Sedem divov Žiliny

Sedem divov Žiliny

V 2. – 3. storočí nášho letopočtu spísal Filón Byzantský sedem stavieb, „ktorých krása sa podobá slnku, ktoré svojou žiarou oslepuje tak, že nedovoľuje vidieť iné veci“. Aj naša Žilina má mnohé stavby, ale aj písomné klenoty, ktoré vzbudzujú obdiv svojou historickou hodnotou a jedinečnosťou. Vznikali počas dlhých stáročí existencie mesta. Pri príležitosti osemstého výročia prvej písomnej zmienky o našom meste na webovej stránke www.zilina-gallery.sk vytvorili zoznam siedmich divov Žiliny, medzi ktorými je zaradených päť architektonických pamiatok a dva písomné klenoty mesta, ktoré vzbudzujú obdiv nielen Žilincov a Žilinčanov.

Prvý div Žiliny - historické jadro Žiliny

Žilinské mestské jadro v stredoveku tvorilo takmer celé mesto. Vznikalo v už osídlenom priestore, kde sa nachádzala obec Žilina, v blízkosti ktorej stál Žilinský hrad a starší kostol, ktorého základy boli odkryté pri nedávnom archeologickom výskume pod farským kostolom. Obec sa nachádzala na významnej cestnej križovatke a bola aj miestom trhu. Koncom 13. storočia sem prišli nemeckí kolonisti zo sliezskeho mesta Tešín s cieľom vybudovať tu mesto, kde by rozvinuli obchod a remeslá. Podľa nemeckého vzoru naplánovali, ako bude mesto vyzerať – v jeho strede umiestnili rozľahlý rínok (dnešné Mariánske námestie), z ktorého kolmo na seba v každom rohu vychádzajú dve ulice (dnes sú to Bottova, Radničná, Farská, Hodžova, Sládkovičova, Kalinčiakova, Vurumova a Štúrova). Ďalšie dve úzke uličky mohli pretínať námestie v strede v smere východ – západ. Jedna z nich je Burianova medzierka a tejto podobná ulička, podľa názoru urbanistu D. Mellnera, mohla vychádzať z východnej strany námestia (v priestore dnešného Kostola Obrátenia sv. Pavla). Takéto pravidelné usporiadanie ulíc vybiehajúcich zo štvorcového námestia je na Slovensku jedinečné a typické je najmä pre nemecké mestá, vďaka čomu si Žilina v minulosti vyslúžila prezývku „uhorský Norimberg“. Jadro bolo postavené vo viacerých stavebných fázach v gotickom slohu, pričom dodnes sa zachovali gotické pivnice pod viacerými meštianskymi domami. V priebehu 14. storočia bol tiež postavený súčasný farský kostol na mieste vyššie spomenutého staršieho kostola. Historické jadro prechádzalo viacerými zmenami, ktoré ovplyvňovali najmä časté požiare (1521, 1744, 1756, 1848, 1886), čím sa zmenil aj jeho pôvodný stavebný sloh na renesančný, barokový či romantický. Medzi najvýznamnejšie stavby historického jadra patrí gotický Kostol Najsvätejšej Trojice (farský kostol) a priľahlá renesančná zvonica – Burianova veža, meštianske domy Mariánskeho námestia, barokový Kostol Obrátenia sv. Pavla s kláštorom a tzv. panským domom, barokový stĺp – Immaculata uprostred Mariánskeho námestia, budova starej fary, secesná budova Grand bio universum, z novších stavieb bývalá Bacherova vila a budova pošty, Finančný palác, Reprezentačný dom (mestské divadlo) a ďalšie. V roku 1957 bola vypracovaná štúdia Štátneho projektového ústavu Bratislava, neskôr ďalšie štúdie (1974, 1982, 1985 – 1987) na rekonštrukciu mestského jadra. Keďže je mestské jadro jedinečným a cenným dedičstvom minulosti, bolo v roku 1987 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Druhý div Žiliny - Kostol sv. Štefana kráľa

Kostolík sv. Štefana kráľa je najstaršou zachovanou pamiatkou na území Žiliny. Nachádza sa na Závodskej ceste v časti Rudiny východne od Závodia. Podľa povesti ho dal postaviť kráľ Štefan I. na počesť víťazstva v bitke proti poľskému kráľovi Boleslavovi Chrabrému. V skutočnosti bol postavený v neskororománskom slohu približne v rokoch 1200 - 1230. Bol centrom osád, ktoré existovali v jeho okolí v priebehu 13. storočia. Na konci tohto storočia, keď sa začalo stavať mesto, osady stratili význam a možno zanikli. Zachoval sa iba kostolík. Má románske okná, kamennú krstiteľnicu a v jeho interiéri sa nachádzajú vzácne maľby, ktoré objavil v roku 1950 akademický maliar Mojmír Vlkolaček, keďže neskôr boli prekryté ďalšími maľbami. Prvé maľby vznikli okolo roku 1260. Sú to pasparty (lemy) okolo okien v apside a chóre, aluzívne rebrá a symboly Slnka a Mesiaca v hornej časti apsidy. Začiatkom 14. storočia boli namaľované známe postavy 12 apoštolov a Krista v mandorle (elipsoidnej forme). Niekedy v 15. - 17. storočí boli prvé maľby prekryté postavami uhorských svätcov. Maľby dojemne vyjadrujú snahu stredovekého človeka prostredníctvom jednoduchých prvkov ozvláštniť chrám a vyjadriť stredovekú symboliku. Počas siedmich storočí sa vzhľad kostola podstatne nezmenil, iba veľká baroková prestavba v roku 1762 spôsobila, že loď dostala nový výraz. Kostol je obohnaný hradbami s dvoma baštami a vstupnou bránou. V areáli postavili v 15. storočí Kaplnku Božieho tela, ktorej základy našli roku 1684. Vďaka bohatosti výzdoby kostol patrí medzi unikáty severného Slovenska.

Tretí div Žiliny - Žilinský hrad

Žilinský hrad je najvýznamnejšia archeologická lokalita na území mesta Žiliny, ktorá sa viaže k počiatkom mestského osídľovania. Dňa 30. mája 2008 jeho pozostatky priamo v centre mesta objavil archeológ Jozef Hoššo. Pre Žilinu to bol skutočne objav storočia, ktorý spôsobil veľký rozruch medzi archeológmi a historikmi. Potvrdilo sa, že nájdené objekty v blízkosti starej fary patria desaťročia hľadanému Žilinskému hradu, o ktorom sa vedelo z písomných prameňov, avšak nebola známa jeho presná lokalizácia. Základ hradu tvorí valcová veža s vonkajším priemerom 14 metrov. Prvá písomná zmienka o Žilinskom hrade pochádza z roku 1318. V tejto listine panovník exkomunikoval kastelána Žilinského hradu menom Ján, ktorý bol verným služobníkom Matúša Čáka Trenčianskeho. Okolo vzniku hradu je veľa nezodpovedaných otázok. Najstaršie hrady boli sídlami županov a strediskami komitátnej správy, ale po tatár-skom vpáde v roku 1241 sa rozmohlo budovanie najmä šľachtických hradov, avšak s kráľovým povolením. Šľachtické hrady mali opevnenú obytnú vežu (tzv. donjon) a stali sa sídlami feudálov. To mohol byť i prípad Žilinského hradu. Hrad však mohol vzniknúť i skôr (v rovine hypotéz sa hovorí o opevnenej hranici na Považí a o provincii Vág) alebo neskôr (v období Matúša Čáka Trenčianskeho, kedy vznikalo i mesto). V každom prípade by mal objav hradu vniesť viac svetla do problematiky vzniku mesta Žiliny.

Štvrtý div Žiliny - Budatínsky hrad (národná kultúrna pamiatka)

Budatínsky hrad strážil križovatku obchodných ciest z Ponitria a Považia do Sliezska a Poľska. Je postavený na skalnom brale, ktoré je oproti hladine Váhu vyššie iba približne o 15 metrov. Hoci sa nachádza v hornatom kopcovitom kraji, je to paradoxne typický nížinný hrad. O jeho vzniku existuje viacero výkladov. Podľa odkazov v prameňoch vznikla veža hradu už v roku 1170 a pôvod názvu sa odvodzuje ako Budatov hrad. Najstaršou zachovanou časťou je valcovitá veža, ktorú datujú historici približne do roku 1270. Vzniknúť mohla po tatárskom vpáde (1241 - 1242), kedy kráľ Belo IV. nariadil opevňovať hranice. V tomto období však začali vznikať aj prvé šľachtické hrady, pričom Budatín mohol dať postaviť šľachtic Bohumír, majiteľ majetku Kysuca. Hrad koncom 13. storočia patril Detrikovcom (predkom rodu Balašovcov), potom Matúšovi Čákovi. Matúš pravdepodobne vybudoval okolo veže nové opevnenie a palác na východnej strane hradu. Po jeho smrti hrad spravovali kráľovskí kasteláni. Slúžil ako ochrana tridsiatkovej stanice. Koncom 14. storočia ho získal spolu s inými hradmi palatín Sudivoj z Ostrorohu. V roku 1436 sa stal majiteľom Juraj z Hatného, ktorý na hrade vybudoval severný palác. V roku 1450 ho získali Suňogovci, pričom tridsiatková stanica sa presunula do Žiliny a hrad plnil funkciu hospodárskeho centra a sídla panstva, ktorému patrili obce v povodí Kysuce. V 15. storočí viackrát spustol, keďže sa stal miestom bojov s husitmi a neskôr bratríkmi. V polovici 16. storočia ho prestavali v renesančnom slohu tak, že spojili dovtedy izolované objekty a vežu prepojili s ostatnými traktami. Tým sa stal pohodlným sídlom šľachty - zámkom. Turecké nebezpečenstvo, ale aj stavovské povstania boli dôvodom na výstavbu nového, renesančného opevnenia s bastiónmi a vodnou priekopou. V rokoch 1487 - 1798, keď bol zámok majetkom rodu Suňogovcov, zaznamenal najväčšie stavebné úpravy. Vtedy pribudla aj kaplnka a park. V 18. storočí, keď už úplne stratil funkciu pevnosti, postavili na zvyškoch opevnenia barokovo-klasicistický kaštieľ. V revolučných rokoch 1848/1849 zámok takmer úplne vyhorel. Dvadsať rokov trvalo, kým prišlo aspoň k čiastočnej oprave a využíval sa ako kasárne. Celkovú obnovu zámku začali jeho majitelia až v rokoch 1920-1922. Po odstránení rumovísk časti barokového paláca dostavali juhozápadné krídlo v historizujúcom slohu a zámok dostal dnešnú podobu. Rodu Čákyovcov patril až do roku 1945. Sú tu umiestnené expozície Považského múzea v Žiline, avšak v súčasnosti sa pripravuje jeho rekonštrukcia.

Piaty div Žiliny - Neologická synagóga

Neologickú synagógu projektoval významný nemecký architekt Peter Behrens (1868 – 1940). Behrens vytvoril významné architektonické diela v Nemecku a inde vo svete a aj Žilina sa môže popýšiť monumentálnym dielom tohto architekta. Synagóga je jeho jedinou sakrálnou stavbou. Budova je vrcholne majstrovským dielom s uplatnením maurských prvkov. Architekt bol inšpirovaný hrobom Ráchel, ktorý je medzi Jeruzalemom a Betlehemom. Synagóga bola postavená v rokoch 1933-1934 na rohu ulíc vo veľmi stiesnenom a mierne členitom teréne. Využitím terénu a usporiadaním priestorov dosiahol výrazný účinok stavby. Stavba má pomerne široké nástupné schodisko na terasu pred vstupom a nízke krídlo malej modlitebne, ktoré obdivuhodne pomohli zapojiť synagógu do okolitého mestského prostredia. Priestor modlitebne je zakrytý železobetónovou kupolou s priemerom až 16 m, na ktorej je medený plech. Kupola je korunou stavby, ojedinelý stavebný prvok v Žiline, pripomína orientálny pôvod náboženstva. Bol rešpektovaný aj charakter miesta a pre stavbu je príznačná rozmanitosť a bohatosť foriem i použité materiály. Stavba synagógy sa zaraďuje k jedinečným stavebným pamiatkam z celoslovenského hľadiska.

Šiesty div Žiliny - Privilégium pre žilinských Slovákov

Obyvateľstvo Žiliny tvorili v 14. storočí Slováci a Nemci. Slováci boli v kraji početnejší, tvorili však v meste stredné a nižšie vrstvy (drobní remeselníci). Nemci, naopak, tvorili najvplyvnejšie vrstvy, mali aj najväčší vplyv na riadenie mesta. V Žiline žilo niekoľko bohatých nemeckých rodín, z ktorých sa vyberali prísažní do mestskej rady, príp. richtár. Boli i kolonizátormi najmä na Kysuciach a vlastníkmi rozsiahlej pôdy v právnom okruhu mesta. Existoval však starý zvyk, ktorý sa vytvoril možno niekedy v počiatkoch Žiliny, že za prísažných do mestskej rady sa budú voliť v rovnakom počte Nemci aj Slováci. Vplyvní Nemci však túto dohodu prestali dodržiavať, pravdepodobne na základe 4. bodu nového krupinského práva, ktorý hovoril, že „svedectvá Uhrov sa smú pripustiť len spoločne s nemeckými svedkami,“ teda každé rozhodnutie mesta musia schváliť aj Nemci. Začiatkom mája roku 1381 kráľ Ľudovít navštívil Žilinu a časť slovenskej inteligencie využila túto príležitosť a posťažovala sa mu na nedodržiavanie zvyku. Ľudovít rozhodol, že za prísažných sa majú v rovnakom počte (6:6) voliť tak Nemci, ako aj Slováci. Listina potvrdzujúca toto rozhodnutie vošla do dejín ako Privilégium pre žilinských Slovákov alebo privilegium pro Sclavis Zilinensis. Pomenovanie Privilegium pro Slavis nie je správne, lebo v texte je použitý pojem Sclavus (Slovák) a nie Slavus (Slovan). Originál listiny vydaný 7. mája 1381 v Žiline sa nezachoval. Vyhotovený bol však hodnoverný odpis v roku 1431, ktorý vytvorili z kópie originálu uchovávanej na hodnovernom mieste - v Kláštore pod Znievom. Odpis žiadali žilinskí mešťania Filip (zvaný Chlaz), Anton (syn Adeho z Nededze) a Ondrej (krajčír). Dnes je odpis uložený v Štátnom archíve Bytča, pobočka Žilina. Listina nemá charakter privilégia (oslobodenia), ale nariadenia (nastolenia spravodlivosti, iusticiae). Listina je najstarším dôkazom, že na Slovensku v 14. storočí jestvovala slovenská identita. Slováci sa dokázali odlíšiť od Nemcov a poznali sa ako skupina pôvodného obyvateľstva na základe svojich tradícií a jazyka.

Siedmy div Žiliny - Žilinská kniha (národná kultúrna pamiatka)

Do roku 1369 sa Žilina riadila mestským právom flámskeho typu, ktoré so sebou priniesli spoluzakladatelia mesta – Tešínčania. V tomto roku však kráľ Ľudovít I. vydal nariadenie, aby Žilina začala používať právo obvyklejšie pre uhorské mestá. Vedenie mesta sa rozhodlo prijať právo magdeburské, ktoré používala Krupina. Na zapísanie jeho znenia pisárom Mikulášom z Lukovej bola vytvorená Žilinská mestská kniha. Text krupinského práva bol zapísaný v nemčine, keďže v tom čase mali na vedenie mesta vplyv hlavne nemeckí občania – potomkovia tešínskych kolonistov. V nasledujúcich rokoch sa sem podľa zvyku používania mestských kníh zapisovali rôzne záznamy právneho charakteru, napr. o kúpe, predaji, darovaní majetku či rôznych susedských sporoch. Tieto záznamy pochádzajú z rokov 1380 – 1562. Začiatkom 2. tretiny 15. storočia, po vpádoch husitov do Žiliny, nemecký živel opúšťa Žilinu a mesto sa stáva čisto slovenským. Keďže nemeckému textu právnych noriem už Žilinčania ťažko rozumeli, nariadil v roku 1468 žilinský richtár Václav Pongrác prepísať krupinské právo do jazyka, ktorým sa v Žiline bežne hovorilo. Veľkú časť prepisu uskutočnil mestský pisár Václav z Kroměříža. Slovenčina sa v Žilinskej knihe objavila už aj predtým – najstarší záznam v jazyku našich predkov tu máme z roku 1451. V 30. rokoch minulého storočia sa Žilinská kniha dostala do rúk českého historika Václava Chaloupeckého. Ten pomenoval jazyk prepisu krupinského práva ako slovakizovanú češtinu. V tom čase totiž prevládala myšlienka čechoslovakizmu, ktorá sa snažila dokázať, že Česi a Slováci sú jedným národom a majú aj spoločné korene (napr. jazyka). Jedným z dôkazov mala byť aj Žilinská kniha, v ktorej sa podľa Chaloupeckého písalo česky s použitím miestnych slovakizmov. Po roku 1990 sa však Žilinskou knihou zaoberal jazykovedec Rudolf Kuchar, ktorý upravil závery vytvorené v 30. rokoch. V knihe bol použitý jazyk miestneho obyvateľstva, ktorým bola západoslovenská reč, resp. kultúrna západoslovenčina. Keďže je Žilinská kniha jedinečným zdrojom poznatkov o jazyku tunajších Slovákov používanom v 15. storočí a najstaršia a najvýznamnejšia jazyková a právna cennosť Slovenska, bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Autor: Peter Šimko

Žilinský večerník, č. 30, strana 12, dňa 22.7.2008