia srdce, ktoré zaspalo, stimulovať k činnosti, a to je niečo epochálne!

... Keď som pri tých učiteľoch, tak ja by som povedal takto: Keby som mohol ako nemôžem, ja by som najviac zaplatil pedagógov. Pretože to, čo pedagóg do detskej dušičky zaseje, čo toho žiaka, študenta či už vyštudovaného lekára, inžiniera alebo právnika naučí, to sa tomu štátu miliónkrát vráti. A preto hovorím, že ja by som najlepšie zaplatil pedagógov, lenže by som si tých pedagógov aj vybral!

... priznám sa, že mám takú závisť, že mladí ľudia majú takéto technické možnosti. Lenže, musíme za tým vidieť aj druhé – majú aj väčšiu zodpovednosť. Pretože ak majú väčšie možnosti poznávať veci – a pohotovo ich spoznávať – neobstojí ak niečo zameškajú. Čiže nesmie nastať situácia premeškania, lebo tá je dnes neospravedlniteľná. Lekárstvo, medicína, je doživotné štúdium. Kto neštuduje každý deň, tak nemal ísť na medicínu. Lebo ak zamešká jeden mesiac v štúdiu, tak už to ťažko dobieha. Mne sa moje predstavy splnili, pretože ja som nikdy nevychádzal z toho, čo očakáva mnoho mladých lekárov, že by som popri tom, že budem rozdávať zdravie, že by som aj zbohatol, že by som si vydobyl nejaké mimoriadne, výsostné postavenie. Skrátka, mne sa to všetko preto vydarilo, lebo som mal vždy radosť z malých vecí. Nikdy som nečakal, a aj by mi to zle padlo, keby som dnes býval vo vlastnom dome, ktorý nemám, alebo v chate, ktorú nemám, keby som bol žil v presvedčení, že tento dom alebo túto chatu som si postavil za ľudské utrpenie...“

Ján Blahovec

Zdroj: Žilinský večerník: č. 40, str. 12, dňa 30.9.2008