Žilinská mestská pečať

Žilinská mestská pečať

Z významných výročí pripadajúcich na rok 2009 patrí k tým najdôležitejším 630. výročie žilinskej mestskej pečate (1379). Našla sa na listine žilinskej mestskej kancelárie, ktorú písali Žilinčania magistrátu mesta Krupina a žiadali v nej vysvetlenie o používaní magdeburského práva. Listina sa teraz nachádza v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. Pečať bola privesená na prúžkoch pergamenu a má okrúhly tvar o priemere 60 mm. Pole pečate vypĺňa ranogotický štít s dvojramenným zakoreneným krížom a v horných rohoch sú dve šesťramenné hviezdičky. Priestor po stranách štítu a nad ním vypĺňajú listové úponky. Kruhopis pečate umiestnený v perlovci predstavuje gotický nápis v majuskule uvádzaný krížikom +SIGILLUM:CIVIUM:DE:ZILINA.

Pozoruhodné je, že písmeno Z bolo pôvodne na pečatidle vyryté opačne a takto sa zachovalo aj na spomenutej pečati. Prvý kto takto predstavil celú žilinskú pečať bol bývalý riaditeľ Okresného archívu v Žiline PhDr. Ivan Pastorek už v roku 1970 vo Vlastivednom zborníku Považia č. 10 a vernú kresbu vyhotovil vtedajší výtvarník Považského múzea v Žiline Jozef Hallon. Odvtedy sa Žilina mohla hrdiť najstarším mestským znakom, ktorý sa až doteraz používa na všetkých ofi ciálnych dokumentoch mesta Žilina. Aká však bola cesta k vzniku takéhoto mestského znaku. Už vlastný kruhopis je zvláštny, pretože sa tu nehovorí o pečati (sigillum) mesta (civitas), ale mešťanov (civium) Žiliny (Zilina). Takáto forma sa vyskytuje iba na najstarších pečatiach a od 14. storočia sa na nových pečatiach objavuje kruhopis „Pečať mesta...“, nie mešťanov. Mesto sa už chápe nie ako združenie mešťanov, ale ako územno- -právna inštitúcia. Podľa všetkých znakov vznikla ešte koncom 13. storočia, teda omnoho skôr ako je prvá písomná zmienka o meste Žilina (1312) v tzv. Kolárovickej škultécii, kde sa hovorí, že novo založená osada Henrici villa sa má riadiť právom mesto Žilina, ktoré je aj ich právnym odvolacím strediskom. Žilina sa teda musela stať mestom omnoho skôr ako je dátum na tejto listine. Kedy sa tak stalo, sa môžeme len dohadovať, pretože nejestvuje žiadny písomný doklad o udelení mestských práv Žiline. Vychádzajúc z ústredného motívu mestskej pečate je zrejmé, že používanie ofi ciálneho znaku uhorských kráľov Arpádovcov – dvojramenný kríž – muselo sa to stať iba so súhlasom kráľa. Posledný z rodu Arpádovcov Ondrej III. však zomrel v roku 1301, a tak najneskôr sa to muselo stať za jeho vlády a nie až za Matúša Čáka, ktorý dostal Trenčiansku župu až v roku 1302. Používanie mestských znakov, kde hlavným symbolom je ofi ciálny znak kráľa sa vyskytuje aj na mestských znakoch iných slovenských miest – Nitra, Skalica, Zvolen – ktoré napospol patria k najstarším mestám u nás. Naposledy sa žilinským mestským znakom zaoberal doc. Dr. Vladimír Rábik v štúdii uverejnenej v Zborníku: Žilina v slovenských dejinách, vydanom na počesť 620. výročia Privilégia pre žilinských Slovákov v roku 1381. Použitie odvodeného erbu od erbu posledného z rodu Arpádovcov Ondreja III. je pravdepodobné, pretože on ako jediný používal v štíte aj sprievodné znamenia – symboly nebeských telies; vpravo polmesiac a vľavo šesťcípu hviezdu. A dokonca v jeho kráľovskej pečati známej už od roku 1291 sú v pečatnom poli okolo ranogotického štítu rastlinné úponky, čo taktiež veľmi nápadne korešponduje s najstaršou žilinskou pečaťou. Nebeské znamenia sprevádzajúce dvojramenný kríž používali aj iné slovenské mestá ako napr. Topoľčany a Šurany, a preto aj tieto patria určite už do 13. storočia. Zaradenie mestskej pečate Žiliny do 13. storočia podpoduje aj použitie majuskulného gotického písma rytého do pečatidiel a mincí v poslednej tretine 13. storočia. Zavedenie vlastnej administratívnej činnosti mesta možno v Žiline predpokladať až po udelení najstarších výsad prvému dedičnému richtárovi – fojtovi – a osobitne komunite žilinských obyvateľov a novo prisťahovaných nemeckých hostí, ktorí prišli do Žiliny zo sliezskeho Tešína a spoločne tvorili nové výsadné mestské spoločenstvo. O Žiline pritom vieme, že okolo roku 1280 bola zničená, ale vtedy ešte patrila comesovi Biterovi synovi Mikuláša, ktorý žiadal odškodnenie 500 hrivien striebra. Avšak krátko po týchto udalostiach sa dostala do kráľovských rúk, čo dosvedčuje nielen pôvod žilinského erbu, ako symbolického vyjadrenia majetkovo-právneho vzťahu Žilinčanov ku kráľovskej korune, ale aj skutočnosť, že keď potomkovia comesa Bitera 1. mája 1321 uplatňovali svoj nárok na majetky zabrané Matúšom Čákom, Žilinu nežiadali. Naopak, keď 12. mája 1321 kráľ Karol Róbert rozšíril Žilinčanom ich výsady, osobitne zdôrazňuje, že patria výlučne ku kráľovskej korune. Ak teda pripustíme, že žilinská pečať vychádza z erbu Ondreja III., musela byť vyhotovená medzi rokom 1290 až začiatkom januára 1301 (kedy zomrel Ondrej III.), pretože 1. marca 1302 sa celá Trenčianska župa, so všetkými kráľovskými majetkami stala vlastníctvom Matúša Čáka Trenčianskeho a v jeho držbe zostali tieto majetky až do jeho smrti v roku 1321. Žilina ako sídlo na kráľovskom majetku, do ktorého sa prisťahovali nemeckí hostia, dostala výsady niekedy v poslednom desaťročí 13. storočia a nie dlho potom dosiahla nielen autonómne právne postavenie, ale stala sa aj významnou sídliskovou aglomeráciou, ktorej právny okruh sa postupne rozšíril na celé severozápadné Slovensko. Žilina sa stala odvolacím miestom nielen pre okolité osady, ale aj neskôr vzniknuté mestečká.

Mestská aglomerácia sa začala formovať už v priebehu 13. storočia, ako o tom hovoria najnovšie archeologické nálezy získané priamo v strede historického jadra mesta na Mariánskom námestí v roku 1995. Stredoveký objekt objavený priamo pred sochou Immaculaty a datovaný keramikou do 13. storočia môžeme považovať za začiatok formovania sa mestského útvaru, ktorý sa postupne rozrástol a dal základ neskoršej mestskej aglomerácii, ktorá si začala žiť svojím vlastným životom, oddeleným od okolitých dedinských sídiel. K novému sídliskovému útvaru niekedy začiatkom druhej polovice 13. storočia vybudovali aj starší kostol s pravouhlou svätyňou, ktorý sa podarilo objaviť južne od terajšieho farského kostola počas archeologického výskumu v rokoch 2000 a 2001. Pôdorys jednoloďového kostola s pravouhlou svätyňou má analógie v Turci, kde už od polovice 13. storočia pôsobila stavebná huta premonštrátov, ktorí začali stavať takéto kostoly nielen v Kláštore pod Znievom, kde mali sídlo, ale aj v Martine v Sučanoch a inde. Nemožno vylúčiť, že sa podieľali aj na stavbe kostola v Žiline. Kostol bol ešte v priebehu 13. storočia poškodený, o čom hovoria jeho zachovalé základy, ktoré boli najmenej raz prestavované a pôvodná pravouhlá svätyňa bola posunutá asi o 80 - 83 cm smerom južným. Južný múr svätyne spevnili aj dvomi veľkými piliermi, ktoré mali zabezpečiť jeho stabilitu. Ich základová škára sa našla asi o 120 cm hlbšie ako boli základové škáry múrov svätyne, čiže stavitelia mali snahu dodatočne spevniť južný múr svätyne kostola, aby sa už neopakovala predošlá situácia s jeho poškodením. Kedy sa tak stalo sa môžeme iba domnievať, pretože sa k tomuto staršiemu kostolu nenašli žiadne relevantné pamiatky. Ako istú indíciu však môžeme využiť správu o zničení Žiliny niekedy okolo roku 1270, alebo 1280 (ako sa nateraz datuje), kedy žiadal vtedajší majiteľ Žiliny comes Biter 500 hrivien striebra. Bola to síce na tú dobu veľká suma, ale ak bol pri tejto akcii zničený už vtedy stojaci kostol, určite nebola prehnaná. Kostol bol teda obnovený a po usadení sa nemeckých hostí z Tešína bola k východnej stene svätyne pristavaná polkruhová apsida, ktorá má zrejme pôvod v oblasti Sliezska, odkiaľ aj spomínaní hostia prišli. Tu sa nachádza veľa kostolov podobného pôdorysu: jednoloďová stavba s pravouhlou svätyňou a polkruhovou apsidou, datovaných do 13. storočia. To znamená, že koncom 13. storočia malo sídlisko v terajšom historickom jadre Žiliny už charakter mesta, a preto nič nebránilo vtedajšiemu kráľovi dovoliť mu používať pečatidlo, v ktorom bol hlavným symbolom ofi ciálny znak kráľovského erbu. Či sa tak stalo až za Ondreja III. (1290 - 1301), ako sme to prezentovali vyššie, alebo už za jeho predchodcov Štefana V. (1270 - 1272), alebo Ladislava IV. (1272 - 1290), sa nateraz nedá rozhodnúť s konečnou platnosťou. Je však nad všetku pochybnosť, že Žilina v druhej polovici 13. storočia nebola už sídliskom dedinského charakteru, ale mala všetky znaky mesta, o ktorom sa však hovorí prvýkrát až omnoho neskôr, v roku 1312. Mestská kancelária potrebovala na svoju činnosť mať nejaký ofi ciálny znak, ktorým by potvrdzovala vydávanú korešpondenciu a tak použitie ofi ciálnej kráľovskej pečate s menšími úpravami bolo azda najľahšou cestou k takémuto vyjadreniu mestskej symboliky. Určite sa tak nestalo v prípade Žiliny bez vedomia kráľovskej kancelárie, preto sa aj mestská pečať musela od kráľovskej viditeľne odlišovať. Najviac je to vidieť pri hlavnom ramene kríža, ktorý má korene ako strom života a v dvoch, nie jednej hviezdičke v rohoch gotického štítu. Tento druh pečatidla sa používal najmenej do začiatku 15. storočia. Odvtedy sa začalo používať menšie pečatidlo o priemere 55 mm. Gotický štít bol zaoblenejší a šesťcípe hviezdičky nahradili štylizované päťlupeňovité ruže. Kruhopis sa síce zachoval v pôvodnom tvare, ale jednotlivé litery boli urobené vo vyspelejšom gotickom písme a opravili tiež aj pôvodné, chybne použité písmeno Z. Listiny označené týmto druhým pečatidlom pochádzajú z rokov 1430, 1472, 1503 a 1531. Je pravdepodobné, že aj listina z roku 1421, ktorú vydala mestská kancelária v prípade usporiadania dedičných pomerov po žilinskom fojtovi Jánovi, bola už pečatená novou pečaťou, pretože priamo v nej sa hovorí, že bola potvrdená novou väčšou mestskou pečaťou. Možno tiež predpokladať, že opotrebovanie pôvodného pečatidla mohlo spôsobiť nečitateľnosť a deformovanie šesťcípových hviezd, čo následne viedlo k ich nahradeniu päťlupeňovitými ružami. V druhej polovici 16. stor. nastali ďalšie zmeny, najmä po udelení práva používať pri pečatení listín zelený a biely vosk (1523, 1533). Toto sa stalo akýmsi medzníkom a práve tieto dve listiny symbolicky uzatvárajú dovtedajšiu starú stredovekú prax Žiliny pri pečatení svojich písomností. Mesto postupne prehralo svoj boj s okolitými šľachtickými rodmi, a napriek kráľovským privilégiám sa dostalo do ťažšej situácie ako tomu bolo dovtedy. Postupne sa z tejto letargie dostalo až v 17. storočí, kedy zaznamenalo aj najväčší rozvoj, ako sme to uviedli v príspevku o používaných platidlách na území Žiliny v minulosti.

Jozef Moravčík

Zdroj: Žilinský večerník, číslo 9, strana 23, dňa 24.2.2009