Prvá zmienka o Brodne

PRVÁ ZMIENKA O BRODNE

K niektorým významnejším výročiam sa postupne vrátime a povieme si o nich podrobnejšie a začneme hneď tým najstarším 760. výročím prvej písomnej zmienky o Brodne z roku 1244. Je to vlastne aj najstarší písomný doklad o Kysuciach, kde sa už vtedy nachádzalo určite viacero samostatných osád, len nie sú písomne doložené. Kráľ Bela IV. daroval svojmu vernému poddanému zem zvanú Kis Zudcze a v listine aj podrobne vymenoval jej hranice. Pretože to je dôležitá listina pre dejiny Brodna aj celých Kysúc, uvedieme jej slovenský preklad, ktorý urobil prof. Dr. Richard Marsina, DrSc.

„Belo, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Srbska, Haliča, Vladimírska a Kumánska, všetkým v Krista veriacim, čo uvidia toto písmo, spásu v tom, čo dáva spásu kráľom. Prozreteľná vznešenosť kráľov má už tak obdarovať tých, čo si to zaslúžia, aby boli ešte viac horliví a poslušní a podľa príkladu ostatných dobrých hrdinov ešte viac zosilnela ich činnosť. Touto úvahou vedení chceme dať všetkým na známosť, že náš milovaný a verný župan Bohumír (Bogomerius), syn Sebeslava, už od prvých rokov nášho kraľovania bol s nami a usiloval sa nám vždy poctivo slúžiť, ustavične a bez prerušenia; a čím sa stával starším, tým viac bol cnostnejším a zverené vlohy, nie bez nebeskej starostlivosti, ustavične rozhojňoval a zhromažďoval si výbornú odplatu za svoje zásluhy. Teda najmä, aby sme aspoň niečo povedali o jeho zásluhách, ktorých je ohromne mnoho: keď sa to blahej pamäti nášmu otcovi kráľovi Ondrejovi páčilo, osobne nás ochraňoval na vojenskej výprave proti Bulharom; pri dobývaní hradu Vidin, po viacerých zrazeniach sa (s nepriateľom), spôsobil ich porážku, pre poranenie podkolenia bol však zajatý nepriateľmi a po mnoho dní držaný v zajatí. Keď potom z dopustenia Pána, divý kmeň Tatárov vtrhol tajne a násilne do nášho kráľovstva a keď sme sa po zhromaždení našich síl s nimi zrazili v bitke na otvorenom poli, spomínaný župan Bohumír s napriahnutou kopijou neohrozene vnikol do šíkov nepriateľov a po zabití mnohých, po zranení veľmi mnohých, po zrazení nespočetných na zem, sám bol tiež ťažko zranený, že ledva unikol smrti. Potom, keď pred vzrastajúcou zlostnosťou spomínaného kmeňa, mnohí z nich ušli pred prenasledovateľmi do iných zemí, spomínaný už náš verný Bohumír zachránil veľké množstvo našich od nepriateľských útokov tým, že narýchlo vystaval isté opevnenia. Všetko, čo urobil, je veľmi ťažko možno pochopiť a rečou vyjadriť. My teda pre lepšiu pamäť opakujúc obrovské zásluhy jeho vernosti, na odplatu toľkých dobrých (skutkov) sme mu medzi iným udelili akúsi zem jestvujúcu na pohraničí s Poľskom, opustenú a celkom bez obyvateľov a teraz ju dávame natrvalo jemu a jeho potomkom. Tiež inú zem, zvanú Súča na hraniciach s Moravou. Ohraničenia (chotárne hranice) spomínaných zemí, ako sú poznačené v listine ctihodného otca Adama (biskupa v Nitre) sú tieto: Prvý medzník zeme Kysuca (Kis Zudcza) ide dolu na východ k miestu, kde sa potok Vranie (Warin) vlieva do Kysuce, kde je zemný medzník; potom postupuje po tomto toku až k jeho prameňom; odkiaľ ide cez breh (vrch) až k buku, pod ktorým je medzník zo zeme; odkiaľ ide na juh a zostupuje k Brodi či Lopata, kde sú dva medzníky zo zeme pod jedľou, postupuje cez veľkú cestu do rieky Divina a po jej prejdení sú dva medzníky; odkiaľ ide po Malej Divine až k jej prameňu a tam je medzník pod bukom; odtiaľ zostupuje do rieky Svederník a potom ide na západ po rieke Svederník až potiaľ, kde sa vlieva tok Polomná do rieky Svederník a tam je medzník zo zeme; potom ide proti toku Polomnej a je tam medzník pod topoľom; odkiaľ zostupuje k rieke Krupise (asi Kysuca) a tam hraničí (so zemou) hradných jobagiónov Vechta, Ladislava a Hypolita; odtiaľto sa otáča na sever a ide po rieke Krupise až k poľským hraniciam a tam končí. Prvý hraničný medzník zeme Súča vychádza z pohraničia Moravy (atď.) Aby teda táto naša donácia (darovanie) nadobudla trvalú platnosť, prítomnú listinu potvrdzujeme našou dvojitou pečaťou. Dané vo Zvolene roku Pána 1244, tretí deň pred decembrovými idami, panovania nášho roku deviateho.„

NEŠLO O NEOBÝVANÚ ZEM

Už zo samotnej listiny je zrejmé, že tu vôbec nešlo o neobývanú zem, ale o územie, kde boli už stále osady (Brodi a Lopata) a nakoniec aj vlastné vymedzenie hraníc darovaného územia bolo ohraničené menami riek, ktoré musel niekto pomenovať, o čom dobre vedel ten, ktorý ctihodnému otcovi Adamovi tieto mená povedal, alebo vari aj priamo diktoval. Bohumír dostal veľké územie na západnej strane rieky Kysuca, ktoré sa vlastne zhodovalo s budúcim panstvom Budatína. Pretože hranica darovaného územia nešla až k Váhu, k miestu, kde sa Kysuca do neho vlieva, je zrejmé, že toto územie už bolo osídlené a patrilo inému majiteľovi, ktorému patrila tunajšia osada Chlmec. Takmer isto sa dá povedať, že územie ležiace severne od sútoku Bystrice s Kysucou bolo neosídlené až po sliezske a poľské hranice. Uvedené zdôvodnenie osídlenia tohto majetku potvrdila s odstupom desiatich rokov aj ďalšia listina Bela IV., ktorou roku 1254 daroval svojim verným Michalovi a Detrikovi zo Spiša ako zemiansky majetok „akúsi zem Jesesin, patriacu k hradu Trenčín, ktorá sa nachádza vedľa Varína„ a predtým patrila Bohumírovi synovi Sebeslava, ktorý ju držal až do svojej smrti. Po jeho úmrtí sa dostal tento majetok opäť do kráľovských rúk a patril ku kráľovskému hradu Trenčín, neskôr k Budatínu.

ČO ZNAMENÁ BRODILOPATA?

Azda sa dá predpokladať, že pod majetkom Jesesin (teraz Kysucké Nové Mesto) nemožno vidieť celé Kysuce z roku 1244, ale iba časť patriacu k samotnej osade, ktorá je doložená roku 1321 ako miesto vyberania mýta a roku 1325 ako stará dedina pod menom Jathasin. Jesesin – Jačatín ako sídlisko nevzniklo zároveň s prvou písomnou zmienkou medzi rokmi 1244 – 1254, ale to bola staroslovenská občina ležiaca na starej obchodnej ceste vedúcej do Sliezska a Poľska, kde pravdepodobne už pred polovicou 13. stor. bola mýtna stanica. Osídlenie tohto územia je doložené čiastočne drobnými archeologickými nálezmi z Brodna, kde sa v polohe Sedlište našlo aj niekoľko stredovekých črepov. To však neznamená, že tu nemohla byť už v prvej polovici 13. stor. väčšia osada, o ktorej nemáme doteraz žiadne priame doklady iba dosť nezrozumiteľný termín Brodilopata v spomínanej listine.

Obdobie 12. - 13. stor. je vôbec veľmi málo dokumentované v písomných dokladoch celej oblasti severozápadného Slovenska. Najstaršou listinou (falzom) je údaj hlásiaci sa k roku 1193, ktorý hovorí o darovaní majetkov Predmiera, Súľova a Rajca jobagiónom hradu Trenčín, ktorá vznikla až o niekoľko desaťročí neskôr. V origináli sa zachovala listina z roku 1208, v ktorej sú vymedzené hranice majetku nitrianskeho biskupstva Hričov, kde sa prvýkrát spomína aj Žilina (terra de Selinan) a zrejme aj Bánová (terra Bani). Ostatné písomné doklady z l3. stor. sú pomerne dobre zachovalé a možno s nimi operovať pri konštatovaní už súvislého osídlenia tohto územia, dokonca korešpondujú i s poznatkami doloženými archeologickými nálezmi.

Najstarší písomný doklad o Brodne, dnes súčasti mesta Žilina, teda pochádza z polovice 13. stor., aj keď len nepriamo a nie veľmi presne hovorí o tomto území ako o neosídlenom, tu sa však už bežne vyskytujú názvy riek a potokov, po ktorých viedli hranice darovaného majetku županovi Bohumírovi, synovi Sebeslava.

Jozef Moravčík, Považské múzeum v Žiline

Zdroj: Žilinský večerník, číslo: 13, strana 20, dňa 23. 3. 2004, ročník XIII.