Kino Úsvit – Sokolovňa

Z Žilina Gallery Wiki
Verzia z 19:46, 4. september 2022, ktorú vytvoril Admin (Diskusia | príspevky) (Nový text)

(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Prejsť na: navigácia, hľadanie

KINO ÚSVIT – SOKOLOVŇA

Spolok SOKOL vznikol v Žiline ešte v období Uhorska. Jeho činnosť sa rozrástla najmä po roku 1918. Bol zameraný na telovýchovu a mal aj divadelný súbor. V roku 1931 postavil s podporou štátu funkcionalistickú budovu na dnešnej Veľkej okružnej. V budove bolo kino a divadlo, telocvičňa a spolkové miestnosti. Zásluhu na tomto diele mal najmä starosta spolku Konstantín Fiala, ktorý bol i riaditeľom banky a zástupcom starostu Žiliny. Stavba bola umiestnená vedľa cintorína a vtedajšej sirotárskej záhrady, pri vyústení Ulice Jána Kalinčiaka. Sokolovňu postavila spoločnosť Bohuslav Krysa v mesiacoch apríl až december 1931 podľa projektov pražského architekta Josefa Franců. Sokolovňa mala na prízemí veľkú a malú sálu. Vo veľkej sále s javiskom bolo od počiatku kino s kapacitou 486 divákov a sála slúžila aj ako telocvičňa. Premietalo sa z prvého poschodia, kde bol aj balkón. V prístavbe bola reštaurácia a kuchyňa. Za budovou bolo vonkajšie ihrisko pre 432 cvičencov a tenisové ihriská. Sokolovňa sa stala centrom telovýchovných a kultúrnych aktivít pre členov žilinskej organizácie Sokola, väčšinou českej národnosti. Na budove okrem názvu SOKOL bola i plastika sokola. Tú v októbri 1938 odstránili demonštranti za autonómiu Slovenska. V roku 1939 po zákaze Sokola prevzala budovu Hlinkova garda a budova dostala názov Hlinkov dom, plastiku sokola nahradila busta Andreja Hlinku. Na budove bola pravdepodobne od roku 1938 bronzová pamätná tabuľa s menami siedmich padlých legionárov z okolia Žiliny, ktorí bojovali v česko-slovenských légiách v období I. svetovej vojny. Tabuľu vyhotovil akademický maliar František Šmilauer, ktorý učil na žilinskej reálke a bol autorom aj ďalších umeleckých diel v Žiline. Vo veľkej sále bolo od roku 1931 kino, ktoré neskôr dostalo názov Úsvit. Po roku 1945 bolo poštátnené. V auguste 1945 sa tu konala konferencia Komunistickej strany Slovenska za účasti Klementa Gottwalda. Vtedy bol zvolený do čela strany na Slovensku Viliam Široký. Kino po prestavbe v roku 1967 bolo panoramatické pre 400 návštevníkov, pôvodné javisko zaniklo. Bolo to druhé panoramatické kino v bývalom Stredoslovenskom kraji po Novej Dubnici. V rokoch 1976 až 1985 vykonával funkciu správcu kina žilinský rodák spisovateľ Ján Lenčo (1933 – 2012). Jeho román Roky v kine Úsmev vychádzal práve zo skúseností z tohto obdobia jeho účinkovania. V roku 1994 prebrala kino Úsvit od Parku kultúry a oddychu v Žiline spoločnosť Tatrafilm. Kino v októbri 2005 zaniklo, pretože sa nestačilo prispôsobiť nastavajúcej ére digitalizácie a prišla aj veľká konkurencia v novovzniknutých viac sálových multikinách.

Pôvodne boli súčasťou areálu Sokolovne tenisové ihriská, ktoré po roku 1950 nahradili volejbalové a hádzanárske. V rokoch 1946 až 1951 bol správcom Sokolovne Jozef Ondruš, otec známeho žilinského športovca a trénera Dušana Ondruša. V roku 1951 budova prešla do správy telovýchovnej jednoty Slovan a potom do jej právneho nástupcu Slovan Malá Fatra. Budovu Sokolovne získala v reštitúcii telovýchovná jednota Sokol v roku 1990. V roku 2006 časť budovy asanovali a prestavali.

Po roku 1945 malo mesto Žilina dve kiná a tretie menšie bolo v Závodí. Reklamy na premietané filmy mali svoje stále vývesné skrinky na dvoch miestach v priestoroch jedinečného „žilinského korza“. Jedna bola na začiatku Farskej uličky a druhá na vtedajšom Námestí Dukla pod laubňami, zavesená vedľa cukrárne na stene susediacej s drogériou. Premietač v kine Úsvit p. Huraj spomína, ako v noci po premietaní filmu vozil v malej káre filmové kotúče na železničnú stanicu, aby mohli byť na druhý deň premietané v inom meste a zároveň doviezol nový film. Okrem toho aktualizoval reklamu a fotografie vo vývesných skrinkách. Dnes máme na Sokolovňu a kino Úsvit len spomienky. Pripomína nám ich spisovateľ a osobnosť Žiliny Ján Lenčo vo svojom odkaze, ktorý nám zanechal.

Autori: Peter Štanský a Jozef Feiler