Železničná stanica Žilina
Železničná stanica Žilina
Význam železničnej dopravy pre rozvoj a prosperitu mesta netreba zdôrazňovať. Vôbec prvou železnicou na Slovensku bola konská železnica z Bratislavy do Svätého Jura. Prvý vlak na nej vypravili 27. septembra 1840. Do roku 1860 bolo na Slovensku iba 211 kilometrov železničných tratí, ktoré netvorili ucelenú sieť. Až v druhej polovici 19. storočia nastal ich dynamický rozvoj a rýchlym tempom pribúdali ďalšie, o čom svedčí fakt, že za dve desaťročia sa postavilo vyše tisíc kilometrov nových železníc.
S rozvojom budovania železničnej siete na Slovensku pritom priamo súvisela výstavba staníc a iných potrebných železničných objektov. Nie inak tomu bolo i v prípade vybudovania železničnej stanice v Žiline.
Výstavba železnice
História pôvodnej budovy železničnej stanice v Žiline úzko súvisí s výstavbou Košicko-bohumínskej železnice, o ktorú prejavilo záujem konzorcium belgických podnikateľov – bratov Richeovcov. So svojou celkovou dĺžkou 367 kilometrov je najdlhšou železnicou na Slovensku. Plány na jej výstavbu existovali už od roku 1855. Povolenie na vykonanie prípravných prác obdržali v roku 1862.
Konečnú podobu dostala plánovaná železnica v roku 1864, kedy bol vo Viedni vydaný „Pamätný spis o Košicko-bohumínskej železnici“, v ktorom pôvodne navrhovaná trasa viedla severozápadným smerom údoliami Hornádu, Váhu a Kysuce do Jablunkovského priesmyku a Bohumína. Smerovanie trasy sa menilo už počas projektovania i vlastnej výstavby.
Definitívnu koncesiu na stavbu získali bratia Richeovci v júni 1866. Nedostatok finančných prostriedkov však napokon viedol k preneseniu všetkých koncesných práv na Anglicko-rakúsku banku a tá po prevzatí rozpracovaných častí v stavbe pokračovala. Výstavba železnice napredovala rýchlo, o čom svedčí skutočnosť, že 24. júna 1870 bola v Žiline aukcia na vyťaté vŕby a topole na mestskej Sihoti, kadiaľ mala viesť trať - a už o pol roka - 20. decembra 1870 o jedenástej hodine doobeda - prišiel do Žiliny prvý skúšobný vlak z Českého Těšína. Pravidelná doprava na trati Český Těšín - Žilina sa začala 8. januára 1871. Celú trať z Košíc do Bohumína uviedli do prevádzky 18. marca 1872.
V tom istom roku získali konzorciá vedené kniežaťom Windischgrätzom a grófom Breunerom licenciu na stavbu parnej železnice zo Šoprone cez Bratislavu, Trnavu a Trenčín do Žiliny. Pre finančné problémy sa nakoniec rozhodli budovať železnicu údolím rieky Váh. V januári 1873 vznikla akciová spoločnosť Považská železnica. Ako prvú prestavali konskú železnicu z Bratislavy do Trnavy. O tri roky neskôr vo výstavbe pokračovali. Pre finančné problémy sa spoločnosť rozhodla v roku 1879 ukončiť svoju činnosť a po zmene majiteľa bola napokon 1. novembra 1883 odovzdaná celá Považská železnica do prevádzky.
Dopravný uzol doplnila v roku 1899 Rajecká železnica. Sprevádzkovaním všetkých troch tratí sa stala žilinská železničná stanica živým centrom, miestom stretnutí ľudí z celého Rakúsko - Uhorska aj iných krajín.
Budova stanice
Do súčasnosti sa nám zachovali dve podoby železničnej stanice. Prvá budova stanice bola postavená okolo roku 1870 a súvisela s vybudovaním Košicko - bohumínskej železnice (niekedy sa čitateľ môže stretnúť i s názvom Košicko - oderberská železnica). Pôvodné plány budovy boli s ohľadom na očakávanú vysokú frekvenciu cestujúcich zväčšené ešte počas výstavby.
Na typickú ústrednú dvojpodlažnú budovu so sedlovou strechou nadväzovali bočné jednopodlažné krídla stanice. Jediný výzdobný prvok okien a dverí tvoril tehlový ornament – lemovanie, pri ktorom boli zvýraznené nadokenné a naddverné preklady motívmi z pohľadovej tehly.
Výzor pôvodnej budovy železničnej stanice sa počas rokov výrazne nemenil. Niekoľkokrát však stanica dostala slávnostný šat - pred príchodom vzácnych návštev. Vyzdobené uhorskými zástavami a uhorským štátnym znakom sa mesto v roku 1903 pripravilo na návštevu kňažnej Izabely z rodu Habsburgovcov, ktorá ako členka kráľovskej rodiny navštívila Priemyselnú výstavu v Žiline. 20. septembra 1921 na stanici bolo privítanie prezidenta T. G. Masaryka s manželkou, ktorý po prejavoch, prehliadke čestnej vojenskej jednotky a hymne pokračoval v ceste vlakom. O 15 rokov neskôr na slávnostne vyzdobenej železničnej stanici obyvatelia a predstavitelia mesta privítali druhého československého prezidenta Edvarda Beneša, ktorý počas okružnej cesty po Slovensku navštívil i Žilinu. 9. júla 1957 pred stanicou privítali prvého tajomníka ÚV KSSS N. S. Chruščova a predsedu Rady ministrov N. A. Bulganina, ktorí po prejave pokračovali v jazde vlakom do Prahy. Chruščov sa v Žiline zastavil aj 31. 5. 1961 cestou na stretnutie s americkým prezidentom J. F. Kennedym vo Viedni.
V priestoroch starej stanice poskytovali občerstvenie rôzne reštaurácie. V roku 1917 tu pôsobila reštaurácia Istvána Sauera, kde ponúkali okrem iného aj tokajské víno z viníc grófa Windischgraetza ročník 1889, štyri druhy šampanského a šesť druhov likérov. Nájomcom reštaurácie bol neskôr aj Jozef Mlynarčík zo Žiliny.
S rozvojom železničnej dopravy sa z dvojkoľajnej trate stanica postupne rozširovala o ďalšie koľajiská. Z kapacitných dôvodov i pre zlý stav budovy sa rozhodlo o prestavbe žilinskej železničnej stanice, ktorá sa začala v roku 1914. Prvá svetová vojna však plány na stavbu zmarila a na dlhú dobu sa práce súvisiace s modernizáciou železničnej dopravy v Žiline zastavili.
O zložitej situácii v železničnej doprave v 30.rokoch 20. storočia vypovedá aj dobová tlač. Napr. tuhá zima v roku 1929 spôsobila doslova kalamitu. Až vo februári kruté mrazy povolili a vlaky začali chodiť pravidelnejšie. Na odstránenie závejov povolali vojsko, vypomáhali aj robotníci. Železničná správa sa rozhodla, že obmedzí nákladnú dopravu a bude na prepravu prijímať len potraviny, palivo, svietivo, tabakové výrobky, krmivo, novinársky papier, dezinfekčný a železničný materiál. Pretože však bolo potrebné prepraviť väčšie množstvo paliva a potravín, museli na niekoľko dní dokonca zrušiť osobné spoje.
Ale nielen prírodné kalamity ohrozovali železničnú stanicu. Anonymita prostredia a skutočnosť, že sa tu denne vystriedali stovky cestujúcich, veľakrát umožnili nájsť svoje útočisko i rôznym nekalým živlom. Z dobových zdrojov sa dozvieme, že vo februári 1929 sa dvaja občania po neúspešnej hre v „kuželky“ rozhodli kradnúť v stánku Jozefa Kenzeho. Zobrali rôzne vystavené veci a potom sa dali na útek. Obchodník oznámil krádež na četníckej stanici a páchateľov chytili práve v okamihu, keď chceli zo Žiliny odcestovať. Po zatknutí boli odovzdaní súdu. Takisto v júni 1934 zadržala četnícka hliadka na železničnej stanici dvoch mužov. Pri osobnej prehliadke zistili, že sa jedná o vykrádačov pokladníc, ktorí mali pri sebe pakľúče a kasárske náradie. Tej istej noci sa totiž vlámali do pokladnice okresného súdu v Turčianskom Svätom Martine, kde sa im však nepodarilo nič odcudziť. Obidvaja boli odovzdaní do väzby v Žiline.
Modernizácia
Po úplnom zastavení prác na železničnej stanici v roku 1918 sa prípravy na prestavbu rozbiehali iba pomaly. Ďalšie projektovanie pokračovalo až v roku 1937, kedy sa mala zakomponovať aj požiadavka zmenených dopravných pomerov a z toho vyplývajúca potreba vybudovať veľké zriaďovacie nádražie. Nová budova železničnej stanice a administratívna budova na dnešnej Hviezdoslavovej ulici sa začali realizovať v roku 1939 podľa projektov architektov Františka Eduarda Bednárika a Ferdinanda Čapku. Zaujímavosťou istotne je, že zatiaľ čo administratívnu budovu na žilinskej stanici postavili traja podnikatelia z Martina za dva roky (1939-1940), vlastnú stanicu dokončili až v roku 1942. Vizuálne pozdĺžnu budovu železničnej stanice s pravidelne osadenými viacdielnymi oknami a mierne prevýšenou centrálnou halou asymetricky dopĺňa trojposchodová časť s technickým a hospodárskym zázemím. Vedľajšiu administratívnu budovu postavili smerom k mestu trojposchodovú a smerom ku koľajisku dvojposchodovú. Výtvarným prvkom zjednocujúcim obidve stavby bol drobný keramický obklad okrovohnedej farby.
V administratívnej budove vtedy umiestnili telegraf, kancelárie, staničnú pokladnicu, kanceláriu vyšetrujúceho úradníka a železničiarsku školu, v ktorej vyučovali železničný personál. Na druhom poschodí zriadili byty pre železničných úradníkov. Od roku 1940, kedy bola dokončená, tu sídlili i železničné úrady: Premávkový inšpektorát železníc (1. júna 1940) a filiálka Ministerstva slovenských železníc v Bratislave. Za prednostu vymenovali Henricha Lišovského, dovtedajšieho vedúceho Dopravného úradu v Žiline. Inšpektorát mal v administratívnej budove vyhradených deväť miestností. Jeho námestníkom, železničným inšpektorom, sa stal F. Stalmašek, rodák zo Závodia (dnes mestskej časti Žiliny). Úradníkov v počte 48 ľudí pridelilo ministerstvo. Nový úrad disponoval takou istou právomocou ako riaditeľstvo železníc, iba obvod pôsobenia bol menší.
Novú hlavnú staničnú budovu postavili na mieste pôvodnej železničnej stanice, a ako sme už spomenuli, bola dokončená v roku 1942. Projekty už vtedy počítali s tým, že sa na nástupište bude prichádzať vybudovaným podzemným podchodom, ako tomu bolo aj na iných väčších staniciach (napr. v Bratislave). Čo sa týkalo vybavenosti, naplánovali tu čakárne I., II. a III. triedy, čakáreň pre školskú mládež, čakárne pre hromadné transporty (vojsko, robotníctvo), reštaurácie I., II. a III. triedy, letnú reštauráciu, rozličné kiosky, úschovňu batožín, informátora, Slovakotur, zmenáreň, trafiku, holiča a štátnu políciu s väzením a celami. Spolu so staničnou budovou čakalo na prestavbu i koľajisko a vybudovanie zriaďovacieho nádražia na Novej Žiline, potom nákladného nádražia, kde plánovali presmerovať nákladnú dopravu. Bolo potrebné premiestniť aj výhrevne. Stav koľajiska bol v tej dobe priam katastrofický, z čoho vznikali ťažkosti najmä pri presúvaní vlakov alebo vagónov na vedľajšiu koľaj. Rušeň musel ísť až do Strážova, prípadne do Tepličky nad Váhom, aby sa vôbec mohol presunúť. Z hlavnej na vedľajšiu koľaj sa to inak zabezpečiť nedalo. Aj preto musela mať železničná stanica neustále k dispozícii šesť posunovacích rušňov. Vlak stojaci na vedľajšej koľaji pritom nesmel mať viac ako 50, 60, alebo 65 vagónov, kým vtedajšie nákladné vlaky zvyčajne mávali 75 a viac vagónov.
Železničná stanica Žilina bola nielen rozsiahla, ale mala aj významné postavenie v rámci Slovenska. Počas oslobodzovacích bojov o Žilinu v apríli 1945 došlo k poškodeniu hlavnej železničnej stanice a premávka na trati Žilina - Vrútky bola obnovená až 13. septembra 1945. Interiér vestibulu železničnej stanice zdobí päť veľkých okien s farebnými sklenenými vitrážami. Autormi výzdobným prvkov (vitráží) v staničnej budove sú akademickí maliari Róbert Dúbravec a Fero Kráľ. Umelci zrealizovali v rokoch 1955 a 1956 vitráže s piatimi tematickými celkami – zachytili Žilinu, Čičmany, Liptov, Oravu a Kysuce.
Železničná stanica Žilina patrí dnes pre svoju strategickú polohu medzi osem najdôležitejších staníc, ktorými denne prejde 500 až 600 vlakov, a zároveň je najväčším uzlom severného železničného ťahu. Pretínajú sa v nej trate ŽSR z Bratislavy, Rajca, Čadce a Košíc.
V 90. rokoch minulého storočia sa v budove železničnej stanice Žilina nachádzali okrem výdajne cestovných lístkov, úschovne batožín, čakárne a informačnej kancelárie aj kultúrne stredisko pre cestujúcich, stanica prvej pomoci, kancelária vtedajšej Verejnej bezpečnosti, jedáleň s obsluhou i samoobslužná reštaurácia, stánok PNS a predajňa Tabaku. V budove v tej dobe fungovala i Bytčianska piváreň, miestnymi prezývaná „Včelín“.
Čiastočnou modernizáciou prešli priestory železničnej stanice v roku 2002. V lete 2009 uverejnili Železnice Slovenskej republiky projekt s názvom Moderná stanica, ktorého cieľom mala byť obnova výpravných staníc. Medzi prvé bola zaradená i železničná stanica Žilina. Projekt nebol pre nastupujúcu ekonomickú krízu úspešný. Ale v súčasnosti majú ŽSR záujem v projekte pokračovať a medzi prvými obnovenými budovami by sa mala opäť nachádzať železničná stanica v Žiline.
Zdroj: Štanský, P., Mrva, M., Potulky starou Žilinou 2, Artis Omnis s.r.o. Žilina 2012, str. 14 - 19.
