Kráľovský soľný sklad

Kráľovský soľný sklad

V Žiline časti Celulózka sa až do roku 1989 nachádzal soľný sklad, ktorý pôvodne patril panovníkovi. Štátny soľný monopol zaviedli dôsledne v Rakúsko-Uhorsku až Habsburgovci, s cieľom ovládnuť predaj i dovoz soli v prospech štátu.

Výnimku mali len niektoré stolice na severe Slovenska. Štát budoval nielen soľné sklady, ale i soľné úrady, ktoré kontrolovali tento obchod.

Kráľovský soľný sklad v Žiline zásobovali soľou z Poľska po ceste nazvanej Magna via, ktorú dal vybudovať kráľ Ľudovít I. v roku 1364. Cesta až do roku 1964 bola v tesnej blízkosti celulózky. Vtedy sa vybudovala cesta Strečno – Žilina, ktorá obchádzala nielen Strečno, ale umožňovala lepší prístup do Žiliny vybudovaním nedávno opraveným mostom ponad cestu z Rosiny. Ale i rozšírením Košickej cesty. Treba podotknúť, že pôvodne táto cesta viedla po pravej strane Váh popri Starom hrade, ale od 14. storočia bola preložená na ľavú stranu Váhu popri mýtnej stanici v Strečne.

Žilinský soľný sklad bol zásobovaný soľou plťami i povozmi. Na vysúšanie soli bola pri sklade samostatná miestnosť. Keďže soľ bola dosť agresívna na pokožku, mali zamestnanci hneď vedľa skladu zriadený kúpeľ s vodou z blízkeho prameňa. V soľnom sklade pracovali úradníci, vážiči, hajdúsi a noční strážcovia. Boli ubytovaní v areáli a v roku 1805 im postavili ubytovňu na druhej strane cesty . „Celulózčania“ si pamätajú, že tam bola prvá štvortriedna škola a materská škola.

Prístavisko pltí bolo rozšírené v roku 1905 pre novovybudovanú celulózku. Okrem toho bolo ďalšie prístavisko pltí v smere k mostu, kde od pltníkov vyberali mýto a nakladali a prekladali tovar, s ktorým potom pokračovali do Komárna a ďalej až do Budapešti. Plťami sa zo Žiliny odvážala kapusta, z Rajeckej doliny lesné plody, pálenka a kože, z Čičmian, Varína a Terchovej zas ovčí syr. Okrem iného sa tu obchodovalo aj so železnou rudou, poľnohospodárskymi plodinami, medom, voskom, mliečnymi výrobkami, živými rybami, soleným mäsom, ale najmä so soľou nazývanou aj „biele zlato“, na ktorú mal monopol cisár.

V roku 1722 bol monarchiou zabratý mestský pasienok, na ktorom postavili kráľovský soľný sklad. Ten sa nachádzal na vyvýšenom mieste, aby sklad nezasiahli každoročne ničivé jarné povodne. Sklad na chotárnej mape z roku 1747 je označený ako „Novum salis depozitorium“ a bol na pravej strane Váhu v smere na Budatín. Pri celulózke sa vtedy nachádzalo ešte miesto starého soľného skladu, označeného na tejto Ruttkayovej mape ako „Locus antiqui depositum salis“. Ale už na mape z roku 1775 vidno, že soľný sklad sa opäť vrátil na pôvodné miesto a je tam označený ako Cisársko-kráľovský soľný úrad a sklad. Jeho riaditeľom bol otec vtedy študenta Karola Hauera, ktorý v roku 1779 nakreslil známy obraz žilinského námestia (rínku), kde zhodou okolností aj býval spolu s rodičmi. Soľ v tomto sklade skladovali ešte aj počas 1. svetovej vojny. Po nej opravili objekt na byty pre zamestnancov továrne na celulózu. V decembri 1989 však túto historicky zaujímavú a významnú budovu neuvážene asanovali. Areál soľného skladu pozostával zo samotného skladu, administratívnej budovy (kaštieľa), hospodárskych budov a kaplnky. Do súčasnosti sa zachovali len dva objekty – kaplnka a kaštieľ, o ktorých si povieme viac v ďalších vydaniach Žilinského večerníka.

Ešte pre zaujímavosť, na druhom brehu rieky Váh v lokalite „Rosinkau“ alebo „Rosinky“, pri brode cez rieku, na ceste do Tepličky nad Váhom, stál hostinec. Na tomto mieste cisárovná Mária Terézia založila v roku 1765 manufaktúru na súkno. Okolité lúky a umelé vodné jarky sa využívali na bielenie plátna. V historických análoch sme našli jednu zaujímavú udalosť. V lokalite za soľným skladom sa 2. januára 1849 ustupujúci Maďari pokúšali neúspešne zastaviť postup cisárskych vojsk a Hurbanových slovenských dobrovoľníkov počas Zimnej výpravy na prelome revolučných rokov 1848 – 1849. Maďari sa napokon museli stiahnuť do Turca.

V pripravovanej publikácii autorov sa čitatelia dozvedia viac vďaka novým výsledkom archívneho bádania. Bude iste zaujímavé dozvedieť sa, aký význam mal soľný sklad a úrad pre Žilinu a celý región.

Zdroj: Patrik Groma, Žilinský večerník č. 50, str. 18, dňa 11. 12. 2012.

Zdroj: Spracované z knižných publikácií, archívnych dokumentov a pripravovanej knihy Patrika Gromu a Petra Štanského. Odborná spolupráca: Mgr. Peter Štanský (Štátny archív v Bytči, pobočka Žilina), Karol Adreutti (Villa Nečas), Doc. Ing. Milan Novák, PhD (vysokoškolský pedagóg).