Obrana Rajeckej doliny v septembri 1944

Obrana Rajeckej doliny v septembri 1944 (1. časť)

Dňa 21. augusta 1944 obsadili spojené skupiny partizánov pod velením P. A. Velička turčianske obce Sklabiňa a Sklabinský Podzámok. Na ich území bola vyhlásená Československá republika. Zvesť o týchto udalostiach sa rozšírila do celého Turca a do Sklabine prišlo mnoho dobrovoľníkov, ktorí sa hlásili k partizánom. Medziiným prišlo aj vyše 100 vojakov z dolnokubínskej posádky a s ďalšími skupinami partizánov utvorili jadro 2. československej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika (jej vznik sa datuje 25. 8. 1944). Veliteľom brigády bol Viliam Žingor, zástupcom veliteľa Ján Repta a náčelníkom štábu Ladislav Nosák. Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve ju ako samostatnú brigádu uznal až 10. 9. 1944.

Druhá čs. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika odišla zo Sklabine 28. 8. 1944 s úlohou obsadiť priestor obcí, kde žila nemecká národnostná menšina okolo Nemeckého (dnes Nitrianskeho) Pravna, Vrícko, Gajdel (dnes Kľačno), vyčistiť ho od ozbrojených skupín miestnych Nemcov Freiwillige Schutzstaffel a rozšíriť partizánske hnutie ďalej na západ. Tvorili ju slovenskí partizáni, vojaci z dolnokubínskej posádky a sovietski partizáni. Mala 350 mužov. Jej výzbroj pozostávala z 12 ľahkých guľometov, 2 protitankových pušiek, 100 pušiek rozličného druhu, ďalej z ľahších zbraní a ručných granátov. Ján Repta, zástupca veliteľa brigády, odišiel 29. augusta s 10 partizánmi do priestoru Myjava – Brezová pod Bradlom s úlohou organizovať tam partizánsku jednotku. Jeho funkciu potom plnil K. K. Popov.

Brigáda sa cez obce Dražkovce, Jahodníky, Bystričku, Trebostovo a Trnovo dostala do Valče, ktorú obsadila bez boja. V tejto obci sa zdržala celý nasledujúci deň (29. 8.), pretože bolo potrebné preskúmať situáciu v Kláštore pod Znievom a Vrícku, kde sídlili obyvatelia nemeckej národnosti. Do brigády vstúpili viacerí miestni občania. Dňa 30. augusta sa jednotka presunula cez obce Benice, Slovany a Kláštor pod Znievom do obce Vrícko, ktorú po krátkej prestrelke obsadila. Z Vrícka odišla Žingorova jednotka 31. augusta ráno o 8. hodine a okolo 10. hodiny bez boja obsadila obec Gajdel. V tento deň obsadili partizáni aj obec Tužinu a v nočných hodinách z 31. 8. na 1. 9. 1944 priesmyk pod Reváňom na ceste Gajdel – Fačkov. Na komunikácii asi v dĺžke 2 km na rozhraní Prievidzského a Žilinského okresu vybudovali partizáni s pomocou civilného obyvateľstva zo stromov zátarasy. K tomuto opatreniu dali podnet správy, že do tohto priestoru boli zo Žiliny vyslané nepriateľské tanky. Tie sa však z Rajeckých Teplíc vrátili späť. Dňa 1. septembra 1944 ráno príslušníci brigády po preskúmaní terénu postupovali do Rajeckej doliny a od východu sa priblížili k obci Fačkov. O 8,30 hod. ju bez boja ovládli a zriadili v nej veliteľské stanovište. Keď dostali správu o obsadení Žiliny okupačnými vojskami, uskutočnila sa vo Fačkove porada štábu, na ktorej sa rozhodlo, že brigáda zostane v Rajeckej doline a bude ju brániť (išlo o obranu prístupov do Turca). V ten istý deň predsunuté jednotky partizánov obsadili Rajec, Rajecké Teplice, Domanižu a Čičmany. Jadro 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika malo pod kontrolou Rajeckú dolinu a partizáni zaujali obranné postavenie na čiare Rajecké Teplice – Turie – Višňové – Stráňavy. Smerom na Považskú Bystricu a Trenčín boli vyslané hliadky s úlohou zistiť situáciu v tomto priestore a pripraviť obyvateľstvo na povstanie. Z dobrovoľníkov sa utvorili oddiely, ktoré pôsobili v priestore Rajeckej doliny, v okolitých horách Malej Fatry a v Súľovských skalách. Boli to:

oddiel Sivuškina (95 ľudí, operačný priestor Čičmany – Domaniža) oddiel Pavla Zozulu (72 ľudí, operačný priestor Súľov) oddiel Petra Bumberu (215 ľudí, operačný priestor Bytčica – Turie) oddiel Alojza Ritnošíka (70 ľudí, operačný priestor Višňové) oddiel Martina Hrušku (84 ľudí, operačný priestor Strečno) oddiel Juraja Rovňáka (112 ľudí, operačný priestor Martinské hole) oddiel Jozefa Kubíka (270 ľudí, operačný priestor Kunerad) oddiel Emila Kohútika (37 ľudí, operačný priestor Lietavská Svinná). Celkový početný stav príslušníkov brigády bol 955 ľudí.

Prvé boje Prvé boje v Rajeckej doline

Po obsadení Žiliny 30. augusta 1944 velenie okupačných vojsk sa zameralo predovšetkým na vytlačenie povstalcov zo Strečnianskej tiesňavy. Okupanti preto nevenovali Rajeckej doline a priľahlej južnej časti Malej Fatry a Súľovských skál na začiatku Povstania väčšiu pozornosť a nenasadili do tohto priestoru viac jednotiek. Za tejto situácie velenie 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika sa rozhodlo obsadiť jednotlivými oddielmi celé údolie Rajčanky, a tak kryť prístup do Turca od západu s možnosťou napádať nepriateľa zboku. Prieskumné jednotky dostali rozkaz zaujať pozície na čiare Rajecké Teplice (veliteľ des. Juraj Rovňák) – Turie – Višňové (čat. Alojz Ritnošík a des. Pavel Duháček) – Stráňavy (čat. Matej Hruška). Z tejto čiary mali podnikať výpady až do priestoru Žiliny.

Výhodná zemepisná poloha Rajeckej doliny (na západe v smere nemeckých útokov Súľovské skaly, kopcovitý terén v priestore Domaníže a južnej časti Malej Fatry) poskytovala povstalcom dobré podmienky na úspešnú obranu aj na dlhší čas, prípadne dávala možnosť z výhodných pozícií aj zaútočiť na nepriateľa v priestore Žiliny a Považskej Bystrice. Brigáda kontrolovala priestor v rozlohe 900 štvorcových kilometrov medzi Žilinou, Považskou Bystricou, Prievidzou a Kláštorom po Znievom.

Výhodou bolo, že aj nálada medzi miestnym obyvateľstvom bola pre povstanie priaznivá. K Štefánikovej brigáde sa 3. septembra pripojil oddiel partizánov z Rajca vedený dr. Karolom Stráňaiom. Už 27. augusta 1944 bola celá jednotka v zbrani. Mala vtedy 36 príslušníkov. Časť oddielu pod velením Emila Kováčika, zástupcu veliteľa, odišla do Žiliny, kde si v tamojšej posádke zaopatrila zbrane a zúčastnila sa na prepade rýchlika, v ktorom cestovali nemeckí dôstojníci. Na druhý deň (28. 8.) obsadil oddiel Rajec, predovšetkých žandársku stanicu, poštu, železničnú stanicu a súkennú továreň. Družstvo vedené učiteľom Karolom Kašjakom obsadilo Rajecké Teplice. Do Čičmian, Fačkova, Kamennej Poruby a ďalších obcí Rajeckej doliny vyslal spojky, aby roznietili povstanie v celej doline. Keď došla správa o obsadení Žiliny okupantmi a pokyn od Revolučného národného výboru v Žiline so sídlom v Rajci stiahnuť sa do hôr, oddiel prešiel do priestoru vrchu Sokol nad obcou Ďurčiná. Vyslal spojku do Fačkova na štáb 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika a na základe jeho výzvy sa pridal k brigáde, kde bol doplnený ďalšími partizánmi z Rajca a okolia.

Brigádu posilnili aj ďalšie miestne partizánske skupiny, ktoré prešli z vrchu Sokol do Fačkova a hlásili sa na štábe Štefánikovej brigády. Povstalci z Čičmian, Fačkova, Kamennej Poruby a Konskej vytvorili tri bojové čaty. Čičmanci v počte 34 mužov utvorili údernú guľometnú čatu pod velením Oskara Bayera (zástupca J. Kohút). Veliteľom ďalšej 22-člennej guľometnej čaty, ktorú tvorili občania z Fačkova, bol Jozef Krošlák (zástupca P. Úradník) a tretiu guľometnú čatu vytvorilo 22 povstalcov z obcí Konská a Kamenná Poruba, veliteľ Tomáš Bayer (zástupca M. Turanec). Tieto čaty boli postupne nasadené do bojov v priestore Rajeckých Teplíc, Stránskeho, Turia, Lietavskej Lúčky a Bytčice. Predsunuté jednotky povstalcov v Rajeckej doline sa dostali do bojového styku s nepriateľom už 1. septembra 1944 v priestore obcí Turie, Porúbka, Poluvsie. Okupanti neprerazili obrannú líniu povstalcov ani za podpornej paľby mínometov a ľahkého delostrelectva. V ten istý deň 20-členná skupina partizánov z oddielu Pavla Zozulu prepadla železničnú stanicu vo Veľkej Bytči. Po šesťhodinovom boji s motorizovanou nemeckou jednotkou, ktorý trval od 6. do 12. hodiny, sa partizáni stiahli do Súľovských skál. Nasledujúceho dňa (2. 9.) priezvedná skupina brigády pod velením Francúza Susa, v ktorej boli Rudolf Kadlec, Aleksej Gorbunov a ďalší dvaja Francúzi, odišla na akciu do Dubnice nad Váhom. Kadlec ako spojka priniesol do tamojších Škodových závodov list od generála Goliana pre prednostu Skálu a list od kapitána de Lannuriena, adresovaný Francúzom nasadeným v tamojšej zbrojovke na nútené práce. V ňom stálo, že ich Kadlec privedie k partizánom. Kadlec prišiel za Francúzmi do baraku, v ktorom boli ubytovaní. S ich veliteľom určil trasu pochodu. Dvadsaťčlenná skupina Francúzov odišla potom z Dubnice cez Zliechov k Žingorovej brigáde v Rajeckej doline, odkiaľ ju poslali do Turca, kde sa pripojila k de Lannurienovej jednotke. Gorbunov s Kadlecom sa vrátili k Žingorovej brigáde nasledujúci deň a Susa 6. septembra bez troch mužov. Ďalšia skupina 8 partizánov bola vyslaná do Domaniže. Do obce prišli na bicykloch 2. septembra. Vyzbrojení boli ľahkým guľometom, puškami, samopalmi a granátmi. Vyzvedali sa na sily okupantov v Považskej Bystrici.

Od starostu si vyžiadali 10 mužov a v spolupráci s miestnym obyvateľstvom zatarasili cestu medzi Domanižou a Prečínom pri Čertovej skale. O 12. hodine prišlo do obce ďalších 30 partizánov. Títo obsadili cestu medzi Domanižou smerom na Považskú Bystricu, prerušili telefónne vedenie, nikoho nepúšťali do Prečína a každého prichádzajúceho z tejto obce legitimovali. Zobrali dva autobusy patriace považskobystrickej zbrojovke a jeden štátny autobus, ktorými potom prevážali príslušníkov brigády z Fačkova do Rajca. K večeru sa autobusy vrátili do Domaniže.

V ten istý deň (2. 9.) bola pešia čata v sile 30 mužov pod velením Alojza Ritnošíka vyslaná do obvodu obce Turie s úlohou zaujať obranné postavenie. V noci z 2. na 3. septembra sa štáb brigády premiestnil z Fačkova najprv do Rajeckých Teplíc a nasledujúceho dňa do poľovníckeho zámku grófa Mikuláša Ballestréma v Kuneradskej doline. Dňa 3. septembra prebiehali boje medzi partizánmi a okupačnými jednotkami v priestore Turie – Višňové – Stráňavy. Nemecké hliadky prenikli až k Rajeckým Tepliciam, ale partizáni ich prinútili na ústup. Na pešiu partizánsku čatu v priestore Turia zaútočil nepriateľ v sile 80 mužov. Bez vlastných strát partizáni zajali 18 nemeckých vojakov, ukoristili jeden mínomet a nákladné auto so zbraňami a strelivom. Skupiny čatára Ritnošíka a desiatnika Duháčka zaútočili v ten istý deň na obec Višňové obsadenú okupantmi. Útok sa vydaril a partizáni obec obsadili. V tomto boji z čaty Alojza Ritnošíka padli partizáni Ján Škamrala z Vrútok a Anton Franc z Radobice. V ten istý deň (3. 9.) o 18. hodine odišlo 30 partizánov z Domaniže nákladným autom do Rajca. Pridali sa k nim aj dvaja obyvatelia obce. Ôsmi partizáni zostali na stráži pri zátarasoch na hradskej, ale večer svoje pozície opustili (zátarasy boli odstránené 5. 9. večer). Na druhý deň (4. 9.) sa partizáni do Domaniže vrátili a zobrali všetky autobusy, ktoré použili dva dni predtým do Rajca. Naspäť ich vrátili popoludní.

Už 2. septembra v kilometri 14,5 na trati Žilina – Rajec partizáni poškodili trať a prerušili dopravu. Od 4. septembra bola prerušená cestná i železničná doprava a telefónne spojenie medzi Žilinou a Rajeckou dolinou.

V tretí septembrový deň r. 1944 došlo k prudkým bojom v priestore Rajecké Teplice – Turie, kde okupanti nastúpili do útoku za podpory delostrelectva, mínometov a tankov. Partizáni pod velením Juraja Rovňáka viedli na tomto úseku okolo 13. hodiny obranný boj s nepriateľom, ktorý sa usiloval obsadiť Rajecké Teplice. V týchto bojoch sa osobitne vyznamenal oddiel rotného Bumberu. V skalách zaujal výhodné postavenie, vlákal nepriateľa do pasce a z dvoch strán spustil naňho paľbu. Večer 4. septembra sa okupanti pokúsili o zaujatie dvoch výšin medzi Porúbkou a Poluvsím, ktoré boli výhodné pre východisko útoku na Rajecké Teplice. Ešte predtým však výšiny obsadili partizáni. Nákladné autá s nepriateľskými bojovníkmi nechali priblížiť sa na malú vzdialenosť, a potom spustili na nich guľometnú paľbu. Zakrátko zničili 6 áut a z boja vyradili väčšie množstvo nepriateľských vojakov. Ukoristili dve nákladné autá, 1 ťažký mínomet, 2 ťažké a 5 ľahkých guľometov a 250 pušiek. Posila, ktorá prišla nepriateľovi na pomoc, bola odrazená. Partizáni obsadili obec Poluvsie.

Nemecké okupačné vojská prenikli v tom čase cez Strečniansku tiesňavu a obsadili Vrútky. Dňa 5. septembra Druhá Štefániková brigáda vyslala do priestoru Martinských holí dvestočlennú skupinu partizánov pod velením Alojza Ritnošíka s úlohou podporovať obranu Turca na úseku Dubná skala – Vrútky a útočiť na nepriateľa od boku z východných svahov Malej Fatry.

Po prevzatí moci v 36 obciach Rajeckej doliny a okolia revolučnými národnými výbormi z iniciatívy štábu Štefánikovej brigády bola 4. septembra 1944 vyhlásená mobilizácia zbraneschopných mužov z tohto regiónu. Zo zmobilizovaných mužov, spolu ich bolo vyše 1330, boli zostavené bojové jednotky, ktoré obsadili jednotlivé obranné úseky. Niektoré sa zúčastnili aj bojov v Strečnianskej tiesňave. Bojovalo tam aj detašované družstvo z oddielu dr. Stráňaia pod velením Karola Kašiaka. Dňa 6. septembra v boji s nepriateľom padli veliteľ družstva Karol Kašiak a strelec Viktor Rypala.

Obrana Rajeckej doliny v septembri 1944 (II. časť)

Organizovaná obrana doliny po 5. septembri 1944

Po 5. septembri začali partizáni kruhovú obranu v celej oblasti, opierajúc sa o miestne oddiely dobrovoľníkov čiastočne vyzbrojených zbraňami zo žilinskej posádky. Vysunuté obranné postavenia partizánov najmä v priestore obcí Turie, Višňové a v hlavnom smere na Rajecké Teplice, ktorých obranu zabezpečovala skupina J. Rovňáka a rota pešieho práporu z Dolného Kubína (velitelia P. Bumbera a O. Sabadoš), museli čeliť sústavným útokom okupačných jednotiek divízie Tatra zo smeru od Žiliny.

Ohniskami odporu boli: - Domaniža (Ďurková, Zemianska Závada, Prečín, Praznov – tu bola zriadená aj partizánska ošetrovňa) - Vrchteplá (Bodina, Súľov – Hradná, Babkov) - línia Turie – Višňové – Stráňavy, kde boli nasadené miestne oddiely z Rajca, Rajeckých Teplíc, Kamennej Poruby, Kuneradu, Fačkova a čiastočne aj z Čičmian.

Úlohou 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika v priestore Rajeckej doliny nebolo len brániť sa, ale mala aj útočiť na postavenia nepriateľa v údolí Váhu z boku, rušiť dopravu medzi Ilavou, Považskou Bystricou, Žilinou a Strečnom a podporovať obranu Turca z východných svahov Malej Fatry. Brigáda sa významnou mierou pričinila o to, že plán okupantov, obsadiť Slovensko za pár dní, stroskotal. Prezident Ústredného zväzu pre priemysel v Protektoráte Čechy a Morava dr. B. Adolf 7. 9. 1944 v liste nemeckému štátnemu ministrovi K. H. Frankovi o vývine situácie na Slovensku v prvom týždni po vypuknutí Povstania napísal: „Ani po obsadení miest, k čomu bezpochyby zakrátko dôjde, ešte vôbec nemožno rátať s pacifikáciou priestoru. Ešte aj dnes sa nachádzajú južne od Žiliny v Rajeckom údolí skupiny bánd a v okolí Trenčianskych Teplíc sa ešte bojuje. Keďže v krajine možno obsadiť iba oporné body, pričom treba zabezpečiť dopravné tepny, nadobúda politická stránka celého problému mimoriadny význam.“

Ťažisko bojov na severozápadnom úseku povstaleckého frontu sa prenieslo do východného ústia Strečnianskej tiesňavy. Značné sily Štefánikovej brigády sa 7. – 9. septembra zúčastnili na protiútoku partizánskych brigád a jednotiek 1. čs. armády na Slovensku na Vrútky a Priekopu a pomohli prekaziť úmysel okupantov dobyť Martin už 8. septembra. Do tohto priestoru boli vyslané dve roty pod velením Žingora a Popova s úlohou paralyzovať nástup okupačných vojsk do útoku na toto mesto. Dňa 8. septembra 70 partizánov pod velením A. Ritnošíka prešlo cez hradskú Strečno – Vrútky a pri Dubnej skale zničili 4 nepriateľské kanóny kalibru 10 cm. Po splnení úlohy sa partizáni stiahli. V nasledujúcu noc (9. 9.) o 2. hodine skupina mínerov z brigády pod velením Ziľberta vyhodila most na ceste Žilina – Strečno v priestore výšiny 398, čím zastavila premávku. Roty Žingora a Popova sa po ťažkom 25 km dlhom pochode náročným horským terénom zúčastnili nadránom 9. 9. na všeobecnom protiútoku povstalcov, ktorým zabránili okupantom obsadiť Martin. Na tomto úseku boja zničili partizáni jednu nepriateľskú rádiostanicu a vyradili z boja tri mínomety. V priebehu dopoludnia okupanti v sile jedného práporu prešli do protiútoku, usilujúc sa obe roty obkľúčiť. Boj trval do 12. hodiny, potom partizáni ustúpili. Napriek neúspechu tejto akcie sa príslušníci Žingorovej brigády zúčastňovali bojov v Turci aj v ďalších dňoch.

Desiateho septembra o 14. hodine podnikli motorizované jednotky nepriateľa zo 178. divízie tankových granátnikov Tatra sústredený útok na postavenia povstalcov v Rajeckej doline v priestore obcí Višňové – Turie – Porúbka – Bytčica. Keď obrancovia neodpovedali na delostreleckú a mínometnú paľbu, zaútočili nemecké tanky. Jeden z nich stroskotal v mínovom poli na ľavom krídle povstaleckej obrannej zostavy. Partizáni zabránili preniknutiu ďalších tankov výstrelmi z protitankových pušiek. Okupanti po päťhodinovom boji pri Rajeckých Tepliciach ustúpili. Po tomto boji pomenovali Rajeckú dolinu „dolinou smrti“.

V tom čase vzrástol počet príslušníkov 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika na viac ako 1500 ľudí. Náčelník štábu brigády Ladislav Nosák odišiel na základe rozkazu 7. septembra so skupinou 60 bojovníkov do Banskej Bystrice, kde mal informovať velenie povstaleckej armády o postavení Žingorovej jednotky a žiadať pomoc pri jej materiálnom zabezpečení. Za náčelníka štábu bol 10. septembra vymenovaný Peter Vasilievič Ancupov.

V čase, keď okupačné jednotky prenikli k Vrútkam a na okraj Martina, odišiel Viliam Žingor na martinskú stranu Malej Fatry k rodnej obci Bystrička, a tam velil delostreleckej batérii, ktorá ostreľovala nepriateľské jednotky v priestore Vrútok. Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve požiadali o uznanie Žingorovej jednotky za samostatnú organizovanú partizánsku brigádu. Rozhodnutie UŠPH o uznaní samostatnosti brigády s názvom Druhá slovenská partizánska brigáda generála M. R. Štefánika bolo vydané a rádiotelegraficky oznámené 12. septembra 1944. Uskutočnila sa aj reorganizácia podriadených partizánskych oddielov a ich rozmiestnenie v jednotlivých bojových úsekoch takto:

oddiel Polonca – 158 príslušníkov, operačný priestor Nemecké Pravno oddiel Sivuškina – 95, Čičmany – Domaniža oddiel Zozulu – 72, Súľov oddiel Bumberu – 215, Bytčica – Turie oddiel Ritnošíka – 70, Višňové oddiel Hrušku – 84, Strečno oddiel Rovňáka – 112, Martinské hole oddiel Gajnova – 307, pri štábe v Kuneradskom zámku

Okrem toho bola utvorená 38-členná skupina prieskumníkov pod velením Ziľberta, zásobovací oddiel, veliteľ Talacko a autokolóna s veliteľom Erdelym. Každý väčší oddiel sa skladal z 2-3 rôt v počte do 80 ľudí. Roty sa delili na čaty a družstvá. Družstvá mali 8-9 ľudí. Veliteľstvo udržiavalo styk s oddielmi prostredníctvom telefónov, spojkami, pomocou rozviedky a aj osobným stykom veliteľa, náčelníka štábu a komisára brigády priamo v bojových postaveniach. Dopravnými prostriedkami na obsadenom území boli autá, v horách sa spojenie udržiavalo pešími spojkami. Pre samostatnú činnosť boli z brigády vyčlenené oddiely Jána Reptu – 452 ľudí, operačný priestor Nové Mesto nad Váhom a Jána Dorociaka – 113 ľudí, operačný priestor Turzovka – Čadca. Výzbroj brigády predstavovalo 60 ľahkých guľometov, 20 ťažkých guľometov, 1 trofejný mínomet, 2 rotné mínomety, 13 protitankových pušiek, 2 trofejné granátomety, 3 horské delá, 856 pušiek a 10 trofejných samopalov.

V súvislosti s mobilizáciou, ktorá v Rajeckej doline prebiehala až od 6. septembra, treba uviesť, že k partizánom sa hlásil oveľa väčší počet občanov, ako bolo napokon do brigády prijatých a zaradených d jednotlivých oddielov. Tak napríklad z Rajca sa hlásilo okolo 350 ľudí, z Rajeckej Lesnej do 80, z Fačkova 120, z Kuneradu 120 a pod. Celkove do 24. septembra bolo v mobilizačných zoznamoch zapísaných 1067 mužov, zo Žilinského okresu bolo mobilizovaných 632 občanov. Všetci však nemohli dostať výzbroj a výstroj, preto ich vrátili do obcí a ponechali ako zálohu. K brigáde sa hneď v prvých dňoch jej pôsobenia v Rajeckej doline prihlásila aj 100-členná skupina vedená Vladimírom Bláhovcom, ktorá priniesla značnú finančnú hotovosť.

Markantné zvýšenie počtu príslušníkov brigády spôsobilo veleniu problémy najmä s výzbrojou, ktorú nebolo možné urýchlene zadovážiť. Pripájajúce sa skupiny boli len slabo vyzbrojené, ba často nemali nijakú výzbroj, podobne ako zmobilizovaní občania. Veliteľ brigády požiadal Veliteľstvo 1. čs. armády v Banskej Bystrici o potrebnú výzbroj a výstroj. Zo začiatku dostávala brigáda pomoc tohto druhu po ceste Banská Bystrica – Handlová – Prievidza – Gajdel – Fačkov, 9. septembra však bola cesta pri prameni rieky Nitry podmínovaná partizánmi, pretože sa očakával útok okupantov na Rajeckú dolinu z juhu. Touto cestou dostala brigáda niekoľko ťažkých guľometov zn. Schwarzlose, menší počet protitankových pušiek, samopalov, ručných granátov a strelivo.

V druhej dekáde septembra 1944 okupačné jednotky po obsadení Prievidze zosilnili tlak na Rajeckú dolinu z juhu a aj zo smeru Považská Bystrica – Domaniža. Štáb brigády vysielal do priestoru Žiliny, Bytče a Považskej Bystrice prieskumné skupiny, aby zistili pohyby nepriateľa, resp. uskutočnili diverzné akcie. Skupinu partizánov pod velením Červinka vyslal do priestoru Považskej Bystrice, kde sa spojila so skupinou Murzina a v noci z 11. na 12. septembra napadli protilietadlové postavenie nepriateľa, pričom ukoristili 2 protilietadlové guľomety.

Dňa 12. septembra skupina partizánov pod velením Ritnošíka prerušila v priestore Dubnej skaly cestnú komunikáciu a poškodila 8 nepriateľských diel. V noci z 12. na 13. septembra 40-členný oddiel Thälmann zložený z nemeckých antifašistov-partizánov zaútočil na postavenia okupantov západne od Vrútok. Po päťhodinovom boji vyradil z boja jednu mínometnú batériu a ukoristil 5 nemeckých samopalov. V nasledujúcu noc z 13. na 14. septembra diverzné skupiny pod velením Ziľberta a Kožarina zničili dva mosty na hradskej Žilina – Strečno. Dňa 14. septembra novoutvorený oddiel Jozefa Záthureckého sa na základe rozkazu presunul do Malej doliny.

Rozviedka vedená Slivinom sa v priestore Považskej Bystrice spojila 15. septembra so slovenskými vojakmi, ktorí chránili na výšine 391 protilietadlovú batériu. Pred náletom anglických lietadiel na Žilinu a Vrútky 15. 9. obsluha protilietadlovej batérie vybrala závery z guľometov a diel a pridala sa k partizánom. V tento deň veliteľ 5. taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku pplk. Emil Perko pridelil na podporu 2. čs. partizánskej brigáde gen. M. R. Štefánika v priestore Turca horskú delostreleckú batériu pod velením por. F. Duchoňa. Batéria podporovala bojové akcie brigády do 21. septembra, kedy dostala rozkaz premiestniť sa do oblasti Čremošného.

V Rajeckej doline prebiehali v dňoch 14. – 16. septembra 1944 boje na úseku Rajecké Teplice – Poluvsie – Porúbka. Útoky nepriateľa povstalci odrazili, pričom ukoristili dva mínomety a ďalšie zbrane. V tom čase došla do rajónu brigády skupina českých vlastencov zo Vsetína. Jej členovia Stanislav Chovanec, Ján Ondrovčák, Miloslav Střelec, Lubomír Kadula, Zdeněk Valigura a Vlasta Stejskalová z vlastnej iniciatívy v snahe pomôcť bojujúcim slovenským povstalcom ilegálne prekročili zostrene stráženú moravsko-slovenskú hranicu a cez Lysú pod Makytou, Hornú a Dolnú Maríkovú, Papradno, Štiavnik, Súľov – Hradnú (tu sa k nej pripojila skupina vysokoškolákov z Prahy, ktorí tiež šli na pomoc SNP), Zbyňov a Rajecké Teplice dostali sa až do sídla štábu brigády v Kuneradskom zámku. Tam boli členovia skupiny narýchlo vycvičení, zaradení do náhradnej roty a vykonávali strážnu službu. Zúčastnili sa aj bojov v priestore Vrútok, Martina a na Martinských holiach. Dňa 16. septembra prišla k Štefánikovej brigáde skupina príslušníkov pohotovostného oddielu protektorátnej polície z Moravskej Ostravy – Mariánske hory pod velením poručíka Karla Holasa. Túto skupinu na druhý deň poslali do Štubnianskych Teplíc, kde bolo centrum žandárov, ktorí sa pridali k Povstaniu.

Dňa 19. septembra velenie 1. čs. armády na Slovensku zorganizovalo útok na postavenia okupačných vojsk v Prievidzi. Na útoku sa zúčastnil aj oddiel Štefánikovej brigády vedený Poloncom. Okupanti za pomoci tankov a motorizovaných jednotiek odrezali vojakov 1. čs. armády na Slovensku od partizánov a dobyli Nemecké Pravno a Gajdel. Partizáni zaujali obranu medzi Gajdlom a Fačkovom na kótach 1205, 872, 809 a 973. Na podporu tohto útoku bola vyslaná aj časť príslušníkov Rajeckého oddielu pod velením des. E. Kováčika, ktorá obsadila úsek Poruba – Lazany – Nedožery – Bojnice. V tomto úseku sa zúčastnila bojov proti presile Nemcov, neustúpila, spôsobila nepriateľovi straty na životoch, ukoristila jeden ťažký guľomet a niekoľko pušiek.

V noci pred spomínaným útokom (z 18. na 19. 9.) zabezpečovala skupina dr. Stráňaia prevoz materiálu pre autopark a munície (granáty, náboje, protitankové pušky), ako aj nafty z Banskej Bystrice do Kuneradu. Cestou bolo šesťtonové nákladné auto severne od obce Gajdel nastrelené guľometnou paľbou nepriateľa. Šofér a spolujazdec boli zastrelení, dr. Stráňai vyskočil z horiaceho auta a ranený prešiel 15 km, aby podal hlásenie o udalosti na štábe brigády v Kuneradskom zámku.

Po takomto vývoji a zmene situácie v oblasti Prievidze bolo znemožnené spojenie 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika s Banskou Bystricou a Turcom. Na plnenie obranných úloh v tomto priestore, najmä na kontrolu a obranu cesty cez horské sedlo pod Reváňom proti útokom okupantov od Prievidze, bola v Kunerade po páde Prievidze už 14. septembra vyčlenená bojová jednotka v sile 100 mužov. Bola to náhradná rota pod velením Jozefa Zimana, v ktorej boli slovenskí, českí, sovietski a jeden juhoslovanský partizán. Ešte pred jej príchodom obyvatelia Fačkova zatarasili cestu z Gajdla (dnes Kľačno) do Fačkova stromami a skalami. Jednotka zaujala obranné postavenie v priestore Fačkovského sedla a vyslala prieskumné skupiny smerom na Gajdel, Vrícko a Tužinu. Ostatní príslušníci spolu s obyvateľmi Fačkova budovali na sedle obranné postavenia, kopali spojovacie zákopy, úkryty pre bojovníkov i veliteľské stanovište a zaviedli aj poľný telefón, ktorý zabezpečoval spojenie so štábom brigády v Kuneradskom zámku. Na ďalších úsekoch príslušníci brigády pokračovali v diverzných akciách. V noci z 19. na 20. septembra skupina vedená Vladimírom Litvinenkom vyhodila v priestore výšiny 359 na hlavnej hradskej Žilina – Trenčín cestný most. Dňa 19. septembra zničili príslušníci brigády na trati Ilava – Košeca tri železničné vagóny.

Okupanti pripravovali útok na povstaleckú obranu v Turci s cieľom dobyť Martin a obsadiť celú Turčiansku kotlinu. Dňa 20. septembra bol V. Žingor povolaný do štábu P. A. Velička v Necpaloch, kde mu oznámili, že Nemci pravdepodobne na druhý deň chystajú útok do údolia Turca. V ten istý deň žiadal štáb Žingorovej brigády Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, aby brigáde ihneď dodalo 500 kompletných výstrojov a 500 prikrývok. V. Žingor poslal Popovovi rádiogram, aby ihneď presunul mužstvo na Martinské hole. Druhej čs. partizánskej brigáde gen. M. R. Štefánika v Rajeckej doline hrozilo obkľúčenie, pretože aj cesta od Kláštora pod Znievom smerom na Gajdel a Fačkov bola už 18. septembra pod kontrolou okupantov a presun brigády na povstalecké územie stredného Slovenska sa nedal uskutočniť. K neúspechu povstaleckej obrany v tomto priestore prispela aj skutočnosť, že okupanti získali pomocníkov v niektorých domácich obyvateľoch nemeckej národnosti (Nemecké Pravno), ktorí napríklad pri Gajdli zničili zo zálohy tri autá povstalcov s muníciou, ktorou sa mala doplniť výzbroj Žingorovej brigády. Okupačné jednotky vedené domácimi zradcami obišli lesnými cestami aj protitankové zátarasy na Majzli.

Velenie okupačných vojsk pripravovalo v tom čase (20. 9.) aj útok od Žiliny na Rajecké Teplice a Kunerad. S úlohou prekaziť tento zámer nepriateľa bola 20. septembra vyslaná od brigády smerom na Žilinu prieskumná skupina vedená Kubíkom. O 16. hodine uvedeného dňa sa priblížila k nepriateľovi a začala boj. Po zistení, že protivník nemá v tomto priestore sústredené väčšie sily, prešla skupina do útoku smerom na Bytčicu. Okupanti ustúpili, a tým demoralizovali celú vlastnú obranu. Partizáni prenasledovali ustupujúceho nepriateľa a o 20. hodine obsadili obec Bytčicu.

Velenie brigády na podporu predsunutej skupiny poslalo rotu pod velením Fetisova, ktorá z chodu zaútočila a prenasledovala ustupujúceho nepriateľa. O 21,30 hod. partizáni Fetisova a Kubíka obsadili žilinské letisko, vojenské kasárne a prenikli až na okraj Žiliny. Keďže neboli k dispozícii ďalšie sily a najmä ťažké zbrane a strelivo, velenie brigády o 22. hodine stiahlo obe jednotky z vysunutých postavení a prikázalo im zaujať obranu severne od obcí Bytčica a Rosina. Príprava útoku okupantov bola aspoň načas prerušená viacerými výpadmi skupín vysielaných od brigády k žilinskému letisku. Partizáni ukoristili jeden ťažký guľomet, poľnú telefónnu ústredňu a špeciálnu mapu s vyznačenými údajmi o operáciách nepriateľa. V ten istý deň (20. 9.), podľa hlásenia prieskumu, chcel nepriateľ využiť horskú cestu medzi Strečnom a Višňovým s cieľom dostať sa do tyla partizánov a prepadnúť štáb brigády v Kuneradskom zámku.

Obrana Rajeckej doliny v septembri 1944 (III. časť)

Záverečné dni obrany Rajeckej doliny (21. – 25. 9. 1944)

Dňa 21. septembra o 4. hod. ráno okupačné vojská v sile jedného pešieho práporu podporovaného obrnenými vozidlami začali útok na obce Strečno a Višňové. Oddiely partizánov vedené Hruškom a Ritnošíkom, nachádzajúce sa v tomto priestore, stiahli sa počas boja do priľahlých hôr a obsadili tadiaľ prechádzajúcu cestu. Nasledujúce útoky okupantov neboli úspešné. Boj pokračoval až do súmraku, keď sa okupanti stiahli do Žiliny. Oddiely partizánov opäť obsadili Strečno a Višňové.

Príslušníci okupačných vojsk pri spomínanej akcii boli oblečení ako partizáni. V boji s partizánmi Žingorovej brigády stratil nepriateľ dve obrnené vozidlá. V ten istý deň (21. 9.) podnikol nepriateľ útok na Turiec ešte z dvoch smerov: od Vrútok a Sučian a od Slovenského Pravna, obíduc priesmyk Kláštor pod Znievom – Gajdel. Oba prúdy sa spojili v priestore Košťany – Príbovce. Skupina Žingora (asi 300 mužov) sa na základe rozkazu premiestnila okolo 4. hodiny do priestoru Rakše. Nepriateľ začal útok o 5. hodine ráno prudkou paľbou z diel a mínometov na oblasť Záturčie – Priekopa – Košúty – Martin. Partizánske jednotky, ktoré sa v noci z 20. na 21. septembra nachádzali v lesoch nad Dubnou skalou a západne od Vrútok (pripravovali tu útok do tyla nepriateľa za podpory horskej delostreleckej batérie poručíka Duchoňa), stačili sa premiestniť len do priestoru Stráne západne od Martina. O 7. hod. nepriateľ prehradil ústupovú cestu Stráne – Martin. Zmocnil sa výšin juhozápadne od Záturčia a ovládol paľbou zblízka celú cestu. Silná jednotka okupantov pokúšala sa cez lesy obísť ľavé krídlo zostavy partizánov zo skupiny Žingora, ktorí držali výšinu Korunovo. Partizánske jednotky pod velením Ritnošíka a Hrušku za súčinnosti družstva četníkov pod velením hl. dôst. zást. Jána Burlasa (bolo pridelené Žingorovej skupine) včas obsadili všetky lesné výbežky a zovreli do klieští nepriateľskú jednotku, ktorá sa im usilovala vpadnúť do chrbta. Jednotka okupantov bola úplne zničená. Aj keď ľavé krídlo nepriateľskej zostavy bolo zadržané, okupanti v jej strede a na pravom krídle postúpili a o 9. hod. obsadili Martin. Partizáni zo Žingorovej skupiny držali svoje postavenia na okraji lesa a bojovali s nepriateľom až do 17. hodiny, keď skupinou asi 300 bojovníkov obsadil obec Bystričku, kde sa ihneď zakopal. Partizáni sa potom stiahli do lesov západne od Bystričky. Druhá čs. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika sa ocitla v úplnom obkľúčení a musela bojovať v tyle nepriateľa. Rozviedka priniesla správu, že okupanti pripravujú jednorazový úder na brigádu zo všetkých smerov, ktorým ju chcú rozbiť a ovládnuť ňou kontrolovaný priestor. Pociťujúc nedostatok ťažkých zbraní a vzhľadom na číselnú a materiálnu prevahu protivníka vele nie brigády požiadalo UŠPH v Kyjeve o povolenie opustiť koridor Rajeckej doliny, stiahnuť sa do hôr a prejsť od frontového na partizánsky spôsob boja. Žiadosť vysielali dvakrát, no odpoveď neprišla.

Po získaní informácií o preskupovaní a sústreďovaní nepriateľských jednotiek k útoku na Rajeckú dolinu štáb brigády prijal viacero opatrení na odrazenie útokov a vyvedenie hlavných síl brigády do masívu Malej Fatry. Pre príslušníkov brigády, nachádzajúcich sa v Rajeckej doline, bolo potrebné zriadiť lesné tábory a pripraviť ich na partizánsky spôsob boja. Na plnenie tejto úlohy bola určená skupina Alojza Ritnošíka. Dislokovali ju do priestoru kóty 1477 na Veľkej lúke s tým, aby pre brigádu pripravila provizórne ubytovanie v chate na Martinských holiach a chate J. Bagára pod kótou 1364 na Minčole. Brigáda zatiaľ držala svoje postavenia v Rajeckej doline. Civilné obyvateľstvo pomáhalo budovať opevnenia na smeroch predpokladaných útokov nepriateľa od Žiliny, Gajdla a Domaniže. Velitelia jednotlivých oddielov dostali pokyny a finančnú hotovosť pre prípad odlúčenia od brigády. Určené boli aj miesta zhromaždenia v priestoroch Súľov – Hradná – Babkov, Fačkov – Domaniža – Pružina a Veľká lúka na Martinských holiach, ak by došlo k nútenému rozdeleniu brigády.

Dňa 21. septembra sa na rozkaz V. Žingora utvoril oddiel ppor. Františka Kriegera na Síkeľovej, ktorý mal spočiatku 23 mužov. Toho istého dňa príslušníci 5. oddielu J. Dorociaka vyhodili nepriateľský železničný transport v priestore Hričova. Odiel sa v tom čase na základe rozkazu štábu 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika presúval v sile 85 mužov z Kysúc do Kuneradu.

V čase od 21. do 23. septembra prieskumné skupiny partizánov vedené Kubíkom a Fetisovom robili výpady proti nepriateľovi južne od Žiliny v priestore Bytčice a bánovského cintorína a spôsobili mu straty na bojovníkoch i materiáli. Za tri dni uskutočnili päť bojových akcií. Podľa údajov obyvateľov Žiliny pochovali v uvedených dňoch v meste 140 nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorí padli v týchto zrážkach s partizánmi. Jednotky okupantov mali obsadený kopec nad Bytčicou na ľavom brehu Rajčanky a priestor na pravom brehu až po žilinské letisko kontrolovali partizáni 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika.

Dňa 22. septembra spustil nepriateľ od 5,30 do 7,15 hod. mínometnú paľbu a v sile jednej čaty (30 mužov) zaútočil na postavenia partizánov v priestore Bytčica – Lietavská Lúčka. Partizáni však postavenia udržali. Partizánska hliadka vyslaná na bánovský cintorín rozbila 20-člennú nepriateľskú hliadku a útok uskutočnený partizánmi na nepriateľské postavenie pri Bytčici mal za následok, že sa okupanti dali na útek. Časť 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika sa v tom čase (22. 9.) stiahla do turistickej chaty na Martinských holiach. Žingor odovzdal velenie Ritnošíkovi a odišiel na štáb brigády do Kuneradského zámku. Dňa 22. septembra prieskumníci Ksendzov a Grišajev dvakrát podmínovali železničnú trať na úseku Bytčianska Lehota – Horný Hričov. Míny explodovali pod nemeckým transportom, pričom bol zničený rušeň a 14 vagónov. V noci z 23. na 24. septembra skupina mínerov pod velením Vladimíra Litvinenka vyhodila železničný most v priestore obce Milochov pri výšine 597 na trati Žilina – Trenčín. Prechádzajúci nemecký transport sa vykoľajil, pričom bolo zničených 7 vagónov a 4 autá.

V dňoch 21. – 24. septembra došlo k vnútornej reorganizácii 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika. Z príslušníkov náhradnej roty sa doplnili niektoré bojové jednotky. Uskutočnil sa aj rozvoz zbraní, munície a proviantu rozptýleným jednotkám. Dňa 21. septembra posilnila brigádu rota kpt. Teodora Šlajcharta, ktorá sa presunula z Bojníc cez Maguru, Gápel a Fačkov do Rajeckých Teplíc. Pred včlenením sa do brigády veliteľ vyzval mužstvo, aby ďalej ostali bojovať len dobrovoľníci. Po tejto výzve ostalo v rote asi 60 mužov. Čata npor. Manna zaujala obranu v priestore Domaniže a ďalšia čata posilnila úsek obrany pred Rajeckými Teplicami.

Ani po ústupe partizánskych jednotiek z Turca však nestratila 2. čs. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika spojenie s Hlavným štábom partizánskych oddielov na Slovensku, ktorý bol zriadený 16. septembra 1944. Hlavný štáb požadoval, aby brigáda strážila celé údolie Rajčanky, údolie Váhu medzi Žilinou a Vrútkami a prechody cez južnú časť Malej Fatry, vedúce z Rajeckej doliny do údolia Turca a Nitry s dôrazom na Žilinu, Rajec a Strečno. Súčasne mala brigáda prepadmi rušiť nepriateľa na železničných a cestných komunikáciách v určenej oblasti, najmä však v údolí Váhu. V brigáde sa mali znovu organizovať jednotky a HŠPO žiadal predložiť zoznamy príslušníkov jednotlivých partizánskych oddielov.

V noci na 24. septembra priniesli priezvedné družstvá vyslané od skupiny brániacej Fačkovské sedlo správu, že sa v obciach Vrícko a Gajdel sústreďujú okupačné jednotky a pripravujú útok. Po celú noc podával veliteľ tohto obranného úseku správy o pohyboch nepriateľa štábu brigády v Kuneradskom zámku. Vyžiadaná pomoc (10 bojovníkov) prišla nákladným autom k spomínanej jednotke na svitaní. Onedlho nato viacnásobná presila okupantov zaútočila na obrancov Fačkovského sedla. V ťažkom boji partizáni stratili 12 bojových druhov. Pred presilou boli obrancovia nútení ustúpiť smerom k obci Fačkov, kde sa na odpor okupantom postavili aj miestni občania a príslušníci žandárskej stanice. Po hodinovom boji boli však nútení z obce ustúpiť do hôr. Okupanti vypálili vo Fačkove jeden rodinný dom a hospodárske staviská aj s dobytkom. Zastrelili pritom troch partizánov, prichádzajúcich autom z Kuneradu. Urputnosť bojov na Fačkovskom sedle dokumentuje rozkaz č. 83 pre 2. čs. partizánsku brigádu gen. M. R. Štefánika, v ktorom sa píše: „Dňa 24. 9. 1944 v regióne Gajdel rozpútali sa rozhorčené boje. Partizáni držali svoje obranné postavenie po celý deň a dlho do noci proti mnohonásobnej presile nepriateľa. Zbrojár Jozef Sandanus sa vyznamenal v tomto boji zvlášť tým, že počas boja s nasadením vlastného života opravoval pokazené zbrane v prednej línii. Po oprave ťažkého guľometu bol ranený do ruky, následkom čoho stratil ľavú ruku...“

Dňa 25. septembra o 9. hodine začali okupačné vojská frontálny útok na postavenia 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika v Rajeckej doline z viacerých smerov. Bolo to v priestore Bytčica – Višňové – Turie – Rajecké Teplice, v priestore Domaniže, v priestore Súľova a v priestore Gajdla. Na všetkých úsekoch sa bojovalo do 15. hodiny. Úmysel nepriateľa bol obkľúčiť a zajať štáb brigády. Nedostatok ťažkých zbraní v brigáde umožnil nepriateľovi prelomiť obranu partizánov. Brániacim sa oddielom brigády bol vydaný rozkaz stiahnuť sa do hôr.

Na tento útok sa časť divízie Tatra v sile osem práporov čiastočne s pechotnými pancierovými vozmi, dve batérie diel a dve tankové roty pripravovala už v predchádzajúcich dňoch. Preskupenie jednotiek v divízii sa skončilo 24. septembra 1944 a nasledujúci deň (25. 9.) začal sústredený útok na priestor Žilina – Domaniža – Fačkov – Turie zo severu, východu a západu so zámerom očistiť ho od partizánov.

Keď nepriateľské jednotky dosiahli západný a južný okraj Žiliny, podnikli najprv útok na Lietavskú Svinnú smerom od Lietavského hradu, Lietavskej Lúčky a Porúbky. Útok začal mínometnou paľbou z priestoru Lietavskej Lúčky a od železničnej trate Žilina – Rajec. Súčasne z bánovských lúk spustilo paľbu ťažké delostrelectvo. V ústupovom boji padli dvaja sovietski partizáni. Ostatní sa stiahli pred presilou motorizovaných a peších jednotiek nepriateľa k Lietavskej Svinnej. Delostrelecká a mínometná paľba trvala od 9. do 14. hodiny.

Aj keď sa povstalcom načas podarilo zastaviť postup nepriateľskej pechoty od Žiliny smerom na Rajecké Teplice, niekoľko nemeckých tankov preniklo cez obec Stránske do priestoru obce Kunerad, kde ich cieľom bolo zajať štáb 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika v Kuneradskom zámku. Súčasne s tankami postupovali aj dva prápory pechoty. Predvídajúc tento úmysel nepriateľa štáb brigády bol ešte predtým evakuovaný zo zámku do hôr spolu s ranenými partizánmi, zásobami streliva a potravín. V katastri obce Kunerad oddiel partizánov pod velením Gajnova prepustil nemecké tanky dopredu a odrezal nepriateľskú pechotu, s ktorou viedol boj od 9. do 18,30 hod. uvedeného dňa (25. 9.). Nepriateľská pechota bez ohľadu na vlastné straty snažila sa prebiť k štábu brigády. V tomto boji sa osobitne vyznamenali Gajnov, Grišajev, Ksendzov, Slivin a Levčenko. Straty brigády boli 12 mŕtvych a 19 ranených. Nepriateľ stratil tri pancierové vozy a štyri ľahké tanky. V Rajeckých Tepliciach boli zneškodnené tri tanky a nepriateľ mal značné straty aj na živej sile. Do týchto bojov zasiahol tiež 5. oddiel Jána Dorociaka, ktorý sa do Kuneradu presunul z Kysúc. V kritický deň (25. 9.) zadržiaval útoky nepriateľa na okraji obce Kunerad. Neskôr sa stiahol do priestoru asi 3 km východne od Kuneradského zámku.

Nemecký generál v situačnej správe z 25. septembra 1944 o týchto bojoch uviedol: „Sila bánd v priestore južne od Žiliny asi 3000 mužov. Nepriateľ kladie tvrdošijný odpor. Silné protiútoky pri Kunerade odrazené. Divízia Tatra obsadila: Rajecké Teplice, Kunerad, Rajec. Prápor postupujúci od Vrícka dosiahol rozvetvenie ciest južne od Fačkova.“ Počas boja okupanti vypálili v Kunerade dva rodinné domy a ich mínometná paľba zničila časť striech. Bojovalo sa aj pri Kuneradskom zámku, kde sa partizáni postavili na odpor nemeckým tankom. Nepriateľ prenikol do Kuneradskej doliny 25. septembra okolo 11. hodiny so štyrmi tankami. V priebehu boja okupanti podpálili zámok a okolité hospodárske budovy. Okolo 900 príslušníkov 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika sa stiahlo do Kuneradskej a Kamenoporubskej doliny. Rozdelili sa na niekoľko menších skupín, ktoré sa postupne stiahli do priestoru Čičmian, Domaniže, Súľova a Turzovky. Oddiel dr. Stráňaia sa presunul na vrch Sokol nad Ďurčinou a dostal za úlohu zabezpečovať spravodajskú činnosť v Rajeckej doline. V bojoch pri Prečíne padol príslušník oddielu Ján Golier, ktorý bol vyslaný s hlásením do zbrojovky v Považskej Bystrici pre tamojšiu ilegálnu odbojovú skupinu. V Kuneradskej doline zostala štábna skupina. Štáb brigády s K. K. Popovom bol prechodne umiestnený v chate pod Veterným. Okrem toho skupina, ktorá sa zúčastnila bojov o Martin, bola v tom čase v chate na Martinských holiach. Skupina v Kuneradskej doline na čele so štábom organizovala provizórnu obranu doliny, kde sa nachádzali vozidlá partizánov s výzbrojou, výstrojom a proviantom. Zriadili sa provizórne skladištia a ubytovne ranených.

Po týchto udalostiach a dočasných opatreniach nasledujúceho dňa (26. 9.) uskutočnili príslušníci Štefánikovej brigády prieskum v oblasti Kuneradu, Rajeckých Teplíc, Višňového a Martina. Boje však pokračovali.

Dňa 27. septembra o 14. hodine zaútočili okupanti v sile dvoch peších práporov podporovaných tankami a obrnenými transportérmi na postavenia brigády, ktoré zaujala nad Kuneradským zámkom v hornej časti Kuneradskej doliny. Nepriateľ sa chcel prebiť k autám a dočasným skladištiam brigády na konci Kuneradskej doliny. Partizáni, ktorí boli pri chate pod Veterným pripravení na odchod do priestoru Martinských holí spolu s príslušníkmi 5. oddielu, bojujúcimi nad Kuneradským zámkom. Asi 35 partizánov s 2 ťažkými a 2 ľahkými guľometmi odišlo na koniec doliny do priestoru nad chatou a spustilo na prichádzajúceho nepriateľa paľbu. Boj trval do 19. hodiny. Nepriateľ zaútočil štyri razy, potom so značnými stratami ustúpil. Straty partizánov boli 4 mŕtvi a 2 ranení. Zahynul radista brigády Aleksander Borisovič Rogačevskij, dvaja českí a jeden slovenský partizán. Jeden nemecký tank bol vyradený na mínach položených partizánmi. Pri odchode z Kuneradskej doliny partizáni zapálili 16 automobilov, ktoré ukoristili v predchádzajúcich bojoch, aby sa nedostali do rúk nepriateľa. Nariadený bol ústup na Martinské hole, kam sa už predtým stiahli skupiny Žingora a Ritnošíka. Partizáni sa ubytovali na martinskej chate a v priľahlých budovách, kde bol už vopred pripravený zimný tábor. Nemecký generál v situačnom hlásení z 27. septembra uviedol, že “...pri očisťovacích opatreniach v priestore južne od Žiliny unikla masa bánd do lesnej oblasti na východ a západ od hradskej Žilina - Fačkov. Podľa hlásení dôverníkov pripravujú skupiny bánd na Kriváni v Malej Fatre východne od Žiliny a na Minčole juhovýchodne od Žiliny zimné tábory. Pri očisťovacích akciách južne od Žiliny obsadené: Domaniža, Pružina, Frývald a Fačkov.“

Oddiely 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štegánika sa potom sústreďovali do určených priestorov v horách Malej Fatry a prešli na partizánsky spôsob boja. Ešte 27. septembra V. Žingor rádiogramom požiadal K. K. Popova, aby na Martinské hole poslal 50 ozbrojených spoľahlivých mužov a stádo oviec. Popov žiadosti vyhovel a žiadal oznámiť, kto z veliteľov je na Martinských holiach a koľko je tam vyzbrojených mužov. Ďalej požadoval zriadiť v horách sklad pre muníciu a zásoby a od všetkých nevyzbrojených mužov vziať plášte a deky a poslať ich do hôr pre zbrane, ktoré pozahadzovali. Pri brigáde mali zostať len tí, čo majú zbrane, prípadne ich ukoristili nepriateľovi. Dňa 29. septembra 1944 Hlavný štáb partizánskych oddielov na Slovensku nariadil 2. čs. partizánskej brigáde gen. M. R. Štefánika, aby v súlade s požiadavkou 3. oddelenia Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku zotrvala v priestore Martinských holí, strážila celú Rajeckú dolinu, údolie Váhu medzi Žilinou a Vrútkami a všetky prechody cez Malú Fatru vedúce od údolia Turca a Nitry a častými prepadmi rušila nepriateľa na všetkých komunikáciach v uvedenej oblasti, najmä v údolí Váhu. V tom čase (29. 9.) sa na Martinských holiach nachádzalo asi 200 prislušníkov brigády pod velením Žingora.

Po dobytí Kuneradského zámku a jeho vypálení okupačnými vojskami 25. septembra rozdelila sa 2. čs. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika na niekoľko častí, ktoré sa postupne presunuli do priestoru Súľovských skál, Domaniže a do pohoria Malej Fatry. Dňa 28. septembra štáb brigády prešiel do priestoru kóty 1477 (Veľká lúka) a usídlil sa v turistickej chate. Od 28. septembra do 6. októbra 1944 viedla brigáda ťažké boje s presilou nepriateľa, ktorý sa usiloval obsadiť základne partizánov a zničiť štáb brigády. Premiestnením základne, štábu a ranených na nové miesta sa brigáda 4. októbra odpútala od protivníka. K. K. Popov charakterizoval vtedajšiu situáciu brigády v rádiograme UŠPH v Kyjeve takto: „Od 25. 9. do 4. 10. 1944 viedli sme ťažké obranné boje s Nemcami, ktorí sa pokúšali za každú cenu zmocniť našich základní. Naše straty: 12 mŕtvych, 18 ranených. Nemecké straty neboli zistené. Obyvateľstvo hovorí, že z Kuneradskej doliny vozili mŕtvych na autách. 4. 10. sme sa odpútali od nepriateľa. Dávame sa do poriadku, pripravujeme sa k diverziám a napádaniu nepriateľa. Máme spojenie s československým štábom partizánskeho hnutia.“

Po zaujatí základní v horách Malej Fatry bolo dohodnuté, aby sa náčelník štábu brigády Ladislav Nosák so skupinou 63 mužov z oddielu Ritnošíka pokúsil prebiť cez údolie Turca do Banskej Bystrice a tam žiadal pre brigádu materiálnu pomoc leteckou cestou. K. K. Popov s časťou brigády mal prejsť po hrebeňoch Malej Fatry v smere Veľká lúka (1477) – Horná lúka (1293) – Usypaná skala (1160), zistiť stanovištia rozprášených jednotiek brigády a zriaďovať ďalšie lesné tábory pre zimný pobyt v horách. Zostávajúca časť brigády zotrvala v priestore Veľká lúka – Minčol. Skupina vedená L. Nosákom opustila štáb 2. októbra a nastúpila cestu cez údolie Turca. V nasledujúcich dvoch dňoch podarilo sa jej prejsť cez údolie Turca a nadviazať spojenie s časťami 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina na západných svahoch Veľkej Fatry.

Dňa 3. októbra 1944 asi o 8. hod. začal nepriateľský útok na chatu na Martinských holiach z troch smerov: od Martina, Vrútok a Kuneradu. V ten istý deň o 7. hodine 150 okupantov zaútočilo na chatu J. Bagara pod Minčolom, vypálili ju a jeho samého i s rodinou zatkli. Potom postupovali po hrebeňoch holí na Veľkú lúku, kde narazili na hliadky partizánov. O 9. hodine iná asi 30-členná skupina príslušníkov okupačných vojsk zaútočila na partizánske hliadky v priestore Flochovej chaty a na prístupových serpentínach. Skupina Alojza Ritnošíka a časti brigády pod velením Popova napokon útok nepriateľa odrazili. Okupanti najprv zaútočili po serpentínach v sile asi 40 mužov. Boli odrazení družstvom pod velením Ritnošíka. Nepriateľská jednotka útočiaca od Veľkej lúky dosiahla les nad chatou, tam však bola odrazená a stiahla sa cez Veľkú lúku do Kuneradu. Cestou zapálila loveckú chatu v Kuneradských lesoch. Pri akcii nepriateľ zabil štyroch partizánov a štyroch zajal. Partizáni chatu na Martinských holiach vtedy opustili, naďalej ju však ich hliadky kontrolovali. V lese si zriadili nový tábor, uskladnili potraviny a zbrane a urobili súpis mužstva, ktoré pri jednotke zostalo. Okolo 12. hodiny okupanti využijúc dážď a hmlu, v dôsledku čoho bol terén neprehľadný, zaútočili na martinskú chatu s 200 – 250 mužmi aj od hrebeňa. Po krátkom odpore bol nariadený ústup brániacich sa partizánov, čo v neprehľadnom teréne viedlo k značnému roztriešteniu síl brigády. Časť brigády sa stiahla na Baniská, kde táboril Žingor, časť pod velením Popova do Trebostovskej doliny. Straty partizánov v tomto boji boli 3 mŕtvi. Príslušníci 5. oddielu a skupina Hrušku obsadili kopec nad Kuneradským zámkom s úlohou uskutočniť prepad nepriateľa z dvoch strán. Nepriateľský prieskum a letectvo to však zistili, a preto okupanti v tomto priestore nezaútočili. Dňa 5. októbra sa na Bani na Martinských holiach stretli Žingor s Popovom a prerokovali situáciu, v ktorej sa 2. čs. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika nachádzala. Dohodli sa, že Popov s vyčlenenou jednotkou nadviaže kontakt s partizánskymi skupinami roztrúsenými po páde Kuneradu 25. 9. v priestore Čičmian, Domaniže, Súľova, Turzovky, prípadne na ďalších miestach, a pokúsi sa spolu s nimi prejsť na Moravu. Na Martinských holiach sa vytvorí partizánska báza so zásobami potravín a streliva. V prípade, že sa uvedený zámer nepodarí realizovať, Popov sa vráti späť. K. K. Popov odišiel asi so 60 mužmi 5. októbra 1944 plniť dohovorené úlohy. Tejto skupine sa však pôvodný zámer v dôsledku celkove zmenenej situácie na povstaleckom fronte i veľmi nepriaznivých poveternostných podmienkach nepodarilo uskutočniť. K materskej brigáde sa nevrátila, osamostatnila sa, a UŠPH v Kyjeve ju uznal za samostatnú Druhú slovenskú národnú partizánsku brigádu. Táto brigáda si zriadila základňu najprv v Trebostovskej a neskôr vo Valčianskej doline.

Od uvedeného dátumu obe samostatné partizánske brigády vyvíjali činnosť v oblasti Turca, južnej časti Malej Fatry, Súľovských skál, Kysuckých vrchov a stredného Považia. V horách a dolinách severozápadného Slovenska a neskôr na moravsko-slovenskom pohraničí skladali skúšku odhodlanosti, vytrvalosti a odvahy v boji s nepriateľom až do príchodu oslobodzovacích vojsk do tohto regiónu v apríli 1945.

Dušan Halaj, CSc.

Žilinský večerník, č. 38, str. 28, dňa 16.9.2008, I. časť

Žilinský večerník, č. 39, str. 28, dňa 23.9.2008, II. Časť

Žilinský večerník, č. 40, str. 13, dňa 30.9.2008, III. Časť