Slovenskí dobrovoľníci v Žiline
Stošesťdesiat rokov boja slovenských dobrovoľníkov o Žilinu
Medzi vojenské podujatia, ktorými slovenskí dobrovoľníci v rokoch 1848 - 1849 presadzovali slovenské národné záujmy v mnohonárodnostnom Rakúsko-Uhorsku, patria aj boje za oslobodenie Žiliny, ktoré boli úspešne zavŕšené 2. januára 1849.
Slovenskí dobrovoľníci pod vojenským vedením Bedřicha Bloudka a s účasťou Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana vstúpili 4. decembra 1848 na slovenské územie cez Jablunkovský priesmyk a odtiaľ spolu s cisárskymi vojakmi pod vedením plukovníka Frischeisena postupovali na Čadcu, Kysucké Nové Mesto a Žilinu bez toho, aby narazili na odpor.
K prvému ozbrojenému boju s Maďarmi došlo 11. decembra 1848 pri Budatíne. Pri Žiline a Budatíne už bolo maďarské vojsko tzv. honvédi a tzv. maďarské gardy, do ktorých boli vykonávané násilné odvody aj Slovákov. A to v počte asi 3000 mužov, ktorých úlohou bolo brániť prístup k banským mestám od severu. Čakali na ďalšie posily, a preto sa vyhýbali vojenskému stretu. Slovenskí dobrovoľníci a cisárski vojaci prekročili priesmyk pred Brodnom a pri Budatíne narazili na silné maďarské predné stráže ukryté za zásekmi a priekopami, ktoré pri prvom čelnom útoku zo svojich postavení ušli. Do boja sa zapojili maďarské delá na kopci nad Budatínom a útočiace cisárske vojsko narazilo na paľbu ďalších diel umiestnených pri moste cez Váh. Útok cisárskeho vojska sa ukázal ako neúčinný a delostrelecká paľba vniesla chaos medzi cisárskych vojakov. Maďarská obrana však bola čoskoro rozbitá vďaka aktivite slovenských dobrovoľníkov. Títo prešli úžľabinou vľavo smerom k západnému svahu Dubňa s úmyslom obísť pravé krídlo maďarskej obrany, ohroziť ho paľbou odzadu a najmä zneškodniť maďarské delá. Útok sa vydaril a maďarskí honvédi a gardisti ustúpili do Budatína, kde sa pokúšali udržať. Avšak ani tu sa neudržali, boli z Budatína vytlačení a ustúpili za Váh. Pritom stihli strhnúť za sebou aj časť mostu cez Váh, čím zabránili následnému prenasledovaniu a vstupu slovenských dobrovoľníkov a cisárskych vojakov do Žiliny.
Zásluhu na prvej víťaznej bitke pri Budatíne mali predovšetkým slovenskí dobrovoľníci. Túto skutočnosť, ich odvahu a vynaliezavosť ocenil aj veliteľ cisárskych vojsk Frischeisen, pretože cisárske vojsko so slovenskými dobrovoľníkmi dokázalo zvíťaziť nad početnou prevahou nepriateľa. Po tejto bitke rešpekt voči slovenským dobrovoľníkom v očiach vojakov stálej cisárskej armády stúpol. Následne po tejto bitke Frischeisen nariadil, napriek protestom slovenských vodcov, ústup na Moravu, čo zdôvodnil vojenskými dôvodmi, zásobovacími ťažkosťami, nedostatkom diel a nebezpečenstvom možného zaskočenia nepriateľom zo zázemia. Najvážnejším dôvodom boli zrejme zásobovacie problémy, pretože do Žiliny sa nedalo vojsť kvôli strhnutému mostu. Napokon pri streľbe si vystrieľali všetku muníciu. V dňoch 14. a 15. decembra 1848 prišli do Žiliny veľké posily maďarského vojska. Maďarskí gardisti sa rozhodli ísť strážiť hranicu s Moravou. Predtým zajali sedem obdivovateľov hurbanovských slovenských dobrovoľníkov, 14. decembra ich odsúdili na smrť a rozsudok vykonali cestou do Čadce. Jedného obesili na hruške v Budatíne, ostatných na vŕbach pri Kysuckom Novom Meste. Stráženie hranice trvalo len pár dní, vodcom gárd sa nepáčilo ubytovanie v Čadci, preto sa 20. decembra vrátili do Žiliny.
V závere roka 1848 sa v Tešíne opätovne sústreďovalo cisárske vojsko, posilnené o dva prápory pravidelnej armády a delostrelectvo, a slovenskí dobrovoľníci. Veliteľom vojska sa stal generál Kristián Götz. Slovenský dobrovoľnícky zbor mal pred opätovným nástupom okolo 200 príslušníkov, ale tento počas výpravy na Slovensko výrazne stúpal. Zhromaždené vojsko prekročilo slovensko-moravské hranice 31. decembra 1848. Časť z nich, vrátane slovenských dobrovoľníkov, postupovala cez Turzovku a Neslušu do Kysuckého Nového Mesta, kde sa spojili s hlavnými silami, ktoré sem prišli cez Čadcu. K zrážke medzi obidvoma nepriateľskými vojskami došlo skoro v tých istých podmienkach, rovnakým spôsobom a na rovnakom mieste ako v prvej bitke o Budatín.
Podľa dohody uzatvorenej na vojenskej porade 1. januára 1849 mali slovenskí dobrovoľníci, spolu s dvoma stotinami cisárskeho vojska, pod vedením Bloudka uskutočniť obchvat nepriateľských síl a cez Radoľu, Lopušné a Brodno dostať sa do tyla nepriateľa. Cisárske vojsko začalo boj s honvédmi a maďarskými gardami pri brodnianskom priesmyku, kde sa rozvinul delostrelecký súboj, počas ktorého Maďari prišli o dve delá, pričom stále ustupovali. Bloudek, keď začul delostreleckú paľbu nie za sebou, ale pred sebou, dal z vlastnej iniciatívy pokyn zísť na Budatín, nie na Brodno. Slovenskí dobrovoľníci začali útočiť na ustupujúcich honvédov zboku a odzadu rovno dolu na Budatín. Maďarské vojsko sa dalo na útek cez most do Žiliny. Tentoraz sa im nepodarilo rozobrať most i keď šesť brvien uvoľnili. Slovenskí dobrovoľníci most ihneď opravili a zabezpečili prechod cisárskeho vojska na druhý breh Váhu. Bloudek so svojimi oddielmi pokračoval v prenasledovaní Maďarov až do Žiliny. Do Žiliny dorazili so spevom piesne „Hej Slované!“ a na námestí vztýčil Bloudek na sochu Panny Márie zástavu Slovenského dobrovoľníckeho zboru a postavil k nej čestnú stráž. Generál Götz ocenil vynaliezavosť a rozhodnosť slovenských dobrovoľníkov, ich rozhodujúci podiel na rýchlom víťazstve a viacerých z nich odmenil a povýšil.
Druhá bitka pri Budatíne pozdvihla sebavedomie slovenských dobrovoľníkov. Nedobre však na nich pôsobila vtedajšia národnostná ľahostajnosť tunajšieho obyvateľstva. Prejavilo sa to najmä 4. januára 1849, keď sa na námestí v Žiline konalo ľudové zhromaždenie, na ktorom rečnili Štúr aj Hurban a márne vyzývali obyvateľov, aby vstúpili medzi dobrovoľníkov.
MO SNS Teplička nad Váhom
Zdroj: Žilinský večerník č. 4, str. 12, dňa 20.2009
