Slovena
Slovena
Hospodársky rozvoj Žiliny sa výrazne zmenil od začiatku 90. rokov 19. storočia, kedy rozhodujúcu úlohu prevzal továrenský priemysel. Vznikli tu úplne nové závody textilné, chemické, drevárske a ďalšie. Boli tu železničné a iné väčšie dielne a stavebné firmy. Prvú továreň založila v Žiline brnenská textilná firma Lőv a syn v roku 1890 pod názvom Karol Lőv – maďarská továreň na výrobu vlneného tovaru, vojenského súkna a prikrýviek. Veľkopriemyselník Lőv kúpil od mesta Žilina pozemok pri Váhu s rozlohou 297 306 m². Dostal zároveň aj určitú výhodu ak postaví továreň na výrobu súkna, mesto mu odpustí platenie daní na dobu 15 rokov ako aj všetkým zamestnancom fabriky. Podnetom k stavbe tejto prvej fabriky v Žiline bolo odporučenie vtedajšieho ministra priemyslu a obchodu Uhorska Gabriela Baroša (Baross Gábor, 1848 – 1892), ktorého reliéf je znázornený na priečelí remeselníckeho domu.
Výroba v súkennej fabrike sa začala naplno už v roku 1891 a hneď sa stala najväčším podnikom svojho druhu na Slovensku a neskôr aj v celom Uhorsku. Odborníci považovali technické vybavenie fabriky za najmodernejšie nielen v Rakúsko-Uhorsku, ale dokonca aj v celej Európe. Žilina sa sídlom závodu nestala náhodne. Podnikatelia, ale aj uhorská vláda dbali osobitne na výnosnosť závodov, ktorým poskytovali určité finančné výhody. Preto urobili všestranný prieskum umiestnenia fabriky. V prospech Žiliny rozhodli mimoriadne vhodné dopravné podmienky, a tiež aj dostatok lacnej pracovnej sily, pretože v okolí mesta neboli skoro žiadne pracovné príležitosti. Navyše v okolí Žiliny bol dostatok surovín na spracovanie – ovčia vlna, aj keď sa určitá časť ešte musela dovážať. Mimoriadne vhodné podmienky na založenie fabriky poskytla aj uhorská vláda. Lőv dostal nielen zadarmo pozemok na stavbu závodu a 10 000 korún ako dotáciu pri vývoze tovaru do zahraničia, ale dokonca aj výhodné tarify pri železničnej doprave .
V roku 1891 pracovalo vo fabrike asi 800 ľudí, ale časť kvalifikovaných pracovníkov si majiteľ doviezol ešte z materského závodu. Každý týždeň sa spracovalo 12 ton surovej vlny, z ktorej vyrobili asi 300 kusov 40-metrových balíkov súkna. Už v prvom roku vyrobili 600 tisíc metrov súkna a prikrývok. Vyrábali aj prikrývky pre kone, flanelové prikrývky, hrubé halenové súkno, súkno pre vojenské uniformy, ale aj jemné súkna pre dámske a pánske šaty.
V roku 1892 sa vyrobilo už 700 tisíc metrov súkna, najmä jemného pre civilné obyvateľstvo, ako aj súkno pre čalúnenie železničných vozňov. Výrobky sa už vyvážali najmä do balkánskych krajín a odbyt zabezpečovali hlavne obchodníci v Budapešti, kde mala fabrika obchodnú kanceláriu. Menej výrobkov sa vyvážalo do Belgicka a plyšové a moquettové látky do Švajčiarska, kde súperili s produkciou nemeckých výrobcov. V roku 1896 sa rozvíjal vývoz do Malej Ázie a v roku 1899 dokonca do Anglicka, čo hovorilo o veľmi dobrej kvalite tunajších výrobkov. V roku 1892 tu už pracovalo 240 tkacích stavov a jeden parný stroj s výkonom 80 konských síl. V roku 1898 počet vretien dosiahol číslo 10 000. V rokoch 1894 – 1895 tu bolo už 900 robotníkov. Po hospodárskej kríze v rokoch 1900 – 1903 sa začal závod opäť rýchlo rozvíjať a podľa podmienok odbytu výrobkov sa počet robotníkov zvyšoval a v roku 1904 tu bolo už 1132 pracovníkov.
V rokoch pred prvou svetovou vojnou bola fabrika podľa množstva výroby v peňažnej hodnote najväčším textilným závodom nielen na Slovensku, ale v celom Uhorsku. Mala 1600 zamestnancov a kapacita strojov dosahovala 1200 konských síl. Základný kapitál fabriky sa zvýšil na 3,2 milióna korún v roku 1913. Výrobky prúdili cez severonemecké prístavy aj do Spojených štátov amerických, Kanady, Mexika a Argentíny. Počas prvej svetovej vojny fabrika napredovala aj vďaka štátnym objednávkam na vojenské súkno, a tak rástli aj je dividendy. V roku 1918 ich už vyplácali vo výške 8 % a podnik dokonca venoval 50 000 korún na kultúrne a dobročinné účely. V apríli roku 1919 menoval minister obchodu dvoch vládnych komisárov do správnej rady. Úspechy závodu pretrvávali aj po vzniku Česko-slovenskej republiky a čistý zisk za rok 1920 predstavoval viac ako 2 milióny korún. V roku 1921 ale došlo k obratu a súkenka zaznamenala stratu 607 607,33 korún. Až o dva roky sa podarilo situáciu stabilizovať. Od roku 1929 sa v správnej rade fabriky začínajú objavovať aj zástupcovia robotníkov – členovia závodného výboru odborovej organizácie.
Úspech z prvej polovice roku 1929 však zatienila hospodárska kríza, ktorá spôsobila aj pokles cien vlny. Táto situácia nútila vedenie závodu k zmenám a na krytie možných strát zriadila akciová spoločnosť osobitný fond vo výške 15 % účastinnej istiny v sume 2 700 000 korún. Aj vyplácanie dividend sa zastavilo. Podnik si aj napriek týmto problémom zachoval svoje trhy a viac ako polovicu výroby exportoval. Keď však najväčší odberateľ výrobkov – Anglicko – odstúpilo od zásad slobodného obchodu, výroba začala klesať a v roku 1932 to bola už len polovica výkonov ako pred obdobím krízy.
Výrobné straty sa podarilo znížiť až v roku 1933 a v nasledujúcom roku už fabrika dosiahla zisk necelých 30 000 korún. Konečný obrat však nastal až v roku 1936, ale zisk rástol veľmi pomaly. V roku 1938 správna rada fabriky privítala vznik novej Slovenskej republiky a zároveň sľubovala riadiť fabriku tak, aby prispela k rozvoju slovenského hospodárstva. K lepším výsledkom závodu prispela najmä tá okolnosť, že v okolitých krajinách bol priemysel zničený a tunajšie výrobky umožňovali zvyšovať vývoz. Podnik nielenže zvýšil výrobu, ale prvýkrát po desiatich rokoch mohol opäť vyplatiť 7 % dividend.
Rok 1940 možno hodnotiť ako jeden z najúspešnejších v dejinách závodu. Podarilo sa zvýšiť zamestnanosť, zmodernizovať strojový park a dokonca zamestnancom zvýšiť platy. Vybudovali sa nové umyvárne, robotnícka kuchyňa a knižnica. Distribúciu tovaru vzhľadom na vojnový stav prevzala už štátna správa a štát rozhodoval aj o cenách výrobkov a platoch zamestnancov. Posledné roky vojny však nepríjemne zasiahli aj samotnú správnu radu fabriky a obmedzili jej činnosť.
Dňa 5. mája 1945 Povereníctvo SNR pre priemysel a obchod v Bratislave schválilo novú – dočasnú správu a podnik dostal názov Prvá žilinská súkenná továreň, úč. spoločnosť. Dočasným správcom sa stal Anton Wolfan. V roku 1946 sa podnik rozdelil na dve časti – jedna sa začlenila do Textilných závodov na Slovensku, druhá do Sloveny, slovenských vlnárskych závodov na Slovensku. Majetková podstata sa v priebehu roka preniesla na podnik s novým názvom „Slovena“, slovenské vlnárske závody, národný podnik Žilina. Odvtedy začalo štyri desaťročia trvajúce obdobie plánovaného hospodárstva. Napriek tomu sa podarilo držať krok s mohutným rozvojom textilnej výroby vo svete. Aj keď treba povedať, že to nebolo vždy na špičke svetového vývoja tohto odvetvia. Vrcholom vývoja na začiatku 90. rokov bola konkurencieschopnosť celého slovenského priemyslu na svetových trhoch, ale tunajšie výrobky sa ani v takej zložitej situácii nestratili v konkurencii európskych ani svetových výrobkov. V Slovene sa vždy dbalo na výchovu vlastných odborníkov. Vo vlastnom odbornom učilišti sa na prácu v závode pripravovali mladí ľudia, ktorí sa neskôr stávali oporou fabriky.
Závod Slovena má výraznú zásluhu na rozvoji regiónu severozápadného Slovenska, a to nielen pri rozvoji priemyslu. Slovena sa zapísala aj do rozvoja kultúry a športu. Práve Slovena bola prvým sponzorom športovcov po II. svetovej vojne v Žiline. Pod jej menom pôsobili viaceré oddiely futbalu, volejbalu a iných druhov športov v najvyšších celoštátnych súťažiach. Napriek mnohým súčasným problémom sa Slovena opäť pretvára na akciovú spoločnosť a treba tu rozhodne zmodernizovať strojový park aj reštrukturalizovať výrobu. Fabrika sa nezaobíde bez zahraničného kapitálu, ako sa to deje pri mnohých iných závodoch na celkom Slovensku. Začala sa tu spracúvať dokonca vlna z Austrálie, z Mongolska, juta z indickej produkcie, používajú sa švajčiarske farbivá aj textilné pomôcky z Nemecka. Spracúvajú sa vlákna z fabrík skoro celej Slovenskej aj Českej republiky. Ku kvalitnejšej produkcii prispieva najmä automatizovaný systém riadenia technologických procesov, budovaný na báze počítačov s príslušným programom. Napriek všetkým problémom bola Slovena na začiatku 90-tych rokov konkurencieschopným podnikom a aj spoľahlivým partnerom.
Zdroj: Milan Novák, Peter Štanský
Slovena (English)
The economic development of Žilina changed significantly at the beginning of the 90’s of the 19th century, when factory industry took over a crucial role. New textile, chemical, wood-processing and other factories were established. There were railway and other bigger workshops and building companies. The first factory in Žilina called Karol Lőv – a Hungarian factory producing woollen goods, military cloths and blankets – was established by the textile firm Lőv a syn (Lőv and son) from Brno in 1890. The wholesale industrial businessman Lőv purchased a plot with an area of 297,306 m² at River Váh from the town Žilina. He also got a benefit – if he built a factory producing cloth, the town would exempt him and all the factory employees from taxes for 15 years. The first factory in Žilina was built on a recommendation by Gabriel Baross, then Hungarian minister of industry and trade (Baross Gábor, 1848-1892), whose relief is depicted on gable of the House of Artisans.
The cloth factory was put to operation in 1891 and it immediately became the biggest factory of its kind in Slovakia and later in the whole of Hungary. Experts considered the technical equipment of the factory to be the most modern one not only in Austria – Hungary but also in the whole of Europe. It was not by chance that Žilina had become the factory seat. Businessmen and the Hungarian government were particular with the profitability of factories, to which they granted certain financial benefits. Therefore they made comprehensive research about where to place the factory. Žilina was selected for its exceptionally good traffic conditions and enough cheap labour since there were almost no work opportunities in the neighbourhood of Žilina. Furthermore, there were enough raw materials - sheep wool in the neighbourhood of Žilina to be processed, although a part of the raw material had to be supplied. And the Hungarian government provided very suitable conditions for the establishment of the factory. Lőv got the plot for the factory free of charge and 10,000 crowns as a grant to export the goods abroad, and favourable railway transport tariffs.
In 1891 approximately 800 people were working in the factory, however some qualified employees were taken from the parent factory. Twelve tons of raw wool was processed every week into approximately 300 pieces of 40-metre packs of cloth. During the first year of operation, 600 thousand metres of cloth and blankets were produced. They were producing also horse blankets, flannel blankets, simple thick cloth, cloth for military uniforms and fine cloth for male and female clothing as well.
In 1892 as much as 700 thousand metres of cloth was produced, especially the cloth for civil inhabitants and cloth for railway carriage upholsteries. The products were exported in particular to Balkan countries and the demand came especially from Budapest businessmen, since the factory had its business office in Budapest. Fewer products were exported to Belgium and plush and moquette fabrics to Switzerland, where they competed with products from German producers. In 1896 the export to Asia Minor and in 1899 export to England started to develop, what was proof of a very high quality of the local products. In 1892 approximately 240 looms were in operation and one steam machine with an output of 80 horse powers. In 1898 the number of spindles reached 10,000. In 1894 – 1895 around 900 workers worked there. After the economic crisis in 1900 – 1903 the factory started to develop quickly again and due to high demand the number of employees started to rise and in 1904 there were 1,132 employees.
According to the financial value of the produced products the factory was the biggest textile factory not only in Slovakia, but in the whole of Hungary as well before the First World War. It had 1,600 employeesand the capacity of machines was 1,200 horse powers. The basic capital of the factory increased to 3.2 million crowns in 1913. The products were exported through ports in Northern Germany to the United States of America, Canada, Mexico and Argentina as well. During the First World War the factory thrived also thanks to state orders for military cloths and the dividends were thriving, too. In 1918 the dividends amounted to 8% and the factory granted 50,000 crowns to culture and charity. In April 1919 the Minister of Trade appointed two government commissioners onto the Administration Board. The factory was successful also after the Czecho-Slovak Republic was formed and the 1920 net profit amounted to more than 2 million crowns. However, in 1921 the situation changed and the cloth factory recorded a loss amounting to 607,607.33 crowns. The situation was stabilised in two years. From 1929 employee representatives - members of the Union factory board - started to appear on the Administration Board of the Factory.
However, the success from the first half of 1929 was overshadowed by the economic crisis that caused a drop of the wool prices. Such a situation forced the factory management to adopt changes to cover the possible loss, and so the joint-stock company established a special fund amounting to 2,700,000 crowns, i.e. 15% of the capital stock. Paying of dividends stopped as well. In spite of the problems the company preserved its markets and kept exporting more than a half of its production. However, when the biggest customer – England – withdrew from free trade principles, the production started to drop and in 1932 the volume of production was reduced by a half compared to the period before the crisis. The production loss was able to be reduced in 1933 and in the following year the factory finally recorded a profit, however only less than 30,000 crowns. The final turn came in 1936, although the profit was increasing slowly. In 1938 the administration board of the factory welcomed the creation of the new Slovak State and, at the same time, it promised to manage the factory so that it would contribute to the development of the new Slovak economy. The results kept improving especially due to the fact that industry in the neighbouring countries was destroyed and that the factory products helped improve the export. Not only did the factory increased its production, but for the first time in a decade it was able to pay dividends amounting to 7 %.
The year 1940 was one of the most successful years in the history of the factory. Employment rate was improved, the machinery was modernized, and wages increased. New washrooms, kitchens for the workers and library were built. Since the country was at war, distribution of the goods was assumed by the state administration and the state also decided the prices of goods and wages of employees. However, the last years of war struck the administration board of the factory in an unpleasant way and limited its activities.
On 5 May 1945 the Commission of the Slovak National Council for Industry and Commerce in Bratislava approved a new temporary business administration and the factory was renamed: “Prvá žilinská súkenná továreň, úč. spoločnosť” (The First Žilina Cloth Factory, and accounting unit). Anton Wolfan became the first temporary administrator. In 1946 the factory was divided into two parts – one was incorporated in Textilné závody na Slovensku (Textile Plants in Slovakia), the other one in Slovena, Slovak wool plants in Slovakia. In one year the assets were transferred to the new plant of Slovena. And then a period of four decades of planned economy started. In spite of that the factory managed to keep the pace with the huge development of textile production in the world, it was not always on the top of the world development in this industry. The development peak came at the beginning of the 90’s, when the whole of Slovak industry was a competitive player in world markets and Slovena products did not get lost in the competitive environment of European and world products. Slovena had always been very particular about training its own professionals. Young people were studying in its vocational school and later became the pillars of the plant.
Slovena contributed to the development of the Slovak north-western region in a significant way, and it did not apply to industrial development only. Slovena was also involved in culture and sport development. It was the first sponsor of sportsmen after the Second World War in Žilina. Several football clubs, volleyball clubs and other sport clubs operated under the Slovena name in the highest national competitions. In spite of many current issues, Slovena was transferred to a joint-stock company again and it definitely needed to modernise and restructure its machinery. As many other plants throughout Slovakia, the plant would not do without a foreign capital. Wool from Australia and Mongolia, and jute from India started to be processed in the plant, while Swiss dyestuff and textile tools from Germany were used. The plant was processing fibres from almost the whole Slovak and Czech Republic. Automated systems of technological procedures control and specialised software enabled producing the products of high quality. Despite all the problems, at the beginning of the 90’s Slovena was a competitive plant and a reliable partner.
Source: Milan Novák, Peter Štanský
