Žilinskí súkenníci
Žilinskí súkenníci
Žilina ako ju nepoznáte
Žilina patrila k najstarším a najvýznamnejším remeselníckym strediskám na strednom Považí. Napomohli tomu viaceré privilégiá, ktoré dostala od panovníka, najmä právo míľové a trhové. V 15. storočí sa v meste utvorili prvé cechové organizácie, ktoré chránili hospodársko-spoločenskú rovnosť príslušníkov určitého remesla. V 16. storočí bolo v Žiline 16 organizovaných cechov.
Zo starších dejín žilinského súkenníctva
Remeselná výroba sa zameriavala najmä na spracovanie súkna, kože a hlineného riadu. Najväčší rozvoj zaznamenala v meste výroba súkna. Žilina patrila k najvýznamnejším strediskám súkenníctva vo východnej časti strednej Európy. Prví súkenníci sa tu spomínajú už v 15. storočí a ako prísažní v súdnych sporoch vystupujú viacerí obyvatelia mesta s označením Sukenik. V tom čase žilo a pracovalo v Žiline už niekoľko súkenníkov.
Najstaršia písomná správa svedčiaca o existencii súkenníckeho cechu v Žiline, je privilégium cisára Maximiliána II. z 10. mája 1568, ktoré dokladuje právo vyrábať súkna všetkých druhov a pečatiť ich olovenými pečaťami. Právne uzákonenie toho-ktorého cechu bolo podmienené vydaním artikul, akýchsi štatútov, ktoré schvaľovala vrchnosť alebo panovníci. Základnými článkami cechu ako spoločenskej organizácie boli majstri, tovariši a učni. Po vyučení a splnení všetkých podmienok sa učni stali tovarišmi, ktorí mali v cechu podobnú organizáciu ako majstri a riadili sa taktiež podľa artikul. V Žiline sa zachovali artikuly tovarišov miestneho súkenníckeho cechu z rokov 1569 a 1594. Súkennícki tovariši sa delili na starších a mladších. Zo starších sa volila tovarišská rada, ktorá aktívne bránila záujmy tovarišov. Vzbura tovarišov žilinského súkenníckeho cechu v r. 1594 viedla k zostaveniu pozmenených artikul.
O rozvoji a zvýšenej produkcii žilinského súkenníctva v 16. a 17. storočí svedčí aj skutočnosť, že v prvej polovici 17. storočia dosahovala ročná výroba 2500 – 3000 kusov, t. j. 40 – 50 tisíc metrov súkna. V tomto období pracovalo v Žiline 120 – 150 súkenníckych dielní. S ich výrobkami sa bolo možné stretnúť na jarmokoch v Prešove, Trenčíne, Radvani, Zvolene, Banskej Bystrici, Nitrianskom Pravne a v Košiciach. Žilinské súkno sa vyrábalo aj na vývoz. K najhľadanejším patrilo červené a biele súkno, ale doložené je aj zelené a modré. Výrobu súkna v Žiline chránili panovníci pred konkurenciou rôznymi privilégiami. V prospech žilinských súkenníkov intervenoval aj uhorský palatín Juraj Turzo začiatkom 17. storočia. Prevádzka súkenníckeho remesla v Žiline prinášala totiž mestu osoh okrem bohatnutia obyvateľov aj v oblasti školstva a kultúry. Žiaci miestnej mestskej školy dostávali od cechu zdarma súkno a aj študenti vo Wittenbergu boli od mesta finančne podporovaní.
Súkennícka produkcia v Žiline bola prevažne zameraná na výrobu farebných súkien strednej akosti vyhotovených z domácej suroviny s určením pre konzum a odievanie širokých vrstiev obyvateľov, ktoré nakupovali na jarmokoch a trhoch, ale nepracovala pre export. Žilinské súkno sa predávalo na východoslovenských trhoch, v Prievidzi, Nitrianskom Pravne a v oblasti banských miest. O rozsiahlej výrobe súkna začiatkom 17. storočia svedčí zvýšený nákup vlny v Sliezsku, pre ktorú už nepostačovala domáca surovinová základňa a možnosť nákupu na uhorských trhoch. Žilinskí súkenníci a kupci sa dostali do konkurenčného boja s dovozcami súkien z Moravy a Sliezska. V 30. – 40. rokoch 17. storočia nastáva kríza odbytu žilinských súkien, čo malo nepriaznivý vplyv na hospodárske položenie ich výrobcov. Viacerí odchádzajú do Ľupče a Ružomberka, aby tam zaviedli výrobu žilinských súkien. Štatúty žilinského súkenníckeho cechu preberajú exulantskí súkenníci v Púchove a súkenníci v Spišskom Podhradí. Treba ešte poznamenať, že súkennícke remeslo smeli vykonávať len v Žiline usadení majstri, ktorí tam mali svoje grunty a boli ženatí. U tých, čo nemali chalupy, rozhodoval cech, či môžu robiť remeslo. Starých majstrov, ktorí pre starobu alebo z núdze museli predať svoje grunty, cech tiež podporoval. Majstri, ktorí žiadali cech o právo postrihovať a krájať súkna, platili za povolenie určenú dosť vysokú sumu.
V 18. storočí postupne súkennícke remeslo v Žiline upadá. Počet majstrov sa pohybuje okolo 40, tovarišov bola iba polovica. Ešte v 19. storočí však v meste pracovalo 30 remeselníkov – súkenníkov. Cechy postupne vytláča manufaktúrna a neskôr priemyselná výroba. V tejto súvislosti treba spomenúť vznik jednej z najväčších manufaktúr u nás na súkno v Tepličke nad Váhom. Založil ju gróf Windischgratz r. 1767 a vyrábali sa v nej najmä ľanové, bavlnené a vlnené textílie. V r. 1817 však manufaktúra vyhorela a výroba v nej už nebola obnovená.
Vznik a rozvoj žilinskej súkenky
Hospodársky, ale i demografi cko- spoločenský rozvoj mesta výrazným spôsobom ovplyvnila stavba a prevádzka žilinskej súkenky, ktorá v čase svojho vzniku bola prvou priemyselnou fabrikou v Žiline. Podnet k jej založeniu dal vtedajší minister priemyslu Uhorska Gábor Baross, pôvodom z Beluše, ktorý pre túto myšlienku získal majiteľa brnenskej súkenky Karola Löwa. Realizáciu projektu podporoval aj štát poskytnutím 10 000 rakúskych korún ako náhradu cla, maximálnej zľavy na železničných tarifách, prednosti na konkurenčných dohovoroch pri rovnakých ponukách, záruky trvalej zákazky pre vojsko a rad ďalších výhod. Aj mesto malo na postavení továrne eminentný záujem najmä po veľkom požiari v r. 1886, kedy v Žiline nastal hlad. Fabrika poskytovala pracovné príležitosti miestnym obyvateľom a mohla pomôcť aspoň čiastočne riešiť situáciu pri odstránení biedy. Tieto i ďalšie dôvody viedli mestské zastupiteľstvo k tomu, aby na zasadnutí 8. mája 1890 odsúhlasilo výhodný odpredaj pozemku pri sútoku Váhu a Kysuce Karolovi Löwovi. Už 28. mája 1890 začalo 853 robotníkov a technikov stavať továrenské budovy a dokončili ich ešte v tom istom roku. V nasledujúcom roku (1891) začala továreň na vlnené látky, vojenské súkno a prikrývky v Žiline produkovať prvé výrobky.
Základný finančný kapitál prvej továrne v Žiline tvorila suma 3 200 000 zlatých. Jej zakladateľ, podnikateľ Löw, nemal dostatočný kapitál a bol nútený vziať si úver vo výške 25 tisíc zlatých. V r. 1897 sa žilinská súkenka zmenila na účastinnú spoločnosť so základným kapitálom 12 miliónov rakúskych korún a užšie sa primkla k Obchodnej banke, ktorá sa stala spolumajiteľom továrne.
Továreň hneď od počiatku budovali pomerne veľkoryso. Spolu s bratislavskou cvernovkou patrila k najväčším závodom svojho druhu v Uhorsku a jej strojový park patril k najmodernejším v Rakúsko-Uhorsku. Pri začatí výroby bolo v pradiarni 24 selfaktorov, 210 tkáčskych stavov a 40 stavov na tkanie plyšu. Fabrika produkovala vyše 600 000 m textílií ročne. Vyrábalo sa tu súkno na uniformy (konjunktúra najmä v čase 1. svetovej vojny), žilinské lodénové látky, tkaniny na ženské šaty a mužské obleky, plyš, prikrývky a koberce. Počet robotníkov postupne rástol takto: v roku 1891 ich bolo 853 a v r. 1895 okolo 900. V r. 1911 mala fabrika vyše 1000 zamestnancov a po r. 1918 v nej pracovalo 2385 osôb (vrátane zamestnaných žien a detí). Zamestnanie v továrni našli nielen Žilinčania, ale aj obyvatelia z okolitých obcí. Priemerná mzda bola 51 korún mesačne. V r. 1904 bol založený sesterský závod v Čadci a r. 1909 i v Rajci. V r. 1907 sa novým riaditeľom podniku stal James Vogel. V tom čase továreň umiestňovala svoje výrobky už aj na zahraničných trhoch vo Francúzsku, Holandsku, Prednej Indii, na Balkáne a inde. Orientovala sa predovšetkým na anglický trh. Dostala nový názov: Žilinská súkenná továreň, účastinná spoločnosť. Vďaka štátnym objednávkam na vojenské súkno počas 1. svetovej vojny fabrika sa ďalej rozvíjala a rástli aj dividendy. Napríklad v r. 1918 ich vyplácali vo výške 8 % a podnik mohol venovať 50 000 korún na kultúrne a dobročinné účely.
Prosperita fabriky pokračovala i v prvých rokoch po vzniku ČSR. Za rok 1920 predstavoval čistý zisk vyše 2 milióny korún, no v r. 1921 na začiatku povojnovej hospodárskej krízy súkenka zaznamenala stratu vyše 607 tisíc korún. Po dvoch rokoch sa však podarilo situáciu stabilizovať a fabrika opäť začala vykazovať zisk. Veľká hospodárska kríza na začiatku tridsiatych rokov neobišla ani textilný priemysel. Vyostrujúci sa konkurenčný boj donútil aj vedenie textilky k zmene stanov. Zastavilo sa tiež vyplácanie dividend, no podnik si napriek tomu zachoval trhy vo svete a viac ako polovicu výroby exportoval. Značné oslabenie vnútorného trhu však spôsobilo, že výroba v r. 1932 klesla na polovicu predkrízového stavu. Obrat k lepšiemu nastal až v r. 1936, no zisk rástol len veľmi pomaly a naďalej sa nevyplácali dividendy.
Po októbri 1938 došlo k zmenám v správnej rade súkenky. V prvých rokoch vojny sa zvýšil vývoz, ale vzrástol aj domáci dopyt po vojenskom súkne, čím sa mohla zvýšiť výroba a opäť sa vyplácali dividendy. Zmodernizované bolo strojové zariadenie a v r. 1940 sa zlepšili i sociálne a mzdové podmienky zamestnancov. Žilinská súkenka významne prispela aj k rozvoju konfekčného textilného priemyslu na Slovensku. Posledné roky vojny však negatívne zasiahli továreň i správnu radu a obmedzili jej činnosť.
Nedlho po oslobodení mesta 5. 5. 1945 Povereníctvo SNR pre priemysel a obchod v Bratislave schválilo novú, dočasnú správu. V r. 1946 sa podnik rozdelil na dve časti: Textilné závody na Slovensku a Slovena, slovenské vlnárske závody, n. p. Žilina. V nasledujúcich desaťročiach sa žilinská Slovena snažila držať krok s vývojom textilnej výroby vo svete. V odbornom učilišti závodu pripravovali mladých odborníkov, aby nadväzovali na dovtedajšie dobré tradície a osvojovali si dlhoročné skúsenosti žilinských súkenníkov a textilákov. Fabrika má veľký podiel na rozvoji regiónu severozápadného Slovenska nielen v oblasti priemyselnej výroby, ale významne prispela tiež k rozvíjaniu kultúry a športu v Žiline a jej okolí.
Dušan Halaj, CSc.
Zdroj: Žilinský večerník, číslo 37, strana 10, dňa 11. 9. 2007, ročník XVI.
