Gustáv Krušinský
Gustáv Krušinský: Nespoliehajme sa na prevracanie kabátov, ale na vlastný um a pracovitosť!"
Ing. Gustáv Krušinský - narodil sa v roku 1946, ekonóm, neúnavný organizátor, vedúci finančný referent a kontrolór na generálnom riaditeľstve Drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu Žilina, asistent riaditeľa štátneho podniku Nábytok Žilina, podpredseda MsNV v Žiline, riaditeľ Daňového úradu v Žiline (1991 – 2003), publicista, spoluorganizátor cyklu výstav Premeny Žiliny a autor textu rovnomennej knižnej publikácie (1990). Autor žilinskej mestskej zástavy, držiteľ mestských vyznamenaní Budovateľ mesta Žiliny – za rozvoj kultúry v meste, Zaslúžilý občan mesta Žiliny (1990), iniciátor založenia Zboru Žilincov a jeho súčasný podpredseda.
Keď som vás požiadal o tento rozhovor, povedali ste mi, že by ste nechceli hovoriť o svojej profesionálnej dráhe, ale viac o vašich aktivitách vo vzťahu k Žiline. Akceptujem to, aj keď si myslím, že pri hlasovaní o prijatí za člena Zboru Žilincov sa tieto dve dimenzie neposudzujú oddelene, pretože tvoria komplexnú osobnosť človeka v miere jeho pomoci Žiline.
To je pravda, ale ako vidím, s niektorými mojimi životopisnými informáciami sa čitateľ zoznamuje v úvode, ktorý ste spracovali. Preto pokladám za dôležitejšie vysvetliť, prečo som sa začal zaoberať poodhaľovaním vzácnych okamihov v histórii mesta a ako sa toto moje úsilie upevňovalo. Zhodou okolností mi pred tridsiatimi tromi rokmi daroval sesternicin manžel v Bratislave veľkú vzácnosť, originál knižky „Stručný dejepis slobodného mesta Žilina“ z roku 1874, ktorý vlastným nákladom vydal slovenský národovec a žilinský právnik, vtedy len dvadsaťtriročný Alexander Lombardini. Kníhtlačiarsky spolok účastinársky v Turčianskom sv. Martine vytlačil len 120 kusov. Originál tejto knižky sa už v roku 1948, keď vyšiel jej prepis, pokladal za roztratený. Ja som dostal do daru originál, ktorý obsahuje dokonca Lombardiniho osobnú pečiatku s maďarsky písaným kruhopisom. Pri vytlačenom texte sú jeho vlastné poznámky, ktoré dopĺňal dvadsaťtri rokov, až do svojej smrti v roku 1897. Nikdy predtým o Žiline nič takéto nevyšlo. Šéfredaktor Cieľa Jozef Habovčík súhlasil s tým, že mi o knižke uverejní článok. Vyšiel vo februári 1984 a na moje prekvapenie ho preberali aj iné noviny, dokonca sa tieto informácie dostali do éteru prostredníctvom Slovenského rozhlasu, kde k tomu zahrali aj novú pesničku o Žiline. To ma tak povzbudilo, že som začal publikovať ďalšie veci – o Burianovej veži, Malebnej ceste dolu Váhom, Z histórie mesta Žilina, o Kráľovskej colnici a iné. Fotografie k mojim článkom pripájali Pavol Ďurčo, Libor Závodský, a potom už Miroslav Pfliegel.
Vaša spolupráca s Ing. Miroslavom Pflieglom, CSc., Liborom Závodským a Michalom Hofmeisterom na cykle výstav Premeny Žiliny je známa. V septembri 1988 kultúrno- spoločenský mesačník Slovensko, v trojstranovom príspevku šéfredaktora Štefana Haviara s názvom Z lásky k svojmu mestu, uviedol: „A práve Žilina má to šťastie, že sa v jej lone našli štyria takíto ľudia, ktorí doslova a do písmena milujú svoje mesto... aby krôčik za krôčikom ako vedci postupovali za neobjavenými tajomstvami. Hľadajú vo vnútri svojho mesta... Želajme každému mestu na Slovensku takýchto „fanatikov“.
Boli to uznanlivé a povzbudivé slová. Zdalo sa mi, že tento cyklus výstav pomohol výrazne zlepšiť citový vzťah Žilinčanov k svojmu mestu – a o to nám práve išlo! Ak si dobre pamätám, tak druhú výstavu v poradí, Miro Pfliegel inštaloval v roku 1986 dokonca aj v družobnom meste Ústí nad Labem. Miroslav Pfliegel vládol fotoaparátom, vy perom a vynikajúco ste sa dopĺňali. Zaujímavosti z histórie Žiliny ste opisovali v mnohých periodikách, ale zaoberali ste sa aj inými témami a aktivitami. V roku 1986 vyšla napríklad brožúrka „Žilina, prechádzka mestom“, kde som bol autorom textu. V rokoch 1987 až 1992 som pravidelne mesačne uverejňoval články v rubrike Historické klenoty nášho mesta, ku ktorým pripájal fotografi e Miro Pfliegel. V Kultúrnom živote Žiliny a v mesačníku Žilinec tak vyšlo spolu sedemdesiat. Začiatkom deväťdesiatych rokov som v žilinskom týždenníku Cieľ uverejňoval v siedmich pokračovaniach aj históriu daňovej sústavy na našom území – od Veľkej Moravy po 19. storočie v Uhorsku. O histórii Žiliny som prednášal žiakom i učiteľom základných škôl, ale aj žiakom odborných učilíšť. Bolo toho viac.
V Literárnom týždenníku zo septembra 1988, ktorý ste mi požičali, som si s potešením prečítal čarovnú báseň Žilinské námestie od Ľubomíra Feldeka, ktorá začína veršami: Žilinské námestie, prsteň štvorhranatý - všetkým nám bol veľký, moji kamaráti! Táto báseň poeticky podporila otvorený list vedeniu mesta Žilina, ktorý mal názov Zachránime historické jadro Žiliny? Spolu s vami ho podpísalo dvadsaťjeden známych osobností Žiliny a pripojili sa aj patrioti, žijúci v Bratislave: akademickí maliari Vladimír Kompánek a Miroslav Cipár, hudobný skladateľ Ivan Hrušovský, spisovateľ Ľubomír Feldek, svetoznámy fotograf Karol Kállay, architekt Mikuláš Bašo, herec Oldo Hlaváček a Dr. Miloš Bárta. Takéto prejavy vlastného názoru boli v tej dobe odvážne a stále rizikové; kvôli čomu ste riskovali?
Išlo o obnovu Námestia Dukla, terajšieho Mariánskeho námestia, v hlbšej histórii známeho ako „rínok“. Existovali dve alternatívy obnovy žilinského „rínku“. Zanietený žilinský patriot Ernest Žabkay sa obával, že pri plánovanej obnove severovýchodnej strany námestia, kde sa vtedy nachádzala funkcionalistická budova Mestského národného výboru v Žiline, sa môže prijať tá alternatíva, ktorá nepočíta s odstránením plechových striech, zošikmených do námestia. Tvrdil, že pri obnove meštianskych domov na „rínku“ po ničivom požiari Žiliny v roku 1886 domom odstránili štíty, teda „odťali hlavy“. Ale išlo aj o doplnenie oblúkov - „laubní“ všade tam, kde ich po požiari nahradili prekladmi, ďalej o vhodné architektonické zladenie troch funkcionalistických objektov s pôvodnou renesančnou koncepciou zástavby námestia a tiež o obnovenie polyfunkčnosti námestia, ktoré pre malý počet bytov bolo takmer úplne vyľudnené. Chceli sme teda presvedčiť vedenie mesta, aby historické jadro Žiliny bolo rekonštrukciou uvedené do pôvodnej podoby, ktorá je na Slovensku unikátom! Tiež sme chceli, aby sa rekonštrukcia námestia urobila tak úspešne, ako to bolo pri obnove Bardejova, niektorých ďalších spišských miest i vzácnych pamiatkových súborov vo vtedajšom hlavnom meste štátu – Prahe. Po uverejnení tohto článku sa rozprúdila celoslovenská diskusia v odborných i laických kruhoch na tému obnovy historického jadra Žiliny, ktorá jednoznačne podporila snahu žilinských signatárov občianskeho podnetu, ako boli napríklad spisovatelia Janko Frátrik, Štefan A. Brezány, Ján Lenčo, Ján Papp, akademickí maliari Fero Kráľ, Mojmír Vlkolaček, Pavol Choma, Jaroslav Klenovič, Robert Brun, architekti Antonín Stuchl, Igor Eichler, Ivan Meliš, advokát Ernest Žabkay a my ďalší.
Z týchto osobností sa neskôr sformoval aj Zbor Žilincov?
Čiastočne. Na začiatku všetkého je vždy myšlienka, ktorú treba uskutočniť. Tak to bolo aj v prípade vzniku Zboru Žilincov. Náhoda chcela, že v jeden podvečer v roku 1987 som v meste postretal troch umelcov. Zamrzelo ma, že jeden o druhom sa príliš pochvalne nevyjadrovali, hoci každého z nich som si osobne vysoko vážil. Vtedy mi napadla myšlienka, že by bolo vhodné nejakým spôsobom žilinských umelcov spojiť, aby, obrazne povedané , „nebojovali“ proti sebe, ale aby spoločne „bojovali“ za Žilinu. V tom čase som si kúpil aj knihu Mestské pamiatkové rezervácie na Slovensku, v ktorej sa spomínal i vlastenecký Klub za starú Prahu. Ten v roku 1902 svojou aktivitou zabránil prijatiu návrhu na likvidáciu celých blokov budov v hlavnom meste Českého kráľovstva. Napadlo mi, že keď to pred 85 rokmi dokázali Pražáci za c. k. monarchie, prečo by sme my, Žilinci, nemohli zabrániť chátraniu a likvidácii kultúrnych pamiatok v Žiline! Keď si na jeseň v roku 1987 zaslúžilý umelec, spisovateľ Ján Lenčo, v okresnej knižnici pripomínal 55-te narodeniny, zastavili sme sa po oslave v kaviarni hotela Grand a v debate s ním a ďalšími osobnosťami som navrhol založiť Cech Žilincov ako spolok priaznivcov starej Žiliny. Mal som aj predstavu o predsedovi tohto cechu – myslel som práve na Jána Lenča, ktorý ako umelecká osobnosť nielen kriticky písal, ale aj otvorene prezentoval svoje názory. Na moje príjemné prekvapenie sa účastníci podpísali na mnou narýchlo zhotovenú „zakladajúcu listinu“. Na jar roku 1989 nás na ďalšie stretnutie mala zvolať do okresnej knižnice zástupkyňa riaditeľky. Napriek tomu, že som ju niekoľkokrát urgoval, k stretnutiu nedošlo. Vzápätí prišiel november 1989 a všetko malo zrazu iné dimenzie.
Aké konkrétne, napríklad - v opisovaných súvislostiach?
Napríklad aj také, že ma poslanci zvolili do funkcie podpredsedu MsNV v Žiline, a preto som mohol niektoré veci osobne iniciovať. Naše predchádzajúce stretnutia so Žilincami po ukončení počiatočných výstav cyklu Premeny Žiliny v Dome odborov sme z hotela Slovakia presunuli ku mne do pracovne, veď bola tiež v Dome odborov. Zišlo sa vyše desať tradičných účastníkov vernisáže, medzi ktorými boli aj Ernest Žabkay, básnik Ján Frátrik, akademickí maliari Mojmír Vlkolaček a Štefan Massányi, ktorým som sa chystal prečítať mnou vyhotovený návrh stanov Rady starších Žilincov, ktorá by mohla spolupracovať s vedením mesta a poradiť mu v niektorých záležitostiach, týkajúcich sa Žiliny. Zrazu Ernest Žabkay, s jemu vlastnou rezolútnosťou prehlásil: „Čo za rada! Aká rada! Zbor – to bude zbor!“ Uviedol, že tento názov musí znieť, že musí mať nejaký honor a slovo „zbor“, to znie! Vynechalo sa aj slovo starších, a tak schválili názov Zbor Žilincov. A pána doktora Žabkaya ako veľkú, uznávanú autoritu zvolili za predsedu. Začal viesť ustanovujúcu schôdzu a riešiť akt prijímania členov. Toto sa udialo 9. októbra 1990. Ernest Žabkay sa neskôr ujal aj ďalších organizačných vecí, napríklad voľby výboru (podpredsedom sa stal Štefan Massányi a neskôr bol za tajomníka zvolený Emil Lacko), registrácie zboru ako občianskeho združenia na Ministerstve vnútra SR...
K vášmu menu sa viaže aj vznik mestskej zástavy...
Dá sa to tak povedať. V roku 1990 nastala ošemetná situácia. Mesto Žilina bolo s viacerými mestami vtedajšej ČSFR pozvané na Kongres miest do Amsterdamu, kde bolo treba priniesť aj mestskú zástavu. Čo s tým, keď nebola?! Predseda MsNV Emil Lacko požiadal riaditeľa Štátneho okresného archívu v Žiline Petra Štanského, aby hľadal v archíve... Našiel len nákres – návrh zo začiatku štyridsiatych rokov minulého storočia, keď bol starostom Žiliny Vojtech Tvrdý. Zistil som ale, že tento návrh bol heraldicky nesprávne riešený. Predseda Lacko to rýchlo uzavrel: „Ty sa v tom vyznáš, tak to navrhni!“ Úloha bola jasná – zástava musí byť identifi kovateľná, aby ju ľudia prijali. Naštudoval som príslušnú literatúru a najviac ma inšpirovala vlajka Lichtenštajnského kniežatstva. Podľa nej som spravil návrh našej mestskej zástavy. Pozostávala z dvoch rovnako širokých pásov v heraldických farbách Žiliny. Horný bol zlatý a dolný olivovozelený. Do horného pásu som umiestnil najstarší erb mesta Žiliny, ktorý podľa názoru slovenských heraldikov začala Žilina používať už pred rokom 1301. Jeho rekonštruovanú podobu zverejnil v roku 1970 Ivan Pastorek, vtedajší pracovník Považského múzea, vo Vlastivednom zborníku Považia X, v článku Erb mesta Žiliny. Po schválení v pléne MsNV sme dali ušiť dve zástavy; jedna potom natrvalo zostala v Amsterdame a druhú sme slávnostne vyvesili so štátnou zástavou na Dome odborov pred 1. májom v roku 1990. Nasledujúci rok, už za nového primátora Jána Slotu, boli podľa originálu vyhotovené ďalšie mestské zástavy, ktoré sa pravidelne používajú.
Svojho času ste dali v Zbore Žilincov podnet na umiestňovanie pamätných tabúľ na historických budovách. Dnes už mnohé budovy v Žiline takýmto spôsobom informujú o sebe alebo o významných osobnostiach, ktoré sa k nim viažu.
Keď som pracoval na generálnom riaditeľstve Drevárskom a nábytkárskom v Žiline a neskôr, prešiel som všetky slovenské mestá. Napríklad v Brezne som si všimol, koľko pamätných tabúľ tam majú. V Žiline skoro nič – a keď čosi, tak väčšinou v súvislosti s robotníckym hnutím. To ma hnevalo, veď Žilina má bohatú históriu. Pamätné tabule sú dôležité nielen pre turistov, ale aj pre občanov, ktorí sa prisťahovali, aby ich aspoň tabule informovali o nespochybniteľných historických faktoch, aby sa zoznamovali s históriou mesta, v ktorom žijú! Inicioval som zhotovenie viacerých pamätných tabúľ, napríklad na pamiatku Hornouhorskej priemyselnej výstavy v Žiline v roku 1903 (na Remeselníckom dome), výstavy Grupy uhorsko- -slovenských maliarov v Žiline v r. 1903 (na Považskej galérii umenia), ale aj na vystúpenie Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana na žilinskom „rínku“ v roku 1849 i Karla Kryla v Žiline v roku 1993 (na Bábkovom divadle) a ďalšie.
Ako sa pozeráte na rozvoj Žiliny a na jej perspektívy – napríklad v porovnaní s jej dlhoročným „rivalom“, Banskou Bystricou?
Čo sa týka rozvoja mesta za posledné storočie, chcel by som zdôrazniť, že Žilina sa nikdy vo svojej predchádzajúcej histórii netešila nejakej protekcii centrálnych úradov, ale že všetko prospešné, čo sa v nej vykonalo, si jej obyvatelia vybudovali sami. Napríklad Banská Bystrica sa stoličným, neskôr župným mestom stala tak, že sídlo okolo r. 1790 „vyfúkla“ Zvolenu. Keď Rakúsko-Uhorsko v roku 1918 padlo, Banská Bystrica sa v rokoch 1923 až 1928 opäť stala sídlom Zvolenskej „veľkožupy“, jednou zo šiestich na Slovensku. Napriek tomu, že v Žiline na prelome rokov 1918 až 1919 sídlilo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, t. j. prvá slovenská vláda, mesto sa vtedy dostalo do Považskej župy so sídlom v podstatne menšom Turčianskom sv. Martine. Počas vojnovej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945 sa Banská Bystrica, pre stagnáciu nazývaná mesto penzistov, stala opäť sídlom Pohronskej župy. Žiline nepomohlo ani prijatie známej Žilinskej dohody o autonómii Slovenskej krajiny v rámci Československa zo 6. októbra 1938 a naše mesto sa opäť dostalo do Trenčianskej župy tak, ako tomu bolo za Rakúsko – Uhorska, aj pred ním. Krajským mestom sme sa spolu s Banskou Bystricou stali v roku 1949. V roku 1960 sme veľmi ťažko všetci v Žiline znášali, keď podľa sovietskeho vzoru boli vytvorené nové ekonomické regióny – veľké kraje a centrom Stredoslovenského kraja sa stala Banská Bystrica. Za minulého režimu som sedemnásť rokov chodieval služobne do Banskej Bystrice a miestni mi pri vínku povedali: „Čo vy, Žilinčania, čo vy chcete, veď vy ste okresné mesto ako Veľký Krtíš!“ A vidíte – akú má dnes perspektívu Žilina a akú Banská Bystrica? Nespoliehajme sa na prevracanie kabátov, ale na vlastný um a pracovitosť. Pretože tieto vlastnosti, spolu s vynikajúcou geografi ckou polohou Žiliny, nás jednoznačne predurčujú k tomu, že naše mesto má pred sebou veľmi optimistickú perspektívu! Verím, že všetci členovia Zboru Žilincov sú ochotní v rámci svojich schopností maximálnou mierou pomôcť odborne fundovanému a nezištnému vedeniu mesta v práci pre blaho občanov našej milovanej Žiliny.
Ján Blahovec
Zdoj: Žilinský večerník, 30.01.2007, autor Ján Blahovec
