Kamélia
KAMÉLIA
Jednou z najznámejších žilinských reštaurácií je nepochybne Kamélia. Patrila k dvom záhradným reštauráciám, ktoré boli v našom meste pred rokom 1945. Návrh na vybudovania tejto reštaurácie v priestore parku pri potoku Všivák vypracoval na základe požiadavky mesta Žilina významný záhradný architekt Jozef Kumpán v roku 1936. Park a jeho súčasti sa síce začali budovať v tomto roku, avšak intenzívnejšie sa práce začali až od roku 1940. Vtedy postavili aj dom záhradníka pri už existujúcich skleníkoch mestského záhradníctva a dali ho do bezplatného užívania novému vedúcemu záhradníctva Jozefovi Červinkovi.
Stavba reštaurácie bola v kompetencii mesta, ktoré uhrádzalo náklady a organizovalo všetky práce. Výstavbu reštaurácie vysúťažila žilinská firma Karola Walscheka, ktorá dostala jednorazovú odmenu 10 000 korún slovenských. Jej povinnosťou bolo zabezpečenie stavebného náradia, strojov, lešení a podobne. Mesto dodalo všetok stavebný materiál, dodávku vtedy nedostatkového stavebného železa zabezpečilo cez bratislavskú firmu FOŽ priamo zo železiarní v Podbrezovej. Firma Karola Walscheka mala povinnosť stavbu strážiť, dozerať na kvalitu vlastným „palierom“ a zabezpečiť „prvotriednych“ robotníkov tak, aby stavba reštaurácie bola dokončená v najlepšej kvalite v dohodnutom termíne. Pritom robotníci, ktorí pracovali pod vedením tejto stavebnej firmy, boli platení mestom. Dohoda bola uzatvorená 26. júla 1941 a stavba sa mala dokončiť 15.septembra 1941. Avšak tento termín bol nereálny, pretože stavebné povolenie bol vydané až 29. decembra 1941. Pritom prípravné práce na stavbe začali už v júni 1941. Kvôli stavbe sa museli asanovať dva staršie domy. Ich obyvateľom poskytlo mesto núdzové ubytovanie v dvoch drevených vojenských domoch, pôvodne cholerových barakoch a tiež v železničiarskych vozňoch. Tieto umiestnili na mestskom pozemku pri Rosinke. Celkové náklady na stavbu reštaurácie mali byť 450 000 korún slovenských. Pôvodný plán na stavbu reštaurácie a dvoch pri nej umiestnených záhradných altánkov, ako aj detského kúpaliska v Parku slovenskej slobody – dnešný Park Ľudovíta Štúra mal vypracovať technický referát mesta. Avšak literatúra i osobné svedectvo architekta Ferdinanda Čapku z roku 1969 svedčí o tom, že Kaméliu projektoval architekt Otto Reichner (1888 – 1961). V období Slovenskej republiky býval síce v Rajeckých Tepliciach, avšak pôsobil najmä v Žiline. Tu projektoval i prestavbu múrov pod farským kostolom a dom katolíckej kultúry a výchovy, dnes mestské divadlo.
Vlastná stavba záhradnej reštaurácie sa uskutočnila v čase od 4. septembra 1941 do 24. júna 1942 a bola skolaudovaná štyri dni po dokončení. Dlažbu a parkety urobila firma Slovenská spoločnosť pre obchod stavivom zo Žiliny. Firma Vojtecha Pallagyho dodala 28 stolov a 100 stoličiek v cene 15 820 korún slovenských, pričom zaujímavý je fakt, že stoly mali byť „silné a stabilnejšie“ ako stoly v lacnejšej ponuke od inej firmy, čím sa rozdiel medzi cenami vyvážil. Pre dnešného čitateľa uvádzame skutočnosť, že Vojtech Pallagy bol zároveň i zástupcom starostu mesta. Stavba po dokončení dostala meno Kamélia, podľa Kamily Tvrdej, rodenej Kurhajcovej, manželky vtedajšieho starostu mesta Vojtecha Tvrdého.
Po roku 1948 sa zmenila mestská reštaurácia na Klub československej mládeže pre mladých z Bôrika, kde hrávali stolný tenis, biliard a spoločenské hry. V roku 1950 budova prešla do vlastníctva podniku Hostiteľský kombinát mesta Žiliny, od roku 1953 premenovaného na Reštaurácie Žilina. Dostala názov Záhradná reštaurácia, neskoršie Bufet č. 912229, Bôrik. V máji 1963 Reštaurácie Žilina predložili návrh na zastrešenie dovtedy voľnej terasy v dvoch alternatívach. Zároveň mali za budovou v smere k amfiteátru obmurovať pôvodné pódium pre hudbu, vytvoriť sklad a priestory pre bufet. Zakrytie terasy však odmietol odbor výstavby s tým, že by to narušilo architektonický charakter budovy. Zároveň žiadal renovovať strechu budovy tvoriacu otvorenú terasu a nahradiť chýbajúce strešné drevené trámy. V roku 1972 sa však napriek tomu uskutočnila rekonštrukcia reštaurácie a otvorená terasa sa zmenila na kaviareň. Dôvodom boli najmä nedostatočné skladové kapacity a tiež to, že reštauračné priestory prízemia boli bez vykurovania. Lokálne vykurovanie bolo totiž len v kuchyni. Budova bola pôvodne len čiastočne podpivničená, v novej pivnici vybudovali plynovú kotolňu s prípojkou plynu z Festivalovej ulice. Rekonštruovali aj vodovodnú sieť a kanalizáciu, rozšírili sklady, vybudovali nákladný výťah, bol rozšírený priestor na sedenie pred budovou, ktorý po obmurovaní využívali na šatne a reštauračné služby. Pôvodné schody na terasu sa používali i naďalej a vstup na druhé podlažie sa zabezpečil aj schodiskom z vnútra reštaurácie. Nákladný výťah zabezpečoval prevoz stravy z kuchyne na druhé podlažie do kaviarenskej časti. Na obloženie fasády bol použitý červený smrek. Celkové náklady na prestavbu záhradnej reštaurácie, ktorá začala v roku 1970, boli 1 455 000 Kčs. Stavbu podľa projektu Otta Sedláka uskutočnil Mestský stavebný podnik v Žiline. V čase rekonštrukčných prác využívali na verejné stravovanie lietadlo umiestnené vedľa reštaurácie. Zrekonštruovanú budovu dali do užívania podniku Reštaurácie Žilina v októbri 1972. Na prízemí bola reštaurácia III. cenovej skupiny a na druhom podlaží kaviareň II. cenovej skupiny. V letných mesiacoch poskytovala návštevníkom občerstvenie záhradná reštaurácia na terase. Po zániku podniku Reštaurácie Žilina v roku 1991 bola reštaurácia sprivatizovaná. V rokoch 2004 až 2005 bola prestavaná do súčasnej podoby na penzión podľa návrhu Pavla Mikoláša. Súčasný penzión Kamélia má po prestavbe 4 apartmány a 11 izieb, reštauráciu a letnú terasu s detským ihriskom.
Reštaurácia s pôvodným názvom Kamélia dostala po roku 1945 názov Červinkov na počesť budovateľa mestských parkov a partizána popraveného Nemcami v januári 1945. Dnešný penzión sa vrátil oficiálne k pôvodnému názvu, ktorý vlastne Žilinčania neoficiálne stále používali. Je však zaujímavé, že v projektoch z roku 1963 aj 1969 sa názov Kamélia používa, lebo bol vžitý. Kamélia je vyhľadávaným miestom Žilinčanov, ktorí využívajú priľahlý park s dnešným názvom Park Ľudovíta Štúra.
Autori: Peter Štanský a Jozef Feiler
