Finančný palác
Finančný palác
Budovu Finančného paláca pozná staršia generácia Žilinčanov ako budovu Okresného národného výboru v Žiline, ktorý tu sídlil v rokoch 1960 až 1990. Pôvodne tu stála prízemná budova františkánskeho gymnázia, postavená v roku 1779. Budova gymnázia prešla do rúk mesta koncom 19. storočia. Zriadili v nej ľudovú a materskú školu, známu v období Uhorska ako óvoda. Prízemná budova však nevyhovovala potrebám mesta. Preto sa ju rozhodlo koncom dvadsiatych rokov minulého storočia asanovať a na jej mieste postaviť modernú budovu. V nej boli po dokončení v roku 1931 zasadacie miestnosti, sídlo starostu a jeho zástupcov, finančné a správne úrady mesta, mestská sporiteľňa i daňové a finančné úrady štátu. Mesto vypísalo v roku 1929 architektonickú súťaž na projekt stavby. Tú vyhral významný funkcionalistický architekt Michal Maximilián Scheer (1902 – 2000). V tom čase už dlhšie pôsobil v Žiline, kde aj študoval na reálke a zrealizovanými projektmi si získal už predtým v meste dobré meno. Jeho víťazný súťažný projekt modernej funkcionalistickej budovy sa však v plnej miere nezrealizoval. Pôvodný návrh mal prednú časť fasády výraznejšiu než je v súčasnosti. Budova bola prekrytá nízkou sedlovou strechou. Konštrukciu stavby tvorí železobetónový skelet vyplnený izolačným murivom z tvárnic. Celá dispozícia vychádza z konštrukčného dvojtraktu, ktorý ústi do nárožia budovy. Pôdorys stavby ohraničujú tri ulice a je v tvare písmena A. Najužšiu časť pozemku zvolil architekt Scheer ako najdôležitejšiu a umiestnil tam hlavné monumentálne nárožie pôsobiace ako samostatná časť budovy. Bočné fasády majú pravidelné vertikálne členenie lizénami a sú potlačené do úzadia. Hlavná fasáda je polkruhového pôdorysu, zvýraznená a zároveň odľahčená portikom, ktorý podopierajú štyri pravouhlé stĺpy. Nad ním je umiestnený mohutný zasklený polvalec, za ktorým je v interiéri umiestnené schodisko. Polvalec ostro kontrastoval s hladkou stenou z travertínového obkladu. Podľa pôvodného návrhu boli postavené štyri nadzemné podlažia a mohutné podzemné podlažie, kde bolo i ústredné kúrenie. Zasklený polvalec bol povýšený nad hmotu celej budovy, čím bola jednoznačne daná dominantnosť vstupného nárožia. Hlavná vertikálna komunikácia je sústredená v najužšej časti pozemku. Po oboch stranách bočných fasád sú umiestnené kancelárske priestory, ktoré v strede oddeľuje átrium. Bol zriadený i osobný výťah, ten však premával len po štvrté podlažie aj po nadstavbe piateho podlažia. Do budovy viedli pôvodne dva hlavné vstupy, medzi nimi bola od počiatku predajňa tabaku a novín, ktorú prevzal od roku 1953 štátny podnik Poštová novinová služba – PNS. Bola tu až do roku 1992. V roku 1949 bolo nadstavené aj piate nadzemné podlažie pre potreby štátnej správy – národného výboru, čím došlo k potlačeniu dominanty polvalcovitého čelného schodiska. V roku 1949 prevzal vlastníctvo budovy od mesta Krajský národný výbor v Žiline, keďže mesto sa stalo sídlom novozriadeného žilinského kraja. Tento fakt je uvedený na pamätnej tabuli na fasáde budovy z roku 1999. Po zániku krajského národného výboru tu od roku 1960 sídlil okresný národný výbor, od roku 1990 okresný úrad. Od 16. decembra 1992 tu bola Prvá komunálna banka, a. s., v ktorej malo mesto Žilina svoj podiel vo forme budovy. Od 1. októbra 2003 po prevzatí banky belgickou spoločnosťou zmenila banka názov na Dexia banka Slovensko, a. s. V roku 2011 ju kúpila spoločnosť Penta Investments a následne od 1. januára 2012 ju premenovala na Prima banku Slovensko, a. s.
Budova Finančného paláca skrýva mnohé neznáme skutočnosti, ktoré po prvý raz vôbec prinášame čitateľom. V minulosti bola nielen sídlom správnych orgánov, ale aj sídlom banky – Mestskej sporiteľne mesta Žilina. Banka začala činnosť v roku 1929, od roku 1931 sídlila na prízemí Finančného paláca so samostatným vchodom od Hurbanovej ulice. Bol to najväčší súvislý priestor v budove paláca, mnohí si ho pamätajú ako zasadaciu miestnosť krajského a okresného národného výboru. Mestská sporiteľňa tento priestor využívala najmä na styk s klientmi banky, kancelárie banky boli na poschodí. Pre vstup do kancelárií slúžil služobný bočný vchod od Hurbanovej ulice pri zadnom schodisku. Mestská sporiteľňa bola riadená odborným kvalifikovaným personálom. Dlhoročný riaditeľ Mikuláš Mlynarčík bol nedávno ocenený mestom Žilina za jeho zásluhy a prínos pre mesto. Hlavným účtovníkom bol Ľudovít Párnický, dozor nad činnosťou banky mali zástupcovia mesta, najmä poslanci. Medzi nimi bol aj Antonín Sedláček, člen zastupiteľstva za komunistickú stranu a mnohí iní. Mestská sporiteľňa zanikla v roku 1949 prechodom do štátnej Okresnej sporiteľne v Žiline a priestor takto uvoľnila novému majiteľovi – krajskému národnému výboru. Činnosť tejto banky, ktorá priniesla mestu nemalé finančné prostriedky, by si zaslúžila pamätnú tabuľu. Na streche budovy bola siréna ako opatrenie proti leteckým náletom. V roku 1936 počas jednodňového pobytu prezidenta republiky Edvarda Beneša s manželkou a sprievodom, po obede v hoteli Grand prezident odpočíval jednu hodinu vo Finančnom paláci na pohovke, ktorú si mesto požičalo od lekárnika Ferdinanda Grossmanna. Je zaujímavé, že zrenovovaná dodnes slúži potomkovi tohto lekárnika. Na priečelí budovy paláca bol mestský barokový erb ako i štyri tabuľky s názvami finančných úradov sídliacich v budove. Mestský erb bol i nad vchodom do sporiteľne. V roku 1954 bola na prvom poschodí Finančného paláca inštalovaná veľkorozmerná rôznofarebná vitráž "Partizáni na Strečne", ktorej autormi boli akademickí maliari Fero Kráľ (1919 – 2008), Róbert Dúbravec (1924 – 1976) a Vojtech Stašík (1915 – 1978). Na škodu kultúrneho dedičstva sa táto vitráž nesmiernej umeleckej hodnoty odstránila pri prestavbe schodiska v roku 1998. Nahradila ju sklenená stena s masívnym rastrom so zrkadlovým sklom. Zrušením markízy nad vstupom sa stratil pôvodný zámer architekta – ľahkosť architektúry schodiska a nárožia. Podobne sa stratili aj ďalšie architektonické detaily ako i pôvodná omietka, ktorá je dnes žltej farby. Budova Finančného paláca stále patrí medzi architektonické skvosty mesta.
Autori: Mgr. Peter Štanský a Jozef Feiler
