Interhelpo

Z Žilina Gallery Wiki
Verzia z 21:50, 8. december 2007, ktorú vytvoril Admin (Diskusia | príspevky) (Nový text)

(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Žilina a Interhelpo

Pri vstupe do objektu železničnej stanice v Žiline je umiestnená pamätná mramorová tabuľa s informáciou, že z tohto miesta odchádzali v rokoch 1925, 1926 a 1932 transporty s členmi výrobno-hospodárskeho družstva Interhelpo do ZSSR. Okrem uvedeného faktu sa však k Žiline viaže aj vznik tohto spoločenstva a jeho organizovanie na pôde mesta. Nezasväteným tento názov možno nepovie nič. Je to história staršia viac ako 82 rokov a začali ju písať robotníci z rôznych kútov vtedajšieho Československa, ktorí sa v dvadsiatych rokoch minulého storočia prihlasovali do tohto družstva a potom spoločne odchádzali do ZSSR pomáhať budovať nový štát, kde mnohí našli i svoj nový domov.

Pôvodná myšlienka založiť Interhelpo skrsla medzi robotníkmi a remeselníkmi v Turčianskom Svätom Martine združenými v krúžku medzinárodného jazyka IDO. Družstvo, ktorého názov je odvodený z jazyka ido a znamená medzinárodnú pomoc, malo za cieľ zorganizovať skupiny ľudí, vysťahovať ich do zaostalých oblastí ZSSR v strednej Ázii a tam pomôcť pri ich spriemyselňovaní. Priekopníkom pri získavaní členov pre túto formu medzinárodnej pomoci bol Rudolf Mareček (v tom čase účtovník žilinského tesárskeho družstva), ktorý navštívil vyhliadnuté oblasti v Karakirgizskej autonómnej oblasti RSFSR, urobil tam fotodokumentáciu a po návrate na Slovensko uskutočnil v rámci náboru členov do družstva po celej republike rad prednášok spojených s predvádzaním fotografií.

Zameral sa najmä na dobrých majstrov jednotlivých odborov, ktoré boli potrebné pre stavbu a prevádzku textilky, závodu na spracovanie kože a niektoré ďalšie prevádzky. Do malého dreveného domčeka na žilinskom predmestí (dnes Predmestská ulica), kde si zriadil pracovňu, prichádzali listy z celého Československa, ba často prišli záujemcovia poradiť sa aj osobne.

Prví členovia utvorili krúžok, akési organizačné jadro družstva. Stalo sa tak na informatívnej schôdzke v Žiline 1. mája 1923. 15 delegátov z Martina, Vrútok a Žiliny založilo výrobné družstvo Interhelpo. V lete toho istého roku prešla organizácia družstva z Martina do Žiliny a tu sa pred 83 rokmi uskutočnilo ustanovujúce zhromaždenie Interhelpa, ktoré sa už zaoberalo konkrétnymi prípravami odchodu svojich členov a ich rodinných príslušníkov do ZSSR. Stalo sa tak 9. novembra 1924 v Žiline v robotníckej jedálni u Žigmunda Tesaríka v dome č. na dnešnom Mariánskom námestí.

Podľa zmluvy uzatvorenej v Moskve mali členovia družstva vybudovať v kirgizskom Pišpeku textilku, závod na spracovanie kože a ďalšie prevádzky. Bolo tiež stanovené, že každý člen družstva musí zložiť 3000 korún na nákup strojov a zariadení a 2000 korún na cestovné výdavky do Sedmiriečia (Kirgízie) v strednej Ázii. Žiadosť o štátnu subvenciu vo výške 500 tisíc korún však Ministerstvo zahraničných vecí odmietlo s odôvodnením, že prosperita družstva vôbec nie je zabezpečená. Vtedajšie čs. štátne orgány sa všemožne snažili zabrániť agitácii, organizovaniu a aj odchodu členov družstva do ZSSR. Na jeho vedúcich činiteľov podali trestné oznámenie a členom odmietli vydať vysťahovalecké pasy.

Predsa sa však podarilo zorganizovať prvý transport. Zo žilinskej železničnej stanice 29. marca 1925 v ňom odišlo 303 osôb (117 členov družstva a 186 príslušníkov ich rodín, medzi nimi aj rodina stolára Štefana Dubčeka z Uhrovca a jeho syna Alexandra) v 10 osobných železničných vozňoch. Tvorili ho Slováci, Česi, Nemci, Maďari a Zakarpatskí Ukrajinci. V 14 nákladných vagónoch viezli so sebou okrem iného naftový motor, nákladné auto, traktor a poľnohospodárske obrábacie stroje, zariadenie pre debnársku, kolársku, kováčsku, zámočnícku, garbiarsku, stolársku, obuvnícku a krajčírsku dielňu a ďalšie zariadenia pre pekáreň, mliekareň, tehliarsky lis a iné. Do mestečka Pišpek v karakirgizskej autonómne oblasti RSFSR dorazili 24. apríla.

Interhelpisti napriek veľmi ťažkým podmienkam, ktoré tam v tom čase boli, sa hneď pustili do práce. Čoskoro sa dostavili aj prvé výsledky. Začiatkom júna 1925 začala pracovať píla, v auguste vyšli z garbiarne prvé skúšobné výrobky. Dohotovené boli stolárske a zámočnícke dielne a začala výstavba rodinných domov, ktoré interhelpisti stavali väčšinou po pracovnej dobe. Dňa 11. októbra toho istého roku odišiel zo Žiliny tzv. medzitransport so 16 rodinami, spolu 60 osôb. 15. novembra doviezol do Pišpeku 9 vozňov strojov, náradie pre garbiareň i ďalšiu výrobu a chemikálie. Už v tom čase organizovali druhý, v dejinách Interhelpa najväčší transport. Organizačne ho pripravovali v Rybárpoli pri Ružomberku a mal za cieľ priviesť do Kirgízie zariadenie textilnej továrne a uviesť ju do chodu.

O členstvo v družstve bol veľký záujem najmä preto, že vtedajšia priemyselná kríza na Slovensku postihla zvlášť textilný priemysel. Mnohé závody boli likvidované a stroje vyvezené do zahraničia. V ostatných bola výroba silne obmedzená. Napríklad v žilinskej textilke, ktorá zamestnávala 1400 robotníkov, pracovalo sa v roku 1926 len 5 hodín denne s polovičným počtom robotníkov. Aj v rajeckej súkenke bola výroba obmedzená na polovicu.

Druhý transport tvorilo 222 členov družstva, celkom 606 ľudí (medzi nimi aj spisovateľ Peter Jilemnický). Zvláštny vlak zostavený zo 60 nákladných a osobných vozňov sa zo žilinskej stanice pohol 12. júla 1926 a do Kirgízie dorazil 17. augusta. Tvorili ho predovšetkým textiláci, no boli v ňom aj garbiari, murári, roľníci a tiež skupina baníkov najmä z Handlovej. Dňa 2. 5. 1927 uviedli do prevádzky prvú textilku na území Kirgízie, ktorá spolu s garbiarňou, stolárskymi dielňami a železiarsko-mechanickým závodom sa najviac podielala na spriemyselnení tejto krajiny.

Tretí transport Interhelpa bol vypravený z Brna 20. februára 1928 a na ceste do ďalekej Kirgízie prechádzal tiež cez Žilinu. Do Frunze prišiel 2. apríla 1928 s 24 ľuďmi. Posledná skupina interhelpovcov odišla zo žilinskej železničnej stanice 20. marca 1932. Tvorilo ju 36 rodín s 85 účastníkmi. Medzi nimi boli väčšinou kvalifikovaní robotníci z celej republiky – textiláci, garbiari, zámočníci, stolári a iní.

Ani organizačnú prípravu tohto transportu neobišli príkoria zo strany štátnych orgánov, ktoré sa usilovali prekaziť uskutočnenie akcie. U organizátorov robili domové prehliadky, pri ktorých zhabali písomné materiály. Štátna mašinéria opäť odmietla vydať členom družstva vysťahovalecké pasy. Napokon sa predsa podarilo vypraviť transport na cestu do ZSSR. Do cieľa cesty, hlavného mesta Kirgizskej SSR Frunze (do roku 1926 Pišpek), prišli interhelpovci 12. apríla 1932. Tam už mali pripravených 35 bytov s potrebným zariadením. Štvrtým transportom Interhelpa sa skončila história pomoci tohto družstva ďalekej Kirgízii, novej vlasti jeho členov a ich rodín.

Celkove sa s družstvom Interhelpo vysťahovalo do ZSSR 407 členov družstva a 671 rodinných príslušníkov, z tohto počtu bolo 380 Slovákov, 405 Čechov, 69 Maďarov, 156 Nemcov a 68 zakarpatských Ukrajincov. Hodnota výrobných prostriedkov, ktoré interhelpovci priviezli z Československa, činila 400 000 zlatých rubľov (asi 2,5 milióna vtedajších korún). Členovia Interhelpa vystavili v Kirgizsku viacero podnikov, ktoré boli základom rozvoja priemyslu v tejto krajine, medzi nim bola textilná továreň s 18 tkáčskymi stavmi, gátrová píla, elektráreň, strojová garbiareň, továreň na nábytok pre školy, nemocnice, úrady a ostatné zariadenia. Poľnohospodári Interhelpa prví začali v Kirgizsku pestovať cukrovú repu. Všetky tieto úspechy boli podložené obetavou prácou interhelpovcov v ťažkých podmienkach.

V počiatočných rokoch vojny došlo v družstve k viacerým reorganizáciam, no tie sa už po napadnutí ZSSR hitlerovským Nemeckom nemohli plne realizovať. Napokon 7. decembra 1943 štátne orgány Kirgizske SSR rozhodli, že na území obhospodarovanom Interhelpom sa má vybudovať závod na opravu motorov. Vedenie Interhelpa odovzdalo potom pod štátnu správu celý svoj majetok v hodnote viac ako 5 miliónov rubľov. Dnes nám túto epizódu viažúcu sa aj k novším dejinám mesta Žilina pripomína pamätná tabuľa na priečelí žilinskej železničnej stanice. Na pamäť Interhelpa ju v roku 1967 venovali občania Žiliny. Bolo to v čase, kedy sa iniciátor a organizátor tohto vysťahovaleckého družstva Rudolf Mareček po mnohých rokoch vrátil opäť na miesta, kde kedysi začal pracovať a bojovať za realizáciu tejto myšlienky. Mnohé sa odvtedy v Žiline zmenilo na nepoznanie. Na mieste, kde stál kedysi drevený domček a v ňom kancelária družstva, práve stavali nový obytný dom. Aj dom na Mariánskom námestí, kde sa konalo ustanovujúce valné zhromaždenie družstva bol zrekonštruovaný. Zostala len spomienka na roky zrodu a organizovania Interhelpa, tejto pozoruhodnej akcie, ktorá je súčasťou histórie Žiliny. A s ňou kirgizský pozdrav „A man“ (Dobrý deň), ktorým pri svojej ostatnej návšteve pozdravil mesto Rudolf Mareček.


Dušan Halaj, CSc.

Zdroj: Žilinský večerník, č. 45, strana 10 , 6.11.2007, ročník XVI.