Zverinec
ZVERINEC
Mesto Žilina vybudovalo v roku 1942 na nezastavanom priestore Svinských pažití na Bôriku park. Postupne v ňom pribudli rôzne atrakcií. Starší Žilinčania spomínajú najmä na lietadlo, amfiteáter a zverinec, ktorý nazývali obora. Zverinec vznikol spontánne bez schvaľovania úradmi a plánov. Napriek tomu, že tu žili len dve zvieratá, neskôr tri, získal veľkú popularitu. Bola to v tom čase nevídaná atrakcia s veľkou návštevnosťou najmä detí. A už naozaj len niektorí vedia, že tieto zvieratá mali aj mená – jeleň Mišo a laň Lana. Mestské záhradníctvo, ktoré malo zverinec vo svojej starostlivosti, ho umiestnilo v roku 1959 približne stopäťdesiat metrov od reštaurácie Kamélia do prednej časti parku smerom k nemocnici. Pozemok oplotili drôteným pletivom. Keďže v priebehu dvoch rokov zistili, že oplotený priestor je nedostatočný pre dve zvieratá, premiestnili zverinec v roku 1960 do zadnej časti parku za letné kino, ktorý poskytoval väčší výbeh zvieratám. Zverinec vznikol zásluhou Richarda Hirnera, vtedajšieho vedúceho mestského záhradníctva. Tento absolvent Štátnej vinárskej a ovocinárskej školy v Modre s bohatou praxou prišiel do Žiliny v roku 1958, tu sa stal vedúcim mestského záhradníctva na Bôriku. S početnou rodinou býval v dome určenom pre vedúceho mestského záhradníctva. V tomto dome oproti parku býval aj Jozef Červinka a ďalší mestskí záhradníci až do likvidácie celého záhradníctva v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. Najmä zásluhou Richarda Hirnera sa mestské záhradníctvo úspešne rozvíjalo, parky a sady v meste boli veľmi pekné. Zaslúžil sa aj o výsadbu sakúr (čerešňa pílkatá) na Bulvári začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia, hoci mu vyčítali, že sú to stromy z kapitalistickej krajiny. Ich výsadbu si presadil a sakury sa stali trvalou ozdobou dnešnej Bernolákovej ulice. Podľa rozprávania jeho synov kúpil jeleňa Miša na východnom Slovensku, kde ho videl orať zapriahnutého do postroja. V tom čase už mali skrotenú laň Lanu a spolu s jeleňom ich dali do zverinca. Jeleň s laňou mali i prírastok a návštevníci, najmä deti, ich kŕmili cez plot. Jeleň však viackrát nadvihol pletivo na ohrade a ušiel, údajne až na dnešnú Národnú ulicu. Tu rozbil výklad na holičstve, kde boli figúrky futbalistov a stav ligovej súťaže. Často ušiel na Bôrik a aj do areálu nemocnice, ako o tom píše MUDr. Ján Hanák vo svojej knihe Na tenkom ľade. Synovia Richarda Hirnera spomínajú na tieto úteky: On ten jeleň normálne niekedy zdvihol plot a ušiel. A teraz si predstavte, že bola aj jedna hodina v noci a tatko ma budí – vstávaj, ber chleba. Už som vedel, že jeleň ušiel. Inak ho nedostanem domov. Jeleň bol na Masaryčke, policajti volali tatkovi. Ten jeleň normálne jeden výklad rozbil, a tých pandrlákov, tie figuríny porozhadzoval. Možno sa videl v tom výklade a videl soka. A pomaličky šiel z mesta popod nemocnicu na Bôrik a ja som ho prikrmoval, bez vôdzky. Raz ušiel na Bôrik a jedným vošiel na verandu a nemohol sa tam otočiť. Ostal zakliesnený. Vtedy sme mu dali reťaz a ťahali a normálne nechcel ísť. Lebo mu zle robili v tej obore.
Trvalým problémom boli útoky mladistvých na tento pomerne ojedinelý exemplár jeleňa osemnástoráka. V roku 1964 ho neznámi vandali porezali britvou a on následne parožím napadol vedúceho záhradníctva Richarda Hirnera. Ten sa síce zo 72 rán od jeleňa uzdravil, ale zo záhradníctva odišiel. Následne jeleňa zaviezli do lesa pri Poluvsí, avšak stále sa vracal do dedín v okolí, v Porúbke podľa spomienok urobil škody na záhradách a plotoch. Preto ho museli dať odstreliť. Podľa spomienok ho zastrelil poľovník z Nemeckej spolkovej republiky za 5000 mariek. Zverinec aj bez jeleňa existoval naďalej s laňami až do roku 1967. Lane potom previezli do zoologickej záhrady v Bojniciach. Na pozemku bývalého zverinca vybudovali následne športové a reštauračné zariadenia Telovýchovnej jednoty Stavbár Žilina vtedajších Pozemných stavieb Žilina.
Emotívnu spomienku na park pri Kamélii a zverinec napísal Stano Lajda, ktorý často navštevoval rodinu na Bôriku a ako žiak nakreslil nielen zverinec, ale i laň: Tam, kde končila cestička lesíkom, začínala obora s množstvom jedlí, smrekov a jazierkom, ktorej nájomníkom bol jeleň a dve lane. Nachádzala sa na mieste dnešného športového klubu Stavbár, športhotela Bôrik a autoopravovne pána Jozefa Šišku. Od okolitého sveta zvieratá delilo obyčajné pletivo. Zo záhrady sme im cez plot hádzali jablká, ktoré milovali. V strede výbehu mali senník s dreveným prístreškom, chrániaci pred slnkom a dažďom. Jeleň bol plachý, vždy v strehu, ale staršia laň menom Lana sa dala aj pohladiť. To využívali najmä okoloidúci s deťmi počas víkendu. Obľúbená nedeľná prechádzka. Lana občas ušla, a dokonca si raz bola pýtať jabĺčka u nás v dome na schodišti. Územie záhradníctva sa začalo koncom šesťdesiatych rokov decimovať a postupne likvidovať. Kvetinové riadky sa menili na parcely víl nového „Červeného námestia“ (tak sa mu vtedy hovorilo), až postupne Gogove záhradníctvo zmizlo zo sveta úplne. (Anton Goga bol nástupcom Richarda Hirnera). Spolu s ním aj „naše srnky“. Jeleňa zastrelili a Lanu odviezli do bojnickej ZOO. Keď som tam bol asi po troch rokoch na školskom výlete, oddelila sa od stáda a pribehla ku mne. Nezabudla.
Celá spomienka je uverejnená v knihe Parky a sady v Žiline. Zverinec – nazývaný v našom meste obora – bol príjemným osviežením nielen parku, ale i nášho mesta.
Autori: Mgr. Peter Štanský a Jozef Feiler
