Žilinské železničné stanice

Žilinské železničné stanice

Žilina ako ju nepoznáte

Unikátne zábery na hlavnú železničnú stanicu z rokov 1903 a 1918, patriace do súkromnej zbierky Ing. Juraja Nedorosta, evokujú zvedavosť na históriu železničných staníc na území mesta a železničnú dopravu v severnej časti Slovenska vôbec. Práve stavba železníc výrazne ovplyvnila rozvoj Žiliny už v posledných troch desaťročiach 19. storočia i v celom 20. storočí.

Medzi najdôležitejšie, z hľadiska rastu významu mesta, patrila stavba Košicko-bohumínskej železnice. Koncesiu na stavbu tejto železnice získal v roku 1866 bankový dom bratov Ride z Bruselu. Títo však viac hľadeli na svoje zisky ako na stavbu železnice a po rôznych finančných machináciách trvajúcich tri roky hrozilo, že koncesia stratí svoju platnosť. Vtedy uzavreli dohodu s Anglo-rakúskou bankou vo Viedni, ktorá koncesiu prevzala a stavbu dokončila. Stavba bola veľmi náročná a obtiažna, pretože viedla prevažne horským terénom s množstvom mostov, priepustov a tunelov. Pomáhali pritom odborníci z Talianska, zvlášť pri stavbe kamenných mostov a tunelov. Na stavbe pracovalo vyše 12 tisíc robotníkov. Jednotlivé úseky boli sprevádzkované v rokoch 1870 – 1872. Posledný zo Spišskej Novej Vsi do Kysaku uviedli do prevádzky 18. 3. 1872 a tým bola dokončená celá Košicko-bohumínska železnica aj s prípojnou traťou do Prešova.

Prvý skúšobný vlak z Tešína do Žiliny prišiel 20. decembra 1870 za 135 minút. Otvorenie železnice medzi Žilinou a Popradom sa uskutočnilo 8. decembra 1871. Otvárajúci vlak sa pohol z Popradu 7. decembra o 23.25 h a do Žiliny dorazil 8. decembra o 6. hodine ráno. Vtedy po prvý raz v dejinách bola komunikačne po železnici spojená západná a východná polovica Slovenska. Význam Košicko-bohumínskej železnice ďalej vzrástol tým, že sa v roku 1883 na túto trať napojil posledný úsek považskej železnice, ktorá spájala Žilinu s Bratislavou. Napokon v roku 1899 sa začala premávka na trati Žilina – Rajec.

Výstavba Košicko-bohumínskej železnice, ktorá bola prvým hlavným ťahom, umožnila aj stavbu viacerých ďalších prípojných tratí z oblasti (napr. atraktívnej ozubnicovej železnice zo Štrby na Štrbské pleso v r. 1896), inklinujúcich k hlavnej trati. Severoslovenská magistrála, spolu so Zvolenskou, Považskou a uhorskou centrálnou železnicou, stala sa kostrou železničnej siete v hornom Uhorsku. Bola tiež najväčšou súkromnou železnicou na území Slovenska poštátnenou až po oslobodení v roku 1945. Zo Žiliny sa stal dôležitý železničný uzol, ktorý umožňoval dobré spojenie s takmer všetkými oblasťami krajiny, významný aj z hľadiska rozvoja vnútorného trhu a celkovej konsolidácie slovenského národa.

Pôvodná budova železničnej stanice v Žiline slúžila do polovice 30-rokov minulého storočia. Novú budovu začali stavať v roku 1937 a dokončili v polovici 40-tych rokov 20. storočia. Navrhli ju architekti František Eduard Bednárik a Ferdinand Čapka. Päť vitrážových farebných okien na nej pribudlo v rokoch 1955 – 1956. Toto umelecké dielo vytvorili akademickí maliari Róbert Dúbravec a Fero Kráľ. Tvorí ho žilinský mestský erb a krojové motívy z oblasti Liptova, Čičmian, Kysúc a Oravy.

V budove žilinskej železničnej stanice sídli Prevádzkové riaditeľstvo Železníc Slovenskej republiky, ktorému podliehajú železnice severozápadného Slovenska zo smerov od Nového Mesta nad Váhom a Čadce po Liptovský Hrádok. Na tomto úseku zabezpečuje prepravu osôb, batožín, rýchlotovaru, kusových i vozňových zásielok v rámci Slovenskej republiky aj do zahraničia. Stará sa o opravy a rekonštrukciu hnacích vozidiel i nákladných a osobných vozňov, údržbu a regeneráciu železničných tratí, prevádzku a údržbu telekomunikačných a zabezpečovacích zariadení, pevných trakčných a silnoprúdových zariadení.

Ďalšiu žilinskú staničnú budovu vystavali pri konečnej stanici Považskej železnice spájajúcej od roku 1883 Žilinu s Bratislavou. Jej projekty vznikali už od r. 1856. V roku 1873 založili účastinnú spoločnosť Považskej železnice a vtedy začali aj so stavbou staničnej budovy. Neskôr (1879) túto spoločnosť odkúpil štát za takmer 7 miliónov zlatých a v roku 1882 sa včlenila do Rakúsko-uhorskej spoločnosti štátnych železníc. Posledný jednokoľajový úsek Považskej železnice medzi Trenčínom a Žilinou v dĺžke 81 kilometrov začali stavať vo februári 1883 a prvý vlak z Bratislavy do konečnej stanice, vybudovanej na mieste dnešnej zriaďovacej stanice v Žiline, prišiel 1. novembra 1883. Stanica dostala názov Nová Žilina. Medzi starou a novou stanicou vybudovali krátku provizórnu spojovaciu trať. Železničná stanica Nová Žilina mala vtedy len šesť krátkych koľají, preprava na Považskej trati sa však stále zvyšovala, čo si vyžiadalo rozšírenie koľajišťa. V roku 1908 malo už 25 koľají a jeho pôdorys mal podobu harfy (vznikol názov „Stará harfa“). Zdvojkoľajnenie trate zo Žiliny do Dolného Hričova došlo v rokoch 1910 – 1911 a vybudovanie spojovacej trate medzi žilinskými stanicami v roku 1912. Staničné objekty ďalej rozšírila kasáreň pre vlakové čaty, postavená v rokoch 1915 – 1916. Počas vojny pristavili k staničnej budove ďalšie časti. Pri stanici Nová Žilina vznikla železničiarska kolónia s 12 jednoposchodovými domami. Koncom roku 1918 stanica dostala názov Žilina-prednádražie.

Napokon treba ešte spomenúť železničnú stanicu Žilina-Záriečie, vybudovanú pri železničnej trati Žilina – Rajec. Jej budova slúži dnes pre rôzne kultúrne podujatia, výstavy a podobne.

Dušan Halaj, CSc.

Zdroj: Žilinský večerník, č. 33, str. 10, dňa 12.8.2008