Žilinská synoda

Žilinská synoda

Mesto Žilina má vo svojej bohatej histórii rad mimoriadne významných udalostí, ktoré výrazne prekročili rámec mesta. Jednou z nich bola i Žilinská synoda. Všetko sa začalo v roku 1517, kedy Martin Luther vystúpil vo Wittenbergu (presne 31.10.) so svojimi 95 tézami, určenými pôvodne pre akademické dišputy. Ani Luther netušil, ako rýchlo sa jeho tézy rozšíria a aký budú mať ohlas. Bol zaskočený i radikalizovaním svojich myšlienok. Ostro proti tomu vystupoval. Ohlas téz a jeho učenia v Nemecku viedol k tzv. wormskému ediktu, ktorým bol Luther prehlásený za kacíra. Musel sa skrývať na hrade Wartburg. Po roku 1522 sa vracia do aktívnej práce. So svojim spolupracovníkom Philippom Melanthonom položil základy evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Augsburského preto, že bolo predložené cisárovi Karolovi V. na ríšskom sneme v Augsburgu 25. júna 1530. Augsburská konfesia obsahovala celkovo 28 článkov.

Lutherovo učenie sa tak pretransformovalo do reálneho života pod názvom evanjelická cirkev augsburského vyznania. Evanjelická preto, že základom všetkého boli evanjeliá a Písmo sväté, ako základ učenia a noriem správania. Názov používali najmä v strednej a východnej Európe, v ostatných štátoch aplikovali iné názvy.

Lutherove myšlienky sa rýchlo šírili z nemecky hovoriacich krajín po celej Európe. Územie dnešného Slovenska nebolo výnimkou. Mnohí kňazi a šľachtici sa začali hlásiť k cirkevnej reforme. Vznikali prvé zbory. Tieto neboli nijako pevne organizované, pracovali samostatne. Skôr sa dá povedať, že tam bola záštita miest a zemepánov. Prvý pokus o organizáciu cirkvi zrealizovali v roku 1536 banské mestá. Nemali však hlavného predstaviteľa – seniora. Prvým seniorom sa stal až Michal Radašín, farár z Bardejova, ktorý bol seniorom piatich miest. Jeho príkladu nasledovali ďalšie oblasti Slovenska. To bol prvý krok k organizovaniu vnútorného života cirkvi. Ani tieto senioráty však nemohli byť základom zriadenia novej cirkvi. Už v prvej polovici 16. storočia sa ozývali hlasy volajúce po vytvorení väčších celkov. Prvá synoda v Uhorsku sa konala v roku 1545 v Erdöde, kde prijali zásady správy evanjelickej cirkvi a prihlásili sa k augsburskému vyznaniu. Na tomto mieste treba pripomenúť, že Žilinská synoda nebola prvá, ktorá sa konala na území dnešného Slovenska. Vôbec prvou evanjelickou synodou na Slovensku bola už rok po uhorskej – prešovská synoda. Zúčastnili sa jej ale len zástupcovia piatich východoslovenských miest a zástupcovia Spiša a Šariša. Synoda prijala 16 dôležitých článkov pre vnútorný život cirkvi a členov. Jednoznačne sa prihlásila k augsburskému vyznaniu. Položila základy vnútornej správy, ktorá bola dvojstupňová – kňaz a senior, pričom tento bol v podstate na úrovni biskupa v katolíckej cirkvi. Prešovská synoda podporila rozvoj organizovania evanjelikov na území dnešného Slovenska.

Počiatky evanjelickej cirkvi na Slovensku sú spojené s mestami najmä preto, že sa práve v mestách sústredil silný nemecký živel, ktorý bol i na Spiši. Od polovice 16. storočia dochádzalo k rozvoju evanjelickej cirkvi na území Uhorska, a teda i Slovenska. Na stranu evanjelikov sa pridávali i najvýznamnejšie šľachtické rody, ako napríklad Thurzovci a Ilešháziovci. Napriek všetkým posunom stále chýbalo isté zavŕšenie celého postupu, ustanovenia evanjelickej cirkvi na Slovensku. To priniesla až Žilinská synoda v roku 1610. Miloš Klátik, generálny biskup ECAV na Slovensku ju hodnotí takto: "Žilinská synoda bola prvou zákonodarnou synodou Evanjelickej cirkvi na Slovensku. Uzákonila prvé zákony ústavného života, a tým položila pevnú základňu pre vytvorenie samostatnej právnej cirkevnej organizácie evanjelikov na území dnešného Slovenska“. Toto hodnotenie je správne a všeobecne prijímané i odborníkmi. Synoda v podstate viac osamostatnila evanjelickú cirkev na Slovensku a odlíšila ju od ostatných.

Zorganizovať synodu v Žiline umožnili aj priaznivé podmienky, ktoré sa vytvorili začiatkom 17. storočia. Dlhé boje medzi Habsburgovcami a povstalcami proti vládnej moci boli ukončené mierom podpísaným vo Viedni v roku 1606. O dva roky neskôr uzákonili na uhorskom sneme v Bratislave závery mieru z Viedne. Medzi ne patrila i istá miera náboženskej slobody, rovnoprávnosť medzi evanjelikmi a katolíkmi pri voľbe palatína, možnosť pre evanjelikov samostatne sa organizovať a voliť si biskupov. Evanjelici získali zákonmi veľa, ale aby ich preniesli do praxe, museli zvolať zhromaždenie – synodu. Zvolať a zorganizovať sa ju podujal vtedajší palatín, sám evanjelik, sídliaci v Bytči – gróf Juraj Thurzo. Narodil sa 2. septembra 1567 na hrade Lietava. Bol piatym Jurajom vo svojom rode. Otec mu zomrel, keď mal deväť rokov a vychovávala ho matka s otčimom Imrichom Forgáčom. Podobne ako iní šľachtici, mal pred sebou vojenskú dráhu. Získaval úspechy, a tak postupoval v štátnych funkciách. Bol kráľovským radcom, hlavným pohárnikom a neskôr hlavným stolným majstrom. Rozšíril rodinný majetok. Získal napr. dedičné županstvo Oravskej stolice.

Keď sa v roku 1609 stal palatínom, z titulu svojej funkcie mohol reálnejšie ovplyvňovať transformáciu práv evanjelikov do praxe. Už v tomto roku podnikal prvé kroky na zvolanie synody do Žiliny. Zrealizoval dve porady s kňazmi. Prvá bola s kňazmi zo Žiliny a okolia v júli 1609 a druhá s kňazmi z okolia Sučian v auguste 1609. Ako základný termín synody v Žiline bol stanovený 28. marec 1610. Všetko bolo dobre pripravené. Už 15 dní pred začiatkom synody – 13. marca - Thurzo písal oficiálne pozývacie listy. V nich hovorí o snahe, aby každé náboženstvo malo svojich predstaviteľov a superintendentov svojho vyznania. Aby každý článok prešporských zákonov mohol byť uvedený do praxe, musí zvolať synodu 10 preddunajských stolíc na 28. marca do mesta Žilina. Dôvod prečo práve do Žilina vysvetlil približne slovami, že sa tam dá pohodlne byť. Pánov prosil a žiadal, aby z každého regiónu poslali jedného kazateľa a jedného obyvateľa na synodu. Títo účastníci zhromaždenia si majú vyvoliť svojich superintendentov.

Na synode sa nakoniec zúčastnilo 20 zástupcov šľachty, 3 zástupcovia kráľovských miest z Bratislavy a Modry a 28 farárov a seniorov z 10 hornouhorských stolíc. Účasť zdanlivo neveľká, ale reprezentatívna. Hlavné slovo mali palatín Juraj Thurzo a senior Hornotrenčianskeho seniorátu, farár z Bytče Eliáš Láni. Slávnostné otvorenie synody sa začalo v žilinskom farskom kostole náboženskou hymnou "Veni Sancte Spiritus". Predsedal jej Juraj Thurzo. V úvodnej reči zdôraznil hlavné dôvody zvolania: osamostatnenie evanjelickej cirkvi, vytvorenie novej organizácie, voľbu vlastných superintendentov a ustálenie poriadkov pre vnútorný život evanjelikov. Zasadanie trvalo tri dni, počas ktorých synodáli prijali prvé synodálne zákony Evanjelickej cirkvi a zvolili jej prvých superintendentov (biskupov).

Autormi prvých 16 zákonov a superintendentskej prísahy boli Eliáš Láni, Alexander Socovinus a zo svetských stavov Jaroslav Zmeškal a Juraj Lehotský. Palatín Juraj Thurzo potvrdil synodálne zákony a dal ich vytlačiť v Bardejove. Tie rozoslal desiatim stoliciam Horného Uhorska. Nimi sa položil organizačný základ a cirkevná správa evanjelickej cirkvi na Slovensku. Došlo i k právnemu osamostatneniu evanjelikov od katolíckej cirkvi. Podľa Petríka Žilinská synoda mala význam aj v politickej rovine. Jej závery v administratívno-správnej oblasti, ktoré sa dotýkali desiatich stolíc Horného Uhorska, znamenali v svojej podstate prvé inštitucionalizované uznanie slovenskosti istého územia. Územie desiatich hornouhorských stolíc bolo začlenených do troch superintendencií: Trenčianskej (Trenčianska, Oravská a Liptovská), Banskej (Turčianska, Zvolenská, Hontianska a Novohradská), Nitrianskej (Nitrianska, Prešporská a Tekovská). Synoda zvolila v tajnom hlasovaní i prvých superintendentov. Trenčianskym superintendentom sa stal Eliáš Láni, farár v Bytči a senior hornotrenčiansky. Banským superintendentom sa stal brezniansky farár Samuel Melík. Nitrianskym superintendentom bol zvolený farár a prepošt v Bojniciach Izák Abrahamides. Synoda znamenala i istú formu národnostného zmierenia, keďže v evanjelickej cirkvi na území Slovenska sa spojili ľudia slovenskej, nemeckej a maďarskej národnosti. Aby tieto národnosti mali tiež zastúpenie – všetci superintendenti boli Slováci – vytvorila sa i funkcia dozorcu (inšpektora) pre každú z troch oblastí. Dozorca maďarskej alebo nemeckej národnosti bol v podstate akýmsi zástupcom alebo námestníkom superintendenta. Všetci dozorcovia boli z duchovného stavu. Inšpektorom nemeckých zborov v Prešporskej, Nitrianskej a Tekovskej stolice sa stal nemecký bratislavský farár Šimon Heuchelin a inšpektorom banských miest Pavel Lentz, štiavnický farár. Pre maďarské zbory v Prešporskej, Nitrianskej a Tekovskej stolice to bol seredský farár Štefan Kürti.

Superintendenti Eliáš Láni a Samuel Melík boli do svojich úradov uvedení 30. marca 1610. Neprítomný Izák Abrahamides bol inštalovaný dodatočne. Slávnostný akt inštalácie sa konal v žilinskom farskom chráme, vykonal ho farár z Hlohovca Ján Fabricius. Superintendenti napokon zložili podľa 16. synodálneho zákona predpísanú prísahu. Proti synode v Žiline a jej záverom protestoval arcibiskup a kardinál ostrihomský František Forgáč. Ihneď po skončení synody vydal v apríli spis, v ktorom sa ohradil proti všetkým jej ustanoveniam. Evanjelici reagovali obranným spisom. Ten vyšiel v Košiciach vďaka palatínovi Thurzovi tiež v roku 1610 pod názvom "Apologia pro synodo Solnensi ejusque constitutionibus".

Články boli opätovne vytlačené po takmer sto rokoch v Žiline u Viliama Kanderu. Publikoval ich aj Alexander Lombardini, ktorý venoval značnú pozornosť Žilinskej synode, najmä preto, že bol zjavným obdivovateľom Juraja Thurzu. Celkovo bolo 16 zákonov vyhlásených v Žiline návodom na život a organizovanie evanjelickej cirkvi. Hneď prvý zákon nabádal kňazov, aby sa držali čistého učenia apoštola sv. Pavla a zachovávali si náboženstvo v pravej podobe. Štvrtý zákon bol praktický a dotýkal sa hospodárenia farnosti. Muselo sa napr. dbať na to, aby sa majetok a hospodárstvo neničili. Nesmel sa ani zmenšovať, keby k tomu akýmkoľvek spôsobom došlo, bolo potrebné sa obrátiť na politickú vrchnosť. Deviaty zákon sa venoval takmer trestnému právu, a to prehreškom kacírstva a pod. Rozdeľoval kompetencie kňazom na väčšie, ktoré mohli riešiť len superindendenti, a menšie, ktoré riešili dozorcovia a seniori. Potrestanie členov cirkvi a ich odovzdanie svetskej vrchnosti riešili superintendenti. Napriek tomu, že synoda riešila vnútorné problémy jednej z cirkvi, bola významným počinom v dejinách mesta Žilina a zapísala sa medzi najvýznamnejšie udalosti, ku ktorým meste v priebehu jeho histórie došlo.

Zdroj: PhDr. Marián Mrva

Prevzaté z web. stránky Turisticko informačnej kancelárie Žilina.

Palatín Juraj Turzo a Žilinská synoda

Koncom marca (od 28. do 30. marca) roku 1610 sa konala v Žiline synoda Evanjelickej cirkvi na Slovensku, ktorej 400. výročie si práve pripomíname. Zásluhu na jej zvolaní mal Juraj Turzo, predstaviteľ vysokej šľachty a od roku 1609 palatín Uhorska, po kráľovi najvplyvnejší človek v krajine.

Juraj Turzo pochádzal zo šľachtického rodu, ktorého korene siahali do Poľska, odkiaľ sa členovia rodu postupne presunuli a usadili na Spiši v Betlanovciach. Od polovice 15. storočia používali predikát (prívlastok) de Bethlenfalva. Vlastnili majetky v Poľsku a výhodným sobášom na konci 15. storočia sa spojili s rodinou Fuggerovcov a získali podiel z výnosu stredoslovenských banských miest, na zakladaní finančných inštitúcií a v obchodovaní.

Otec Juraja Turza František (1512 - 1574) zastával od roku 1534 funkciu nitrianskeho biskupa, ktorej sa však roku 1556 zriekol. Oženil sa s Barborou Kostkovou, tá však v roku 1561 zomrela. Manželstvo bolo bezdetné. Až s druhou manželkou Katarínou Zrínskou mal päť detí, medzi nimi Juraja. Ten sa narodil 2. septembra 1567 v hrade Lietava.

František Turzo, zakladateľ bytčiansko-oravskej vetvy rodu, vlastnil rozsiahle majetky na Považí a severnom Slovensku. Okrem držby Oravského hradu s panstvom získal Lietavské panstvo s hradom a roku 1563 i panstvá Bytča a Hričov. Po prevzatí Bytče povolal talianskych staviteľov a majstrov a dal na mieste starších budov postaviť v rokoch 1571 - 1574 štvorkrídlový trojpodlažný palác. Tento objekt sa stal trvalým sídlom Turzovcov od roku 1575. Do kaštieľa sa presťahovala len Katarína Zrínska s deťmi, pretože František Turzo medzitým zomrel.

Synodu v Žiline zvolal ako palatín

Katarína Zrínska sa v roku 1576 znova vydala za Imricha Forgáča, ktorý Jurajovi Turzovi zabezpečil kvalitnú výchovu tým, že povolal do Bytče pedagóga Krištofa Echardusa zo Saska. Neskôr mladý Turzo pobýval na dvore rakúskeho arcikniežaťa Ernesta, kde sa pripravoval na vojenskú a diplomatickú kariéru. V roku 1585 sa vrátil domov. Už ako dvadsaťročný sa zapájal do vojenských akcií proti Turkom. V roku 1598 sa stal radcom cisára Rudolfa II., od roku 1599 kráľovským pohárnikom. Za zásluhy v protitureckých bojoch bol v roku 1602 menovaný kapitánom preddunajského vojska a súčasne veliteľom novozámockej posádky. Všetky jeho zásluhy ho vyniesli v roku 1609 na post uhorského palatína, po panovníkovi najvyššej hodnosti v Uhorsku. Jedným z prvých závažných krokov v úrade palatína bolo zvolanie prvej hornouhorskej synody, ktorá sa konala v dňoch 28. až 30. marca 1610 v Žiline.

Mnohí pozvaní neprišli

Zorganizovaniu evanjelickej synody predchádzali prípravné práce. Začali sa 13. marca 1610 rozposlaním pozvánok do desiatich stolíc (Liptovskej, Zvolenskej, Oravskej, Turčianskej, Tekovskej, Hontianskej, Nitrianskej, Novohradskej, Trenčianskej a Bratislavskej). Pre krátky termín od zvolania po konanie synody sa však nemohli mnohí pozvaní dostaviť. Samotnú synodu otvorili 28. marca 1610 v žilinskom farskom kostole náboženskou hymnou Veni sancte spiritus a modlitbou, ktorú odriekal Eliáš Láni, od roku 1608 evanjelický kňaz v Bytči a Turzov dvorný kazateľ. Predsedal jej sám Juraj Turzo, ktorý predniesol úvodnú reč, kde zdôraznil hlavné dôvody jej zvolania. Boli nimi: osamostatnenie cirkvi od rímskokatolíckej, vytvorenie jej novej organizácie, voľba vlastných predstavených – superintendentov, ktorí boli traja, a stanovenie poriadkov pre vnútorný život evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Ďalší deň, 29. marca, sa diskutovalo o zákonoch, ktoré pripravil Eliáš Láni. Popoludní vybrali najlepších znalcov práva, aby spísali znenie zákonov. Na konečnej verzii zákonov sa podieľal Eliáš Láni, prievidzský farár Alexander Socovinus a zo svetského stavu Jaroslav Zmeškal a Juraj Lehotský.

Osamostatnenie od rímskokatolíckej cirkvi

Po zoštylizovaní článkov a formuly superintendentskej prísahy, synodálne zákony potvrdil Juraj Turzo a dal ich vytlačiť v Bardejove. Vytlačené exempláre obdržalo desať stolíc Horného Uhorska. Práve nimi bol položený základ evanjelickej cirkvi na Slovensku a súčasne predstavovali osamostatnenie od rímskokatolíckej cirkvi.

Synoda pokračovala voľbou troch superintendentov 30. marca. Okrem nich zvolili aj troch dozorcov – inšpektorov, v podstate zástupcov superintendentov pre nemecké a maďarské zbory. Ešte ten istý deň o dvanástej hodine na poludnie sa v kostole konala inaugurácia superintendentov - Eliáša Lániho a Samuela Melíka, neprítomný Izák Abrahamides bol inštalovaný dodatočne. Okolo druhej sa zhromaždenie rozišlo.

Žilinská synoda znamenala významný medzník v dejinách evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Evanjelici sa osamostatnili od rímskokatolíckej cirkvi zriadením vlastnej správy a dôležitým činom bolo zjednotenie v augsburskom vyznaní a prijatie Knihy svornosti (súboru vieroučných a obranných spisov z polovice 16. storočia), ktorá sa až na žilinskej synode dostala do prísahy superintendentov. Za hladký priebeh žilinskej synody, ktorej 400. výročie si pripomíname práve koncom marca, sa zaslúžil predovšetkým Juraj Turzo.

Jaroslava Mrvová, historička Považského múzea v Žiline

Zdroj: Žilinský večerník, č. 13, strana 20, dňa 30.3.2010