Archeologické objavy v Žiline

Z Žilina Gallery Wiki
Verzia z 19:01, 1. január 2008, ktorú vytvoril Admin (Diskusia | príspevky) (Nový text)

(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Prejsť na: navigácia, hľadanie

HISTÓRIA - Nové archeologické objavy v Žiline (I.)

V posledných rokoch sa na území mesta uskutočnilo niekoľko archeologických výskumov, ktoré do určitej miery lepšie objasnili najstaršiu históriu Žiliny, ako to bolo doteraz známe iba z historických prameňov. V rokoch 1995-2005 sa postupne preskúmali tieto objekty: Kaplnka Božieho Tela v priestore Kostola sv. Štefana - kráľa, vlastný Kostol sv. Štefana – kráľa, Mariánske námestie s nálezom viacerých murovaných aj drevených objektov, farský kostol Najsvätejšej Trojice aj stredoveká priekopa obopínajúca historické jadro mesta.


Kaplnka Božieho Tela

Prvým objektom bola už spomínaná Kaplnka Božieho Tela, o ktorej boli viaceré správy v Žilinskej knihe z rokov 1423, 1489, 1508, ale dovtedy sa nevedelo, kde sa môže nachádzať. Až výkopy rýh pre elektrické káble v priestore južne od Kostola sv. Štefana – kráľa narušili stavbu o rozmeroch 5 x 4,8 m s krátkym výbežkom (apsidkou) na západnej strane (2 x 1,6 m). Výskum bol v termíne od 15. mája do 20. augusta 1995. Okolo stavby sa nachádzalo veľa hrobov, spolu sa ich podarilo identifikovať 80. Viaceré z nich boli priamo pod základmi stavby, alebo v jej priestore. Pri severnej stene apsidky boli nad sebou v rozpätí 50 cm pochovaní siedmi jedinci, pričom v najstaršom hrobe bola pochovaná žena s bronzovým prsteňom na pravej ruke. Pod základmi apsidky sa našli dva porušené hroby a medzi nimi v hĺbke asi 15 cm pod jej základmi strieborná minca Ľudovíta I. z rokov 1372-1382. To znamená, že vlastná stavba mohla vzniknúť až na rozhraní 14.-15. stor. a trvala pravdepodobne až do prvej polovice 16. stor. keď už bola v tak dezolátnom stave, že ju zbúrali a z jej materiálu postavili novú kaplnku, ktorá tu stojí doteraz. Pri jednom z hrobov sa našiel unikátny bronzový prsteň s latinským textom zloženým zo sedem písmen, ktorých tvar zodpovedá obdobiu 12.- 13. stor.

Nápis prečítal Dr. Ján Hunka, CSc., z AÚ SAV v Nitre takto: I – O – A – C – I – V – E, čo by mohlo znamenať skratku mena Ioannes cives – občan Ján. Nález prsteňa zároveň upozorňuje, že datovanie samotného Kostola sv. Štefana môže byť staršie ako sa doteraz predpokladalo. Okrem množstva hrobov v okolí stavby aj v blízkosti vlastných základov kostola, bol celý vnútorný priestor kaplnky vyplnený zvyškami kostier z porušených hrobov, ktoré sem ukladali počas dlhého trvania pochovávania okolo Kostola sv. Štefana najmenej od začiatku 13. stor. do začiatku 20. stor. Najmladším hrobom zisteným počas výskumu bol hrob č. 12 – dieťaťa, v ktorom boli 4 medené mince Františka Jozefa I. a najmladšia z roku 1899. Vrstvy kostí sa nachádzali aj z vonkajšej strany základov stavby, pretože vnútorný priestor bol úplne zaplnený. Medzi kosťami bola aj poškodená minca Ferdinanda II. – III. z prvej polovice 17. stor. Kaplnka slúžila ako miesto ukladania kostí z porušených hrobov, teda ako kostnica. Výskumom tejto stavby sa najskôr potvrdila existencia Kaplnky Božieho Tela o ktorej sa v Žilinskej knihe nachádza viacero záznamov v rozpätí od začiatku 14. do začiatku 16. stor.


Kostol sv. Štefana – kráľa

Objekt patrí k najstarším stavbám svojho druhu na severozápadnom Slovensku a podľa V. Mencla bol datovaný do polovice 13. stor. Posledné výskumy v roku 1988, ktoré tu realizovali Dr. Oriško, CSc., a Dr. Smoláková, CSc., posunuli jeho datovanie do 30-tych rokov 13. stor. a archeologické nálezy z výskumu kaplnky aj z vlastného kostola umožňujú posunúť jeho datovanie azda na začiatok 13. stor., čo by zodpovedalo prvej písomnej zmienke o Žiline z roku 1208 (terra de Selinan) zaznamenanej v listine ohraničujúcej majetok Nitrianskeho biskupstva Hričov, kde sa spomínajú susedné osady Žilina a Bánová (terra bani). Kostol sv. Štefana postavený v románskom slohu pretrval bez väčších zmien až do polovice 18. stor. (1762), vtedy tu vykonali rozsiahlu barokovú prestavbu, ktorá silno zmenila jeho vzhľad. Od tohto dátumu sa traduje aj doteraz nepotvrdený názor, že stavba pozostáva z dvoch častí, pričom staršiu reprezentuje polkruhová apsida a chórový štvorec, čiže terajšia svätyňa, a loď bola pristavená dodatočne až v období gotiky. Ani počas historicko-architektonického, ale ani archeologického výskumu sa v múroch ani v základoch nepodarilo objaviť stavebnú cezúru medzi týmito časťami, a preto je viac ako pravdepodobné, že objekt vznikol súčasne v jednom časovom období celý tak, ako ho poznáme doteraz. Zmenil sa len vstup z pôvodne na južnej strane na terajší na strane západnej a pôvodný rovný strop nahradila baroková klenba. Románske okienka zostali zamurované pod dnešnou strechou a nahradili ich veľké okná prerazené do múrov stavby v roku 1762.

Počas výskumu sa nepodarilo objaviť ani západnú stenu predpokladanej staršej stavby, i keď treba povedať, že v jej predpokladanom mieste sa nachádza krypta, ktorá mohla tento priestor silno narušiť. V lodi kostola, najmä v jej severnej polovici, kde sa výskum realizoval, boli hroby iba z 18. stor. Staršie boli narušené a kosti z nich sa nachádzali v hornej zásypovej vrstve od 10 do 100 cm. Najväčšie sústredenie hrobov bolo okolo malého základu kazateľnice umiestnenej pôvodne pri spojení múrov svätyne a lode kostola. Túto najskôr odstránili počas barokovej prestavby a umiestnili sem jeden z dvoch bočných oltárov. Kostol sv. Štefana – kráľa sa nachádza v polohe Dolné Rudiny a v jeho okolí vo vzdialenosti 0,8 – 2,3 km sa podarilo objaviť 6-7 stredovekých osád, datovaných nálezmi keramiky od 10. do 13. stor., ktoré by mohli zodpovedať termínu Selinan – Žiliňany z roku 1208, kedy sa Žilina spomína vôbec prvýkrát. Takémuto rozptýlenému typu osídlenia predchádzalo podobné už z 9. stor., keď tu taktiež bolo viacero veľkomoravských sídlisk navzájom od seba vzdialených. Umiestnenie kostola zodpovedalo takémuto typu osídlenia a nepostavili ho priamo v určitej väčšej osade, ale v prirodzenom strede osídlenia.


Mariánske námestie

Na mape Žiliny a jej chotára z roku 1747 je znázornené historické jadro mesta, kde na dnešnom Mariánskom námestí sú zaznačené dve studne, socha Immaculaty, radnica, pranier a menšia stavba pred budovou radnice. Počas archeologického výskumu námestia, ktorý bol od augusta do konca novembra 1995 sa podarilo objaviť tri murované stavby umiestnené priamo v strede námestia a okolo nich najmenej päť ďalších drevených objektov. Okrem toho sa zistil systém rozvodov vodovodu, ktorý sa budoval v roku 1613 pomocou drevených potrubí a mimo vlastného výskumu sa našla kovová objímka z tohto vodovodu. Po jeho porušení zrejme obyvatelia vybudovali na námestí dve studne, ktoré tu fungovali až do začiatku 20. stor., keď boli nahradené vodovodom s liatinovým potrubím. Na starých fotografi ách Žiliny vidieť tieto studne a podľa nich sa ich aj podarilo nájsť. Jedna sa nachádza v JZ rohu námestia pred tzv. Panským domom a druhá v severnej polovici námestia pred bývalým mestským úradom. Murované stavby pozostávajú z troch samostatných objektov, ktoré sa navzájom prekrývajú. Najväčšia (č. II) o rozmeroch 8,5 x 7,5 m prekrývala staršiu stavbu (č. III) o rozmeroch 7 x 6,5 m. Obidve boli murované z lomových kameňov spájaných tvrdou kvalitnou maltou a boli zahĺbené do ílovitého podložia. Na južnom, západnom a východnom múre väčšej stavby stáli múry stavby č. I, ktoré však neboli spájané maltou a pozostávali z veľkých opracovaných blokov. Tento múr obrátený k soche Immaculaty, postavenej v roku 1738 na počesť úspešnej rekatolizácie predtým silno protestantskej Žiliny, bol najskôr akousi ochranou jej základu, aby sa socha neposunula na nestabilnom ílovitom podloží. Okolo murovaných stavieb sa nachádzali objekty s drevenými podlahami. Najstarším bol objekt na južnej strane umiestnený priamo pred sochou Immaculaty. Mal nepravidelný obdĺžníkový pôdorys a vyplnený bol sypkou zeminou sivočierneho sfarbenia, ktorá obsahovala keramiku datovanú do 13. stor. Na východnej strane stavieb sa nachádzal objekt objavený čiastočne už v roku 1966 počas výkopu pre vodné čerpadlo fontány, ktorá tu fungovala až do augusta 1995. Na dne boli uložené hrubé široké dosky, ktoré tvorili jeho podlahu. Úroveň zahĺbenia bola 225 cm od múrika fontány, preto sa jeho objaviteľ Dr. A. Petrovský-Šichman domnieval, že sa tu nachádzala pivnica mestského domu (ratúzu). Po úplnom odkrytí celého objektu sa zistilo, že ide o pomerne malú stavbu o rozmeroch 4 x 3,5 m s vchodovým výklenkom na južnej strane. Nálezy keramiky, najmä gotické poháre, datujú stavbu do 14. stor. Na západnej strane stavieb sa objavil objekt, ktorý bol čiastočne narušený murovanou stavbou č. II, čiže najväčšou z nich a v ílovitom podloží sa javil ako tmavší fľak. Po jeho vybratí bolo vidieť drevenú podlahu, ktorá prekrývala vrstvu kameňov, ktoré tvorili akúsi drenáž vnútorného priestoru stavby. Keramika datuje stavbu na koniec 15. až začiatok 16. stor.

Posledným objektom, ktorý sa podarilo identifi kovať a viac-menej aj určiť jeho ohraničenie bola stavba oválneho pôdorysu vyplnená čiernou mastnou zeminou, iba plytko zahĺbená do ílovitého podložia, ktorá zároveň prekrývala plytké kanáliky vodovodných rozvodov a bola datovaná striebornou mincou Jána Kazimíra II. (1660), ktorá sa našla na jej okraji. Zrejme tento objekt natoľko narušil vodovod mesta, že prestal byť funkčný, a preto museli mešťania dať vykopať dve studne priamo na námestí, ktoré boli používané až do začiatku 20. stor. Objav viacerých objektov na Mariánskom námestí, na centrálnom námestí historického jadra mesta vyvolal otázku čomu tieto stavby slúžili? Od roku 1357 mali obyvatelia Žiliny jarmočné právo, a teda možnosť usporiadať pravidelné trhy, na ktorých sa zúčastňovali aj obchodníci z okolitých miest a dedín. Preto je viac ako pravdepodobné, že objekty objavené na Mariánskom námestí slúžili najskôr pre uloženie tovaru obchodníkov mimo mesta, ktorí sa pravidelne zúčastňovali týchto jarmokov. O kvalite ponúkaných výrobkov hovoria nielen nálezy už spomínaných gotických pohárov, ale aj výrobky zo skla a maisenského porcelánu, ktoré sa našli pod hornou podlahou najväčšej murovanej stavby.

Nakoniec o funkcii námestia ako mestského rínku hovoria tiež aj zvyšky organických látok, ktoré sa podarilo identifi kovať v zemine vybratej z objektu čiastočne skúmaného ešte v roku 1993 na západnom okraji murovaných stavieb. Okrem uhlíkov jedle bielej, javora, liesky obyčajnej, buka lesného, krušiny jelšovej, borovice, duba a vŕby sa tu zistili aj semená kultúrnych rastlín: viniča hroznového, jahody obyčajnej, lucerny, maku, sliviek, bazy čiernej, ďateliny a ďalšie. Našli sa dokonca stavce rýb aj rybie šupiny. Čiže sortiment ponúkaných tovarov bol veľmi pestrý a objekty objavené na dnešnom Mariánskom námestí slúžili zrejme k týmto účelom. Radnica mesta sa nachádzala najskôr v rohu námestia, kde sa nachádza aj terajšia mestská radnica a pôvodne to bol dom dedičného richtára, ktorý mesto odkúpilo koncom 15. a začiatkom 16. stor. aj celé dedičné richtárstvo. Počas výskumu námestia sa podarilo objaviť aj dve úrovne pôvodnej dlažby robenej z riečnych plochých kameňov. Prvá, mladšia dlažba sa nachádzala 50 cm pod úrovňou dlažby zo začiatku 20. stor. a podľa nálezov mincí datovaných k rokom 1860 a 1868 ju budovali najneskôr v polovici 19. stor. Druhá dlažba o 50 cm hlbšie bola datovaná medenými mincami Františka II. Rákociho z roku 1706 a Jozefa II. z roku 1790. Preto možno predpokladať, že už začiatkom 18. stor. bola aspoň časť námestia vydláždená riečnymi kameňmi, ktoré boli uložené v pieskovom lôžku priamo na ílovitom podloží. Prvá dlažba prekrývala aj stavbu č. I, čiže objekt postavený z veľkých kameňov bez použitia malty, ale druhú, staršiu dlažbu tento objekt porušil, čiže musela byť budovaná skôr ako ho postavili, najneskôr koncom prvej tretiny 18. stor. v súvislosti s postavením sochy Immaculaty (1738).


Jozef Moravčík

Zdroj: Žilinský večerník, č. 38, strana 10, 18.9.2007, ročník XVI.


HISTÓRIA - Nové archeologické objavy v Žiline (II.)

Farský kostol Najsvätejšej Trojice

Farský kostol sa nachádza na východnom okraji historického jadra mesta a tvorí samostatný celok. Prvá písomná zmienka o farskom kostole pochádza z 15. stor. Vôbec prvýkrát sa spomína až v roku 1423, vtedy ešte zasvätený Panne Márii, ale zo súpisu pápežských desiatkov z rokov 1332 - 1337 je zrejmé, že tu musel stáť už v 14. stor., pretože žilinský farár odvádzal 23 grošov pápežského desiatku. Zmena patrocínia sa stala koncom 16. stor., keď ešte v polovici storočia kostol dvakrát zaujali Podmanickí (1540, 1548) a premenili ho na pevnosť. Dedičný richtár Žiliny František Deršfi kostol opravil a nitriansky biskup Mossoczy ho opäť vysvätil (1586). Históriu kostola sa podarilo ozrejmiť až archeologickým výskumom, ktorý sa v priestore južne od svätyne realizoval v októbri - novembri 2000 a v apríli až novembri 2001. Priestor výskumu bol vymedzený na bezprostredné okolie kostola a sonda povolená mestom mala rozmery iba 5,5 x 11 m. Napriek tomu sa na tomto malom priestore podarilo zachytiť a preskúmať základy starších sakrálnych stavieb, ktoré predchádzali terajší farský kostol.

Úroveň starších základov sa pohybovala od 40-50 cm pri ich povrchu až do vyše 300 cm pri základových škárach od dnešnej úrovne terénu. Na základe zistení výskumu bolo zrejmé, že sa tu nachádzajú minimálne dve – tri stavebné fázy staršieho kostola, ktorý mal pôvodne nie polygonálnu, ani polkruhovú, ale pravouhlú svätyňu. Jej južná polovica vyčnievala do priestoru vedľa terajšej svätyne a druhá polovica sa nachádza vo vnútri polygonálnej svätyne. Porušenie južného múru stavby niekedy krátko po jej postavení si vynútilo nielen jej rozšírenie o 100 - 110 cm smerom južným, aj jeho spevnenie mohutným pilierom, ktorý mal základovú škáru o vyše 100 cm hlbšie ako južný múr svätyne. V strede dĺžky južného múru pravouhlej svätyne pristavili ešte jeden podobný pilier, aby zrejme zabránili jeho opätovnému poškodeniu.

Treba podotknúť, že medzi vonkajšou stenou južného múru svätyne a piliermi bola zreteľná stavebná cezúra, čiže neboli postavené súčasne, ale v určitej časovej postupnosti. Vnútri staršej svätyne sa nachádzala aj krypta, ktorú v čase stavby terajšej polygonálnej svätyne vyplnili liatym murivom, pretože priamo na jej korune stojí južný múr svätyne. V telese krypty sa našli sekundárne zamurované časti oltárnej menzy vyrobenej z vápenca červenej farby, ktorá bola zrejme súčasťou staršej sakrálnej stavby. V nároží druhého piliera sa objavil veľký kamenný článok s plastickým výzdobným motívom, ktorý môže pochádzať z portálu staršieho kostola. V strede základu južného múru svätyne staršieho kostola sa zistila stavebná cezúra a v jej vonkajšej časti bol zamurovaný kamenný článok románskej profilácie, ktorý taktiež môže pochádzať zo staršej stavby.

Okolo objavených základov sa preskúmalo 63 hrobov, datovaných mincami od začiatku 17. do konca 18. stor. Staršie hroby uložené v smere Z-V, čiže s hlavou na západnej strane, boli bez nálezov, resp. sa v nich a v ich blízkosti našli iba črepy datované do 15. stor. Najhlbšie uložené hroby ležali na deštrukcii južného múru staršej svätyne a tak je pravdepodobné, že k nej muselo prísť už pred 15. stor., najskôr v priebehu 14. stor. Terajší kostol stojí priamo na základoch objavených počas archeologického výskumu. Na východnej strane pravouhlej svätyne staršieho kostola sa našla aj dodatočne budovaná polkruhová apsida, ktorá sa stala súčasťou staršej stavby niekedy koncom 13. až začiatkom 14. stor. Miesto spojenia apsidy a pravouhlej svätyne spevňuje práve spomínaný mohutný pilier, ktorý museli postaviť až po vybudovaní apsidy, pretože jeho severná stena sa pripína k južnej stene apsidy aj k JV-nému nárožiu pravouhlej svätyne. Časová postupnosť budovania základov zistených počas výskumu je pravdepodobne takáto: v polovici 13. stor. postavili jednoloďový kostol s pravouhlou svätyňou, podobný aké stavali premonštráti v Turci (Martin, Kláštor pod Znievom, Sučany).

Po roku 1270, z ktorého existuje údaj o zničení Žiliny, rozšírili jestvujúcu stavbu smerom južným o 100 - 110 cm, čo sa zistilo práve počas výskumu, že pravouhlá svätyňa bola najmenej raz prestavaná. Po roku 1300, keď už bola Žilina mestom (prvýkrát je to písomne doložene v listine až z roku 1312) a v meste sa natrvalo usadili nemeckí hostia z Tešína, pristavali polkruhovú apsidu podobnú aké sú známe z viacerých kostolov v Sliezsku. Až následne pristavali oporné piliere k južnej stene staršej svätyne, aby sa zabránilo jej porušeniu. Súčasný farský kostol je trojloďovou bazilikou s polygonálnym presbytériom a jemu podobný kostol v Liptovskom Mikuláši postavili niekedy po roku 1300. Na severnej stene terajšej svätyne sa nachádzajú anjouovské ľalie v páse asi 50 cm pod zachovalou korunou múru. Tieto sem najskôr namaľovali asi v čase vlády Anjouovcov v Uhorsku, čiže medzi rokmi 1308 - 1387. Karol Róbert udelil Žiline prvé písomne doložené výsady, Ľudovít I. udelil Žiline právo jarmokov, a Slovákom v Žiline Privilégium, že majú mať rovnaké zastúpenie v mestskej rade ako Nemci. Kráľovná Mária v listine z roku 1384 priznala obyvateľom Žiliny používať magdeburské právo mesta Krupiny a tým zároveň obmedzila práva dedičného richtára.

Za všetkých troch panovníkov sa mohli na korune svätyne namaľovať anjouovské ľalie. Je pravdepodobné, že terajší farský kostol stál už v 14. stor. aj keď sa výslovne spomína až v prvej tretine 15. stor. Žilina mala v 14. stor. asi 700 obyvateľov a spolu so služobníctvom a pomocným personálom v meštianskych domoch 800-900 obyvateľov, ktorým už zrejme jednoloďový kostol nemohol vyhovovať. Žilina sa ako mesto musela začať formovať skôr ako je o tom prvý písomný záznam z roku 1312.

Aj mestská pečať, kde je hlavným symbolom dvojramenný kríž, prevzatý z oficiálneho znaku uhorských kráľov Arpádovcov hovorí, že sa tak muselo stať ešte za ich panovania pred rokom 1301. Postavenie kostola v blízkosti mestského útvaru zrejme rešpektovalo novú skutočnosť, keď starší Kostol sv. Štefana – kráľa nestačil počtu obyvateľov, bol od mesta dosť vzdialený a slúžil vidieckemu obyvateľstvu sústredenému v okolitých osadách.


Opevnenie stredovekého mesta

Otázka opevnenia stredovekého mesta je zložitá a doteraz nedoriešená. V písomných prameňoch je iba niekoľko zmienok o opevnení mesta bez konkrétnych údajov o aký druh opevnenia išlo. Prvý údaj je z roku 1405, keď kráľ Žigmund Luxemburský prikázal Žiline vybudovať opevnenie aké bolo zvyčajné u slobodných kráľovských miest. Ďalší údaj z roku 1414 hovorí opäť o povinnosti Žilinčanov vybudovať si opevnenie. Kedy sa tak stalo a či vôbec, už ďalšie písomné záznamy nehovoria, iba v roku 1474 vydal kráľ Matej Korvín listinu, v ktorej oslobodil Žilinu od platenia daní na tri roky, pretože mesto malo výdavky spojené s budovaním opevnení. Zmienka o opevnení je aj zo začiatku 16. stor., keď 16. 11. 1519 dal žilinský richtár Mikuláš zatvoriť mestskú bránu, aby zabránil vstupu úradnej komisie uviesť Michala Podmanického do držby dedičného richtárstva. Počas Rákociho povstania nariadil cisársky generál Ebergényi vybudovať okolo mesta palisády a okolo predmestia priekopy. Žilina teda mala akési opevnenie, ale väčšinou bez konkrétnych údajoch o jeho kvalite. Na spomínanej mape z roku 1747 je vidieť okolo mesta zemné valy a priekopu napustenú vodou. Takouto formou bolo zrejme budované opevnenie aj v predchádzajúcich obdobiach. Prvýkrát sa skúmala stredoveká priekopa pri stavbe budovy terajšej VÚB roku 1974 na východnom okraji historického jadra.

Podľa zistených zlomkov keramiky bola funkčná už v 15. - 16. stor. Neskôr sa to zopakovalo na severnom okraji historického jadra. Roku 1995 sa podarilo zachytiť na Hodžovej ulici dokonca dve priekopy – staršiu o šírke viac ako 5 m a mladšiu širokú cez 3 m. V staršej sa v hĺbke asi 2 m našiel skoro celý hrniec datovaný do 14. stor. Podobná situácia sa objavila pri výskume v priestore budovania mestských podzemných garáží nad pôvodným Priorom, kde sa taktiež v stredovekej priekope objavili nálezy datované aj do 14. stor.

Je teda možno predpokladať, že Žilina mala už v 14. stor. opevnenie pozostávajúce zo zemných valov a priekop napustených vodou. Nezodpovedalo vtedajším opevneniam murovaným, aké mali ostatné slobodné kráľovské mestá, a preto zrejme kráľ Žigmund nariadil Žiline takéto opevnenie vybudovať. Keďže sa tak ani v nasledujúcich obdobiach nestalo, Žilina zostala iba zemepanským mestom na čele s dedičným richtárom. Názov opevnenia sa preniesol i do pomenovaní ulíc, ktoré obopínajú stredovekú časť mesta a volajú sa Horný a Dolný val.


Jozef Moravčík Snímky Anna Kucharčíková a Jozef Feiler

Zoznam použitej literatúry:

Kozaczewski, T.: Wiejskie koscioly parafialne XIII wieku na Slasku. Wroclaw 1994 Marsina, R.: Codex diplomaticuc et epistolaris Slovaciae I. Bratislava 1971 Marsina, R: Žilina v období včasného a vrcholného feudalizmu. In: Halaj, D.- Marsina, R: Žilina – dejiny a prítomnosť, Osveta Martin 1975, s. 35-56. Marsina, R: Žilina vo víre dejín. In: Žilina v slovenských dejinách, Knižné centrum Žilina 2002, s. 7-13. Mencl, V.: Stredoveká architektúra na Slovensku. Praha – Prešov 1937 Moravčík, J: Príspevok archeológie k najstarším dejinám Žiliny. In: História Žiliny - Žilinský rínok, EDIS vo februári 2002, s. 7-32. Moravčík, J: Kostol Sv. Štefana – kráľa – archeologický výskum. In: História Žiliny- Kostol sv. Štefana, EDIS v máji 2002, s. 7-38. Moravčík, J.: História Žiliny v svetle archeologických nálezov. In: Žilina v slovenských dejinách, Knižné centrum Žilina, 2002, s. 14-31. Moravčík, J.: Vývoj názorov na vznik mesta Žilina a výpoveď archeologických nálezov. In: Vlastivedný zborník Považia 22, Žilina 2004, s. 20-53. M.M. – B. K.: Kláštor pod Znievom. In: Vlastivedný časopis 12, 1963, s. 112-117.


Zdroj: Žilinský večerník, číslo 39, strana 10, dňa 25.9.2007, ročník XVI.