Slovenská vláda v Žiline
Dr. V. Šrobár, b. minister pre správu Slovenska
Slovenská vláda v Žiline
Revolučné národné shromaždenie zákonom zo dňa 10. decembra 1918 ustanovilo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska.
Tento zákon (č. 64) obsahoval niekoľko prechodných ustanovení a vymedzoval právomoc plnomocného ministerstva. Vládnym nariadením boli menovaní referenti – poradci pre všetky odbory štátnej správy. Referenti boli menovaní: Dr. M. Ivanka pre administráciu, Anton Štefánek pre školstvo, Dr. L. Medvecký pre finančné veci, F. Houdek pre vojenské, Dr. J. Hálek pre zdravotníctvo, Dr. M. Bella pre zásobovanie, Dr. Ivan Dérer pre pravosúdie, Vl. Makovický pre obchod, E. Lehotsky pre sociálnu pečlivosť, Kornel Stodola pre železnice a pošty, Dr. P. Blaho pre zemedelstvo, J. Šimkovič pre cirkevné veci ev. a miesto pre cirkevné veci r. k. obsadené bolo neskoršie K. Medveckým,
V prvých dňoch novembra slovenskí členovi národného schromaždenia dochádzali do Prahy a donášali zprávy o neblahom stave na Slovensku, o hlade, nedostatku zásobovania, , o zmätku vo verejnom živote, o iredente šírenej z Pešte letákmi a agentami, o riadení maďarských vojenských tlúp Heltajových, o rabovačkách a utváraní zelených kádrov na južnom Slovensku.
Slovom: na Slovensku nastal chaos a anarchia vo všetkých oboroch štátneho a spoločného života. Prestala fungovať štátna správa a nebolo štátnej autority, ktorá by bola udržovala poriadok, bezpečnosť majetku a života. V druhej polovici novembra vyslal som z Prahy na Slovensko dvoch Slovákov-vojakov, s určitými informáciami, aby zistili stav a pomery na Slovensku.
Po čase vrátili sa s bohatým materiálom a ich zprávy potvrďovaly všetko to, čo som sa dozvedel z ústnych, lokálnych zpráv od členov Nár. schromaždenia.
O zprávach rokovali sme mnoho a výsledok našich zpráv vyznel v ten smysel, že treba na Slovensku vytvoriť, čo len na dobu prechodnú, dostatočnou mocou opatrenú štátnu autoritu, ktorá by garantovala udržanie poriadku a nerušený chod štátnej zprávy. Zasadli sme tedy do porady o jedinom predmete: načrtať návrh zákona o ministerstve s plnou mocou pre zpávu Slovenska a určiť jeho kompetenciu. Pozval som naších právnikov, aby takýto návrh zákona osnovali. Práce podujali sa nakoľko sa pamätám, Dr. Ivánka, Dr. Medvecký, Dr. Dérer, Dr. Bella, Dr. Halla, inž. Botto a ja. Práca trvala dva dni. Po konečnom ustálení textu predostrel som návrh vláde ku predbežnému schváleniu, potom bol predložený ústavne právnemu výboru a večer 9. decembra v plánu výboru, v prítomnosti predsedu vlády a niekoľkých ministrov, po dlhej debate a mnohých stylistických opravách bol schválený a druhého dňa 10. decembra národným schromaždením jednomyselne prijatý.
Na druhý deň bol som vládou poverený plnou mocou a na môj návrh menovaní boli referenti.
Do Žiliny.
Odchod z Prahy ustanovil som na 11. decembra večer. Páni referenti a ja schytali sme sa čo najrýchlejšie, lebo sme dostali zprávy, že Žilina je od Maďarov oslobodená a podobne i železničná dráha medzi Tr. Teplou a Žilinou a medzi Žilinou a a Kraľovanmi.
Požiadal som dňom pred odchodom dr. J. B. nádejného župana trenčianského, aby odcestoval vopred do Žiliny, aby pripravil ubytovanie a náš príchod. Ale pánu dr. B., jeden z 2 referentov, dal súkromnú úpravu, aby Žilinčanom neohlásili náš príchod,, ale aby sa na naše prijatie stalo úplne inkognito.
Pán dr. B. sa presne pridžal rozkazu referenta, z čoho mal pozdejšie mnoho mrzutosti v Žiline a trenčianske slovenské kruhy prekazily, že nebol menovaný županom.
Ministerstvo železníc dalo nám malý vláčik a my, asi 20. vypravili sme sa 11. decembra z Prahy cez Brno – Vláru – Tren. Teplice do Žiliny. Cesta trvala vyše 14. hodín v nálade nadšenej a veselej. Cestou radili sme sa o najbližších povinnostiach, o stave na Slovensku a chystali sme sa, ako začať zprávu a poriadok uviesť do riadnych koľají... Ale vedľa nadšenia a chuti k práci vystávaly v mysli našej i tiesne a starosti, ako rozvrátené, hladové a zbolševizované Slovensko, vyše troch miliónov obyvateľstva, prinávratime životu občianskemu?
Z referentov chybovali: Dr. Blaho, ktorý vládnul na západe, dr Hálek, ktorý práve bol na ceste do Prahy a križovali sme sa s ním kdesi v Pardubicich, a referent Šimkovič, ktorý bol v Hybiach. Krom iných plánov sostavovali sme listinu budúcich županov.
Náš vlak dorazil okolo 11. hodine pred poludním.
Na nádraží krom dr. J. B. nečakal nás nikto. Vôbec Žilina nevedela, že prvá slovenská vláda zavítala práve do Žiliny. Vyšli sme pred nádražie – nebolo ani jedného povozu – i vybrali sme sa peši, v blate a plačkanici do Folkmanovho hostinca. Skromné zavazadlá celkom demokraticky niesli sme si sami, ako neznámi cestujúci.
Náš generálny ubytovateľ ani starostovi mesta nesdelil svoju tajnosť o príchode slovenskej vlády! Ale vec sa predsa dajako prezradila, menovite keď bolo treba hľadať byty a miestnosti pre úradovanie...
Po poludní, ve veľkú česť žilinského občanstva, prišla deputácia žilinského predstavenstva, ktorá rozhorčene a zle – nedobre vyčínilo pánu ubytovateľovi a s rozhorčením odmietalo podozrenie, že snáď nevedelo, čo sa sluší, a ako mala Žilina privítať svoju vládu, svoju prvú slovenskú vládu a jaká česť sa dostalo Žiline v tejto historickej dobe.
Prítomný pán ubytovateľ sa bránil, že on nechcel hanbu svaliť na Žilinu, ale že plnil príkaz jedného z pánov referentov, ktorý mu označil ako treba inkognito zavítať vláde do Žiliny! Ovšem o tomto prítomnom dohovore nevedel nikto z nás, ba domievali sme sa, že pán ubytovateľ oznámi obyvateľstvu úmysel prvej slovenskej vlády osadiť sa v Žiline.
Tento nepríjemný incident stal sa podnetom k premýšľaniu ako sme nehotoví, nepripravení a nevychovaní k ovládaniu rozbitých más, ako nevieme, čo značí vládnuť, ako ľude dôveru budiť k poriadku a moci, ako vypestovať autoritu štátnu, ako vzbudiť v našich ľudoch sebavedomie zodpovedných správcov nad zotročeným národom!
A jakí úbohí sme až do dnes: stále obraciame zraky do minulosti a srovnávame pomery maďarského, absolutického štátu so slobodným demokratickým štátom československým, nenaučili sme sa dosiaľ, že iné cesty a iné pomery musíme hľadať a tvoriť, že len premyslenou, systematickou prácou pripravíme si lepšiu budúcnosť a že hrozbou, rozvratom, revolúciou, zradou, vzburami – ničoho dobrého nedosiahneme, ale svoj osud len zhoršíme.
Nie, päsť – ale zákon, nie hnev a rozčulenie, ale bratské a mužné pokonanie donáša úspechy! –
V nedostatku úradných miestností, požiadali sme filiálku Slovenskej banky v Žiline, aby nám prepustila svoje miestnosti k úradovaniu, kým sa zariadime inakšie, čo sa s ochotou stalo o pár dní tak, že sme dali vyprázdniť žilinský „Kirendeltség“ a nasťahovali sme sa do jeho miestností.
A nastala unavujúca, vyčerpávajúca práca správy Slovenska. So všetkých možných strán Slovenska valily sa deputácie všetkých možných stavov a vrstiev. Prednášaly sa možné i naprosto nemožné žiadosti. Nebolo potravy a celé kraje hladovaly. Stá ľudí žiadalo zamestnanie a prácu. Heltayovci prepádavali mestá a trýznili našich ľudí. Peštiansky obrnený vlak jazdil po Košicko-bohumínskej dráhe a po štátnych dráhach na západnom Slovensku. Rabovačky ešte neprestávaly. Hrnuly sa udania pre špionáž a vôbec pre nespoľahlivosť k štátu. Nebolo učiteľov, úradníkov, železničiarov, poštárov, financov (odvláčalo sa všetko do Maďarska), súdy vôbec nefungovaly, nebolo četníctva. Slovom chaos, rozvrat, revolúcia, zmätok.
A bolo nás úžasne málo! Nebolo ani schopných ľudí. A mnohí sa odhrňali o ťažkej a zodpovednej práce. Ani naši dobrí Slováci neverili, že sme už slobodným národom a stále mysleli, kedy Maďari zoberú znova Slovensko.
Spomeniem typický prípad, ktorý sa mi prihodil hneď na začiatku spravovania v Žiline.
Mal som menovať štyroch županov za Trenčiansku, Liptovskú, Oravskú a Spišskú župu. Povolal som štyroch kandidátov telegraficky. Prišli. Prednesúc im svoj zámer, požiadal som ich, aby úrady prijali. A tu k mojemu úžasnému prekvapeniu odmietol jeden po druhom nabídnutú hodnosť župana. Prehováral som ich apelujúc na ich vlasteneckú a národnú povinnosť. Odmietli znova. Ba jedon mi položil otázku: na základe akého zákona ich chcem menovať županmi? Ukázal som im zákon z 10. decembra. Nič nepomohlo.
Dal som im času 3 dni na rozmyslenie. Medzitým rozmýšľal som i sám, či nebudem nútený poverť bývalých maďarských úradníkov správou slovenských žúp, keďže slovenskí mužovia nechcú slúžiť svojmu národu v týchto ťažkých dobách... A už som robil výber ľudí, ktorí by sa pre tento úrad hodili.
Po troch dňoch prišli znova. Na otázku či sú ochotní prevziať úrad, osvedčili sa znova: „Nie“. Jedon pre nemoc, iný pre vek a podobné. Vyčítal som im nelásku k ľudu, zradu na ich životnom programe a pohrozil som im, že uverejním ich mená a postavím pred súd verejnej mienky národa. A že sa obrátim na Maďarov, neslovákov! To účinkovalo. Traja zovolili, štvrtý, ktorý sa ma pýtal na zákon, odmietol definitívne. Tak mi pošlite dr. Kállaya. Stalo sa.
V Žiline sme vytrvali 6 týždňov. Ďálej to už nešlo, lebo nebolo miesta pre úrady a pre byty úradníkov. Obrátil som sa na predsedu národnej strany do Martina, či by nás tam neubytovali. Dostal som odmietavú odpoveď pre naprostý nedostatok miestností.
A tak v polovici januára 1919. zkúmali sme terén v Bratislave.
Medzitým obsadili naše vojská pod vedením gen. Picione Košice a Bratislavu i južnú hranicu Slovenska.
Italskí velitelia nepriali si, aby sme vtiahli do „Prešporku“. Varovali nás, že tam negarantujú naše životy a ešte v deň odchodu do „Prešporka“ prišiel telegram, že by sme tam necestovali, lebo že bude podniknutý atentát na nás v Prešporku. No 3. februára opustili sme Žilinu.
Rozpomíname si všetci na náš pobyt v Žiline ako na významnú dobu nášho života. Čo a ako sme sa vyrovnali, patrí posúdiť histórii. Podal som len malý zlomok, čo sme zkúsili a zažili.
Žiline zostávame vďační!
Dr. V. Šrobár, b. minister pre správu Slovenska
Zdroj: NOVÝ SVET, obrázkový časopis slovenský, ročník II., číslo 14/16, strana 11 a 12, Bratislava, október 1927
Poďakovanie: Ďakujeme Mgr. Petrovi Štanskému, riaditeľovi Štátneho archívi Bytča, pobočka Žilina za poskytnutie textu z roku 1927 Dr. Vávra Šrobára o Slpvenskej vláde v Žiline v rokoch 1918/19.
Poznámka: Text je v originálnom prepise v dobovej slovenčine z roku 1927.
