Emil Farkaš

Chlapec, ktorý prežil holokaust

Pri príležitosti tryzny za 6 miliónov umučených Židov

Pri príležitosti Smútočnej tryzny za obete holokaustu sme sa opýtali Pavla Frankla, predsedu Židovskej náboženskej obce Žilina na tieto smutné udalosti:

„Tragédia nielen žilinských Židov počas holokaustu bola obrovská. Celkom zahynulo viac ako 2700 ľudí zo Žiliny a blízkeho okolia, od najmenších batoliat až po starých ľudí. Za každou obeťou je tragický príbeh a väčšina z týchto príbehov ostane na vždy nevypovedaná. Po zavraždených zostali na stenách v ceremoniálnej hale na židovskom cintoríne vyryté len ich mená. Mnohí preživší sa vysťahovali a ďalší nechcú na toto hrôzostrašné obdobie spomínať. Jedným zo zachránených bol aj 13-ročný chlapec Emil Farkaš, ktorý prešiel piatimi tábormi a prežil experimenty nacistických lekárov.“

Rodičia Emila, Karol (1893) a Matilda (1896) Farkašovci, pochádzali z Podkarpatskej Rusi z malej dedinky Velatin, ktorá po roku 1918 bola súčasťou medzivojnového Československa. Mladí novomanželia si spravili výlet do Vysokých Tatier a pokračovali až do Žiliny. Mesto sa im tak zapáčilo, že sa tam rozhodli presťahovať. Bývali na Hurbanovej ulici č. 14, v budove terajšieho hotela Dubná Skala. V tomto čase bola Žilina dynamicky rozvíjajúce sa mesto s početnou židovskou komunitou. Farkašovci boli ortodoxní Židia, patrili k menšej komunite žilinských ortodoxných Židov, ktorí sa do Žiliny prisťahovali hlavne z východného Slovenska, prípadne z Podkarpatskej Rusi. Ortodoxnú synagógu si postavili v roku 1927 v medzivojnovej rezidenčnej zástavbe na Dlabačovej ulici.

Otec Karol Farkaš pracoval ako obuvník ortopedickej obuvi a matka Matilda ako promovaná zdravotná sestra v žilinskej nemocnici. Z manželstva sa im narodilo päť detí: dcéra Pepi (1920) a synovia Vojtech (1921), Arpád (1923), Dezider (1925) a Emil (1929). Hoci nepatrili medzi majetnejších obyvateľov, v žilinskom prostredí sa im dobre žilo, lebo mesto bolo známe vysokou tolerantnosťou k rôznym národnostiam a náboženstvám. Farkašovskí chlapci boli známi žilinskí športovci, najmladší Emil športoval v žilinskom Sokole. Deti navštevovali Židovskú ľudovú školu, ktorá bola známa vysokou úrovňou. Okrem židovských detí ju navštevovala asi jedna tretina aj kresťanských detí. Okrem tradičných predmetov sa tu povinne vyučovala nemčina. Počas vyučovania náboženstva, ako spomínal pán Emil, chlapci často ušli a hrávali radšej futbal. V roku 1942 po dovŕšení trinásteho roka veku bol Emil prijatý za plnoprávneho člena židovskej náboženskej obce po náboženskom obrade „Bar micva“ v ortodoxnej synagóge. Pre svoj vynikajúci chlapčenský hlas spieval aj v speváckom zbore s chlapcami v druhej, väčšej, neologickej synagóge.

Po uchopení moci nacistami v Nemecku v roku 1933 nastalo postupné prenasledovanie Židov a politicky nepohodlných osôb. Tragédia holokaustu vyvrcholila v Európe počas 2. svetovej vojny. Deportácie neobišli ani žilinských Židov. V areáli žilinských kasární bol zriadený sústreďovací tábor (koncentračné stredisko), odkiaľ bolo vyvezených asi 18 600 tisíc Židov z celého Slovenska do nacistických vyhladzovacích táborov, prevažne Sobiboru a Osvienčima. Prvý transport mladých chlapcov a mužov vo veku 18 – 35 rokov bol vypravený zo Žiliny 26. marca 1942. Jednotlivé transporty tvorilo zvyčajne 25 nákladných železničných vozňov používaných v tom čase na prevážanie dobytka, v ktorých sa tiesnilo okolo 40 osôb, spolu jeden transport tvorilo až 1000 osôb. V prvých transportoch boli deportovaní Emilovi bratia Vojtech a Arpád. Vojtech bol urastený mladý muž, športovec, blonďák s modrými očami, ktorého pred deportáciou nezachránil ani hlboký vzťah s dcérou žilinského mešťanostu JUDr. Vojtecha Tvrdého. Po nich deportovali Emilovu sestru Pepi s manželom Maxom a ich jeden a polročnú dcéru Eriku. Emila, brata Dezidera, otca a matku deportovali do Židovského pracovného tábora Nováky. Židovský tábor v Novákoch v roku 1942 plnil dvojakú funkciu. Bol pracovným táborom, ale zároveň pre väčšinu ľudí slúžil iba ako krátka zastávka na ceste do nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov. V tábore žili až do 30. augusta 1944, kedy ho obsadili partizáni. Ľudia sa rozutekali a Farkašovci sa schovávali v Lehote pod Vtáčnikom. Nemci postupne obsadzovali Slovensko, likvidovali povstanie a zatýkali Židov, povstaleckých vojakov a partizánov. Dezider ušiel k partizánom, ale neskoršie ho chytili a deportovali do Serede, ktorý bol v tom čase posledným koncentračný strediskom na Slovensku. Otec ušiel do hôr k partizánom, kde bojoval až do konca vojny. Gestapo zatklo aj Emila a matku a deportovali ich do Serede. Tu matka povedala, že sú evanjelici, a tak na priepustku si mala doniesť doklady o pôvode zo Žiliny. Na žilinskej evanjelickej fare si u biskupa F. Ruppeldta vybavila doklady a vrátila sa do Serede pre syna Emila. Medzitým tam vypočúvali zatknutého Dezidera, ktorý po mučení priznal svoju totožnosť a vieru, a tak nechtiac prezradil židovský pôvod svojej matky a brata Emila, o ktorých nevedel, že sú tiež v Seredi. Matku zo Serede deportovali do ženského koncentračného tábora Ravensbrück, asi 90 km od Berlína. Emil ešte spoza malého zamrežovaného okna dobytčieho vagóna začul hlas svojej matky: „Držte sa, ešte sa uvidíme!“ Emil a Dezider boli deportovaní do koncentračného tábora Sachsenhausen severne od Berlína. Počet osôb vo vagóne nevedeli ani odhadnúť, počas cesty nemali ani kúsok jedla a pitia. Po príchode do Sachsenhausenu videl na bráne obesených asi 10 väzňov. Vtedy, ešte len štrnásťročný Emil si spomína na októbrový sneh v tábore. Po príchode dostal väzenské číslo 119512 a brat Dezider o číslo vyššie. S bratom boli spolu len jeden deň, potom ho deportovali k Lübecku. Dostal pyžamo (pracovné oblečenie) s bielo-modrými pásmi a sandále – dreváky s popruhom, aby nespadli z nohy. Ponožky na nohách nemal. Stravu dostávali jedenkrát denne – mrkvovú polievku, ale ani raz v nej mrkvu nevidel. Pred očami sa mu vynoril strašný obraz: ohromné množstvo barakov. Spávali na trojposchodových drevených pričniach, na doskách, bez prikrývky. Tu sa tlačili jeden vedľa druhého. Mnohí väzni boli len žijúce kostry s neprítomným pohľadom, oblečené do ľudskej kože. Zakrátko veľmi prechladol a ochorel na hnisavú angínu, Mal silno zapálené mandle a opuchnuté hrdlo. Na „Apelplatzi“ si ho všimol český lekár Jaroslav Nedal, ktorý tam bol zatvorený ako politický väzeň. Prihovoril sa mu najskôr nemecky, ale potom obaja zistili, že sú z Československa. Zobral ho potajomky na ošetrovňu, kde mu bez umŕtvenia rozrezal hnisom zapálené mandle. Po tomto zákroku prestali ukrutné bolesti hrdla a hlavy. Koncentračný tábor Sachsenhausen nebol typom vyhladzovacieho tábora, ale aj tak tam bolo zavraždených asi 20 tisíc väzňov, prevažná väčšina sovietskych zajatcov. Podľa rozprávania Emila „komíny na krematóriu dymili nepretržite vo dne aj v noci“. V tábore sa do dnešných dní zachovala špeciálna trasa s rôznorodým povrchom (kameň, asfalt, piesok a pod.), na ktorej museli niektorí väzni denne ubehnúť v rôznej vojenskej obuvi s pieskom na chrbte aj 40 kilometrov. Bohužiaľ, aj pri tomto „testovaní“ obuvi nacisti týrali mladého Emila. Emil bol mladý športovec a už ráno o štvrtej hodine pred barakom cvičil a umýval sa snehom (väzni sa neumývali, lebo nemali vodu). To si hneď všimli esesáci a spýtali sa ho odkiaľ vie tie športové cviky. Povedal im, že chodil cvičiť do Sokola, ktorý bol známy aj v Nemecku. Potom dôstojník zariadil, aby pracoval v závode Kabelwerke, ktorý patril pod spoločnosť Siemens. Tu rozrezávali gumené káble a triedili zvlášť gumu a meď. V roku 2010, teda po 66 rokoch, poslala spoločnosť Siemens pánu Farkašovi mzdu za prácu v koncentračnom tábore. Po dvoch – troch mesiacoch (väzni strácali pojem času) asi tisíc väzňov zo Sachsenhausenu, medzi nimi aj Emila, deportovali do koncentračného tábora Bergen-Belsen pri Hannoveri. V tom čase bombardovali spojenci Hannover, a tak vlak musel stáť niekde pred Hannoverom pre poškodenie trate. Väzni nemali jedlo ani vodu, mohli však z vagóna vystúpiť na telesnú potrebu. Podľa rozprávania Emila, vyhladovelí väzni jedli trávu ako zvieratá. Nacistický koncentračný tábor Bergen-Belsen patril medzi najhroznejšie koncentračné tábory. Tu sústreďovali vyhladnutých, chorých a slabých zajatcov z okolitých táborov. V tábore neboli krematóriá, ale vyhĺbené jamy, do ktorých ukladali mŕtve telá na seba do výšky niekoľko metrov a potom ich pálili. Tisíce mŕtvych tiel ležali voľne v tábore, ktoré sa už ani takýmto spôsobom nedali spáliť. Do tohto strašného tábora sa dostal Emil. Veliteľom tábora bola nacistická beštia Josef Kramer.

Pri dlhodobej hladovke začne telo konzumovať vlastné zásoby. Všetky tukové zásoby sa začnú strácať, neobnovujú sa bunky a prestávajú rásť vlasy. V konečnej fáze je napadnutý mozog, človek zostáva apatický. Už nemyslí na rodičov, príbuzných, stráca pojem o čase. Nedokáže rozlíšiť deň od noci alebo jeden deň od druhého. Aby sa Emil úplne psychicky nezrútil, každé ráno si trochu zacvičil a umýval sa v snehu. Jedno ráno cvičil na „Apelplatzi“ a v tom zacítil úder trstenicou cez plece. Otočil sa a za chrbtom stál nemecký dôstojník. Hoci ho Emil nepoznal, hneď sa dovtípil, že je to veliteľ Kramer. Veliteľ spolu s ďalšími esesákmi každé ráno behávali a cvičili. Ten sa ho opýtal, prečo si nedal čiapku dole z hlavy. Emil mu odpovedal, že ho nevidel. Kramer, pre vlastné uspokojenie bil Emila až takmer do zabitia. V ukrutných bolestiach odpadol a zamdlel. Ešte počul vysloviť nemecky „tot“ (mŕtvy). Ďalší väzni ho „odpratali“ na hromadu mŕtvol. Až neskoro v noci, počas výdatného dažďa, prebral sa z bezvedomia a v ťažkých bolestiach sa doplazil do najbližšieho baraka. Každé ráno a večer sa konala fyzická kontrola počtu väzňov. Pri prepočítavaní väzňov v baraku im jeden väzeň prevyšoval, a tak spočítanie zopakovali ešte dvakrát. Nemecká „presnosť“ v počte osôb musela byť aj v koncentráku, a preto dôstojník vytiahol pištoľ a strelil do hlavy blízko stojacemu mladému väzňovi. Tábor bol plný mŕtvych tiel, chorých, bezvládnych, navyše tam bol aj týfus. Tento tábor bol smutne známy aj lekárskymi experimentami na väzňoch. Do ubytovacích barakov prichádzal nemecký lekár v bielom plášti, pod ktorým mal nacistickú uniformu a na ústach lekárske rúško. Spomedzi väzňov si pravidelne vyberal päť-šesť mladých chlapcov na nacistické lekárske experimenty. Bohužiaľ, medzi vybranými bol aj 15 ročný Emil. V tomto prípade nie je v mojich silách popísať tu hrôzostrašné skutky z rozprávania pána Farkaša. Podľa archívnych záznamov z tábora Bergen-Belsen, tieto ohavné „lekárske“ experimenty prežili len dvaja chlapci, medzi nimi aj Emil Farkaš.

Keď bol oslobodený koncentračný tábor 15. apríla 1945, našla tu britská armáda 13 000 nepochovaných tiel, 60 000 ťažko chorých zajatcov, z ktorých aj napriek všestrannej starostlivosti ešte 14 000 zomrelo. Sú známe hrôzostrašné zábery britských vojenských fotografov, na ktorých vidieť pochovávanie tisícov mŕtvych tiel buldozérmi do masových hrobov. Veliteľa Josefa Kramera, ktorý pôsobil vo viacerých koncentračných táboroch, medzi inými aj v Auschwitze (Osvienčim), za zločiny proti ľudskosti odsúdili a obesili.

Z Bergen-Belsenu deportovali Emila už do piateho tábora – Dachau, neďaleko Mníchova. Vo februári 1945 mal 15 rokov a tu, úplne bezvládny a vyčerpaný na smrť, dočkal sa oslobodenia americkými vojakmi 29. apríla, pričom vážil len 28 kg. V ten deň počul ako väzni kričali: „Američania, idú Američania“. On už ale Američanov nevítal, ležal nehybne na zemi. Nad sebou zbadal veľmi vysokého dôstojníka, ktorý sa ho pýtal nemecky: „Odkiaľ si?“ „Z Československa“. „A prečo si tu?“ „Lebo som Žid.“ Dôstojník ukázal prstom na seba a povedal: „Ja som tiež Žid“. Osobne si zobral na starostlivosť Emila. Previezli ho do vojenského amerického tábora, kde dostal uterák, mydlo, zubnú kefku a pastu. Osprchoval sa v teplej vode a v ruke držal prvýkrát uterák po dlhých mesiacoch. Dávali mu jesť len postupne, lebo boli skúsenosti, že vyhladovelí väzni po konzumácii väčšieho množstva stravy zomreli. Keď bol trochu v poriadku pýtal sa domov. Odviezli ho autom až do Plzne, odkiaľ pokračoval vlakom do Prahy. V Prahe bola kancelária, kde sa hlásili navrátilci z koncentračných táborov. Osud chcel, aby sa tu stretol s milovanou mamou. Doprava vtedy fungovala tak ako fungovala, a tak mu cesta z Prahy do Žiliny päť dní. Keď zaklopal na dvere domu od stresu a vyčerpania odpadol. Otec ho ešte zachytil na rukách a privítal ho slovami: „Hádam si neprišiel domov zomrieť?“ Emil mal veľmi rád starších bratov a celú rodinu. Po vojne ich hľadal, ale dozvedel sa trpkú pravdu. Bratov Vojtecha a Arpáda krátko po príchode do Osvienčima zavraždili, sestru Pepi s malou Erikou hneď prvý deň. Neprežil ani jej mladý manžel Max. Z rodiny sa zachránili len otec s matkou a brat Dezider. V roku 1949 narukoval do žilinských kasární a po výcviku za výsadkára prihlásil sa k dobrovoľníkom, ktorí išli brániť novovzniknutý štát Izrael. Asi 500 československých dobrovoľníkov (nielen židovského vyznania) bolo presunutých cez Taliansko do prístavu Bari a odtiaľ do Izraela. Vojaci boli začlenení do československej jednotky Hagara. V armáde pôsobil päť rokov, a potom pracoval až do dôchodku ako učiteľ telocviku na Vysokej škole technickej v Haife. V roku 1952 prišli do Izraela aj rodičia a brat Dezider. Emil sa v roku 1955 oženil s Evou Fromelovou, rodáčkou z Bratislavy. Mali dve deti – syna Amira (1956) a dcéru Ajelet (1962). Syn Amir pôsobí ako lekár vo Philadelphii (USA) a s americkou manželkou má tri deti. Dcéra Ajelet (1962) pracuje ako úradníčka v ľudovej škole v Haife a s gréckym manželom má dve dievčatá. Brat Dezider pracoval v Izraeli ako učiteľ telocviku, podobne ako Emil. Oženil sa s Egypťankou a mali dve dievčatá. Ich otec sa dožil 84 rokov a matka 96, obaja sú pochovaní v Haife.

Emil Farkaš sa prvýkrát po emigrácii dostal do Žiliny až v roku 1993. Odvtedy bol v Žiline už niekoľkokrát. Vo svojich rozhovoroch veľmi rád spomína na svoje detstvo v Žiline, kde mal mnoho priateľov. Je už len jedeným z mála zachránených, ktorý sa zúčastňujú na smútočnej spomienke v nacistickom koncentračnom tábore v Sachsenhausene, kde býva pozývaný priamo vládou Spolkovej republiky Nemecko. O jeho neľahkom živote bola vydaná v Izraeli kniha.

Autor ďakuje pánu Emilovi Farkašovi a Pavlovi Franklovi, predsedovi Židovskej náboženskej obce Žilina za poskytnutie podkladov na napísanie článku.

Autor: Jozef Feiler

Chlapec, ktorý prežil holokaust! vyšiel v upravenej a skrátenej verzii v Žilinskom večerníku dňa 25. júna 2013, č. 26, ročník XXIII, str. 13.