Štefan Massányi

Štefan Massányi: „Bez znalostí o vlastnej histórii sa síce budúcnosť dá plánovať, ale len s opakujúcimi sa chybami„

Ing. Štefan Massányi, nar. v roku 1925, chemik, vynálezca – výskumník, autor množstva patentov, vynikajúci organizátor, bývalý člen Československej vedecko-technickej spoločnosti, publicista, autor koncepcie vytvorenia vedecko-výskumnej základne textilného priemyslu na Slovensku a iniciátor založenia troch takýchto výskumných ústavov, medzi nimi Výskumného ústavu textilnej chémie v Žiline. Organizátor verejných tribún v rokoch 1967 - 1968 o spoločenskej situácii v Žiline, spoluzakladateľ a súčasný predseda Zboru Žilincov, držiteľ ocenenia Žilinského samosprávneho kraja za vedeckú činnosť.

Vaši rodičia boli cieľavedomí ľudia, zabezpečili vám stredoškolské štúdium nielen na gymnáziu v Žiline, ale aj v Komárne a v Bratislave, čím ste si dobre osvojili aj maďarčinu a nemčinu. To boli pokojné študentské časy, čo sa však nedá povedať o posledných dvoch rokoch vášho štúdia na Fakulte chemicko-technologickej SVŠT v Bratislave. Ako je zvykom totality, označili vás po politickom zlome v roku 1948 za triedneho nepriateľa a hrozilo vám vylúčenie zo štúdia. Ako ste vyriešili túto ťažkú situáciu?

Môj otec bol presvedčený, že jeho jediný syn musí zvládať aspoň tri najdôležitejšie jazyky z čias bývalej Habsburskej monarchie. V období mojej mladosti však neexistovali jazykové školy. Musel som svoje základné i stredné vzdelávanie absolvovať v prostredí aktívneho nemeckého, maďarského a slovenského jazyka. Na vysokej škole v Bratislave sa mi to ale nevyplatilo. Okrem toho, že som bol synom bývalého statkára, mal som maturity v troch jazykoch. Pred vylúčením zo štúdia ma zachránil rýchly prechod do zamestnania. Diplom som získal už ako člen „pracujúcej inteligencie„. Ale aj tak ma ako mladého inžiniera osud prenasledoval ďalej – po návrate z vojenčiny som v rodičovskom dome miesto mojich rodičov našiel neustále opitú rodinu „robotníckej triedy„. V rámci „akcie B„ boli moji rodičia, a teda aj ja ako „vzorný vojak„, odsunutí do jednoizbového bytu bez príslušenstva. Až vďaka pochopeniu a podpore vedenia národného podniku Slovena, kde som nastúpil do zamestnania, som začal uplatňovať svoje vzdelanie, pretože ma poverili založením vývojovej dielne a kontrolného laboratória, ktoré sa neskôr transformovalo na Výskumné pracovisko n. p. Slovena. Tu som pracoval 22 rokov, z toho posledné roky ako vedúci výskumu.

Štát vás ako odborníka postupne poveroval zakladaním výskumných pracovísk a napokon aj vypracovaním koncepcie vytvorenia výskumno-vývojovej základne textilného priemyslu na Slovensku. Asi ste si museli v tom období poriadne vysúkať rukávy?

Na začiatku šesťdesiatych rokov sa Výskumné pracovisko Sloveny vyznačovalo realizáciou niekoľkých desiatok zlepšovacích návrhov a asi pätnástich vynálezov v závodoch textilného a chemického priemyslu na Slovensku, ktoré ešte nemalo ministerstvá, ale len povereníctva. Vo všetkom sme boli závislí od Prahy. Ale koncom šesťdesiatych rokov sa vznikom Slovenského plánovacieho úradu a Komisie pre vedu a techniku v Bratislave začala situácia meniť. Vtedy ma poverili vypracovať a realizovať výskumno-vývojovú základňu textilného priemyslu na Slovensku a vytvoriť tak konkurenciu ôsmim výskumným ústavom v „Historických zemích Českých„. V tomto nevyváženom prostredí sa nám podarilo realizovať na Slovensku tri ústavy v rokoch 1969 – 70.

V Žiline ste napokon založili Výskumný ústav textilnej chémie. Ako bol prepojený s blízkou Slovenou Žilina alebo inými textilnými fabrikami?

Výskumný ústav textilnej chémie mal byť postavený v Bratislave za 60 miliónov korún československých. Len vďaka osobným známostiam na Plánovacom úrade sme ho realizovali v Žiline - ako som už spomenul, transformáciou Výskumného pracoviska Sloveny, kde vtedy pracovalo 23 odborníkov. Hoci pre Slovenu náš ústav naďalej pracoval s pôvodnou kapacitou, politický a technický úsek podniku bral celú transformáciu s nevôľou. Postupne, v nových podmienkach, náš ústav ešte viacej rozšíril oblasť svojej pôsobnosti na Slovensku, v Čechách a v Maďarsku a prinášal vyšší zisk pre svoje pôsobenie ako kedysi vo zväzku Sloveny. Aj naša kapacita v oblasti vynálezectva sa rozšírila. Osobne som mal do konca svojho pôsobenia v ústave právne chránených 35 vynálezov a ochranných známok, ktoré boli realizované najmä na Slovensku, ale aj v Čechách a v Maďarsku. Licenčný predaj do západnej Európy režim nepodporoval. Na základe mojich vynálezov vznikli tri závody na výrobu autokobercov, izolačných textílií a textilných pomocných prostriedkov pre odbyt výrobkov najmä v automobilovom, stavebnom a textilnom priemysle.

Pôsobíte veľmi pokojným, vyrovnaným dojmom, ale vo svojich predsavzatiach ste priamočiary, otvorený a cieľavedomý. Tieto vaše vlastnosti vás napríklad v zložitých rokoch 1967 – 68 priviedli k nevyhnutnosti organizovať v Žiline verejné tribúny. O čo vtedy išlo?

Staršia generácia si pamätá, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia boli aktivity nášho obyvateľstva silne utlmené, ľudia sa chovali pasívne. K zlepšeniu situácie hľadalo politické, samosprávne a odborové vedenie v Žilinskom okrese cestu, ako sa zapojiť do aktivizačného prúdu Dubčekovej reformy. Aj preto sme boli my, dvaja nestraníci, Dr. Ivan Janček a ja, oslovení spracovať projekt verejných tribún, ktritizujúcich najmä neschopnosť samosprávnych úradov. Nazvali sme ich Čím budeš, Žilina? a od leta 1967 do leta 1968 sme ich realizovali v každom mesiaci niekoľko. Témy boli rôzne, napríklad stav v ochrane pamiatok, v kultúre, v mestskej doprave, v obchode a pod.

Toto vaše úsilie sa odvíjalo od návrhu vynikajúceho ekonóma, profesora Ota Šika, podpredsedu vlády ČSFR, pomáhať procesu, ktorý Alexander Dubček nazval socializmom s ľudskou tvárou, čo bolo za železnou oponou síce prevratným, ale, ako sa napokon ukázalo, ostatným socialistickým spoločenstvom neakceptovateľným zámerom a jeho protagonisti a aktivisti boli tvrdo potrestaní...

Návštevy Dr. Ota Šika v Žiline a jej okolí v rokoch 1966-67 mali unikátny zámer. Sprevádzal som tohto štátnika po niektorých našich podnikoch. Jeho prekvapenie a zúfalstvo nad úrovňou a katastrofálnym stavom v sortimente, výrobe, ako aj nad úrovňou manažmentu, bolo obrovské. Jeho závery sa potom odrážali v urýchlení národohospodárskych reforiem v štáte. Napríklad tri roky vysielali skupinku odborníkov, v ktorej som bol, na prieskum strojárskych, chemických a textilných výrobcov. Zisťovali sme úroveň ich technológií a vyberali sme pre nich zariadenia kvôli modernizácii výroby, čím sa na trh dostávali nové, kvalitnejšie výrobky.

Krátko po tzv. Nežnej revolúcii ste boli spoluzakladateľom občianskeho združenia Zbor Žilincov. Aké pohnútky viedli vás a ďalšie osobnosti k tomuto kroku?

V októbri 1989, po otvorení prvej výstavy Premeny Žiliny v Dome odborov, ma Miroslav Pfliegel a Gustáv Krušinský pozvali do úradovne podpredsedu MsNV v Žiline, kde som sa stretol s ďalšími pozvanými – Ernestom Žabkayom, Jankom Frátrikom a Mojmírom Vlkolačkom. Rozhodli sme sa spolu založiť nepolitické a výberové občianske združenie zaslúžilých žilinských rodákov s historickým a archaickým pomenovaním Zbor Žilincov.

Toto občianske združenie si stanovilo hlavné ciele - aké sú? Akými aktivitami prispieva zbor k rozvoju mesta?

Za hlavný cieľ združenia sme navrhli sústavné informovanie občanov o histórii nášho mesta, ktorá bola minulým režimom zámerne zatajovaná. Rovnaký význam sme dávali výchove občanov, do tej doby odcudzených kresťanskej morálke a ich výchove k pozitívnemu lokálpatriotizmu. No a dôraz sme kládli aj na využívanie historických skúseností v ďalšom rozvoji nášho mesta a jeho regiónu. Vychádzali sme z tézy, že plánovanie budúcnosti nášho mesta je možné len s občanmi a jeho vedením, ktorí poznajú históriu svojho mesta, chyby i klady minulosti v historických udalostiach a ktorí vedia o činnosti historických osobností. Bez takýchto znalostí sa síce budúcnosť dá plánovať, ale len s opakujúcimi sa chybami. Aj dnes sme svedkami tejto pravdy – v opakujúcich sa generačných chybách v rozvoji nášho mesta. Zásluhu na realizovaní aspoň časti načrtnutého zodpovedného diela má aj vyše tridsať členov Zboru Žilincov.

Čo pokladáte vo svojom živote, ale aj v živote spoluobčanov za najdôležitejšie?

Výchovu k slušnosti, mravnosti a riadenie sa pozitívnymi odkazmi našich predkov, bez ohľadu na etnické a náboženské rozdiely v občianskej komunite nášho mesta, regiónu a štátu. Priblížiť sa tak úrovni kresťanskej demokracie prosperujúcich západoeurópskych miest a krajín.

Ján Blahovec

Zdroj: Žilinský večerník, 21. 11. 2006, Číslo: 47 / strana 22, ročník XVI.