Pohraničný policajný kapitanát

Historické klenoty nášho mesta

Pohraničný policajný kapitanát

Najvýznamnejšou historicko-kultúrnou stavebnou pamiatkou na dnešnom námestí Andreja Hlinku je rozľahlá pieskovožltá jednoposchodová secesná budova s červenou strechou, ktorá bola pôvodne sídlom pohraničného policajného kapitanátu. Na čelnej fasáde budovy, ktorej krídla zabiehajú do ulíc Milana Rastislava Štefánika a Republiky, je v súčasnosti reliéfny nápis POVAŽSKÁ GALÉRIA.

Po uzákonení žandárstva v Uhorsku v r. 1881 v Žiline začala pôsobiť žandárska stanica so širšou právomocou. Maďarskí žandári na žilinskej železničnej stanici vykonávali osobitné kontroly vysťahovalcov, ktorí cestovali smerom na Oderberg (dnes Bohumín) a ďalej k severonemeckým prístavom Hamburg a Brémy. Kontrolou a šikanovaním vysťahovalcov sa uhorské úrady usilovali zabrániť masovému vysťahovaniu lacných pracovných síl z Uhorska (podľa údajov amerických prístavných úradov sa v r. 1899-1913 do USA prisťahovalo 451 457 osôb, hlásiacich sa za Slovákov).

Na tie časy mohutnú budovu Uhorského kráľovského pohraničného policajného kapitanátu (Magyar királyi határszéli rendôrkapitányság) v Žiline postavili podľa projektu, ktorý v r. 1911 vypracoval staviteľ Károly Koch z Budapešti. Hlavný vchod do budovy (dnes zamurovaný), nad ktorým bol reliéfny malý štátny znak Uhorska, sa nachádzal v strede čelnej časti fasády. Dnešný hlavný vchod bol pôvodne bočný.

Maďarskí žandári sa vo svojej honosnej budove dlho neohriali. Posledným rokom ich pôsobenia v Žiline bol rok 1918. Podľa hlásenia žilinského policajného kapitána podžupanovi v Trenčíne z konca apríla v karanténnej stanici pri novozriadenej rezervnej nemocnici v Žiline prepusteným vojakom zhabali väčšie množstvo revolučných letákov v rozličných jazykoch, vytlačených v sovietskom Rusku,

Udalostiam, ktoré nastali v Žiline po doručení správy o prijatí Martinskej deklarácie, maďarskí žandári neboli schopní zabrániť. Už 2. novembra 1918 bol zvolený 16-členný Slovenský miestny výbor na čele s predsedom Tomášom Ružičkom, ktorý onedlho prevzal správu mesta. Maďarskú moc v Žiline nezachránilo ani trojtisícové maďarské vojsko, ktoré od 15. novembra až do porážky jeho predsunutého oddielu v bitke pri Veľkej Kotešovej (5. 12. 1918) okupovalo Žilinu a terorizovalo slovenských občanov. 7. decembra do Žiliny vstúpilo víťazné československé vojsko a 12. decembra sa mesto stalo dočasným sídlom prvej slovenskej vlády na čele s MUDr. Vavrom Šrobárom. 24. de¬cembra 1918 sa do budovy Maďarského kráľovského pohraničného policajného riaditeľstva nasťahovali československí četníci. Novým policajným kapitánom v Žiline sa stal Slovák dr. Róbert Kubiš.

V období 1. ČSR bolo v budove Okresné četnícke veliteľstvo. Po 2. svetovej vojne tu sídlili úradovne Zboru národnej bezpečnosti, učňovská škola, neskôr redakcia novín Cieľ a Považské múzeum a galéria. Po odčlenení galerijného oddelenia od Považského múzea a galérie v r. 1976 (Považské múzeum sa vrátilo do renovovaného Budatínskeho zámku) sa budova stala sídlom Považskej galérie.

Na 1. poschodí budovy Považskej galérie je v súčasnosti stála expozícia Slovenské výtvarné umenie 1. polovice 20. storočia, ktoré v prevažnej miere zobrazuje sociálne motívy zo slovenského prostredia. Na začiatku expozície sú vystavené diela Grupy uhorsko-slovenských maliarov, ktorú v r. 1903 založili v Žiline. Členov Grupy tu reprezentujú olejomaľby s národopisnou tematikou od Gustáva Mallého (Čítajúci starec, 1900-1905 a Liptovský bača, 1907), Emila Pacovského (Detvan, 1905) a Jaroslava Augustu (Dievča z Cerová, 1902). Pozoruhodný je rozmerovo skromný lept na zažltnutom polokartóne od moravského maliara a grafika Jóžu Úprku (Žobrák, 1900-1910), ktorého tvorba podnietila členov Grupy.

Viacero olejomalieb Martina Benku dokumentuje vývoj umelca od začiatočných prác až po posledný rukopis. Impozantné pôsobia dve rozmerné olejomaľby od považskobystrického rodáka Imra Weinera-Kráľa (Slovenskí robotníci v Amerike, 1939 a Pltník, 1937-39). Stretneme sa tu s krajinomaľbami Ladislava Mednyánszkeho, Nándora Katonu, s banskoštiavnickými baníckymi motívmi od Jozefa Kollára a s dielami Petra Júliusa Kerna, Milana Thomku Mitrovského, Jána Halu, Miloša Alexandra Bazovského, Janka Alexyho, Zoltána Palugyaya, Kolomana Sokola, ktorý tvorí v USA, Ladislava Čemického, Ley Mrázovej, Petra Matejku, Jána Mudrocha a ďalších. Pozoruhodné sú dve menšie bronzové plastiky od Františka Gibalu (Smútok, 1940 a Hlava černošskej tanečnice, 1941) i bronzová plastika Rudolfa Uhera (Kľačiace dievčatko, 1945—47).

Umeleckú tvorbu rodákov z mesta reprezentujú diela Viktora Krupca, ktorý zobrazil dnes už neexistujúci Mlyn v Závodí (olej, 1928) a Gejzu Szalayá (Hlava sedliaka, olej, 1930-35). V Žiline dlhodobo tvoriacich umelcov tu zastupuje Fero Kráľ (Dve ženy, olej, 1947), bytčianskych rodákov Ladislav Treskoň a Ladislav Grnáč, Rajčanov Rudolf Pribš (Kone, reliéf, 1943) a rodákov z blízkeho okolia Vincent Hložník zo Svederníka (olejomaľby Vojnový motív, 1945—47, Tragédia, 1946 a Utečenci, 1948). Ďalšia časť výstavných priestorov na 1. poschodí budovy Považskej galérie slúži na inštalovanie putovných výstav. V časti prízemia budovy je v súčasnosti dočasne umiestnená Okresná knižnica a zo strany ulice 28. októbra (terajšia Ul. republiky) klubové priestory žilinskej členskej organizácie Zväzu slovenských architektov. Pozoruhodnosťou budovy sú secesné mreže na vonkajších dverách dnešného hlavného vchodu a secesné zábradlie vnútorného schodišťa.

Autor: Ing. Gustáv Krušinský

Pozn.: Článok bol písaný v roku 1989, a preto niektoré časti už nemusia zodpovedať skutočnosti. Opisovaná budova Považskej galérie bola prestavaná do novej podoby v roku 2008.