Rehoľné sestričky zachránili deväť detí

Rehoľné sestričky zachránili deväť detí

Pri príležitosti tryzny za 6 miliónov umučených Židov

Utrpenie ľudí počas druhej svetovej vojny neobišlo ani Žilinu. Najviac však postihlo židovské obyvateľstvo, ktoré bolo vyvážané v transportoch smrti do nacistických vyhladzovacích táborov. Podľa vyjadrenia Pavla Frankla, predsedu Židovskej náboženskej obce v Žiline, bolo zo žilinského koncentračného strediska vyvezených viac ako 18.500 židov z rôznych oblastí Slovenska. Z takmer 3.000 žilinských Židov, ktorí žili v meste na začiatku vojny prežilo menej ako 700 ľudí. Ostatní zahynuli, medzi nimi muži, ženy, starí a bezvládni, ale aj deti a dojčatá. Toto obdobie hromadného vraždenia a prenasledovania sa nazýva holokaust. V tomto ťažkom období však boli aj mnohí občania, zvlášť veriaci, ktorí sa snažili pomôcť. V Žiline v tom čase pôsobili rehoľné sestry Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, ktoré sú známe aj pod názvom vincentky. Rehoľné sestry žili jednoduchým spôsobom života. Silu a horlivosť pre službu čerpali zo sviatostí a modlitieb a podľa svojich možností sa snažili slúžiť núdznym. V ich správe bol aj Rímskokatolícky biskupský sirotinec v jezuitskom kláštore.

Keď v septembri 1944 začala druhá vlna deportácií židovského obyvateľstva, časť z nich ušla do hôr, prípadne sa ukryla, ale viac ako polovica už nemala kam odísť. V týchto tragických dňoch sa podarilo do sirotinca ukryť niekoľkým rodičom svoje deti. Sirotinec u benediktínok bol už preplnený, ale sestry vincentky prichýlili ešte niekoľko židovských detí. Rodičia ich odvádzali v tajnosti pod rúškom tmy do kláštora, kde ich prevzala sestra predstavená Agáta. Dojímavé scény odlúčenia detí od rodičov, ktorí odchádzali na takmer istú smrť do vyhladzovacích táborov, opísal jeden zo zachránených v kláštore – Šlomo Breznitz v knihe „Pole spomienok“. O pôvode detí vedela sestra predstavená Agáta, niekoľko sestričiek a žilinský prelát Tomáš Ružička. Po príchode do kláštora židovské deti prijali kresťanské mená a bývali spoločne s ostatnými. Všetci boli vychovávaní v prísne katolíckom duchu. Siroty, dnešné pomenovanie chovanci, bývali na prvom poschodí kláštora, sestričky na druhom. Na prízemí bola kuchyňa a v pivničných priestoroch mali zásoby zemiakov, kyslú kapustu v sudoch, drevo a uhlie. V chlapčenskej izbe bolo asi dvadsať postelí. Boli tam siroty, židovskí chlapci, ale aj jeden nemecký chlapec. Dievčatá a chlapci žili úplne oddelene, nestretávali sa, spoločne sedeli len raz pri jednom stole na Štedrý večer. Život v kláštore bol pre rehoľné sestry a chovancov veľmi ťažký. Bolo pred koncom vojny, bol nedostatok potravín, dreva a uhlia. Sirotinec bol odkázaný na milodary od tých, ktorí v tom čase sami mali málo. Aj prelát Tomáš Ružička mal veľkú starosť o chod sirotinca. Deti dostávali na raňajky kúsok chleba s džemom a skromný obed, väčšinou to bola rascová polievka. Kúriť sa začínalo až neskoro popoludní, lebo bolo málo uhlia. Chlapci mávali služby v kuchyni, chodili do školy, upratovali kostol a kláštor. Zároveň sa zúčastňovali svätých omší a trikrát denne zvonili na kostolnej veži. Najstarší chlapec Nemec Hans, ktorého sa ostatní báli, dozeral na nich v neprítomnosti rehoľných sestier.

Aj po psychickej stránke bol život pre deti ťažký. Menšie, ale aj väčšie plakávali za rodičmi a nevedeli, či sa niekedy s nimi stretnú. Mnohé nevedeli, čo znamená to strašné slovo vojna a Osvienčim. Žili v neustálom strachu a v strese, že niekto odhalí ich židovský pôvod. Aj rehoľné sestry žili v strachu a neistote, ale vrúcnymi modlitbami prekonávali túto ťažkú dobu. Na Vianoce roku 1944 mnohí spomínali ešte dlho po vojne. Chovanci nešli do školy, upratovali, kúpali sa a chlapci dostali biele košele. V kostole bolo všetko pripravené na polnočnú omšu. Už od rána rozvoniavali koláče a všetci sa tešili na Štedrú večeru a vianočný stromček. Len v tento jeden deň mohli sedieť spolu chlapci a dievčatá pri jednom stole. Po modlitbách a večeri spievali vianočné koledy. Aj počas obdobia vojny radostne zneli jemné melódie z narodenia malého dieťatka v Betleheme. Zrazu sa otvorili dvere a do miestnosti vošla matka predstavená s nemeckým dôstojníkom. Deťom oznámila, že veliteľ nemeckej posádky v Žiline je veriaci katolík a Vianoce chce stráviť s nimi v sirotinci. Ako darček priniesol pre deti veľký koláč, ktorému sa všetci potešili. Napriek tomu mali židovské deti z dôstojníka strach. Jedna zo sestier rozkrájala koláč a po zjedení sa opäť pomodlili a zaspievali koledy. Po celý čas bolo cítiť napätie nielen medzi chovancami, ale aj rehoľnými sestrami. Dôstojník požiadal sestru predstavenú, či by mu niekto nezaspieval „Tichú noc“ aj v nemčine. Po chvíľke vstala Judita, k nej sa pridal brat Šlomo a prišli k dôstojníkovi. Chytili sa za ruky a začali spievať: „Stille Nacht, heilige Nacht...“ Pri záverečnej časti zrazu Judita zalapala po vzduchu a prestala spievať. Neplakala, bola veľmi vystrašená a vtedy si jej brat Šlomo uvedomil prečo práve oni dvaja poznajú nemeckú verziu piesne. Ostatní ju nemohli poznať, lebo nemecky v tejto krajine vedeli len židovské deti. Chvíľu sa zdalo sa, že ich nemecký dôstojník chytil do pasce. On však vystrel ruky k súrodencom a Juditu zľahka chytil za vlasy a pošepol jej nemecky: „Neboj sa, tvoja matka aj otec sa vrátia“. V jeho slovách bolo cítiť ľudskosť. Deti sa neudržali a nahlas plakali. Po jeho odchode však medzi deťmi aj naďalej zostala neistota. Čo sa stane? Veliteľ nemeckej posádky židovské deti nevyzradil, hoci jeho vojaci niekoľkokrát prehľadávali kláštor. Sestra predstavená Agáta vlastným telom bránila ich vstupu pri vchode do kláštora. Bola však surovo odstrčená, ale zabránila vstúpiť aspoň vojakom so psami. Nenašli však nikoho. Raz bol malý Šlomo (Juraj) ukrytý pod perinou, inokedy nerozoznali medzi chovancami židovské deti. Od príbuzných sestry Agáty som sa dozvedel, že jedného malého židovského chlapca raz skryla rehoľná sestra aj pod mníšsky habit. Aj deti vedeli, že Nemci vojnu prehrávajú a tešili sa na jej koniec. Koncom apríla už boli boje pri Žiline a Červená armáda vytláčala Nemcov na západ. Ako sa blížil front, tak pribúdalo zranených. Na príkaz štátnych orgánov boli pivničné priestory v kláštore upratané, aby tam bola vybudovaná poľná nemocnica. Vzniklo tam 40 lôžok, ale bez lekárov a liekov. Štátna nemocnica bola už preplnená, a tak začali zranených voziť do poľnej nemocnice. O ťažko zranených sa starali len rehoľné sestry a chovanci. Vykonávali jednoduchú zdravotnú pomoc. Podávali vojakom vodu a obmedzené množstvo potravín. Vyvárali obväzy, aby ich mohli opäť použiť. Raz za pár dní boli vojaci umývaní. Najskôr tam vozili Nemcov, neskôr ruských vojakov a partizánov. Napokon boli všetci spolu v jednej preplnenej miestnosti a zomierali jeden vedľa druhého. Pach gangrény sa šíril po celom kláštore. Počas bojov o Žilinu tri dni zvony nezvonili. 30. apríla 1944 napoludnie, keď nebolo v uliciach mesta živej duše, začali zvoniť na kostolnej veži židovskí chlapci Rudo Klein a Šlomo (Juraj) Breznitz. V tom čase vletel do stredu zvonice delostrelecký granát, pričom bol malý Šlomo ľahko zranený. Bol to aj posledný výstrel v Žiline a zvony oznámili koniec vojny v meste. Až potom sa opovážili vyjsť obyvatelia do ulíc mesta, aby privítali osloboditeľov.

Všetci s radosťou privítali koniec vojny. Niektoré zo židovských detí sa dočkali aspoň jedného z rodičov, mnohé zostali sirotami. Aj spomienky Ruda Kleina sú veľmi smutné. Prežil holokaust u sestričiek v kláštore, ale jeho rodičia zahynuli v nacistických vyhladzovacích táboroch v Poľsku. Po vojne ho zobrali príbuzní do Izraela. Do Žiliny prichádza pravidelne na smútočnú tryznu za obete holokaustu. Minulý rok prišiel s ním aj jeho vnuk Eran Alon, ktorý zapálil sviecu za starých rodičov Jozefa a Friedu Kleinovcov. Pri tejto príležitosti sa Rudo Klein stretával s rehoľnými sestrami vincentkami, ktoré pôsobili do roku 2010 pri Farnosti Dobrého Pastiera Žilina-Solinky. Spomínal na pobyt v kláštore, na sestričky vincentky a najmä na šľachetnú sestru Agátu. Šlomo (Juraj) a jeho sestra Judita (Viera) Breznitzovci sa dočkali len mamičky. Po vojne v roku 1949 odišli do novej vlasti, do Izraela. Šlomo Breznitz bol veľmi nadaný, vyštudoval v Izraeli a stal sa z neho svetom uznávaný psychológ. Pôsobil aj ako profesor a rektor na univerzite v Haife. Bol prvý poslanec slovenského pôvodu, ktorý bol zvolený do izraelského parlamentu (Knesset).

Pohnutá doba priniesla krásne ukážky ľudskosti, ktoré aj dnes s odstupom desiatok rokov zapôsobia na človeka. Rehoľná sestra Agáta sa rozhodovala medzi dobrom a zlom a rozhodla sa pre dobro. Dosiahla stupeň humanity, aký dokáže len málokto. Za záchranu židovských detí pred istou smrťou dostala najvyššie ocenenie židovského štátu - Spravodlivý medzi národmi. Toto vyznamenanie udelil Štát Izrael a Pamätník holokaustu – múzeum Jad Vašem dňa 27. januára 2010 rehoľnej sestre Agáte (Anne Matúškovej) in memoriam. Ocenenie, pamätnú medailu a diplom prevzala za sestru Agátu jej príbuzná v Primaciálnom paláci v Bratislave. Meno sestry Agáty je vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v Jad Vašem. Sestra Agáta, ako aj všetci ocenení titulom Spravodlivý medzi národmi, majú v Aleji spravodlivých v Jad Vašem zasadený stromček a pri ňom mramorovú tabuľku, kde je vyryté ich meno a krajina odkiaľ pochádzajú. Jej meno je uvedené aj v zozname, ktorý je vystavený v Múzeu židovskej kultúry v Bratislave. Po udelení ocenenia v Primaciálnom paláci v Bratislave pripomenul Arieh Klein z Jeruzalema prítomným rehoľným sestrám vincentkám, príbuzným a Žilinčanom, že „takéto najvyššie izraelské vyznamenanie je cťou nielen pre rehoľu Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, ale aj pre mesto Žilina“. Práve on sa zaslúžil o to, aby žijúci zachránení podali svedeckú výpoveď Pamätníku Jad Vašem v Jeruzaleme. Poďakovanie patrí aj reholi Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul v Nitre, ktorá dala archívne podklady o sestre predstavenej Agáte.

Zachránení a ich potomkovia v spolupráci s Mestom Žilina odhalili dňa 18. mája 2006 milosrdným sestričkám z Rádu sestier sv. Vincenta de Paul pamätnú tabuľu na jezuitskom kláštore v Žiline. Na mramorovej tabuli je text v slovenskom, anglickom a hebrejskom jazyku, ktorý oznamuje, že rehoľné sestry zachránili v kláštore židovské deti. Iniciátorom pamätnej tabule je žilinský rodák Arieh Klein.

Rehoľná sestra Agáta, občianskym menom Anna Matúšková, narodila sa 12. 4. 1900 v Malých Bedzanoch pri Topoľčanoch. Pochádzala z 11 detí, z ktorých 6 zomrelo úplne maličkých, niekoľko týždňov po pôrode. Brat Michal zomrel slobodný ako vojak v I. svetovej vojne, sestra Hermína (rehoľná sestra menom Kléta) zomrela v roku 1949, brat Štefan mal dve deti a brat Emil bol kňazom. Počas komunistickej totality bola v roku 1950 deportovaná spolu s ostatnými rehoľníčkami do Belušských Slatín. Odtiaľto ju presunuli do Ivanky pri Nitre, potom do Rúbane (tu pracovala v záhradníctve) a v roku 1964 do Kláštora pod Znievom (sestry tam pracovali na poliach Štátnych majetkov). Od r. 1969 žila v charitnom dome v Sládečkovciach (dnes Močenok) až do konca svojho života. Jedna jej spolusestra si na ňu takto spomína: „Sestra Agáta Matúšková bola veľkou dobroditeľkou chudobných. Mala široký rozhľad. V sirotinci v Žiline bola sestrou služobnicou (sestrou predstavenou) v rokoch 1944 - 49. Veľmi zveľadila a vylepšila celý ústav. Urobili sa veľké opravy vo vnútri budovy. Nebojácne vybavovala úradné veci aj počas nemeckej okupácie. Veľmi jej ležalo na srdci, aby sa deti mali dobre, aby sa rozvíjali po stránke telesnej i duchovnej. Vynikala odvahou zachraňovať život v rôznych situáciách. Zachránila viac detí židovského pôvodu pred deportáciou do nacistických koncentrákov pred istou smrťou.“ Počas svojho života túžila sa stretnúť so zachránenými deťmi a chcela vedieť ako žijú. Zachránení sa mohli dostať do svojej vlasti až po roku 1989, po páde komunizmu. Bohužiaľ s touto ušľachtilou ženou sa už nestretli. Sestra Agáta Anna Matúšková zomrela 28. 3. 1988 a pochovaná je v Močenku pri Nitre.

Autor ďakuje Pavlovi Franklovi a Sr. Alžbete Anne Vološinovej, provinciálnej predstavenej Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul v Nitre za podklady, informácie o reholi a rehoľnej sestre Agáte.

Jozef Feiler