Židovská náboženská obec v Žiline

Budúcnosť židovstva v Žiline nevyzerá optimisticky

Tvrdí predseda Židovskej náboženskej obce v Žiline Pavel Frankl

Vchádzam do žilinskej židovskej synagógy, kde je umiestnená expozícia judaík. Som kresťan - katolík a mám zvláštny pocit. Neveril som, že to takto budem prežívať. Spoločnosť mi robí predseda Židovskej náboženskej obce Pavel Frankl (na snímke). Tento bývalý hokejista vedie židovskú náboženskú obec osemnásť rokov. Otvára jedny z dverí a začína rozprávať.

Jeden vchod bol pre mužov a druhý pre ženy. Prečo boli oddelené?

V Žiline boli dve synagógy. Teraz sa nachádzame v ortodoxnej, a pretože ortodoxné židovstvo hovorí o tom, že keď sú ľudia pri modlidbách bližšie pri Bohu, tak by nemali myslieť na nič iné. Muži nemajú myslieť na ženy a ženy na mužov. Rovnako to bolo oddelené aj vo vnútri synagógy.

Vy ste ortodoxný Žid?

Nie. Nebol som k tomu vychovávaný a navyše som bol športovec. Keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že budem predsedom Židovskej náboženskej obce v Žiline, tak by som sa veľmi divil. Situácia sa však vyvinula tak, že nám v krátkom čase koncom osemdesiatych rokov minulého storočia zomreli takmer všetci starí funkcionári. Navyše mám na židovskom cintoríne pochovaného starého otca, otca, žiaľ už aj brata a keď som videl situáciu, ktorá bola, tak som túto funkciu prijal a už to robím osemnásť rokov. Bol by som rád, keby sa našiel niekto, komu by som ju odovzdal.

Je menej Židov alebo Židov, ktorí sa k židovstvu hlásia?

Je menej Židov.

Čítal som rozhovor s košickým rabínom, ktorý tvrdil, že po sčítaní ľudu na začiatku tohto storočia sa k židovstvu hlásilo asi 2300 ľudí, ale on odhaduje, že na Slovensku je asi 300 ďalších, ktorí sa za to „hanbia“ a neprihlásili sa.

Nechcem s ním polemizovať a myslím, že má v princípe pravdu. Len si myslím, že je viac tých, ktorí sa k nám nehlásia. Treba si však postaviť otázku, kto je žid. Podľa starých židovských zákonov je židom ten, koho matka je židovka. Už v minulosti zrejme vedeli, že matka je vždy istá a otec nemusí byť. Nepoznali ešte krvné skúšky a tak bol 100-percentný žid ten, koho matka bola židovka. Na otca tak nebrali ohľad. Aj dnes by sa podľa týchto starých predpisov nedal ten, koho matka židovka nebola a otec bol, považovať za žida. Na druhej strane štát Izrael vo svojich zákonoch akceptuje ako židovského občana tohto štátu každého, kto má aspoň jedného starého rodiča žida. To vychádzalo pravdepodobne z toho, že keď štát Izrael vznikal, politici chceli zvýšiť imigráciu.

Ste vy Židom podľa starých židovských tradícií?

Moji predkovia z matkinej aj otcovej strany sú Židia a teda som Žid. Židovstvo je chápané z mnohých pohľadov. Mnohí chápu svoje židovstvo ako vierovyznanie, iní ako svoju národnosť. Napr. pri sčítaní ľudu v tridsiatych rokoch minulého storočia sa na území Slovenska hlásilo k židovskej národnosti asi 50 % z celkového počtu židov. Druhých 50% sa hlásilo k slovenskej, resp. inej národnosti. Ďalší chápu svoje židovstvo ako kultúru, ktorá trvá už dlho, veď nám teraz začína rok 5768.

To je dosť.

To je dosť. Za toto obdobie si teda vybudovalo aj svoje tradície a mnoho ľudí je takých, ktorí to chápu cez túto kultúru, pritom nie sú k židovstvu nábožensky ani národnostne orientovaní. Ja sa cítim židom podľa štvrtej kategórie. V mojom prípade je to tradíciou. Moji predkovia boli Židia - niektorí viac, iní menej nábožensky zameraní, narodil som sa ako žid, čo nie je nič, čo by som sám dokázal, a teda to nie je nič, na čo by som mal byť hrdý, alebo sa za to hanbiť. Je mi to dané. Ak sa cítim ako žid podľa tradície. To je fakt...

Židia žijú prakticky po celom svete. Okrem samotného Izraela sú silné komunity v USA, Francúzsku, Kanade, Veľkej Británii...

Pred vznikom Izraela stratili Židia svoj štát v roku 70, keď neskorší rímsky cisár Titus dobyl Izrael a odvtedy hovoríme o období diaspori ((gr. diaspora - rozptýlenie) je názov pre židovské usídlenie mimo Zeme izraelskej v „krajinách rozptýlenia“ po prvom a druhom churbane, keď sa Židia rozpŕchli do celého sveta, pozn. autora). Mnohí síce ostali žiť na území starej Judei, ale ďalší odišli napríklad do Španielska, kde si vydobyli silné postavenie a uznanie. Koncom 15. storočia španielska kráľovná Izabela I. Kastílska, po tom, čo jej Židia pomohli poraziť Maurov, vypudila z krajiny Židov (Roku 1492 došlo pod vplyvom náboženského fanatizmu k vyhnaniu Židov a moslimov z Iberského polostrova. Krajinu opustilo okolo 200 000 ľudí. Židia, ktorí konvertovali na kresťanstvo (marannos), boli často prenasledovaní a vyšetrovaní inkvizíciou. Odchod Židov a Maurov z krajiny mal negatívne následky pre ekonomiku, pozn. autora). Židia tak odišli do celej Európy - Talianska, Nemecka, Francúzska, ale aj do oblasti Karpát. Na tomto území však podľa historikov boli Židia už v 11. storočí. V stredoveku zvyčajne nesmeli žiť Židia zmiešaní s nežidovským obyvateľstvom. Žili teda v getách. Ale ani toto nebolo samozrejmé. Napríklad v Žiline mohli žiť do roku 1848 len dve rodiny.

Prečo?

Niektoré mestá, ako napr. banské mestá ale aj iné, ku ktorým patrila aj Žilina, mali prísnejšie meradlá na Židov. Bolo to dané nariadeniami panovníka, ale aj právom, ktorým sa to-ktoré mesto riadilo. V Žiline to bolo tak, že Židia sem mohli chodiť za obchodom, museli ale nosiť špeciálne špicaté čiapky a po súmraku museli opustiť mesto. To hovorí história nášho mesta. Nechcel by som však hovoriť o zjavnom antisemitizme. Židia boli jednoducho iní, nesmeli a ani nechceli splynúť s ostatnou populáciou. Tak to jednoducho bolo. V stredoveku boli najuznávanejšou vrstvou po šľachte a zemanoch remeselníci. Židia boli vrstvou obyvateľstva, ktorá nemala plné práva a ich postavenie sa riadilo podľa vôle panovníka. Židia mali okrem iného zakázané vykonávať remeslá pre nežidovských obyvateľov a tieto mohli vykonávať pre svoju komunitu. V tomto období hlavne cirkev, ktorá mala významné postavenie, zaznávala peniaze. Považovali ich za niečo nízke a špinavé, neexistoval systém úrokov a túto „špinavú robotu" prenechali na Židov, ktorí sa, samozrejme, časom naučili s peniazmi dobre narábať. Tak isto ako sa rody remeselníkov naučili remeslu.

Tak od tejto doby je židovstvo spájané s financiami?

Presne tak. Keď prídete na Oravu a vidíte malého chlapca, ako narába s nožíkom a takmer každý tam vedel postaviť drevenicu, lebo to videl u svojho otca či deda. Má to v sebe takmer geneticky zakódované. Podobne tak generácie Židov nemohli robiť nič iné, len narábať s peniazmi a obchodovať, a tak to majú v sebe.

To máte veľmi kvalitný genetický základ...

Možno mám kvalitný genetický základ, ale celý život som technik. Absolvoval som strojnícku priemyslovku, skončil som vysokú školu ako strojný inžinier a takmer celý život sa živým ako strojár. V posledných rokoch sa situácia vyvinula tak, že už nerobím len strojarinu. Neznamená to teda, že všetci Židia robia s peniazmi. Choďte sa pozrieť do Izraela. Od remesiel cez služby, obchod, atď. Všetko tam robia Židia, ale aj milión Arabov, ktorí tam žijú.

Poznáme vtipy o Židoch. Majú Židia aj vtipy o kresťanoch?

Samozrejme, ale väčšinou si predsa len hovoria vtipy o Židoch.

Židovské vtipy neraz skrývajú ponaučenie.

Áno. Je to o sebareflexii, ktorá je veľmi dôležitá a, samozrejme, že je dôležité aj ponaučenie. Židia vždy dbali na vzdelanie. Napríklad, v 30. rokoch minulého storočia, keď bol najväčší rozkvet židovskej komunity v Žiline, tu bola aj židovská základná škola, ktorá mala dobrú povesť a navštevovali ju aj mnohí nežidia. Bola to kvalitná škola a nikomu nevadilo, kto mal aké vierovyznanie. Ešte tu žije dosť pamätníkov, ktorí môžu potvrdiť moje slová.

Viem, že mnohí Židia nemajú radi nemecký jazyk, dokonca je im nepríjemné, keď ho počujú.

Každý máme nejakú osobnú skúsenosť. Keď sa malé dieťa popŕhli na pŕhľave, tak tam druhý raz nepolezie. Koncom 18. storočia Židom uvoľnili život. Zákony neboli pre nich už také prísne, ale museli prijať nemecké mená. Preto sú dnes Kleinovci, Kohnovci a ďalší. Okrem matrík židovských boli teda aj matriky nemecké, kde Židov evidovali podľa nových mien. Začali používať bežne nemecký jazyk, ktorý bol neskôr spolu s hebrejským jazykom a slovanskými jazykmi základom jazyka jidiš, ktorý bol jazykom stredoeurópskych Židov. (Jidiš je západogermánsky židovský jazyk, ktorým hovorí okolo štyroch miliónov Židov po celom svete. Sám názov jidiš znamená židovský (po nemecky jüdisch) a je skratkou z pôvodného „jidiš dajč“, teda „židovská nemčina“. Hovorená forma je aj dnes nemčine blízka, jidiš však obsahuje mnoho výpožičiek z hebrejčiny a jazykov mnoho národov, v ktorých susedstve Židia žili, pozn. autora). To, čo sa stalo počas II. svetovej vojny a holokaustu zanechalo v mnohých hlboké stopy. A to sa odzrkadlilo aj na ich vzťahu k Nemecku, Nemcom, nemeckému jazyku a nemeckým výrobkom. Ešte dlho po vojne bolo bežné, že Židia na celkom svete bojkotovali nemecké výrobky a nemecký jazyk.

Ako je to vo vašom prípade?

Ja som Žid z tradície, nemám vyhranené názory, ale nezabúdam na to, čo sa stalo. Na druhej strane som z generácie, ktorá nepoznala svojich starých rodičov. Narodil som sa v roku 1949, krátko po vojne. Keď brali ľudí do koncentračných táborov, tak starí rodičia mojej generácie boli vo veku nad 50 rokov. Ich hneď po príchode do koncentračných táborov posielali na likvidáciu, pretože neboli pre Nemcov zaujímaví na robotu. Pochádzam z prvej generácie tých, čo prežili koncentračné tábory a II. svetovú vojnu.

V synagóge máte samozrejme tóru (Tóra v širšom poňatí tohto slova sa skladá z dvoch navzájom prepojených častí: písanej Tóry (tora šebi- chtav) a ústnej Tóry (tora še- be- al- pe). Pod písanou Tórou rozumieme hebrejskú Bibliu (v kresťanskom poňatí Starý zákon). Hebrejský zákon zahŕňa tri základné časti: Tóru (v užšom slova zmysle), Prorokov a Spisy, pozn. autora). Stretávajú sa tu Židia? Kto z nej číta?

Bohoslužby u nás skončili v roku 1986 alebo 1987.

Prečo?

Starší členovia obce, ktorí vedeli viesť bohoslužby, umierali v tých rokoch veľmi rýchlo po sebe. Posledný žilinský rabín odišiel zo Žiliny veľmi krátko po vojne, kvalitný kantor pán I. Halpert odišiel začiatkom 60. rokov do Írska a bohoslužby a pohreby už viedli len členovia obce. Tí však, ako som spomenul, umreli a našu mladšiu generáciu to nikto nenaučil. Mali sme iné záujmy. Ďalšou vecou je podmienka prítomnosti aspoň desiatich dospelých mužov, aby sa bohoslužba v synagóge vôbec mohla konať.

Koľko ich je teraz v Žiline?

Je ich iste viac ako desať, ale nie oveľa viac.

Ale to je veľmi malé číslo.

Samozrejme. Problém je aj to, že sa nikto z nás nevie modliť.

Ani vy?

Ani ja. Spomínal som, že ma to neučili. Mňa zaujímal hokej a technika. Keď narážate na moju terajšiu funkciu musím vám vysvetliť, že Náboženská obec mala vždy historicky dve vetvy - svetskú a náboženskú. Na čele obce a súčasne aj svetskej vetvy stál predseda náboženskej obce. Bol to obyčajne vážený a rešpektovaný starší člen obce, ktorý mal na starosti len svetské veci a to je moja funkcia. Potom bola náboženská vetva - rabín, kantori a ostatní náboženskí činovníci, ktorých dnes u nás už nemáme...

Nie je vám ľúto, že v Žiline nie je rabín, kantor, že tradícia židovstva v tomto regióne zaniká?

Samozrejme, že mi to je ľúto. Židovstvo naplno fungovalo dovtedy, kým fungovali tieto inštitúcie. Ak tie prestávajú fungovať, tak dochádza nenávratne k asimilácii. Keď som preberal obec, tak nás tu bolo okolo sedemdesiat - osemdesiat a teraz nás je do štyridsať. Možno je tu ešte ďalších asi tridsať Židov.

To môže znamenať, že židovstvo v Žiline zanikne...

Židovstvo na rozdiel od niektorých iných náboženstiev nie je náboženstvom misijným. Nepresviedčame nikoho, aby prešiel na naše náboženstvo, skôr naopak. Niektorí rabíni neradi uznávajú konverziu na židovské náboženstvo. Existuje, ale je dosť komplikovaná. Treba však otvorene povedať, že budúcnosť židovstva v našom meste vyzerá naozaj pesimisticky. Pred II. svetovou vojnou žilo v Žiline asi 3000 Židov. Niektorí z nich stihli emigrovať ešte pred vojnou. Značná časť Židov sa nevrátila z koncentračných táborov a časť z tých, ktorí holokaust prežili, emigrovali hneď po vojne. Z mojej generácie nás bolo v polovici 60. rokov asi tridsať a po udalostiach v roku 1968 nás z mojich rovesníkov ostalo menej ako desať. Silné komunity boli v blízkosti - v Bytči, Rajci či Varíne. A to už tiež neexistuje... So židovskou komunitou v našom meste to naozaj nevyzerá optimisticky. Ale na druhej strane musím pripomenúť úsmevný výrok bývalého Izraelského premiéra Ben Guriona. „Ten, kto neverí na zázrak, nie je u nás realistom“.

Peter Bárdy

Zdroj: Žilinský večerník, číslo 38, strana 25, dňa 18.9.2007, ročník XVI.