Obnova hospodárstva po vojne

Prvé kroky po vojne – obnova zničeného hospodárstva

Po oslobodení Žiliny a ostatných miest a obcí v okrese sa začalo s obnovou zničeného hospodárstva. Žilinský región bol jedným z najviac postihnutých na Slovensku. Ustupujúce nemecké vojská tu okrem iného zničili 70 železničných mostov. Trate Žilina – Čadca a Žilina – Vrútky museli byť úplne vymenené. Samotné mesto Žilina utrpelo počas vojny hmotné škody v hodnote 6 miliónov korún a škody obyvateľstva činili 21 miliónov korún. K prvoradým úlohám patrila obnova železničnej trate na úseku Žilina – Vrútky. Žilina mala v r. 1945 18 027 obyvateľov. Už 30. apríla tu ustanovili nový orgán štátnej správy. Mesto od 1. mája riadil Mestský národný výbor a 3. mája ustanovili v Žiline Okresný národný výbor. Prvým žilinským podnikom, ktorý začal po oslobodení s výrobou, bola továreň Ruttgers (Drevoindustria). Čiastočne bola prevádzka obnovená aj v žilinskej celulózke. Dňa 14. mája začal v Žiline vychádzať denník Deň, v júni ilustrovaný časopis pre mládež Svet mladých a oblastné noviny Stredoslovenská pravda. Dňa 13. septembra 1945 bola obnovená železničná prevádzka na tomto významnom železničnom uzle za necelých 5 mesiacov po skončení vojny. Treba spomenúť, že ustupujúce nemecké jednotky sústredili svoju ničivú silu predovšetkým na dopravné spoje, najmä na železnice so zámerom, aby zničené komunikácie neumožnili dosť rýchlo obnovu normálneho hospodárskeho života. Slovenské železnice zničila vojna oveľa viac ako v mnohých iných štátoch, napr. v Maďarsku, Rakúsku, Poľsku, ale aj Francúzsku a Taliansku. Naše hory a rieky boli veľkou prekážkou pri stavbe železničných tratí, no zároveň umožnili ruke ničiteľa poroztínať železnicu na izolované kúsky. Nemecké vojsko ničilo na ústupe technické zariadenia a bralo so sebou všetko, čo sa dalo odviezť na západ, aby spomalilo postup oslobodzovacích jednotiek. Ničenie železničnej siete bolo sústavné, zámerné a dokonalé. Ničené boli mosty, tunely zvršok, rampy, vodárne, výhrevne, prijímacie budovy a hradlá. Ustupujúce vojská venovali zvláštnu pozornosť ničeniu dorozumievacích a zabezpečovacích zariadení. Na túto činnosť mali vycvičené a dobre vyzbrojené zvláštne jednotky. Z celkovej dĺžky 3506 km tratí na Slovensku bolo zničených 2498 km, t. j. 71,25 percenta, nezničených 1025 km, ale tie tvorili len kratšie, spolu nesúvisiace úseky. Z 1111 mostov nad 5 m bolo zničených 798 mostov. t. j. 72 percent. V drvivej väčšine rozstrieľali konštrukcie v tretinách, opory a piliere až do základov. Aby znemožnili odstránenie konštrukcií, na mosty postavili rušne a vozne. Žalostný pohľad skazy poskytovali napr. mosty cez Váh pri žilinskej celulózke a pod Strečnianskym hradom. Zo 71 tunelov na území Slovenska bolo poškodených 31. Deštruované boli najmä portály a oporné múry pod pred nimi. Tam, kde nemecké jednotky postupovali pomaly, boli trate rozorané. Kde bol úsek bezhlavý, zvršok nechali nepoškodený, ale z výhybiek vybrali ľavé hrotnice, odviezli ďalej a zapálili. Stalo sa tak aj v Žiline a jej okolí. Ďalej boli zničené skoro všetky vodárne, vodné žeriavy, výhrevne, točne, hradlové búdky a veľká časť staničných skladísk. Najviac bolo poškodené zabezpečovacie a dorozumievacie zariadenie. Zvlášť utrpela trať Košice – Bohumín, kde vo všetkých staniciach boli hradlové prístroje náložami zničené a v úseku Žilina – Čadca odmontované, odvezeného do Valašského Meziřičí a pred ústupom zapálené.

Začiatky a postup rekonštrukcie

Na území Slovenska sa trate museli lepiť kúsok po kúsku. V praxi to znamenalo postaviť v dravých riekach s primitívnymi prostriedkami mosty, v horských masívoch uvoľniť zasypané tunely plné rozbitých vlakových súprav a nevybuchnutých traskavín, opraviť tisíce kilometrov koľajníc a výhybiek. Najväčšou prekážkou rýchleho postupu opráv bol nedostatok potrebného náradia, stavebného inventáru a materiálu. Napriek tomu, vďaka nesmiernemu úsiliu tisícov obetavých ľudí, hlavné trate spájajúce Žilinu s východným a západným Slovenskom a Moravou boli spojazdnené v rekordnom čase. Priame spojenie Bratislavy so Žilinou bolo obnovené 14. augusta 1945, trať Žilina – Čadca – Bohumín bola opravená 19. 8. 1945 a najviac poškodeným úsekom pri Strečne, ktorý zabraňoval spojeniu s východným Slovenskom, prešiel prvý vlak s uhlím od západu do Košíc 13. 9. 1945. Hneď po oslobodení začali na opravách pracovať železniční zamestnanci a ONV v Žiline a Prievidzi. Neskôr boli väčšie stavebné práce zadávané firmám. Výdatne pomáhalo i železničné a ženijné vojsko. Veľkou prekážkou postupu prác bol okrem materiálu a náradia aj nedostatok nákladných a osobných dopravných prostriedkov, pohonných hmôt, dorozumievacích prostriedkov a technických síl. Tiež však nastražené míny na tratiach a pozdĺž nich, ako aj nevybuchnuté nálože a letecké bomby na mostoch a v tuneloch. Chýbali nákladné autá na dovoz dreva a povozníci voziť nechceli. Na staniciach počas prerušenia dopravy boli stovky povozov na dopravu cestujúcich, ale na dopravu dreva sa denne dostavilo len 5 – 6 povozov. Pre povozníkov bolo výhodnejšie, keď železnice nepremávali. Okresné národné výbory v Žiline a Prievidzi organizovali na rekonštrukčné práce obyvateľstvo miest a obcí a robotníkov z tovární vo svojich obvodoch. Na zvýšenie výkonu sa prideľovali nadprídely potravín, obstarávali topánky, pracovné šaty a iné. Za včasné dokončenie prác v stanovenom termíne udeľovali vyznamenanie Za hrdinstvo v práci.

Zdroj: Dušan Halaj, Prvé kroky po vojne – obnova zničeného hospodárstva, Žilinský večerník č. 27 / Ročník XXV, str. 18, dňa 30. 6. 2015.