Arieh Klein

Z Žilina Gallery Wiki
Verzia z 18:37, 11. september 2007, ktorú vytvoril Admin (Diskusia | príspevky) (Nová stránka: == Životný príbeh žilinského rodáka Arieha Kleina == '''Životný príbeh Arieha Kleina, žilinského rodáka: Prečo som sa narodil dvakrát? (1. časť)''' Cesta bez návr...)

(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Životný príbeh žilinského rodáka Arieha Kleina

Životný príbeh Arieha Kleina, žilinského rodáka: Prečo som sa narodil dvakrát? (1. časť)

Cesta bez návratu, koľajnice vedúce do neznáma, preseknuté, niet už cesty späť. Ale nádej vždy zostáva... Kam sa ide po ceste bez návratu? „Do pekla, to predsa netreba nikomu vysvetľovať!„ hovorí o symbolike žilinského pamätníka holokaustu Arieh Klein, 79-ročný energiou nabitý muž, rodák zo Žiliny, dnes žijúci v Izraeli. Do nášho a svojho mesta sa vracia často a rád. Sám spomína na časy pred II. svetovou vojnou, kedy v Žiline židia a kresťania spolu žili bez problémov. „Keby Slováci na Slovensku a židia v Izraeli takto dnes medzi sebou nažívali...„ zamyslí sa A. Klein. V mladosti sám sebe sľúbil, že ak všetko v zdraví prežije, bude pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes v jeho jeruzalemskom podniku pracujú zamestnanci s rôznym postihnutím. Nové časy prežíva s radosťou - má ju aj z nedávneho narodenia trinásteho vnúčaťa. Na staré časy, ktoré sa z veľkej časti odohrávali v Žiline, si s nami zaspomínal. Pred rokom 1939 bolo v Žiline tritisíc židov a 17 tisíc kresťanov a podľa A. Kleina žili spolu ako v raji. „V Žiline sa takmer všetko odohrávalo na železničnej stanici. Aj z Moskvy do Paríža a z Istanbulu do Copenhagenu (Kodaň - pozn. autorky) sa cestovalo cez Žilinu, to bola tá sila. Cestujúci vystúpil, sedel dve hodiny v hoteli Polom - vtedy sa volal hotel Rémy a všetci hneď vedeli, čo sa robí tu a tam...,„ rozpráva A. Klein. Aj traja vychýrení žilinskí pekári Teleman (ktorého dcéru Eriku odviezli do koncentračného tábora hneď v prvom transporte), Steiner a Baumhorn mali svoje stánky oproti stanici. Pasažieri často len vyskočili z vlaku a kúpili si pečivo, ktoré potom bolo preslávené aj v Bratislave. „V Žiline žilo veľa skvelých ľudí, medzi nimi aj primátor Vojtech Tvrdý, ktorý bol členom parlamentu. Býval v niekdajšej Dubnej Skale. Bol úžasný. Hoci, kto nič nerobí, neurobí chybu. On nechal celé námestie vydláždiť mramorom a keď napršalo, zamrzlo to a ľudia padali (smiech). Jeho zásluhou stojí aj Mestské divadlo a vedľa, na farskom kostole, dal urobiť arkády. Keď na kostole vymieňali starú medenú strechu, mal som vtedy šesť či sedem rokov, pridržiaval som lanom plech židovskému klampiarovi Liferantovi, keď sa škriabal hore. Cítil som sa ako hrdina mesta,„ spomína A. Klein. Aj u kováča Žideka mohol držať koňa, keď ho podkúvali... a takto či na rybačku chodil radšej ako do školy. Malý Aťo sa narodil už v Žiline, jeho predkovia pochádzajú z Terchovej. Súrodencov nemal. „Moja mama nesmela mať deti, no náš rodinný lekár Artur Weil jej povedal, aby sa nebála, že jej pri pôrode pomôže. Tak som sa narodil, ale dá sa povedať, že vďaka nemu dvakrát. Druhý raz mi totiž zachránil nohu, keď ma „rozstrieľali„ na Kališti.„ Artur Weil bol slovami Arieha Kleina fenomén: „Keď niekoho poslal do Berlína, napríklad s rakovinou, a tam dostali obálku s jeho menom, pýtali sa, načo ste k nám prišli, veď doktor Weil vie všetko.„ V Žiline boli aj ďalší výborní židovskí lekári, aj iní odborníci: právnici, architekti, ale aj taxikári, klampiari či nosiči na stanici a teda nie samí boháči. „Ignácovi Boskovičovi som nosil košele a bielizeň, tam sme si dávali robiť monogramy. Ešte dnes cítim v nose ten špiritus, keď pracoval,„ spomína A. Klein.


Životný príbeh Arieha Kleina, žilinského rodáka: NAMIESTO POGROMU ŠLI DO KRČMY (2. časť)

Cesta bez návratu, koľajnice vedúce do neznáma, preseknuté, niet už cesty späť. Ale nádej vždy zostáva... Kam sa ide po ceste bez návratu? „Do pekla, to predsa netreba nikomu vysvetľovať!„ hovorí o symbolike žilinského pamätníka holokaustu Arieh Klein, 79-ročný energiou nabitý muž, rodák zo Žiliny, dnes žijúci v Izraeli. Do nášho a svojho mesta sa vracia často a rád. Sám spomína na časy pred II. svetovou vojnou, kedy v Žiline židia a kresťania spolu žili bez problémov. „Keby Slováci na Slovensku a židia v Izraeli takto dnes medzi sebou nažívali...„ zamyslí sa A. Klein. V mladosti sám sebe sľúbil, že ak všetko v zdraví prežije, bude pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes v jeho jeruzalemskom podniku pracujú zamestnanci s rôznym postihnutím. Nové časy prežíva s radosťou - má ju aj z nedávneho narodenia trinásteho vnúčaťa. Na staré časy, ktoré sa z veľkej časti odohrávali v Žiline, si s nami zaspomínal. „Keď v žilinskom Katolíckom dome, ktorý bol o tri budovy ďalej od nášho domu, vyhlásili 6. októbra 1938 autonómiu, prišiel som nadšený domov. Vtedy som mal jedenásť rokov a Tiso ešte nebol prezidentom. A čo je to tá autonómia, pýtal sa ma otec. Neviem, povedal som, a otec na to, tak čo sa miešaš do politiky, Kleinovci sa nemiešajú do politiky!„ rozpráva A. Klein. „O druhej poobede prišiel náčelník Hlinkovej gardy Emil Kianička za otcom, aby všetkým povedal, nech sa schovajú, že bude pogrom, v meste je už trma-vrma, ľudia kričia židia do Palestíny!„ Otec mu povedal: „Čo, ja som ti niečo urobil? Aký pogrom, čo si sa zbláznil? To nie je možné, lebo keď vytiahneme valašky, my aj iní Terchovci, bude vo Váhu krv tiecť. A koľko ľudí to vykrikuje?„ Keď sa dozvedel, že zo desať - pätnásť, dohodli sa, že ich zavolajú do krčmy. Aj tak urobili. A žiaden pogrom sa nekonal. V spolunažívaní medzi žilinskými židmi a kresťanmi neboli problémy, iba raz, s jednou nemeckou rodinou, boli to opravári motoriek a podľa A. Kleina im nezostali nič dlžní: „Prišli časy, kedy si Nemci začali dovoľovať. Napadli nás, tak sme im rozbili dielňu na dnešnej Národnej ulici. Ale inak bol pokoj, ešte aj počas holokaustu, keď židia nesmeli ísť na korzo, starosta mesta s mojím otcom boli takí dobrí kamaráti, že sa vodili pod pazuchy. Židia smeli chodiť po uliciach iba do 18. hodiny. Tí, čo mali hospodársku legitimáciu, mohli byť von do 21. hodiny. Aj my sme boli hospodárski dôležití, mali sme výnimku, hoci, nemohli sme sa na to na sto percent spoľahnúť.„ Cez vojnu postavili v Žiline nový športový štadión, aj zásluhou Vojtecha Závodského, v tom čase náčelníka Hlinkovej gardy, ktorý mal so židovským obyvateľstvom veľmi dobrý vzťah. „S náčelníkom sme stavali tribúnu na štadióne z betónu, dovtedy bola len drevená. Židia mali zakázané športovať a museli sme odovzdať všetko - do poslednej pingpongovej loptičky. A on nám dovolil trénovať od 5. do 7. hodiny ráno na štadióne a trénovali sme tiež pri Paľovej búde. Vďaka dobrej kondícii som prežil aj časy povstania na Kališti,„ vysvetľuje A. Klein. Športový život v Žiline z veľkej časti zakladali a organizovali židia. „V knihe 50 rokov športu v Žiline z roku 1958 sa uvádza, že už v roku 1908 otcov bratranec Emil Klein bol jedným zo zakladateľov Krúžku žilinských športovcov. Veď my sme v roku 1937 v Žiline zorganizovali olympiádu!„ Židovský klub sa volal Makabi, a tak olympiáda dostala názov Makabiáda.


Životný príbeh Arieha Kleina, žilinského rodáka: ZBERNÝ TÁBOR NEBOL NA ÚZEMÍ MESTA (3. časť)

Cesta bez návratu, koľajnice vedúce do neznáma, preseknuté, niet už cesty späť. Ale nádej vždy zostáva... Kam sa ide po ceste bez návratu? „Do pekla, to predsa netreba nikomu vysvetľovať!„ hovorí o symbolike žilinského pamätníka holokaustu Arieh Klein, 79-ročný energiou nabitý muž, rodák zo Žiliny, dnes žijúci v Izraeli. Do nášho a svojho mesta sa vracia často a rád. Spomína na časy pred II. svetovou vojnou, kedy v Žiline židia a kresťania spolu žili bez problémov. „Keby Slováci na Slovensku a židia v Izraeli takto dnes medzi sebou nažívali...„ zamyslí sa A. Klein. V mladosti sám sebe sľúbil, že ak všetko v zdraví prežije, bude pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes v jeho jeruzalemskom podniku pracujú zamestnanci s rôznym postihnutím. Nové časy prežíva s radosťou - má ju aj z nedávneho narodenia trinásteho vnúčaťa. Na staré časy, ktoré sa z veľkej časti odohrávali v Žiline, si s nami zaspomínal. Židovský kódex z 9. septembra 1939, ktorý mal 270 paragrafov, znamenal pre židovské obyvateľstvo katastrofu. Deti vylúčili zo škôl, dospelí nemohli vykonávať svoje profesie a zarobili veľmi málo. Arieh Klein pracoval ako inštalatér, neskôr ako elektrikár prevíjal motory. Židia museli nosiť na odeve žlté plátené hviezdy a hoci sa k nim väčšina Žilinčanov správala ako predtým, boli aj takí, ktorí ich obchádzali alebo sa na ulici tvárili, že ich nevidia. Mnohí z nežidovských obyvateľov Žiliny však židom veľmi pomohli. Pomocník preláta rímskokatolíckej fary Ružičku, doktor Paldan, nebol výnimkou. „V roku 1939 napísal z koncentráku Nisko v Poľsku bratranec mojej matky Leo Haas, aby sme pre neho a ďalších ľudí zohnali rodné listy, potvrdzujúce, že sa narodili na Slovensku, vraj by ich odtiaľ pustili. Doktor Paldan tie listy vo Varíne a Tepličke nad Váhom zohnal a z Niska sa zachránilo viac ako štyridsať ľudí.„ Ako ďalej Arieh Klein spomína, Lea Haasa neskôr chytili a deportovali do Terezína, kde začal maľovať hrôzy, ktoré zažil. Zamuroval ich tam v jednej budove a po vojne ich zverejnil. Na základe kódexu začali arizátori oberať židov o všetky majetky. „Otec začal podnikať ešte skôr, ako sa oženil. Veľkoobchod s cementom Agrária založil môj strýko ešte predtým, ako sa otec vrátil z I. svetovej vojny. Potom sa otec stal vo firme spoločníkom,„ vysvetľuje A. Klein. Obchody začali arizovať najskôr, v každom židovskom obchode musel byť spolumajiteľom nežid. „U nás v Žiline každý, kto sa stal spolumajiteľom, bol aj naším kamarátom, takže všetko išlo tak, ako predtým. Potom nám zobrali šperky a cenné veci. Ale otec poprosil okresného náčelníka v Žiline Jesenského, aby všetky veci, ktoré od židov pobrali, dal do nejakej „kisne„ a schoval na okresnom úrade niekde v pivnici. Presne to aj urobil a tí, ktorí prežili, dostali po vojne všetko späť,„ dodáva Arieh Klein. Do roku 1942 boli všetci židia doma, v Žiline. Žilo ich tu viac ako tritisíc. Na základe Židovského kódexu však mali začať transporty do koncentračných táborov. V meste malo vzniknúť zberné miesto, odkiaľ ich do táborov mali odvážať, pretože bolo treba tisíc chlapcov, ktorí budú Nemcom vo vojne pomáhať proti Rusom. „Starosta Vojtech Tvrdý rázne povedal, že v jeho meste nič takéto nebude, vedel, že by tu skončili aj jeho ľudia. Žilinčania spolu držali tak, že to celkom jednoducho odmietol,„ ozrejmil Arieh Klein. Druhá strana napodiv súhlasila a rozhodli sa, že zberný tábor urobia v kasárňach, tie totiž v tom čase nepatrili na mestské územie.


Životný príbeh Arieha Kleina, žilinského rodáka: POTOM ZAČALI TIE STRAŠNÉ TRANSPORTY (4. časť)

Cesta bez návratu, koľajnice vedúce do neznáma, preseknuté, niet už cesty späť. Ale nádej vždy zostáva... Kam sa ide po ceste bez návratu? „Do pekla, to predsa netreba nikomu vysvetľovať!„ hovorí o symbolike žilinského pamätníka holokaustu Arieh Klein, 79-ročný energiou nabitý muž, rodák zo Žiliny, dnes žijúci v Izraeli. Do nášho a svojho mesta sa vracia často a rád. Spomína na časy pred II. svetovou vojnou, kedy v Žiline židia a kresťania spolu žili bez problémov. „Keby Slováci na Slovensku a židia v Izraeli takto dnes medzi sebou nažívali...„ zamyslí sa A. Klein. V mladosti sám sebe sľúbil, že ak všetko v zdraví prežije, bude pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes v jeho jeruzalemskom podniku pracujú zamestnanci s rôznym postihnutím. Nové časy prežíva s radosťou - má ju aj z nedávneho narodenia trinásteho vnúčaťa. Do starých čias, ktoré sa z veľkej časti odohrávali v Žiline, sa s nami vrátil. Zberný tábor v Žiline, z ktorého odvážali židov do koncentračných táborov, vtedy nestál na území mesta. Tvorili ho kasárne, drevené baraky, ktoré počas I. svetovej vojny slúžili ako nemocnica. „Zhromaždili tam osemnásť až tridsaťpäťročných mužov z celého Slovenska. Naraz bola v Židovskej náboženskej obci trma - vrma, že už štyri dni nedostali jesť. Pýtali sa, idú niekoho poslať na robotu a nedajú mu jesť? Otec odišiel do tábora, kde bol šéfom Marček a zástupcom Mútňanský, synovia otcových kamarátov. Mútňanský dokonca chodil do židovskej školy, doteraz mám fotografiu! Tridsať percent žiakov totiž neboli židia. Chodili tam, lebo naše školy boli kvalitné, učili sa tam cudzie reči...,„ spomína A. Klein. Jeho otec Jakub však z tábora prišiel veľmi smutný, dokonca mal slzy v očiach. Vraj mu nemajú čo povedať, iba to, že tu sedí jeden Nemec a „diriguje„ to. Jakub Klein doma zobral legitimáciu, dôkaz o tom, že bojoval v I. svetovej vojne. Arieh Klein rozpráva ďalej: „Bojoval pri Verdune, kde padlo milión Nemcov a Francúzov!„ Jakub Klein sa teda vrátil do kasární, bez klopania vstúpil dnu a prehovoril: „Ja som Klein so Židovskej náboženskej obce a prišiel som sa opýtať, prečo ľuďom, ktorí majú ísť pomáhať do vojny proti Rusom, nedávate tri dni jesť!„ S Nemcom sa povadili, vraj čo ho je do toho, až Nemec vytiahol pištoľ, priložil ju Jakubovi k sluchám, že ešte jedno slovo a dostane guľku. Ten sa však nezľakol, kľakol si na zem, roztrhol košeľu a povedal: „Môžete ma odbachnúť, ale bez čaju odtiaľto neodídem.„ Vytiahol legitimáciu a odvážne vyslovil: „Možno som s vaším otcom bojoval, mne musíte vzdať česť!„ Nemec vstal a povedal: „Vy ste smelý žid!„ Prikázal, aby doniesli čaj. Jakub vo dverách dodal: „Aj tie keksy.„ Aj sa tak stalo. Tri dni nato už chystali transporty. J. Klein šiel za Nemcom, veď sa už poznali, a povedal mu, že majú odísť aj dvaja chlapci, ktorí ešte nemajú osemnásť rokov a tých by preč posielať nemali. Doniesol potrebné dokumenty, a naozaj, chlapci zostali doma. Vo dverách však na neho zvolal: „Pán Klein, čo sa namáhate, za týždeň pôjdu aj takíto!„ Jakub sa o tom doma nezabudol zmieniť. Arieh Klein dodáva: „Starý otec aj otec zbledli ako stena a starý otec vyhlásil, také deti sa neposielajú pracovať, oni nás chcú vyvraždiť! Treba začať bojovať! Potom sa začali tie strašné transporty.„


Životný príbeh Arieha Kleina, žilinského rodáka: „Ako som si zachránil kožu„ (V. časť)

Cesta bez návratu, koľajnice vedúce do neznáma, preseknuté, niet už cesty späť. Ale nádej vždy zostáva... Kam sa ide po ceste bez návratu? „Do pekla, to predsa netreba nikomu vysvetľovať!„ hovorí o symbolike žilinského pamätníka holokaustu Arieh Klein, 79-ročný energiou nabitý muž, rodák zo Žiliny, dnes žijúci v Izraeli. Do nášho a svojho mesta sa vracia často a rád. Sám spomína na časy pred II. svetovou vojnou, kedy v Žiline židia a kresťania spolu žili bez problémov. „Keby Slováci na Slovensku a židia v Izraeli takto dnes medzi sebou nažívali...„ zamyslí sa A. Klein. V mladosti sám sebe sľúbil, že ak všetko v zdraví prežije, bude pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes v jeho jeruzalemskom podniku pracujú zamestnanci s rôznym postihnutím. Nové časy prežíva s radosťou - má ju aj z nedávneho narodenia trinásteho vnúčaťa. Na staré časy, ktoré sa z veľkej časti odohrávali v Žiline, si s nami zaspomínal. Transporty židov do koncentračných táborov začali v roku 1942. Prvý z nich vypravili 26. marca z Popradu. Nachádzalo sa v ňom tisíc dievčat, medzi nimi aj Erika, dcéra vychýreného žilinského pekára Telemanna. Tú hrôzu prežila. „Táto mladá a veľmi pekná žena posielala listy z Poľska, v ktorých písala, že ide navštíviť tetky Terezu a Katarínu. Boli to ženy, ktoré už dávno zomreli. Jej rodičom bolo podozrivé, prečo ich dcéra píše o nežijúcich tetách. Vtedy bola strašná cenzúra, nemohla napísať čo robia s ľuďmi v koncentrákoch!„ vysvetľuje Arieh Klein. Dohady, čo sa so židmi v Poľsku deje, sa na základe podobných listov veľmi rýchlo šírili. Tisíc chlapcov zhromažďovali už v zbernom tábore, ktorý sa nachádza na území dnešnej Žiliny - Závodia. Tento pozemok vtedy mestu nepatril. Odišli druhým transportom, a bol to prvý transport, ktorý vypravili zo Žiliny. Niektorí Žilinčania mali možnosť vidieť, akí ubiedení boli ľudia, ktorí tu museli byť proti svojej vôli. „Vlaky smerujúce do Poľska tu aj zastavovali. Strážcovia niekedy dovolili niektorým ľuďom, vyjsť na chvíľu von. S otcom sme chodili k tým vlakom a snažili sme sa pomáhať. Raz som tam s otcom nebol. Od vlaku sa vrátil v spodkoch a bosý. Rozprával mi, že tam stretol Trostlera, veľkého hrdinu, ktorý dostal metál za zastavenie Kozákov v I. svetovej vojne. Povedali mu, že idú pracovať do Poľska. Vraj Nemcom pomôcť viesť vojnu proti Rusku,„ rozpráva A. Klein. Každý si naozaj myslel, že ide do roboty, zo sebou si zobrali teda najlepšie baganče, nohavice a dobrý ruksak. Kto z nich mohol tušiť, že idú do plynových komôr? „Keď otec videl polonahého Trostlera v transporte, bez váhania si vyzliekol šaty, vyzul topánky a podal ich svojmu priateľovi z vojny. Cez mesto šiel smutný, v spodkoch a bosý. Trostlera po vojne veľmi dlho hľadal, neskôr sa dozvedel, že zahynul v koncentráku,„ dodáva. Arieh Klein si však spomína ešte na jeden transport - z Grécka. „Boli sme sa práve kúpať v Kysuci. Ani to vtedy židia nesmeli. Otec mi povedal, aby som bežal na novú Žilinu (aj tam bola stanica), že tí ľudia možno potrebujú pomoc. Keď som ich uvidel, prišlo mi zle. Cestovali už sedemnásť dní, boli smädní, hladní a úplne nahí! Nikdy v živote na to nezabudnem!„ Jakubovi Kleinovi sa podarilo prostredníctvom jednej Nemky z mesta vybaviť, aby ľuďom dali aspoň vodu. „Roznášali sme ju a vojaci nás súrili, lebo chceli pokračovať v ceste. Naraz sa mi niekto z vagóna začal prihovárať po česky, vraj sú česká rodina, ktorú chytili na Kréte. Mali so sebou trojmesačné dieťa. Vôbec som nerozmýšľal a rýchlo som im navrhol, aby mi ho dali.„ Mladý Arieh išiel s bábätkom, ako by bolo jeho, keď sa oproti nemu zjavili dvaja nemeckí vojaci. Uvedomil si, že Talianom, ktorí transport sprevádzali, by ušiel, no týmto nie. Tak vrátil dieťa do vagóna. Tváril sa, že nerozumie nemecky, no počul dobre, Nemci ho chceli zobrať obďaleč a tam ho zastreliť. Začal im ukazovať, že sa potrebuje vycikať. „Nemec povedal druhému, aby ma nechal ešte vycikať, kým ma odbachnú. Nablízku stál starý záchod. Ušiel som z neho zadným oknom. Tak som si zachránil kožu.„ Dana Folkmerová


Životný príbeh Arieha Kleina, žilinského rodáka: „Stretneme sa po vojne o šiestej na stanici„ (VI. časť)

Cesta bez návratu, koľajnice vedúce do neznáma, preseknuté, niet už cesty späť. Ale nádej vždy zostáva... Kam sa ide po ceste bez návratu? „Do pekla, to predsa netreba nikomu vysvetľovať!„ hovorí o symbolike žilinského pamätníka holokaustu Arieh Klein, 79-ročný energiou nabitý muž, rodák zo Žiliny, dnes žijúci v Izraeli. Do nášho a svojho mesta sa vracia často a rád. Sám spomína na časy pred II. svetovou vojnou, kedy v Žiline židia a kresťania spolu žili bez problémov. „Keby Slováci na Slovensku a židia v Izraeli takto dnes medzi sebou nažívali...„ zamyslí sa A. Klein. V mladosti sám sebe sľúbil, že ak všetko v zdraví prežije, bude pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes v jeho jeruzalemskom podniku pracujú zamestnanci s rôznym postihnutím. Nové časy prežíva s radosťou - má ju aj z nedávneho narodenia trinásteho vnúčaťa. Na staré časy, ktoré sa z veľkej časti odohrávali v Žiline, si s nami zaspomínal. Deportácie slovenských židov pokračovali do októbra 1942. „Keď som po vojne prvý raz čítal štatistiku, že za necelých päť mesiacov bolo 58 tisíc židov vyvezených do poľských koncentračných táborov, nemohol som tomu uveriť. Tí v nich väčšinou zahynuli, prevažne v Osvienčime-Birkenau. Transporty väčšinou organizovali tak, že v jednej súprave bolo dvadsaťpäť nákladných vozňov a v nich odchádzalo tisíc osôb. Každý žid si so sebou musel zobrať jedlo na tri dni. Pohľad na tých úbohých ľudí v dobytčích vagónoch, ktoré stáli na žilinskej stanici, bol skľučujúci. V roku 1942 deportovali aj dve tretiny žilinských židov„ rozpráva Arieh Klein. S kamarátmi uskutočnili zaujímavú dohodu, ktorá by bola úsmevná, keby to nebolo v smutnej dobe: „Dohodli sme sa, že sa stretneme o šiestej po vojne na nádraží, dali sme si rande.„ V tomto roku stretol v Žiline prvý raz svoju manželku Hetty. Mal vtedy pätnásť rokov, ona desať, a ako tvrdí, dohromady ich dal zrejme spoločný osud. Jej matka Jeanette bola veľmi sociálne založená žena, pracovala v rôznych dobročinných organizáciách. Zomrela pri pôrode. Hetty adoptovala a vychovávala sestra jej matky Beáta. Hettin otec, doktor Gejza Fisch bol známym očným lekárom v Bratislave. V roku 1944 ho transportovali do koncentráku, kde zahynul. „V roku 1942 sa Hetty, Beáta a jej manžel Július Weiner ocitli v zbernom tábore pri Žiline. Vtedajší náčelník Hlinkovej gardy a veľký športovec Vojtech Závodský sa rozhodol vybudovať športový štadión. Kvôli tomu zobrali zo zberného tábora niekoľko desiatok židovských rodín. Stavali tribúnu, preto sme ich volali betonári,„ pokračuje A. Klein, podľa ktorého mal Závodský Weinera rád. Vďaka tomu, že mu umožnil pracovať v žilinskej textilnej firme Baška a Husty, mohol zarobiť slušné peniaze. „Židia vtedy totiž, bez ohľadu na profesiu, mohli zarobiť len 1500 korún mesačne. Pretože Weinerovi sa darilo a v tom čase sme už začali pašovať židovských utečencov z Poľska (cez Rumunsko sa dostali až do Palestíny), každých osem až desať dní som ho poprosil o finančnú pomoc. Na hraniciach sme museli podplácať a on bol veľmi veľkorysý. To mnohých ľudí zachránilo,„ vysvetľuje. Práve poľskí utečenci boli prví, ktorí rozprávali o hrôzach a vraždách, ktoré sa už vtedy v ich krajine odohrávali. Nanešťastie týmto ľuďom takmer nik neveril. Transporty ustali v októbri 1942. „My sme mali výnimku, kvôli hospodárskej dôležitosti, tak sa vtedy tomu hovorilo,„ objasňuje Arieh Klein. Pracoval vtedy vedľa stanice, prevíjal motory, spolu so štyrmi kolegami. Všetci piati prežili. Weinerovci a Hetty bývali v roku 1944 v dome na Veľkej okružnej. „Keď 29. augusta vypuklo Slovenské národné povstanie, Nemci už na druhý deň boli v Žiline. Židia ich najskôr nezaujímali. Gestapo prišlo až o niekoľko dní. Začali zbierať židovské rodiny, ktoré ešte zostali po prvých transportoch v roku 1942. Keď Nemci prišli po Weinerovcov a Hetty, zrazu sa objavil sused, doktor Michal Majerčík. Doslova Hetty zdrapol, ako by bola jeho dcérou a kričal na ňu, prečo sa vláči s tými židmi po schodoch. Vzal ju k nim domov a pošuškal jej, že ju ráno zoberie vlakom k otcovi do Bratislavy. No nepodarilo sa mu to, lebo Nemci už boli všade,„ spomína A. Klein. Majerčíkovci sa rozhodli, že Hetty zostane u nich. Starali sa o ňu a chránili ju až do konca vojny.


Životný príbeh žilinského rodáka Arieha Kleina: Frontálny náraz s Pánom Bohom (VII. časť)

Cesta bez návratu, koľajnice vedúce do neznáma, preseknuté, niet už cesty späť. Ale nádej vždy zostáva... Kam sa ide po ceste bez návratu? „Do pekla, to predsa netreba nikomu vysvetľovať!„ hovorí o symbolike žilinského pamätníka holokaustu Arieh Klein, 79-ročný energiou nabitý muž, rodák zo Žiliny, dnes žijúci v Izraeli. Do nášho a svojho mesta sa vracia často a rád. Sám spomína na časy pred II. svetovou vojnou, kedy v Žiline židia a kresania spolu žili bez problémov. „Keby Slováci na Slovensku a židia v Izraeli takto dnes medzi sebou nažívali...“ zamyslí sa A. Klein. V mladosti sám sebe sľúbil, že ak všetko v zdraví prežije, bude pomáha ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes v jeho jeruzalemskom podniku pracujú zamestnanci s rôznym postihnutím. Nové časy prežíva s radosťou - má ju aj z nedávneho narodenia trinásteho vnúčaťa. Na staré časy, ktoré sa z veľkej časti odohrávali v Žiline, si s nami zaspomínal. V roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. „Ako som spomínal, pracoval som veda stanice, prevíjali sme elektromotory. Vtedy každý deň okolo jednej zneli sirény, sústreďovali sa spojenecké lietadlá, ktoré smerovali do Nemecka. Vracal som sa z práce, keď začali hučať sirény, ľudia pobehovali po uliciach a kričali povstanie, povstanie, treba bežať do kasární po zbrane. Ruskí partizáni sa tu krútili od mája. Otec mi však prikázal, nech sa neopovážim. Tak som mu povedal, že idem hra volejbal. Oproti synagóge, pri pošte bola oprava a predaj bicyklov. Dostal som defekt, tak som rovno bežal tam. Na tom mieste som však dostal defekt šesťkrát. Až som sa pozrel do neba a povedal, pánbožko, ty nechceš, aby som tam išiel. Vrátil som sa domov. Bol to prvý frontálny náraz s Pánom Bohom,“ rozpráva Arieh Klein. Na druhý deň Kleinovcom telefonovali, že Nemci sú už v Čadci. „Išiel som po frajerku a jej rodičov, odtiaľ som sa chcel stratiť kdesi do hôr. Môj otec si myslel, že Kleinovskej rodine sa nič nestane, veď tam bývali sto rokov. To bola tragédia našej rodiny. Nikto nerátal s tým, že Nemci Slovensko obsadia. Otec povedal, že nejde nikam a pobral sa aj s mamou k susedovi,“ pokračuje A. Klein, ktorý ušiel do vtedajšej Sunekovej, Závadky. Už na druhý deň ho to ťahalo domov, tak sa vracal domov na bicykli. „Medzi partizánskym územím a Žilinou bola nepísaná hranica, ktorú strážili Nemci. Tam ma chytili. Až po päťdesiatich rokoch som si skutočne uvedomil, že ma tam mohli jednoducho zastreli. Ruksak som mal plný konzerv, nosil som ich na partizánsku stranu. Tváril som sa, že nemecky nerozumiem a keď sa ma pýtali Kein bum, bum, neodpovedal som nič.“ Keď sa A. Klein vrátil do Žiliny, nastúpil aj do práce. Šéf ho poslal do hotela oproti stanici, volal sa Metropol, opraviť elektrický rozvod. Gestapo, ktoré tam sídlilo, zostalo bez prúdu. „Tam som videl smutné veci. Židovské rodiny, ktoré pochytali, tam vypočúvali a aj mučili,“ tvrdí A. Klein. Po päťdesiatich rokoch ho v Jeruzaleme oslovila známa, ktorá mala strýka vo Viedni a ten mal príbuzných v Žiline. Opýtala sa ho, či by tam nemohol ísť s ňou na návštevu. Odcestovali teda do Viedne, no meno žilinského príbuzného A. Kleinovi nič nehovorilo. Až potom, podľa opisu, zistil, že to bol Arpád Štark. „Jeho arizátor bol šéfom Hlinkovej gardy, ale mali medzi sebou dobrý vzťah. Pokúsil sa ho zachráni, no nevedel o tom, že ho chytili Nemci. Tomu mužovi vo Viedni som povedal iba to, že som videl, ako ich Nemci chytili a odviezli. Nechcel som otvára staré rany. Vedel som, že zahynuli,“ rozpráva A. Klein a objasňuje aj smutný osud mnohých svojich príbuzných: „Za desať dní Nemci pochytali aj našu rodinu a nezostalo z nej takmer nič. Dve staré matky, otcových bratov, ich manželky, deti, bratrancov, sesternice, tri sestry starého otca z Terchovej. Mali vyše deväťdesiat rokov, aj tak ich odtransportovali. Ako staré matky odviezli do Osvienčimu, si ani neviem predstaviť. Pravdepodobne zahynuli niekde po ceste v neľudských dobytčích vagónoch.“


Životný príbeh žilinského rodáka Arieha Kleina: Útek pred vražiacimi Nemcami (VIII. časť)

Cesta bez návratu, koľajnice vedúce do neznáma, preseknuté, niet už cesty späť. Ale nádej vždy zostáva... Kam sa ide po ceste bez návratu? „Do pekla, to predsa netreba nikomu vysvetľovať!„ hovorí o symbolike žilinského pamätníka holokaustu Arieh Klein, 79-ročný energiou nabitý muž, rodák zo Žiliny, dnes žijúci v Izraeli. Do nášho a svojho mesta sa vracia často a rád. V mysli a rozprávaní sa vracia sa do čias pred II. svetovou vojnou, kedy v Žiline židia a kresťania spolu žili bez problémov. „Keby Slováci na Slovensku a židia v Izraeli takto dnes medzi sebou nažívali...„ zamyslí sa A. Klein. V mladosti sám sebe sľúbil, že ak všetko v zdraví prežije, bude pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes v jeho jeruzalemskom podniku pracujú zamestnanci s rôznym postihnutím. Nové časy prežíva s radosťou - má ju aj z nedávneho narodenia trinásteho vnúčaťa. Na staré časy, ktoré sa z veľkej časti odohrávali v Žiline, si s nami zaspomínal. „Tak sa stalo, čo sme nepredpokladali. Nemci všetkých pochytali a odvliekli do koncentračného tábora. Otcov brat ešte stihol ukryť svojho malého syna Rudka v žilinskom jezuitskom kláštore, a tak ho nakoniec zachránil,„ hovorí Arieh Klein. V kláštore vedľa dnešného sirotárskeho kostola na Mariánskom námestí sa takto podarilo prežiť deviatim židovským deťom. Brat Ariehovho otca Jakuba sa v Osvienčime stretol s druhým bratom. Ten ušiel do Maďarska, kde ho tiež chytili. Iného brata zaistili v Žiline, keď sa schovával v dome svojho bratranca, držiteľa bielej legitimácie. „Tá vtedy potvrdzovala, že ide o „čistého kresťana„ a jeho majiteľa sa nesmel nikto „dotknúť.„ Lenže, Nemci neskôr nerešpektovali ani to. Najväčšieho fešáka v rodine, strýka Mila, ktorý sa oženil v Sudetoch, chytili Nemci v Prahe a odvliekli do koncentráku v Terezíne,„ rozpráva A. Klein o prvých dňoch Slovenského národného povstania. Onedlho po tom, ako ušiel do Sunekovej Závadky, znenazdajky sa tam objavili aj jeho rodičia. V otcovom sklade našli v sudoch zbrane, ktoré tam schovali robotníci. Radšej rýchlo zo Žiliny odišli. „Stará mama povedala, že nemôže ísť preč, lebo nebude mať kto utierať prach a zostala doma,„ dopĺňa A. Klein. Jeho rodičia chceli ísť najprv do Terchovej, ale mama povedala, že ide za svojím synom. Otec potom odišiel do centrály partizánov v Kunerade. Tam mu však povedali, že žiaden žid nebojuje. Rozčúlil sa a začal im vyratúvať, koľko židov bojuje. A. Klein vysvetľuje: „Otcovi sa aj tak zdalo, že je to tam ako v holubníku, nie tak, ako si to predstavoval. Povedal, že tu nie je zázemie.„ A tak Jakub Klein vtedy rozhodol, že celá rodina musí ísť do Banskej Bystrice. Nejaký sedliak ich za úplatu previezol cez Šturec. Na aute boli naložené granáty. „Keď to otec zistil, zaplatil vodičovi, aby som si ostrý granát mohol vyskúšať. Neskôr sa mi to zišlo na Kališti,„ spomína A. Klein. Keď dorazili do Banskej Bystrice, oslobodené mesto bolo plné ľudí, sovietskych vojakov. „Na blatníkoch áut ležali slovenskí i sovietski vojaci s puškami a automatmi a hliadkovali. Bola tam veľká trma-vrma. Našiel som si dielňu na prevíjanie motorov a nastúpil som tam. No v Banskej Bystrici nebolo čo jesť, tak sme šli k rodine do Revúcej.„ Tam zostali do októbra 1944. Keď sa dozvedeli, že z Maďarska tiahnu Nemci na Revúcu, Jakub Klein sa aj odtiaľto rozhodol odísť. „Keby sme sa tam schovali v horách, boli by sme začiatkom mája oslobodení, ale my sme šli späť do Banskej Bystrice. V Podbrezovej sme chceli chytiť vlak. Naraz prišli dvaja slovenskí dôstojníci, mladí chlapci. Zastavili vlak, odpojili rušeň a prikázali ľuďom, aby sa muži oddelili od žien. Otec povedal, tí nás chcú asi nechať Nemcom, treba sa ich zbaviť. Dôstojníci asi tušili, že niečo chystáme, ostrej zrážke sa nedalo vyhnúť. Bitka netrvala dlho, dôstojníci zostali ležať na zemi, niektorí naši chlapci utŕžili škaredé rany. Otec potom zozbieral od cestujúcich peniaze, podplatil strojvedúceho, ten pripojil rušeň a šťastne sme pricestovali späť do Banskej Bystrice.„ Arieh Klein ďalej spomína, že do hôr odišlo vtedy veľmi veľa ľudí z Bystrice. Kleinovci skončili v Kališti.


Životný príbeh žilinského rodáka Arieha Kleina: Život za krásu a hodinky (IX. časť)

Arieh Klein, 79-ročný energiou nabitý muž, rodák zo Žiliny, dnes žijúci v Izraeli, chodí do nášho a svojho mesta často a rád. V mysli a rozprávaní sa vracia sa do čias II. svetovej vojny i Slovenského národného povstania, spomína, ako ich prežívala jeho rodina. V mladosti sám sebe sľúbil, že ak všetko v zdraví prežije, bude pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Dnes v jeho jeruzalemskom podniku pracujú zamestnanci s rôznym postihnutím. Na chvíľu sa opäť ocitáme v búrlivých udalostiach SNP... „Počas povstania išla do hôr skoro celá Bystrica. Skončili sme v Kališti, malej dedinke hlboko v lesoch, bol to takmer koniec sveta,„ rozpráva Arieh Klein. V noci začal padať sneh. Švagor Jakuba Kleina, ktorý bol počas II. svetovej vojny na Sibíri v zajatí, Kleinovcom poradil, ako urobiť úkryt z vetiev, aby v noci nepomrzli. Bola taká zima, že už mysleli na to, ako zamrznú. Noc však prežili. Keď sa ráno otec vypravil k dedine, zrazu bolo počuť streľbu. „Bol to najhorší deň v mojom živote. Už som si myslel, že otca odbachli. Vrátil sa však. Na druhé ráno som v hore pri ohníku našiel štyroch vojakov a matku s dieťaťom. Pozdravil som, no nikto mi neodpovedal. Všetci zamrzli! My sme prežili iba vďaka tomu, že môj strýko nedovolil, aby sme v noci oko zažmúrili!„ Celú noc sme si navzájom masírovali ruky a nohy a bránili sa spánku. V horách živorili, neskôr sa schovali u jedného sedliaka. Nemci ich prvý raz prepadli 14. novembra 1944. Zase sa im podarilo ujsť do hôr, no Jakub Klein tam dlho nevydržal, musel vedieť, čo sa v Kališti deje. „Len čo odišiel, zrazu mi mama hovorí, pozri doľava. Päť metrov odo mňa stáli dvaja Nemci s puškami. Na zemi ležali dve jedle. V duchu som si hovoril, ako blesk ich preskočím, skočím za ne, keď budú strieľať a kým znova nabijú, ujdem. Utekal som bezhlavo do lesa, kde som sa ukryl. S otcom sme sa tam našli,„ pokračuje v dramatickom rozprávaní A. Klein. Matku však so strýkom aj tetou zobrali do Kališťa, postavili do radu a mali v úmysle postrieľať. Ariehova matka však bola veľmi pekná. „Nemec prišiel, aby si s ním vymenila hodinky. Čo mala robiť? Dal jej za ne také, čo ukradol od nejakého Rusa. A mama sa Nemca opýtala: Povedzte, na čo ja tu stojím? A ty nie si židovka? A ona, že nie. No tak sa strať! povedal jej a ona odišla. Aj strýko s tetkou,„ opisuje šťastnú záchranu. V Kališti však hladovali, to už bol december a tam nebolo dokonca ani seno pre kravy. Vtedy Arieh prvý raz videl, ako niesla žena na chrbte 60-kilové vrece múky! Nechápal to. „V Kališti sme všetko prežili. Opäť sme prežili a presunuli sme sa na Donovaly, do vyrabovaného hotela, kde boli veľké baly bieleho plátna. Z neho sme ušili kabáty a partizáni ich nosili, aby ich nebolo vidno v snehu,„ loví v pamäti A. Klein. Tak živorili do 18. marca 1945. „Mama už bola veľmi chorá a lekár povedal, že sa nesmie pohnúť z postele. V tom čase ma Nemci postrelili. Okrem toho priniesli Maďari, ktorých partizáni pochytali, týfus a nakazili sme sa. Keď prišli Nemci, našli ma. Hebrejsky som v duchu odriekal Otčenáš a hovorím si, pánbožko, ak ma teraz zachrániš, budem najlepší na svete...„ Životný príbeh žilinského rodáka Arieha Kleina: Moji drahí rodičia (X. časť) Aj tentoraz sa v spomienkach nášho rodáka žijúceho v Izraeli, vraciame do roku 1944: Život v Kališti bol naozaj utrpením. Od Maďarov, ktorí tam rozšírili vši a týfus, ochoreli aj Kleinovci. Navyše, niektorí z ukrajinských partizánov boli antisemiti. Jeden taký neváhal päsťou udrieť do nosa Ariehovho otca Jakuba. Iba preto, že bol žid. „Myslel som si, že ho zabil. Vytiahol som pištoľ a Ukrajinca som zastrelil. Dostal som strach, že ma zabijú, no môj partizánsky veliteľ Morskoj mi povedal, že je na mňa hrdý, pretože som zachránil otcovu česť. Už nikdy by som niečo takéto nedokázal,„ rozpráva A. Klein. V Kališti Kleinovci zostali až do 18. marca 1945. Keď sa Nemci dozvedeli, že v dedine už nie sú partizáni, Kalište vypálili a mnohých ľudí povraždili. Týfusom najhoršie trpela Ariehova matka. Mala vysoké horúčky a začala blúzniť. Lekár len smutne povedal, že jej už nevie pomôcť. „Tri dni som ležal pri nej a prihováral sa jej, kým sa prebrala. Keď nás prepadli Nemci, otec ostal pri nej a ja som utekal,„ pokračuje A. Klein. Dvakrát mu však počas hustej paľby poranili nohu. Ležal v kaluži krvi, tak ho našli Nemci. Myslel si, že o chvíľu bude po ňom, asi preto ho „len„ jeden z nich tresol rúrou pancierovej pušky po hlave. Dovliekol sa do posledného domu, ten však poliali benzínom a zapálili. Musel opäť pred dom. Nemci sa však vrátili po kravu, zbadali ho, chytili za ruky a nohy a hodili späť. „Prihovoril som sa pánbožkovi: Rýchlo mi pomôž, ja ti to vrátim.„ Pomohol a Arieh opäť zostal nažive. Jeho mama však podľahla týfusu. „Nebyť prekliatej vojny, iste by sa dožila požehnaného veku...,„ dodáva.


Životný príbeh žilinského rodáka Arieha Kleina: Predtým a potom (záverečná časť)

Ako sa človek s bohatými životnými skúsenosťami a zaujímavým osudom, ktorý často prichádza do rodnej Žiliny, pozviechal z matkinej smrti a zaradil do života po vojne? Po tom, ako Ariehovi zomrela mama a vystrábil sa zo zranenej nohy (život mu opäť raz visel na vlásku), skončila i vojna. Rozhodol sa dobehnúť zameškané a vzdelávať sa. V roku 1946 v Žiline A. Klein maturoval a potom odišiel študovať do Prahy. Kvôli nohe sa už nemohol venovať atletike, ako kedysi, no hrával volejbal i tenis. Zoznámil sa tu s bežcom, ktorý dobiehal do cieľa s veľkým náskokom pred ostatnými. Bol ním Emil Zátopek. „Mal veľmi zvláštny štýl, zdalo sa, akoby už od začiatku bežal z posledných síl. S Emilom sme sa potom veľmi skamarátili,„ rozpráva A. Klein. Po februári 1948 sa mu situácia prestala pozdávať. „Keď sa ujali moci komunisti, začali sa previerky. Aj keď som nimi prešiel, nemal som chuť v krajine zostať. Navyše, povedal som si, že zostanem, kým budú Jan Masaryk a Eduard Beneš nažive. Potom ma tu však už nič nedržalo, tak som napísal otcovi. Najprv s mojím odchodom nesúhlasil, no potom priznal, že na Slovensku prišlo šesť generácií Kleinovcov o všetko, nech teda idem, že príde za mnou.„ V roku 1949 teda Arieh Klein zo Slovenska odišiel. Jakub Klein chcel totiž stoj čo stoj získať svoj znárodnený podnik. Po mnohých peripetiách a výsmechu, ktorý si užil, ho naozaj späť dostal. Vzápätí ho predal štátu a v roku 1951 prišiel za Ariehom do Izraela. „Obdivoval som ho, v podstate tam v 57 rokoch začínal od znova a bol, ako vždy, veľmi pracovitý. Keď som sa oženil a postupne začali prichádzať deti, naše životy nadobúdali opäť nový zmysel,„ spomína Arieh. Spolu s Hetty pomáhal Jakub rozbiehať Ariehovi podnikanie. Začali vyrábať drobné predmety, kľúčenky, náustky na cigarety, neskôr sa zamerali aj na reprezentatívne prezenty, ktoré si vymieňali štátnici či významné osobnosti spoločenského a náboženského života. Bol medzi nimi Luciano Pavarotti, ktorý dostal dar, keď koncertoval v Košiciach, Clintonovci, Netanjahuovci či kráľ Husajn. Arieh Klein vo svojom podniku zamestnal rôznych ľudí: Iračanov, Maročanov, Egypťanov, Rumunov... niektorých aj so zdravotným postihnutím. Tvrdí, že u nich panuje vynikajúca, priam rodinná atmosféra. Otec Jakub sa dožil vysokého veku. Ariehova rodina sa šťastne rozrastá, ako sme spomínali, nedávno do nej pribudlo trináste vnúča... A nezabúda na rodnú Žilinu, kam sa podchvíľou vracia. Má tu priateľov, známych a veľa, veľa spomienok... Ak sa chcete s osudom A. Kleina zoznámiť podrobne, svoj príbeh vyčerpávajúco vyrozprával Rudolfovi Schusterovi v knihe Muž s dvoma srdcami.

Zdroj: Dana Folkmerová, Žilinský večerník, rok 2006