Plaváreň pri Slovene

Z Žilina Gallery Wiki
Verzia z 21:11, 20. júl 2022, ktorú vytvoril Admin (Diskusia | príspevky) (Nový text)

(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Plavárne v Žiline – Slovena

Žilina leží na sútoku troch riek – Váhu, Kysuce a Rajčianky, ktoré tvorili spolu s viacerými jazierkami a potokmi prirodzené plochy na kúpanie. Najstaršou bola plaváreň pri Váhu z konca 19. st. s rozmermi 33 × 3 metre. Postavila ju armáda na Strelnici, kde nacvičovala i streľbu. Plaváreň slúžila na výcvik budúcich vojakov, jej činnosť ukončila prvá svetová vojna. Plavecký výcvik pre vojakov organizoval na Rajčianke aj žilinský Peší pluk 41., ktorý tu vybudoval okolo roku 1925 kúpalisko. Záujem Žilinčanov o plávanie narastal. Preto v roku 1930 veliteľstvo pluku uzavrelo dohodu o postavení novej plavárne s majiteľmi Súkennej továrne v Žiline na jej pozemku pri ľavom brehu Váhu. Továreň zapožičala pozemok 110 × 70 metrov na dvadsať rokov za symbolický nájom 10 Kč ročne. Vojsko zabezpečílo výstavbu plavárne, jej prevádzku a plavčíka. Na výstavbu plavárne si požičalo 109 314 Kč, najmä v Banke československých légií. Samotný bazén postavili v auguste 1930 a ešte v tom roku vybrali na vstupnom 2135 Kč. Spolu v rokoch 1930 až 1937 získali na vstupnom 144 815 Kč, okrem toho mali príjem aj za celosezónne permanentné vstupenky. Zaujímavá z dnešného pohľadu bola cena vstupeniek – mládež platila za celodenný lístok 1 Kč, dospelí 2 Kč, permanentka na sezónu pre mládež stála 35 Kč, pre dospelých 50 Kč. Pri bazéne na tenisových dvorcoch mali v zime aj klzisko, za vstupné v rokoch 1930 až 1937 vybrali 22 988 Kč. Na prezliekanie slúžilo 138 drevených individuálnych kabínok, dve spoločné šatne, areál kúpaliska tvoril i bazén, dve verandy, jeden kolotoč, hojdačky, reštaurácia, WC, studňa a strojovňa. Bazén mal dĺžku 60 metrov a šírku 15 metrov. Boli tu dve skokanské dosky a medzi nimi trojmetrová drevená skokanská veža. V tých miestach dosahovala voda hĺbku 2,7 metra. Na opačnej strane mal bazén po celej šírke schodisko a hĺbku vody 60 centimetrov, tadiaľto sa napúšťala voda zo studne. Pod skokanskou vežou sa voda vypúšťala a odtekala potrubím do Váhu. Pri bazéne boli šatne a prevádzková budova s reštauráciou, kuchyňou a dvoma administratívnymi miestnosťami. Celý objekt bol oplotený a osvetlený elektrickými svietidlami. Nájomcom reštaurácie bol Gejza Pick, veľkoobchodník s pivom a sódou, ktorý platil v rokoch 1931 až 1937 ročný nájom 5000 Kč. Vedľa areálu na brehu Váhu pribudla v roku 1932 drevená dvojpodlažná budova Klubu československých turistov – vodácky oddiel. V roku 1958 prevzala lodenicu Telovýchovná jednota Malá Fatra (od roku 1962 Slovan Malá Fatra), ktorá okolo roku 1970 pristavila k tejto pôvodnej budove murované miestnosti a rozšírila areál lodenice. V roku 1934 požiadala správa vojenskej plavárne mesto o poskytnutie vody z nočných prebytkov mestského vodovodu. Voda sa potom ohrievala v súkennej továrni cez nádrž, v ktorej mala továreň zásoby vody ohriatej na teplotu 80 stupňov Celzia. Tým sa získala čistá a ohriata voda do bazénu. To zlepšilo podmienky pre návštevníkov, pretože dovtedy tam bola napúšťaná len studená voda zo studne v areáli plavárne. V roku 1938 mala plaváreň už len 92 kabínok, pri bazéne sa nachádzali aj sprchy, trampolína, obkolesovalo ho zábradlie. Inventár plavárne tvorili z dnešného pohľadu raritné veci ako prenosný mostík na skoky, korkové pásy pre neplavcov, gumená labuť, vodné nafukovacie duše, plavecké pásy so šnúrami na označenie dráh pri pretekoch na 50 metrov v skrátenom bazéne. Na plavárni usporadúvali aj zábavy, preto v roku 1937 zakúpili zosilňovač na reprodukovanú hudbu z gramofónu. Plavecká sezóna začínala podľa počasia v máji a končila v septembri, korčuľovanie na prírodnom klzisku trvalo od decembra až do marca. V roku 1938 už vojsko nechcelo udržovať plaváreň, záujem oň prejavil Športový klub Žilina. Mesto sa dohodlo s vojskom o prevzatí plavárne a tenisových dvorcov za odstupné 60 000 Kč a prevzatí dlhov. V roku 1941 darovalo mesto plaváreň ŠK Žilina, ktorý plaváreň následne v rokoch 1941 a 1942 prestaval a vybudoval v okolí ďalšie športové objekty. Prestavaný bazén mal naďalej šírku 15 metrov, priečkou sa rozdelila dĺžka na klasický 50 metrový plavecký bazén a malý 10 metrový bazén pre deti. Na mieste starej skokanskej veže postavili novú betónovú vežu, ktorá bola medzi dvoma malými skokanskými mostíkmi. Na obidvoch stranách bazéna vzniklo päť štartovacích blokov. Okolo celého bazéna vybudovali plytké brodisko na očistu nôh pred vstupom do bazéna. ŠK postavil v rokoch 1941 až 1942 štvorpodlažnú budovu plavárne, kde okrem šatní pre návštevníkov kúpaliska bolo množstvo iných účelových miestností, kolkáreň a reštaurácia. Všetky objekty projektoval Ferdinand Čapka a postavila žilinská firma Jesch a Schubrig. Organizačnú a hospodársku prípravu výstavby zabezpečovali funkcionári ŠK Žilina na čele s Vojtechom Závodským. Cez prízemnú časť budovy plavárne s reštauráciou a šatňami sa vchádzalo do vonkajších priestorov s terasou a bazénom. Po roku 1945 boli v nej zrušené šatne a vchod do priestorov bazéna a upravené priestory začali slúžiť ako jedáleň pre zamestnancov Sloveny, pre ubytovanie žiakov a učiteľov podnikového učilišťa a aj športovcov. Táto budova sa stala pre Žilinčanov známejšia ako Závodný klub Slovena. Prestavanú budovu oddelili plotom od plavárne. Zostala v nej len pokladňa s okienkom pri vstupe do bazéna. V roku 1949 vybudovala Slovena nové šatne a sociálne zariadenia. Odvtedy sa používal názov Plaváreň na Slovene. Voda sa už v Slovene neohrievala, a tak bola v bazéne len voda ohrievaná slnkom, čo mnohých odradzovalo. Výstavbou krytej plavárne v roku 1963 stratila táto plaváreň svoj význam a v roku 1968 bola zasypaná.

Autori: Peter Štanský a Jozef Feiler