Ľubomír Viliam Prikryl
Ľubomír V. Prikryl: „Doteraz opatrujem členskú legitimáciu môjho otca s podpisom J. C. Hronského„
RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc., narodený v r. 1934, geomorfológ, historik, vedec, riaditeľ, publicista, prekladateľ, autor odborných prác a štúdií, popularizátor a organizátor, člen Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV, tajomník a potom podpredseda Slovenskej spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri SAV, člen Hlavného výboru Československej spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri ČSAV, člen Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV, člen Ústredia slovenskej katolíckej inteligencie a vedúci jej Sekcie histórie národa a jeho literatúry, zakladajúci člen a podpredseda Slovenskej historickej spoločnosti pri Matici slovenskej, farský historik a kronikár, zakladateľ Miestneho odboru Matice slovenskej v Žiline a celoslovenskej súťaže v recitovaní kresťanskej poézie a prózy s názvom „... a Slovo bolo u Boha„.
Zo začiatku vás to ťahalo k hudbe, veď ste asi rok študovali hoboj na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, ale potom ste sa odrazili na úplne odlišnú plochu a promovali ste na Fakulte geologicko-geografických vied Slovenskej univerzity v Bratislave. Čo spôsobilo ten obrat?
Tá záležitosť sa mala úplne ináč. Ako gymnazista som bol totiž niečo ako kádrový nepodarok, a preto som nemal možnosť študovať na žiadnej vysokej škole. Konzervatórium bolo strednou školou a kádrové materiály nikomu neposielalo, čo bolo v tej dobe raritou, takže sa pre mňa stalo „filtrom„. Odtiaľ som sa dostal na univerzitu a podotýkam, bez členstva v ČSM, čo už bola úplná rarita. No a vzťah k hudbe? Počas celého štúdia na gymnáziu som navštevoval Hudobnú školu v Bratislave. Za päť rokov som absolvoval sedemročné štúdium hry na husliach a za rok kompletné štúdium hry na hoboji. Popri tom som sa v škole stále aktivizoval v súboroch – väčšinou ako člen orchestra, hral som na mandolínu, potom na husliach, na hoboji, dokonca som sedel za bubnami a veru som účinkoval aj ako spevák a tanečník. Na vysokej škole som bol členom orchestra súboru Technik a súčasne som robil aj zbormajstra.
Charakterizuje vás principiálny postoj, vyznávate kresťanské hodnoty, počas pôsobenia v Historickom ústave SAV ste zveľaďovali svoje vedomosti dosiahnutím titulu kandidát historických vied a potom aj doktorátu prírodných vied na Univerzite Karlovej v Prahe, ale totalitný systém vás nenechal na pokoji. Na príkaz tajomníka ÚV KSS pre školstvo a vedu Jozefa Ševca, terajšieho poslanca Národnej rady SR a predsedu KSS, ste museli v roku 1984 – v čase naštartovanej perestrojky – opustiť Historický ústav SAV. Keď vidím tohto pána, či súdruha, dnes, v národnej rade, ani sa mi veriť nechce...
Zas v tom mala prsty hudba. Aby som to vysvetlil: po sedemdesiatom druhom, v čase normalizácie, vyšiel zákon o Slovenskej akadémii vied, podľa ktorého vedeckí pracovníci v spoločenskovedných ústavoch boli personálne riadení príslušnými krajskými výbormi strany a vybrané ústavy, medzi ktoré patril aj Historický ústav SAV, podliehali priamo pod ÚV KSS. A tam nás riadil práve tento Ševc. Pretože som mal v kádrových materiáloch poznačené, že som robil organistu, nedostal som sa do nomenklatúry a súdruh Ševc záležitosť vyriešil tak, že nedovolil obnoviť moju pracovnú zmluvu v Historickom ústave. Vtedy boli pracovné zmluvy na dobu určitú. Tú moju hru na organe vysvetlím bližšie: asi v šesťdesiatom roku som musel ísť s mnohými inými plniť direktívy na hornú Oravu a mňa umiestnili do Lokce pri Námestove. V nedeľu som navštevoval kostol, v ktorom nemali organistu, tak som sa na fare ponúkol. No a to sa mi voľáko dostalo do tých kádrových materiálov. A neskôr mi to uškodilo v spomínanom Historickom ústave. Prešiel som pracovať na Geografický ústav SAV v Bratislave ako samostatný vedecký pracovník (zaujímavé, že tam to neprekážalo) a po páde totality som dosiahol stupeň vedúci vedecký pracovník. V tej opisovanej situácii som si totiž uvedomoval jednu vec, že ja, s mojím kádrovým materiálom, sa môžem udržať len pracovitosťou, vysokou produkciou, to znamená, že som veľa publikoval. Dosahoval som skutočne najlepšie výsledky.
Organizovali ste viacero vedeckých konferencií a seminárov, uskutočnili množstvo popularizačných prednášok z rôznych oblastí, písali odborné štúdie, prispievali do monografií, prekladali, vaše meno sa nachádza medzi autormi mnohých kolektívnych prác a spolupracujete s rozhlasom a televíziou. Našli ste si čas aj na založenie celoslovenskej súťaže v prednese kresťanskej poézie a prózy „... a Slovo bolo u Boha„. Je to váš „oblúk„ naspäť k umeniu alebo mal tento projekt naznačiť spoločnosti na začiatku deväťdesiatych rokov niečo veľmi dôležité?
Ťažko vravieť o návrate ku kultúrnej oblasti lebo ja som ju nikdy neopustil, veď som napríklad vyše 20 rokov viedol spevokol na Strednej zdravotnej škole a teraz dirigujem farský spevokol. Vždy som mal ku kultúre blízko cez hudbu. Ako dvanásťročný som navštevoval recitačné súťaže – všetci recitovali, len ja som si vyžiadal výnimku a spieval som - a vždy som si za to knižku odniesol... Pred desiatimi rokmi som si uvedomil, že máme Hviezdoslavov Kubín, Vansovej Lomničku, Puškinov pamätník, ale nemáme súťaž v prednese kresťanskej poézie a prózy. Premyslel som si to, získal ľudí, vypracoval propozície, ktoré potom propagovali Katolícke noviny. Hneď prvá súťaž sa uskutočnila v Žiline ako celoslovenské kolo so 49 účastníkmi, ktorí boli rozdelení do kategórií, ale všetci súťažili pred jednou porotou! Teraz sa už tretí rok súťaž organizuje v Ružomberku a má už solídnu tradíciu.
Veľkú pozornosť ste venovali matičnej práci. V Žiline ste sa stali prvým riaditeľom Domu Matice slovenskej.
Viete, aj spomínaná súťaž bola matičnou aktivitou. Matica slovenská bola od malička mojou srdcovou záležitosťou. Doteraz opatrujem členskú legitimáciu môjho otca s podpisom Jozefa Cígera Hronského. Žil som matičným životom veľmi intenzívne... keď sa pripravoval Slovenský biografický slovník, MS so mnou uzavrela zmluvu č. 1 a pritom na tomto veľkom projekte spolupracovalo okolo 300 odborníkov. Nie je mi ľahostajné, čo sa v matičnom prostredí deje. Vo vážnych chvíľach som nikdy neváhal vystúpiť priamo, s cieľom pomôcť. Snažil som sa spolu s ďalšími pomáhať aj zahraničným Slovákom, žijúcim v Maďarsku, ale najmä v Rumunsku. Listom som oslovil vyše 200 podnikov – prišlo len 38 odpovedí... jeden veľký podnikateľ oznámil, že nemá peniaze, ale obyvateľka z Domu dôchodcov v Terchovej poslala najprv 500 korún a potom, na moje veľké prekvapenie, aj 2000 korún! Za tie vyzbierané peniaze sme kúpili pre našich rumunských krajanov to, čo najviac potrebovali: izolačnú lepenku a predovšetkým dva zvony. Jeden je v Harasove, druhý v Bodonoši.
Mimochodom ste mi prezradili, že ste adoptívny starý otec.
Skrátka, dcéra si na diaľku adoptovala štvorročného chlapca z Juhoafrickej republiky. Volá sa Siphomandla. Veľmi si cení, že má starých rodičov, volá ma gogo Ľubomír. Gogo u nich znamená starý otec. Moju manželku v liste oslovuje gogo Margita. Pozrite, tu, v tomto liste, nás hneď na začiatku oslovuje Sawubona Gogo... Je ťažko chorý a už pred časom prišiel v tej diaľke o matku.
Ján Blahovec
Zdroj: Žilinský večerník, 4. 7. 2006, číslo: 27, strana 9,ročník XVI.
