Asfaltová baňa v Nezbudskej Lúčke

František Eduard Bednárik a asfaltová baňa v Nezbudskej Lúčke

Spoznávame Žilinu (89 - 91. časť)

V roku 1887 získal žilinský advokát JUDr. Ľudovít Holczmann ťažobné právo v podniku nazvanom Varínske asfaltové banské ťažiarstvo, ktorý mal ochranný názov Viola a Valéria. Baňa sa nachádzala v katastri obcí Varín a Nezbudská Lúčka v blízkosti železničnej stanice Strečno, odkiaľ sa vozil dolomitový štrk s prímesou asfaltu na stavby ciest. Vlastná ťažobná činnosť sa začala až v roku 1926, keď pozemok a ťažobné práva sa rozdelili kúpou na dvoch majiteľov. Polovičný podiel vtedy získal Jozef Khyn, riaditeľ Banky Československých légií (Legiobanky) v Prahe, druhá polovica zostala v rukách dovtedajšieho majiteľa Ľudovíta Holczmanna. Riaditeľmi bane sa stali Jan Eugen Štrelingen, riaditeľ žilinskej pobočky Legiobanky a syn Ľudovíta Holczmanna Gejza. Popri tejto firme existovala ešte firma Varínasfalt, spoločnosť pre stavbu silnic, ktorá využívala štrk získaný z bane priamo na stavbu ciest.

Pri tom, ako Ľudovít Holczmann v roku 1931 zomrel, kúpila v roku 1933 celú baňu pražská Legiobanka a vlastnila ju až do roku 1943. Vtedy ju od nej odkúpil František Bednárik a následne ju predal svojej manželke Marte Bednárikovej za 1 130 000 Ks. Bednárik sa stal riaditeľom bane. Práca v bani bola sezónna, od jari do jesene, napríklad v roku 1944 trvala od 15. mája do 15. novembra. Dôvod bol jednoduchý – mimo tohto času sa cesty nestavali a ťažba štrku a jeho spracovanie – mletie boli závislé od uzavretých zmlúv so stavebnými podnikmi. V tom čase pôsobil ako riaditeľ bane Václav Rychetský, riaditeľ žilinskej pobočky Legiobanky , ktorá sídlila v budove na Námestí Slobody (známej neskoršie ako budove Mestského národného výboru).

Baňa ročne vyprodukovala okolo 15 až 20 tisíc m³ štrku. Tento sa delil na hrubší štrk, šotolinu, granulovanú drť a piesok, pričom najviac sa predávala granulovaná drť. V roku 1940 baňu zaradilo ministerstvo národnej obrany medzi podniky dôležité pre obranu štátu.

V areáli bane sa nachádza ešte aj dnes Kaplnka svätej Barbory, patrónky a ochrankyne baníkov, postavená v roku 1926. V roku 1943 bola obnovená a 4. decembra vysvätená varínskym dekanom Ignácom Adamíkom. O týchto udalostiach svedčia tiež dátumy „1926 1943“ nachádzajúce sa nad kamenným podstavcom kaplnky.

Baňa bola vtedy vysoko zisková vďaka rozvoju cestnej siete na Slovensku, ale dodávala materiál aj do Nemecka, Čiech i Budapešti. V roku 1944 došlo k ďalšiemu rozšíreniu pozemku závadu, ktorý mal potom plochu vyše 55-tisíc m², 50 robotníkov, riaditeľa Ing. Františka Bednárika a vedúceho Emila Očenáša.

Baňa využívala na ťažbu trhaviny, a preto tu bol murovaný kryt používaný v čase odstrelu. V jej areáli sa nachádzal prízemný obytný dom, nakladacie rampy, úzkorozchodná trať s dĺžkou 3 km s nakladacími mostmi na nakladanie štrku na železničné vozne Košicko-bohumínskej železnice. Zo stanice Strečno viedla v smere do bane železničná trať s dĺžkou 350 metrov s normálnym rozchodom koľaje. Celkovo baňa mala 26 preklopných vozíkov, s ktorými sa napĺňalo denne okolo 30 až 40 železničných vagónov. Jej výnimočnosť spočívala predovšetkým vo fakte, že bola jediná v strednej Európe, kde prímesou dolomitového štrku bol asfalt, ktorý tvoril 5,2 percenta jeho obsahu, čo umožňovalo nielen stavať cesty, ale aj ich jednoduchú povrchovú úpravu. Najbližšie miesta podobných nálezov takéhoto zloženia štrku sa nachádzali len na Sicílii a vo Švajčiarsku – Val de Travers.

V priebehu bojov v Strečne v rokoch 1944 až 1945 bola baňa zničená a výška škôd dosiahla 835-tisíc Kčs. V tom čase partizáni používali partizáni pri bojoch proti nemeckým nacistom trhaviny z bane a viacerí pracovníci bane sa priamo zúčastnili bojov. Trvalo rok, kým sa po vojne uskutočnili veľké rekonštrukčné práce a v máji 1946 opäť obnovili ťažbu. Na opravu poskytla úver Ľudová banka v Ružomberku, ktorý mala splácať majiteľka Marta Bednáriková, avšak rozhodnutím Okresného národného výboru v Žiline bola na baňu uvalená národná správa a 19. novembra 1945 bola odovzdaná novému správcovi. V národnom podniku sa vymenili viacerí správcovia, avšak baňu ako banský podnik – podobne ako iné bane v Československu – prevzal štát. Podnik sa dostal od 1. januára 1946 pod správu Železorudných baní, národný podnik Rožňava, aj keď k vlastnému prevodu došlo až 9. júla 1946. Skutočnú správu nad baňou vykonávala však Vápenka Varín. Dovtedajšia majiteľka – Marta Bednáriková o vyradenie podniku zo siete baní a jeho zaradenie medzi kameňolomy prostredníctvom žilinského advokáta JUDr. Ernesta Žabkaya, avšak neúspešne. Ťažba štrku pokračovala naďalej až do päťdesiatych rokov minulého storočia, keď ťažobnú jamu zaliala voda a vytvorilo sa v nej prírodné jazero, verejnosti známe ako „Asfaltové jazero“.

Zdroj: Žilinský večerník č. 51, str. XV, Spoznávame Žilinu (89. časť), František Bednárik a asfaltová baňa v Nezbudskej Lúčke.

Žilinský večerník č. 1 - 2, str. 16, dňa 7. 1. 2014, Spoznávame Žilinu (90. časť), František Bednárik a asfaltová baňa v Nezbudskej Lúčke.

Žilinský večerník č. 3, str. 16, dňa 14. 1. 2014. Spoznávame Žilinu (91. časť), František Bednárik a asfaltová baňa v Nezbudskej Lúčke.

Autori: Patrik Groma, Milan Novák, Peter Štanský. Spracované z knižných publikácii a archívnych dokumentov.